Klavírny virtuóz Marian Lapšanský je stará poctivá škola – ponúkol čistého Mozarta a obrovský kus muzikality – strhol orchester do rytmicky presného, precíteného dialógu, intenzívnej hudby, ktorá dýchala.

 

Diela Wolfganga Amadea Mozarta – Koncert pre klavír a orchester č. 20 d mol, KV 466 a Rekviem d mol, KV 626 zneli v bratislavskej Redute vo štvrtok a piatok 2. a 3. júna 2022 o 19.00. Štvrtkový koncert, na ktorom bola aj naša redakcia, sa konal v spolupráci so Slovenským Červeným krížom. Keďže ho vysielala aj RTVS, jeho dramaturgia bola pozmenená, dvojica Mozartových diel znela v opačnom poradí – najprv sme si vypočuli Requiem o 19:00 (následne ho o 20:10 vysielala Dvojka), až po prestávke znel klavírny koncert.


Poďme najprv k programu prvej časti. Mozartovo Rekviem d mol, KV 466 malo znieť  v interpretácii všetkých troch telies – Slovenskej filharmónie,  Slovenského komorného orchestra a  Slovenského filharmonického zboru (zbormajster Thomas Lang). Vokálne sólistické obsadenie bolo vskutku silné: sopranistka Lenka Máčiková, mezzosopranistka Terézia Kružliaková, tenorista Martin Gyimesi a basista Gustáv Beláček. Koncert pod taktovkou dirigenta Martina Leginusa.


Už po prvých taktoch notoricky známeho Mozartovo Rekviem, ktoré sme mali možnosť počuť v desiatkach interpretácií, bolo zrejmé, že niečo nie je v poriadku. Nielen s orchestrom, ale i jeho vedením. Na obhajobu orchestra treba dodať, že orchester Slovenská filharmónia bol v tom čase odcestovaný na umeleckom zájazde v Dubaji, kde absolvoval sériu koncertov aj pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina s významnými sólistami. Keďže mali až šesť koncertov, väčšina orchestra vycestovala…

Ako spresnil dramaturg SF Juraj Bubnáš, na pódiu sa ocitla zhruba polovica „domácich“ hráčov (28), ostatní boli „hostia“ – pozbieraní z rôznych telies, napríklad aj so Slovenského komorného orchestra. Orchester hral pod vedením koncertného majstra Ewalda Danela, z domácich hráčov bola kompletná jedine kontrabasová sekcia, z violončelistov sme si všimli jedine Jána Slávika, vedľa neho sedel Ken-Wassim Ubukata, ostatní boli cudzí hráči (špeciálne tieto dve skupiny nespomíname náhodne) a ostatní boli rôznorodým mixom hráčov. Martin Leginus mal teda náročnú úlohu nacvičiť, hoc aj známy repertoár, ale i tak – na klasicistických dielach je potrebné nacvičiť každý jeden takt, pretože každá chyba je okamžite vypuklá. A veru aj bola.


Púšťať sa do analýzy interpretačných výkonov časť po časti by bolo popravou telies a sólistov v priamom prenose. Aj dirigenta. Faktom však je, že pre zle nastavené tempá zápasili či už orchester alebo zbor, a napokon i sólisti s vážnymi interpretačnými problémami. Ako sme spomenuli, už v úvode Introitus: Requiem aeternam absolútne zanikla kontemplácia (okrem krásneho pianissima zboru v závere) a okrem absencie výrazu boli znateľné vážne problémy s nástupmi a rytmickou zohratosťou orchestra. Žiadna vyspievanosť tém, bez výrazu, hranie v štýle takt po takte, sopranistka Máčiková v tomto tempe mala problém doťahovať frázy.

Ťažko potom spraviť kontrast a priniesť v Dies irae potrebnú drámu, keď nie je na čom stavať. Problém Rekviem bola celková výstavba, neproporcionalita, neprecítené a nepremyslené časti, nezodpovedajúce povahe a charakteru diela. Následne aj kvarteto sólistov interpretovalo party nesúrodo. Gustáv Beláček vždy disponuje kvalitným, spoľahlivým vokálom, nosným s presvedčivým, precíteným prednesom – v Tuba mirum sa však určite nemohol spoľahnúť na inštrumentálny sprievod. Jednak bol hlučný a jednak hral sólista úplne iné noty, ako mal hrať. Že to Beláček uspieval, možno ďakovať len jeho muzikalite a skúsenostiam. Zo sólistov sa javilo, že najnižší volumen má tenorista Martin Gyimesi, no často to bolo tým, že, dynamická hladina orchestra bola prihlučná. Mezzosopranistka Terézia Kružliaková bola jednoznačne zo sólistov najpresvedčivejšia: napriek podmienkam, v ktorých spievala, dokázala svoje party precítiť.

Medzi neodpustiteľné chyby patrila interpretácia časti Lacrimosa, ktorá mala začať v piane a v podstatne pomalšom tempe. Žiaľ, začala sa pomerne razantne a už ju nebolo možné crescendom dostať nikam inak, len k k revúcemu, nevkusnému fortissimu, ktorá k „plačlivému dňu“ jednoducho nepatrí. Zbor ani orchester akoby nepoznali zásadné crescendo, ktoré by malo postupne vystupňovať tú mystickú a trúchlivú náladu, slzy, ktoré k zádušnej omši patria. Dočkali sme sa buď pianissima alebo mohutného forte, nič medzi tým.

Nehovoriac, akých fatálnych chýb sa dopustili hosťujúci violončelisti, ktorí hrali hlučne, akoby im patrilo celé pódium. V jednej časti dokonca úplne mimo rytmu, takmer až synkopicky s kontrabasovou sekciou. A rozhodne nešlo o chybu kontrabasov, pretože boli to domáci hráči.

