V polovici februára sa v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre napriek prísnym hygienickým podmienkam podarilo dotiahnuť do úspešného konca skúšobný proces Doktora Fausta. Na premiéru sa môžete tešiť hneď, ako to bude vzhľadom na pandémiu možné – dovtedy sa však určite začítajte do rozhovoru s režisérom a výtvarníkom tejto inscenácie – Marekom Zákosteleckým.

V minulosti si už pôsobil na Slovensku viackrát, spolupracoval si aj so Starým divadlom. S akými očakávania si sem prišiel tentokrát?


Ja som so Starým divadlom spolupracoval len raz, na projekte Jánošík, čo bola krásna, intenzívna spolupráca, na ktorú, myslím, všetci zúčastnení dodnes radi spomínajú. Keď som bol znovu oslovený a keď vznikol nápad realizovať Fausta, tak som sa tešil nielen na tému, ale aj do Nitry. Vďaka Jánošíkovi aj účasti na festivale Stretnutie s Divadlom Drak tu mám pomerne veľa kamarátov, takže som sa tešil aj na stretnutie s nimi. COVID nakoniec všetko trochu zmenil, lebo v Nitre som bol za celú tú dobu asi 2,5 hodiny a zvyšok času som strávil v Močenku, kde sa skúšalo a kde vznikla aj improvizovaná dielňa. Na druhej strane to bolo celkom zaujímavé – Josef Krofta kedysi hovoril, že svet sa má „dobývat z oblasti” – toto je trochu podobné. V úlohe režiséra a scénografa som prišiel do Močenku, kde som aj býval a mal som to kúsok do divadla. Hneď ako skončila skúška som na ňu mohol nadviazať ako výtvarník a pohodlne maľovať. Bolo skvelé, že som sa mohol plne sústrediť na prácu, keď som sem už prišiel, tak som nemal nič iné na práci ako skúšať. Alebo v mojom prípade skúšať a maľovať. Takže mi to skvelo pomohlo koncentrovať sa na skúšobný proces.

Režisér a výtvarník inscenácie Doktor Faust Marek Zákostelecký.

Ako ho hodnotíš aj s prihliadnutím na COVID?

Ťažkosti boli, pocítili sme určité obmedzenia, ale nakoniec sa zdá, že neboli nijakým spôsobom fatálne. Ja vždy viem či predstavenie funguje alebo nie podľa toho, ako rýchlo ubiehajú skúšky. Tu mi tie skúšky ušli strašne rýchlo, hoci boli šesť-, neskôr dokonca sedemhodinové. To je neštandardné, obvykle bývajú štvorhodinové. Takže si myslím, že sme mali na skúšanie aj výrobu dostatok času, čo bolo skvelé. Vyrábať sa začalo koncom júna, čo bolo dobré, keďže sa jednalo o výtvarne náročný projekt.

Ako sa v tebe bijú alebo naopak spolupracujú úlohy režiséra a výtvarníka?

Toto bolo zaujímavé v tom, že vždy sa podvedome snažím pri svojich réžiách držať so scénografiou v úzadí. Keď niekto vie, že režisér je aj scénograf, tak očakáva tak trochu výtvarnej exhibície. Pre mňa je výtvarná stránka dôležitá, ale snažím sa nenechať ju prerásť natoľko, aby bola tým najsilnejším v inscenácii. Vždy sa snažím o balans. Ale tu to bola trochu iná situácia. Vďaka tomu, že sme sa pokúsili o barokové divadlo alebo teda vo zväčšenej mierke rekonštruovať staré marionetové predstavenia, tak výtvarná zložka bola do istej miery dominantná. Tešil som sa na to ako výtvarník aj ako režisér, ale dovolil som si pustiť výtvarníka z vôdzky.

Ako sa ti pracovalo s ostatnými spolutvorcami? Hudbu zložil tvoj viacnásobný spolutvorca Martin Husovský a pohybovej spolupráce sa ujal Vladislav „Benito“ Šoltýs. Obaja mali u nás premiéru.

S Benitom sme spolupracovali po prvý raz, myslím si, že aj pre neho to bola výzva, keďže sú tam veľké bábky a už bola daná istá pohybová štylizácia. Čo sa týka hudby, veľmi často spolupracujem s Vráťom Šrámkom, ktorý tu kedysi robil inscenácie s Jakubom Kroftom. Vráťovi sa už, bohužiaľ, veľmi nechce cestovať, takže mám teraz Martina. Nevravím, že je záložný, lebo na niektoré veci ho oslovujem skôr, je taký môj druhý dvorný skladateľ. Vždy mám tú spoluprácu rád, je bezkonfliktná, v tom najlepšom slova zmysle. Veľmi rýchlo si vyjasníme, čo treba a Martin to dokáže veľmi rýchlo naplniť.

Ako hodnotíš skutočnosť, že záver inscenačného procesu prebieha bez premiéry a divákov?

Je to trochu lepšie ako počas minulej jari, keď sa nemohlo ani skúšať. Ja som sa od začiatku sezóny nezastavil, ale ani na jednu inscenáciu zatiaľ neprišiel ani jeden divák. Všetky sú takpovediac „v zásuvke“. Preverí to všetkých, je to zvláštna situácia. Bude ťažké to všetko znovu nahodiť. Premiéra je takým pôrodom so všetkými bolesťami, s radosťami, starosťami a tak, ale je to dôležitá časť procesu. To, bohužiaľ, chýba. Z každého spadne ťažoba zodpovednosti a dá sa o tom celom procese hovoriť s určitým odstupom, čo je veľmi dôležitá súčasť divadelného života. Premiéry sú vždy sviatky, ale dôležité. Verím, že nech už s akýmkoľvek posunom, ale všetky tie premiéry sa postupne uskutočnia a že to nebude dlho trvať a budeme môcť hrať pre divákov. Vy tu na Slovensku aj my u nás v Čechách.


Spomínal si, že si sa v tejto sezóne ešte ani nezastavil, aké máš ďalšie vyhliadky?

Teraz mám konečne určitú pauzu. Mal som robiť v Poľsku, ale z toho zišlo a ďalší projekt ma čaká v polovici apríla v DJZ v Prešove – Sluha dvoch pánov. A od ďalšej sezóny mám tesne za sebou asi štyri veci v Poľsku. Všetko sú to zaujímavé projekty, na ktoré sa veľmi teším. Faust bol jedným z mojich dlhodobých snov, čo sa týka realizácie určitých textov, pretože si myslím, že s takouto klasikou by si mal každý z bábkových režisérov alebo všeobecne bábkarov zmerať sily. Tento rok prišli dve takéto témy, okrem Fausta to bola ešte Kráska a Zviera, ktorú som inscenoval na začiatku sezóny v Brne. Budúci rok sa teším, ale zároveň aj obávam titulu Čarodejov učeň Otfrieda Preusslera, podľa ktorého Karel Zeman natočil film. Na to som veľmi zvedavý, či a ako sa nám to podarí inscenovať.

 

Zhovárala sa Nikoleta Hvizd Tužinská, dramaturgička Starého divadla Karola Spišáka v Nitre

Zdroj foto: Michal Lachkovič


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno