Prvú basgitaru dostal od strýka – Laca Decziho z Ameriky. Okrem hudby sa venuje aj fotografovaniu. O pár dní bude mať vernisáž, kde predstaví desiatky svojich fotiek. Marius Bartoň poskytol nášmu portálu rozhovor.
Mnoho vyštudovaných muzikantov, ktorí si prejdú drinou, prestanú hrať klasiku a začnú hrať jazz alebo rôzne iné žánre. Ty tiež nie si výnimkou, študoval si klasickú gitaru a kontrabas a dnes sa venuješ basgitare. Prečo si sa rozhodol pre takúto radikálnu zmenu žánru?
Neviem, začať rovno jazzom asi nebude najlepší nápad a prvá skúsenosť môže byť dosť tristná. Všetko má svoj postup a čas a umenie hudby tiež. Možno niektorí hrajú zle, iní skončia pri punku, lebo na viac nemajú. Od klasickej gitare som prešiel na kontrabas, študoval som ho na privátnych hodinách a k basgitare ma priviedol strýko Laco Deczi. Povedal mi totiž, že gitaristov je veľmi veľa, ale basgitaristov nie, tak som plynule prešiel na 4-strunovú basgitaru a dokonca mi jednu basu poslal z Ameriky. A nakoniec som s ním hral v jeho Celule asi dva roky. Ale to už bola 6-strunová basgitara, na ktorú hrám doteraz.
Laco Deczi je veľký pojem v hudbe a mňa osobne na ňom fascinuje to, že je plne odovzdaný muzike a celý materiálny svet akoby išiel mimo neho…
On to vôbec nerieši. On sa nestará, čo bude jesť, kde bude spať, jeho zaujíma iba muzika. Je geniálny muzikant, s ktorým je veľký zážitok spolupracovať. Na nič sa nehrá. Aký je na pódiu, taký je aj v kuchyni, u mňa doma či v aute, s hocikým, hocikde.
Často sa dnes muzikanti učia improvizáciu, ale jazz predsa spočíva v spontánnosti, intuícii a nie o naučených frázach. O čom teda má byť ozajstná improvizácia?
O cvičení a makaní. Ak nejaký muzikant povie, že necvičí, tak potom klame. Aj Laco sa ráno zobudí o šiestej a hneď trúbi na tú svoju trumpetu. S pauzami, ale vždy hrá. Pokiaľ hudobník nemá kontakt s nástrojom, je to ihneď počuť. Ako povedal John McLaughlin, keď nehrám jeden deň spoznám to ja, keď nehrám dva dni, spozná to moja kapela, keď nehrám tri dni, spozná to publikum. V improvizácii sa dajú naučiť len určité zákonitosti a postupy, ktoré platia… Hovorí sa, že každý sa môže naučiť improvizovať. Možno sa to dá, ale otázka je, do akej miery. Niekto sa naučí hrať stupnicové sóla, ale je to vhodné akurát tak do obývačky. A potom sú tu špičkoví hudobníci hrajúci na rôznych nástrojoch, ktorí sú na vysokej inštrumentálnej aj improvizačnej úrovni a hrajú famózne a s ľahkosťou.
Ale to už publikum vycíti, ktorá improvizácia je spontánna a ktorá naučená…
No podľa toho aké. Všeobecne publikum reaguje spontánne a vycíti veľa vecí, ale niekedy aj nie, aby sme boli reálni. Záleží od vnímavosti, atmosféry a vkusu, ktoré má publikum, úprimne povedané, je to rôznorodé. Zvlášť, keď sú poslucháči poctivo a pravidelne „masírovaní“ napríklad niektorými rádiami, tak sa ani o nich nemusíme baviť. Nie je totiž o čom…To by bola debata až do rána (smiech).
A práve tá ľahkosť, s ktorou muzikanti, napríklad trubkári hrajú náročné party, je najťažšia. A celkovo sa publikum domnieva, že trúbka je technicky najjednoduchší nástroj z dychov, pričom opak je pravdou… Skrýva sa za tou ľahkosťou, s akou muzikanti hrajú na nástrojoch ťažké sekvencie, tá drina, o ktorej sme hovorili?
Trúbka je jeden z najťažších hudobných nástrojov, ja osobne som si ho skúšal. Kým na saxofóne sa šikovný muzikant dokáže naučiť hrať rýchlo, na trúbke zahrá len „prasačie kvičanie“. A k tej obtiažnosti poviem len toľko – o tom ten život je. Neuveriteľná ľahkosť bytia…
Tak to sme už asi prešli do filozofických tém. Takže vráťme sa k hudbe. Talent je podstatný, ale spája sa s ním drina a sebadisciplína. Do akej miery je dôležitá?