Ale tlieskalo sa výživne a Benedictus Kružliakovej (opäť v rýchlejšom tempe, ako sa hráva) bolo nádherné, precítené a čisté (a to skutočne myslíme bez irónie – sólisti aj zbor spravili maximum). Mezzosopranistka disponuje krásnou farbou, tmavšou, ale pritom do tejto časti dokázala priniesť potrebné presvetlenie.

Ťažko povedať, či celkový výsledok bol spôsobený najmä koncepciou dirigenta Leginusa, ktorý sa chcel odchýliť od zažitých tradícií a spraviť novátorskú koncepciu. Jeho nastavenie a prejavenie dešpektu voči Mozartovmu dielu sa na koncerte spojilo s muzikantmi, ktorí neboli zohratí. A v takomto prípade sa veľmi ťažko skúša novátorská koncepcia. Otázkou je, či je vôbec na mieste v prípade tohto diela vybáčať tak markantne z tradícií a ak, či práve týmto smerom. Chcelo by to rozhodne viac umeleckej empatie.

Po prestávke nasledovalo ďalšie Mozartovo dielo – Koncert pre klavír a orchester č. 20 d mol, KV 466. Rovnako ako je Rekviem v d molovej tónine, tak aj tento klavírny koncert, je to „temnejšia“, pochmúrnejšia povaha skladateľa – možno ho niekto má nutne spojeného s veselými a iskrivými melódiami, no aj tieto dva prekrásne kusy sú dôkazom toho, že dokázal dostať do hudby aj bolesť. Nie v sentimentálnej, ale pravdivej podobe.

Sólový part znel v interpretácii klavírneho virtuóza prof. Mariana Lapšanského, dlhoročného riaditeľa Slovenskej filharmónie. Keď odchádzal po rokoch z postu šéfa tejto inštitúcie, tešil sa, že sa opäť vráti ku klavíru. Ako veľmi sme sa v publiku potešili, keď sa ozvali prvé tóny koncertného krídla, nádherne vyspievaná téma, ktorá mala zrazu krásne klenutú melódiu v oblúku, dýchala, bola tvarovaná, čistota a elegancia Mozartovho štýlu konečne dostala svoje zaslúžené miesto.

Samotný koncert, ako býva zvykom u skladateľa, sa totiž začína orchestrálnou introdukciou. Už by sme mali cítiť ten vnútorný nepokoj, no tej ponurej atmosféry sme sa v podaní hudobníkov nedočkali: hrali príliš expresívne a akcentácia kontrastnej myšlienky sa stratila.

Bolo však citeľné, akonáhle sa pripojil k orchestru svojou témou sólista, Marian Lapšanský – do Reduty sa opäť vrátila hudba. Po uvedení introspektívnej, dojemnej témy sa ku klaviristovi opäť pripojil orchester a hral úplne inak. Pre hráčov bol profesor Lapšanský neuveriteľným hnacím motorom.

Už prvá časť koncertu Allegro je mimoriadne členitá, plná kontrastov, klavír vedie dialógy s orchestrom, tému klavirista hrá aj v jasnejšej, nie melancholickej podobe (F Dur). Vždy, keď znela v podaní sólistu, bolo v nej cítiť presne tú vnútornú melanchóliu, bôľ, ktorý Mozart vyjadruje, naopak, v intenzívnejších pasážach plných behov, technicky náročných pasáží dokázal Marian Lapšanský skoncentrovať svoje sily a využiť to najlepšie, čo česká klavírna škola ponúka. Jeho majstrovstvo skĺbiť emocionálne vypäté plochy, no bez pátosu a sentimentu, ktorý sa Mozartovej hudbe skrátka a dobre, nehodí, s technicky náročnejšími časťami, bolo na koncerte priam dychberúce.

Je priam neuveriteľné, čo dokážu niektorí interpreti „vyrobiť“ z Mozartových diel, najmä z jednoducho stavaných tém, plných krásnych, čistých melódií, v snahe priniesť na pódiá niečo nové a originálne. Lapšanský je stará poctivá škola – ponúkol čistého Mozarta a obrovský kus muzikality – strhol orchester do rytmicky presného, precíteného dialógu, intenzívnej hudby, ktorá zrazu dýchala. Aj záverečná kadencia bez sprievodu, ktorú skladateľ kedysi, samozrejme, improvizoval, splnila očakávania. Klavirista sa udržiava vo výbornej forme.

Po búrlivej časti nasledovala pokojná, lyricky ladená Romanca, v ktorej dominuje prekrásna hlavná téma. Opäť nádherne vyspievaná klaviristom, no bez zbytočného pátosu, triezvo, nezachádzajúc do romantického slohu, no precítene. Na staccatach v druhej téme si dával záležať, nezneli v jeho podaní ostro – v línii pokojnej, pomalej časti koncertu sa vynímala prechodná téma ku kontrastnej tretej, búrlivejšej, tektonicky adekvátne. V návrate prvej témy sa prejavilo, ako od klavíra dokázal Lapšanský viesť orchester k citlivému sprievodu, aký si Mozart zasluhoval. Orchester vskutku hral ako vymenený.

Plamenná záverečná časť koncertu Rondo. Allegro assai, ktorú otvoril sólista, je pozoruhodná z harmonického pohľadu. Je plná disonancií, no tento rozpor napokon vyrieši veselá, D durová tónina. Napokon teda šťastný záver koncertu, ktorého prvá polovica znela pomerne rozpačito. Zvuková kompaktnosť orchestra a sólistu, esprit a energia, s akou uzavreli koncert, a napokon, záverečná kadencia a presvetlená koda – to už bol zaslúžený aplauz.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto:Alexander Trizuljak

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno