Margaux Bortoluzzi: tanec v Anne Frankovej otvára tému holokaustu

„Príbeh Anny Frankovej má veľmi hlboký odkaz smerom k súčasnosti a je veľmi dôležité si ho pripomínať neustále. Ten odkaz musí byť stále živý a treba ho poznať,“ hovorí pre náš portál členka Baletu SND, Margaux Bortoluzzi.

Predtým, ako ste sa pustili do tréningov a nacvičovania choreografie k opere Denník Anny Frankovej, poznali ste jej príbeh?
Áno, určite. Popri baletnej škole som absolvovala aj štandardné vzdelanie a mala som skvelého učiteľa histórie a filozofie. Vždy nám prízvukoval, aké dôležité je poznať naše dejiny. A okrem toho, mám to aj z domu, pretože ma k tomu viedol aj môj otec, ktorý sa vždy zaujímal o históriu. A teraz je pre mňa veľmi podnetné byť súčasťou tejto inscenácie v réžii Mareka Mokoša a zužitkovať všetky tie vedomosti a poznanie, ktoré som získala nielen na škole, ale ktoré som zažívala a získavala aj doma.

Je neobvyklé, že ako umelkyňa ste mali paralelné vzdelanie, teda okrem baletnej akadémie ste navštevovali aj ďalšiu školu. Nebýva to totiž pravidlom, skôr výnimkou…
Bolo to náročné, ale oplatilo sa. Získať všeobecné vzdelanie popri umeleckom je podľa mňa nesmierne dôležité aj pre umenie samotné. Je to dôležité pre človeka vo všeobecnosti, pre jeho rast, ale aj pre umelca, pre jeho vnímanie, chápanie umeleckých diel. Poznať našu históriu nám umožňuje rozumieť tomu, čo sa v súčasnosti deje v širšom kontexte. Dokážeme mať kritickejší pohľad, vieme sa určitým situáciám vďaka poznaniu dejín vyhnúť, hoci už pri takých banálnych veciach ako sú každodenné správy, ktoré sa nám každodenne dostávajú. Práve vďaka získaným vedomostiam vieme mať na veci do istej miery aj selektívny a kritický pohľad. A samozrejme, vedomosti v oblasti hudby a dejín umenia sú pre mňa ako tanečnicu veľmi dôležité, pretože všetko so všetkým súvisí…

Je až neuveriteľné, v akom kontexte dokážete veci vnímať. Väčšinou sa stretávam s pohľadom umelcov, ktorí vidia len svoj objekt záujmu. Klaviristov zaujíma klavír, tanečníkov tanec, skrátka, tie širšie súvislosti, o ktorých hovoríte, a ktoré sú práve pre toto dielo také podstatné, akoby u interpretov v mnohých prípadoch chýbali.
Myslím, že to práve vyplýva zo špecifickosti a výnimočnosti tohto predstavenia. Príbeh Anny Frankovej má veľmi hlboký odkaz smerom k súčasnosti a je veľmi dôležité si ho pripomínať neustále. Ten odkaz musí byť stále živý a treba ho poznať.

Prečo je dôležité podľa Vás otvárať takéto témy a pripomínať ich ľuďom?
Myslím si, že je to veľmi podstatné. V Denníku Anny Frankovej tancujem, ale zároveň istým spôsobom reprezentujem partnera, účastníka rozhovoru Anny Frankovej, konkrétne, stvárňujem jej priateľku. Niekedy sa zjavím, niekedy nie som prítomná, zdieľam jej pocity, smejem sa s ňou, som šťastná, ale aj smutná, kritizujem spoločne s ňou. A myslím si, že práve táto postava, ktorú stvárňujem, by mohla byť akýmsi nositeľom myšlienky znovuotvorenia témy holokaustu pre novú generáciu, ktorá o nej vie málo alebo niekedy dokonca vôbec. Je veľmi dôležité o tom hovoriť. Myslím si, že zvlášť pre mladých ľudí je potrebné túto tému otvárať, aby si to uvedomili…