Nemám rád v umení vydretosť v umení. Ani v hudbe, ani vo fotografiách, ktoré robím. Jednak je to spoznateľné a po druhé, je mi to odporné. Človek, ktorý nemá talent a cvičí celé hodiny denne, sa možno dostane na nejakú úroveň, ale vždy to tam bude poznať. A ja to nemám rád. Nikdy som to nemal rád, ani to mať rád nebudem.
Na basgitare hráš aj mnohé diela európskej hudby, najmä Bachove skladby. Ako možno verne interpretovať klasiku na basgitare?
Je to proste hudba a je úplne jedno, na akom nástroji ju hráš. Samozrejme, nejaký punker to asi nemôže zahrať dobre, ale jazzový alebo iný špičkový muzikant, myslím tým z neklasickej hudby, už skôr. Je tam potrebná dobrá technika a potom sa to dá zahrať. Ale aj ja som sa niektorých, napríklad husľových skladieb vzdal, lebo som pochopil, že ich asi nedokážem zahrať na basgitare v takom tempe, ako by mali znieť. Respektíve, asi dokážem, ale načo? Trebárs Paganiniho Moto Perpetuo, op.11 vyznie dokonale naozaj iba na husliach a v prevedení virtuóza. Husľové party sa vo všeobecnosti dosť ťažko interpretujú na base. A tiež nie vždy dobre vyznejú. Vzácnou výnimkou je Bach, napríklad jeho g molové Presto z husľovej Sonáty č. I., ktoré je super aj pre basu a samozrejme jeho božské sólové violončelové suity, ktoré vrelo odporúčam každému serióznemu basgitaristovi. Jasné, že nie komplet celé, ale niektoré časti, napríklad Prelúdiá, Bouree, Courant, Gavotte a to, čo na base vyznie ako má a je aj dobre hrateľné. V rámci tesitúry nástroja aj prednesu.
Ako sa dostane muzikant, ktorý učí, k fotografovaniu? A vôbec, je dnes dosť talentov?
S tým učením je to tak, že keď viem, že mám talentovaného žiaka, kľudne mu tú hodinu predĺžim, dokedy chce a nerátam mu to. Venujem mu toľko času, koľko je potrebné. Ale keď tam nie je talent, je to obojstranné trápenie. Človek si sadne, zaplatí a povie, aby som ho to naučil a čaká ako na oplodnenie, ale takto jednoducho nefunguje. Ja takého človeka volám, že je v podstate donátor, nosič peňazí. Keď nie je snaha u neho samotného, nedá sa toho naučiť veľa. Respektíve, skôr nič. Opak talentu a zvedavého hudobníka. Zažil som všetky spektrá tohto lektorského sveta.
A tí ľudia nemajú sebareflexiu?
Ľudia nemávajú všeličo a absencia sebareflexie je bežná (smiech). Ja im to väčšinou veľmi rýchlo vysvetlím. Myslím, že každý by mal sedieť na tom svojom konári a nepozerať bez sebareflexie niekde hore, keď je jasné, že tam je miesto pre niekoho iného. Ale skúsiť to môže. Prinajhoršom spadne dole. Niekedy aj na hlavu (smiech).
Máš snáď aj príjemnejšie zážitky a sem-tam sa objaví nejaký talent…
Nie je ich veľa, ale keď sa objaví, je to strašne dobré. Je to okamžite spoznateľné. Chápu ma rýchlo a ja ich rozpoznám ihneď, lebo je to počuť na tóne, rytme, na prednese, na dynamike a celkovo je to cítiť na ich vnímaní a uvažovaní. Skrátka, nestačí sa na tie noty dívať, z toho ešte muzika nebude. Ja som raz takto položil na stôl saxofón a dve hodiny tam ležal a ja som sa díval a ten nástroj vôbec nezahral, človeče… ani notu… (smiech) Neuveriteľné, že?
(smiech) Poďme radšej k vernisáži, kde budú prezentované Tvoje fotografie…
Tiež som o tom počul… (smiech)
A mohli by sme už aj vážne hovoriť chvíľu?
Skúsiť to môžeme… (smiech)
Takže z tých fotografií, ktoré som mala možnosť vidieť, vyžarujú silné emócie a zároveň skutočnosť, že sú to objekty, ktoré sú voľne v okolí, len ľudia si ich nevšimnú. Ako ich nachádzaš Ty?
Ľudia chodia tou istou trasou denne možno desaťkrát, niekedy môžu ísť aj stokrát a nevšimnú si to. Dnes je skrátka život rýchly a povrchný. Nejdú dovnútra a každý povie, že nemá čas. To sú nezmysly. Každý má deň, ktorý má 24 hodín, takže ja tomu nejako nerozumiem. Na druhej strane, keď si aj všimnem nejaký objekt a odfotím ho, neznamená to, že to bude dobrá fotografia. Pretože to, čo je dobré pre oko, neznamená, že musí byť dobré aj pre objektív. Mne sa môže zdať nejaká budova skvelá, ale výsledok je zúfalý.
Nie sú to len objekty, ktoré si náhodne vyberáš a hneď z toho vznikne umenie. Fotografia má svoje zákonitosti, ako je kompozícia, svetlo… Ako si sa k tomu dopracoval?
Vo všetkom, čo človek robí, by mala byť emócia. Či v muzike, či vo fotke, či v maľovaní alebo pri varení gulášu. Vždy sa snažím, aby tam emócia bola, v čomkoľvek, čo robím, či už je to muzika alebo fotka. Neznášam nič umelé. Musí to byť spontánnosť, z ktorej plynie emócia.
Mnohé z fotografií vyžarujú aj pochmúrnu náladu…
To je už filozofická otázka typu, kde začína v hudbe konsonancia a kde disonancia. Závisí od vnímania a každý človek ho má iné. Ja osobne v tých fotografiách nevidím žiadnu depresiu, ale nostalgiu a zachytenú realitu. Mnohé fotografie pochopím iba ja, prečo som ich odfotil, pretože sú osobné. A možno ešte niekto, kto si spomenie, bude vedieť, že som na to mal dôvod. Mnohé vznikli aj náhodne, keď som trebárs šiel po ulici, zbadal som úžasné miesto, bežal som domov po foťák a vrátil sa tam, aby som to odfotil. A možno ostatní sa na mňa pozerali ako na magora, čo tam fotím, ale mne boli ukradnutí.
Ako si sa vôbec dostal k tomu, že fotíš čiernobiele fotografie? Majú pre Teba viac výrazových prvkov ako farebné?
Začal som ako všetci farebnými fotografiami a podobnými gýčmi z dovoleniek. Také fotografie nemajú žiadnu hodnotu pre nikoho, možno mali len pre mňa, hlavne, keď som si ich neskôr pozrel za triezva (smiech). Ale to je už za mnou. Pre monochromatické fotky som sa rozhodol preto, že farebnosť často odpútava pozornosť od podstaty a kompozície. Čiernobiela fotografia je puristická a čistá a tie farby to nikdy nemajú.
Sú to poväčšine motívy, ktoré fotíš v Bratislave?
Áno, prevažne všetky fotografie sú odtiaľto. Jediné, čomu sa vyhýbam, sú rustikálne motívy. Nemám nič proti nim, je to umenie pekne to nafotiť, ale toto ma neláka. Som vyslovene mestský typ a hlavne milujem funkcionalizmus. Mám rád čistotu tých línií, tiene, kontrasty a detaily, industriálne pamiatky. Na baroko či rokoko sú iní fotografi, ktorí to robia fantasticky.
Čiže aký bol presne ten proces, ako si sa k fotografovaniu dostal?
Veľmi prirodzený. Začalo ma to zaujímať, videl som nejaké fotografie, ale vedel som, že nechcem kopírovať. Kopírovanie sa mi hnusí. Vo všetkom, v umení, aj v posteli (smiech). Takže došiel som k tomu nejako spontánne a sám som bol z toho šokovaný, rovnako aj kurátor, pán Marián Pauer. Je to veľké meno v oblasti umeleckej fotografie a moje fotografie ho zaujali. Keď som mu povedal, že fotím zhruba pol roka, bol úplne šokovaný. Myslel si, že fotím asi desať rokov.
Koľko prác bude prezentovaných na vernisáži?
34 fotografií a z toho sú štyri voľné fotomontáže.
Raz si sa vyjadril, že na svoju top fotografiu ešte len čakáš, lebo si ju ešte nenafotil. To značí aj istú sebareflexiu. Myslíš, že majú dnes umelci v sebe určitú mieru pokory?
Keď sa raz Milesa Davisa, ktorého muziku milujem, pýtali, či počúva svoje nahrávky, povedal, že nie, s výnimkou jednej platne, ktorú by si možno aj kúpil. Takže tak je to nejako aj so mnou.
To bol prvý muzikant, ktorý sa otočil publiku chrbtom…
Ale nebolo to žiadne gesto, ale dával tým najavo, že podstatná je hudba a nie to, ako vyzerá, nie to, ako sa tvári alebo čo má oblečené. Dnes si väčšina kapiel zakladá na vizáži. Obľúbená fráza je, že čo nedospievaš, to doskočíš. Gitaristi a speváci hopkajú, pomaly človek nevie, či je to aerobik alebo koncert a také niečo som tu zažil často. Samozrejme, snažím sa takým koncertom vyhýbať. Na pódiu mám rád hudbu.
Vráťme sa k fotografii. Mnoho fotografov začne fotiť rôzne objekty v exteriéri a neskôr ich začnú fascinovať akty, ktoré keď sú nafotené esteticky a vkusne, majú svoju hodnotu. Ty máš takéto „hriešne“ myšlienky?
Ja mám hriešne myšlienky celý život (smiech).
No, to som mala čo povedať. A môžeš mi, prosím, odpovedať na otázku?
Áno, niekedy ich mám aj viackrát za deň (smiech). Napríklad…
Poďme k podstate fotografií. Ľudské telo je záhada, ktoré sa dá nafotiť vkusne, ale aj nevkusne…
Všetko sa dá nafotiť vkusne aj nevkusne. Tak, ako aj hudba môže byť vkusná aj nevkusná. Život je plný farieb. A vo fotografiách, konkrétne v aktoch, ma najviac inšpiruje fotograf Helmut Newton, ktorý má svoj osobitý rukopis. Má neskutočné fotografie, fotil nielen ženy, ale aj mužov. Považujem ich za dokonalé po kompozičnej stránke, čo sa týka nasvietenia, aj čo sa týka myšlienky, človek tam nájde všetko. Pre mňa je Helmut Newton dokonalým fotografom. Skvelých fotografov je, samozrejme, veľa. Akty zatiaľ v pláne nemám, ale raz som čítal jeden rozhovor, kde sa profesor Plicka vyjadril v rozhovore s fotografom Karolom Kállayom, že štylizovaný portrét alebo štylizovanú fotografiu dokáže nafotiť možno každý, ale odfotiť budovu, to už chce určité videnie, a práve to ma zaujalo.
A Saudek? Pravdupovediac, mne už nič nehovorí…
Saudka nemusím, pretože z jeho umenia ostal iba biznis. Je to kalkul. Tá jeho povestná slávna stena, o ktorej sa toľko hovorí nie je iba jedna, ale je ich viacero. A ďalej sa mi nepáči to dofarbovanie fotografií. Je to secesistické videnie sveta a ja secesiu naozaj nemusím. Preto sa mi nepáči ani Alfonz Mucha, ospravedlňujem sa, ak som sa niekoho dotkol, ale nie je to môj vkus. Repliky obrazov Muchu by som si na stenu nezavesil ani omylom. A ak by som náhodou vlastnil originál, tak by som ho vedel veľmi rýchlo, chutne a útulne speňažiť (smiech).
Aké objekty v Bratislave Ťa ešte zaujímajú?
Mám taký nápad, ktorý som ešte nehovoril ani kurátorovi. Chcel by som nafotiť staré bratislavské pavlače. Niektoré síce sú, bohužiaľ, poznačené modernými úpravami a nevyzerajú dobre, ale určite sa dajú nájsť aj také, ktoré sú ešte v pôvodnom stave. A mám ešte jeden plán, nafotiť mačky a ich tiene v pohybe. Rád by som spravil celý cyklus fotografií, čo bude veľmi náročné, ale ja mačky milujem. Považujem ich za neskutočne elegantné, nezávislé, hrdé a sú to jediné zvieratá, ktoré majú dušu. Tvrdia to aj Japonci. A ja (smiech).
A na záver sa ešte vráťme k vernisáži. Predstavíš sa tam aj ako muzikant?
Zahrám tam niečo z Bachových suít pre violončelo, Prelúdium G dur z 1.suity a D durový Courant zo šiestej. A nejaké vlastné kompozície – jednu staršiu, ktorú som nahral na jeden z albumov Fermaty a niečo z mojich nových skladieb. Čiže taká minipremiéra. Dúfam, že nie zároveň aj derniéra (smiech). Budem sa hlavne venovať návštevníkom a priateľom, ktorí prišli v prvom rade na výstavu. No a jasné, že tam bude nejaká hudba pre atmosféru… Aká, to si zatiaľ nechám pre seba – ako prekvapenie pre hostí. Ďakujem za rozhovor a teším sa na stretnutie na vernisáži.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Marius Bartoň, archív M. B.
Info: Vernisáž prvej autorskej výstavy fotografií Mariusa Bartoňa „Tiene plné svetla“, spojená s predajom signovaných originálov sa uskutoční v stredu 18.12.2019 o 17:00 hod. v priestoroch ateliéru KAPRO (www.kapro.at)
Kurátor výstavy : PhDr. Marián Pauer, ESFIAP