Takže pre mladých ľudí… Prepáčte, že Vás prerušujem, ale koľko máte rokov, že sa tak odvážne staráte o generáciu mladých ľudí, ktorí nemajú poznanie o holokauste?
Dvadsaťšesť (smiech). Nemyslím to tak…

Ja viem, ale je to mimoriadne sympatické od Vás, pokračujte…
Hovorím o mladých ľuďoch, ktorí práve ukončili stredoškolské vzdelanie a často sa zamýšľam, ako je to vôbec možné, že o tejto smutnej kapitole našich dejín nevedia. Či je to chybou vzdelania. Neviem presne pomenovať, aké sú dôvody, ale viem, že tá nevedomosť prítomná je. Ale je to veľmi smutné. Dokonca negujú, že sa v histórii holokaust stal a to je šokujúce.

Členka Baletu SND Margaux Bortoluzzi. Foto: Martin Črep

Keď sa teda vrátime k predstaveniu, Vy ste nastúpili do divadla pred pár dňami, aby ste s baletnou majsterkou Nikoletou Rafaelisovou nacvičili choreografiu, ktorú postavila pre toto dielo. Je to súčasná kompozícia, rovnako aj choreografia je tomu uspôsobená, ide o súčasný tanečný prejav, nie klasický, na ktorý ste zvyknutá. Navyše, mali ste niekoľkomesačnú pauzu, čo pre tanečnicu nie je ideálne. Ako vyzerali Vaše prvé hodiny tréningov?
Nikoleta bola skvelá! Dlho sme sa o monodráme Denník Anny Frankovej rozprávali, aj o konkrétnych scénach, ktoré mám tancovať, prebrali sme libreto, aby som rozumela významu jednotlivých scén a dialógov. Počúvali sme aj hudbu, najprv v orchestrálnej verzii. Je to pomerne náročná hudba a neskôr sme počúvali klavírnu verziu, keďže predstavenie bude v komornej verzii s klavírom. Keď som po prvý raz počula hudbu, konkrétne tú časť, keď Anna Franková prežíva nočnú moru, mala som podobný dojem, akoby som počula Stravinského Petrušku. Vtedy som si uvedomila, aký moderný jazyk skladateľ použil, je náročná aj na rytmus. Dlho trvalo, kým som sa do komplikovaného rytmu hudby dostala. Myslela som si, že keď nastúpi speváčka, ten pocit bude úplne iný, ale našťastie, nestalo sa to. Podstatný pre tanec je klavír, ktorý je držiteľom rytmu a pre mňa ako tanečnicu je to základ, takže myslím si, že sme sa postupne dopracovali k celkom dobrému výsledku.

Takže koľko ste vlastne mali na celý skúšobný proces týždňov? A koľko hodín denne ste venovali tréningu? Ako sa Vaše telo po pauze dostalo opäť do stopercentnej kondície?
Dva a pol týždňa. Každý deň sme skúšali približne šesť až osem hodín. Počas pandémie sme doma cvičili, takže až také náročné to nebolo. Možno sa divákom budú zdať tanečné  ako jednoduché, ale nie sú. Sú veľmi komplexné a rytmicky náročné.

S choreografkou Nikoletou Rafaelisovou. Foto: Peter Brenkus

Ja som Vás videla na skúške a môžem Vás utvrdiť, že jednoduché nevyzerajú ani zďaleka!
(smiech) Dobre. To som rada. Každý jeden pohyb je totiž o prepracovanosti, o zapojenia istej partie svalov, samozrejme, nehovoríme tu o  technike klasického tanca, ale o súčasnom tanci. Na každej jednej skúške sa choreografia formovala, technika vylepšovala, jednotlivé pohyby cibrili a verím tomu, že ak by sme mali viac času, bolo by to ešte lepšie. Ale choreografka Nikoleta urobila obrovský kus práce, pretože ak to mám povedať popisne, doslova drobnokresbou maľovala moje pohyby. Nie každý choreograf má také pozorné oko a neunikne mu ani ten najmenší detail, ale ona je vo svojej práci veľmi húževnatá. Je to aj o tom, ako dostať z mysle a z predstáv von na pódium umenie, a práve to dokáže.

O pár dní, konkrétne v sobotu, 28. novembra, sa dočkáme premiéry tejto opery. Nebude tam síce veľa divákov, ale bude vysielaná aj online pre tých, čo ju budú sledovať doma. Tešíte sa už?
Teším a zároveň prežívam aj pocit vnútorného napätia. Musím sa priznať, že trošku som aj nervózna (smiech). Tak predsa len, tak dlho som nestála na pódiu! A tento projekt je taký výnimočný! Pociťujem voči nemu aj všetkým tvorcom a interpretom zodpovednosť, tak preto…

Ale na druhej strane, okrem toho napätia, je tam aj radosť, nie? Pre umelca je predsa pódium dôležité a tanečníci nestáli na javisku od marca, odkedy sme mali prvú vlnu pandémie…
Áno, presne tak. Je to pre nás dôležité, pretože je to istý adrenalín a ten pocit je nenahraditeľný. Dávame energiu divákom a cítime, ako sa nám dostáva od nich naspäť. Je to nádherné. V podstate sme trpeli z umelcov najviac a bolo to veľmi ťažké obdobie, pretože sme boli od marca doma, v júni sme sa vrátili, potom sme mali divadelné prázdniny a keď sme v septembri začali opäť nacvičovať repertoár, opäť sme nemali možnosť ukázať ho na javisku divákom. Napríklad, ja som prišla pred štyrmi rokmi do SND a za ten čas som stihla pripraviť množstvo klasických a neoklasických titulov, v ktorých účinkujem, ako napríklad Korzár, Tulák Chaplin, Bratia Karamazovci a ďalšie. Dnes sa pripravujeme na Vianočné gala. Samozrejme, aj doma sa dá istým spôsobom udržiavať v kondícii, ale nikdy sa to nedá porovnávať s tým, čo možno dosiahnuť na baletnej sále. Jednoducho, nič nám iné neostávalo, len byť trpezliví a skúsiť každý deň nejako zmysluplne využiť.

Ako sa Vám to podarilo počas tých dlhých mesiacov udržať sa v kondícii a zároveň sa doma nezblázniť? O Vás som počula, že sa venujete výtvarnému umeniu, dokonca ste už aj navrhli baletné trikoty a aj ste ich ušili, je to tak? Takže ten čas doma ste využili zmysluplne…
Áno (úsmev). Aby som to vysvetlila, študujem na univerzite architektúry v Benátkach, mám ukončené dva roky, ale štúdium som prerušila. Ešte počas prvej vlny pandémie som sa opäť začala venovať kresleniu, pretože to bola vždy moja veľká vášeň. Spoločne s mojím priateľom, ktorý je tiež tanečníkom v Slovenskom národnom divadle, sme začali skúšať navrhovať kostýmy pre tanečníkov. Založili sme si aj webovú stránku, kde prezentujeme naše návrhy. Pripravujeme grafické návrhy, vyberáme látky a šijeme oblečenie pre tanečníkov, ktorí prejavia záujem. Ak by sme túto činnosť robili počas práce, nemali by sme šancu venovať sa tomuto projektu, ale práve v čase karantény nám to pomohlo. Je to kreatívna činnosť.

Čiže nezbláznili ste sa doma za celé tie mesiace aj vďaka tomu, že ste robili práve tento projekt…
(smiech)… áno! Je to veľmi dôležité, aby si človek našiel popri práci aj nejakú činnosť, ktorá ho zaujíma a ak je kreatívna, je to obrovské plus!

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: Peter Brenkus, Martin Črep (1)


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno