Marek Vrábel: Organisti z povahy svojho nástroja na koncerte zažívajú adrenalínové dobrodružstvo

„Musorgského dielu Obrázky z výstavy veľký tzv. symfonický organ pri transkripcii dobrou registráciou a vhodnosťou použitia zvukového spektra významne pomôže, no sú skladby v ktorých to jednoducho nedokáže. Často počúvam, že organ je kráľovský nástroj a dokáže všetko. No, jednoducho nedokáže, lebo fyzikálne vlastnosti nástroja nepustia,“ hovorí pre náš portál koncertný organista a riaditeľ Cirkevného konzervatória v Bratislave Marek Vrábel.

Na úvod rozhovoru sa ešte vráťme k Veľkonočnému koncertu Tóny nádeje, kde ste sprevádzali umelcov a zároveň ste sa prezentovali ako koncertný organista s náročným repertoárom. Počuli sme Veľkonočné offertórium francúzskeho hudobného skladateľa Alexandra Pierre Françoisa Boëlyho a technicky náročnú Toccatu z 5. Symfónie op. 42/1 ďalšieho francúzskeho organistu a autora, Charles-Mariu Widora. Pristavme sa pri tej Symfónii, ktorá je technicky náročne napísaná, pretože skladateľ chcel dosiahnuť, aby zo sólového nástroja znel symfonický zvuk a Vám sa podarilo nahrať ju na prvýkrát. Kde majú umelci počas pandémie vôbec možnosť pripravovať sa?

Pravdou je, že obe tieto skladby sú takými mojimi glanz numerami a hral som ich po svete viac ako stokrát. Okrem toho veľmi veľa času trávim v škole (Marek Vrábel pôsobí ako riaditeľ Cirkevného Konzervatória v Bratislave – pozn.red.), bývam kúsok od školy, kde je píšťalový organ. Mám možnosť cvičiť aj v Hudobnej sieni Bratislavského hradu, čo som síce počas korony nevyužíval, ale práve v týchto priestoroch je môj „domovský nástroj“, kde môžem pracovať a udržiavať tak tento koncertný nástroj v akomsi vitálnom režime. Organizujem tam už desať rokov Bratislavský organový festival, v podstate už od študentských čias tam pravidelne chodievam cvičiť a k tomu nástroju sa mi viaže množstvo krásnych hudobných zážitkov a spomienok. Priznám sa, že na Veľkonočný koncert som sa skôr pripravoval v škole, veď v týchto priestoroch úradujem niekedy aj dvanásť hodín denne, tak medzi tými stránkami, poradami, telefonátmi a veľkou kopou byrokratických záležitostí, sem-tam, hlavne neskoro večer utečiem za organ (smiech) a je to pre mňa vždy taký príjemný relax v šere školskej koncertky.


Ak sa teda máme vrátiť k tým dvoch skladbám, ktoré odzneli v rámci dramaturgie Veľkonočného koncertu Tóny nádeje, boli odlišné, predsa však mali v sebe určité spojenie…

Áno, skladba od Widora je tak šťastne napísaná, že u bežného fanúšika organu je už vopred odsúdená na úspech, naviac, Widorovi sa v nej podarilo podčiarknuť majestát a lesk symfonického francúzskeho organu a zároveň pedálová téma je úžasne bezstarostná a chytľavá. V Katedrále v Krasňanoch síce nie je až taký veľký organ, pretože tento kus si doslova vyžaduje symfonický organ, ale pri vhodnej registrácii sa dá docieliť želateľná farbu zvuku. Ešte je potrebné povedať, že to dielo je veľmi optimistické, hoci nie sme vždy v tónine F Dur, sú tam rôzne molové modulácie, ale je v ňom neustále prítomná radosť. Ja osobne ho vnímam ako Aleluja. Mám rád tú atmosféru, keď na Veľkonočnú nedeľu sedíme celá rodina pri sv. omši z Vatikánu, tak ako každý rok, a práve táto Toccata od Widora vždy zneje na záver. Nie je to síce typické veľkonočné dielo, ale práve z Ríma ho už tradične počujeme znieť na Veľkú noc. A čo sa týka druhého diela, Boëlyho som si vybral preto, že ide o typickú veľkonočnú skladbu. Vo Veľkonočnom offertóriu počujeme variovanú gregoriánsku tému, je to klasicistické dielo z 18. storočia, ktoré sa dá na krasňanskom organe pekne naregistrovať. My organisti vždy musíme dávať pozor na to, či organ má tie farby, ktoré by sa pri interpretácii toho-ktorého diela priblížili zvukovej estetike, kedy vznikli. Často sa totiž stáva, že organista hrá repertoár, ktorý sa na danom organe pomocou daných registrov nedá štýlovo pretlmočiť, jednoducho nemá tie registre, ktoré sú práve potrebné.  Niekedy je náročné dramaturgiu koncertu priamo našiť na mieru konkrétnemu nástroju a zároveň vyhovieť požiadavkám usporiadateľa koncertu.

Na koncerte ste teda predstavili koncertne tieto dve sólo skladby, no zároveň ste na organe hrali sprievod pre spevákov – Jolanu Fogašovú a Petra Mikuláša a tiež deti Základnej umeleckej školy Vrbenského v Rači. Celé to tak pôsobilo trošku improvizovane – mali ste vôbec možnosť vopred si tento repertoár skúsiť na skúškach, kým bol nahrávaný pre divákov?

Nie, nemali a bol to aj veľký risk. S detičkami sme vôbec nemohli skúšať, dokonca ani so sólistami. Celé to vlastne vzniklo improvizovane, pretože mi zavolala Jolanka Fogašová asi týždeň pred celou akciou, či by som nešiel hrať do Katedrály svätého Šebastiána. Samozrejme, okamžite som súhlasil, pretože počas pandémie tých skutočných koncertov bolo málo, no kto by sa na takú spoluprácu netešil, aj keď pri organe nebolo možné spolu skúšať. Spolupráca s deťmi bola úžasná, so sólistami maximálne profesionálna. Počas nahrávania som mal odposluch, to bolo šťastie, pretože organistom sa často stáva, že sólisti sú od neho vzdialení aj na desiatky metrov, takže nepočujú spevákov dýchať ani artikulovať, takže pri tom korepetovať je veľmi náročné.  Pár dní pred koncertom som dostal noty a veľkou výzvou pre mňa bola aj ária z opery Sedliacka česť Pietra Mascagniho, ktorú som si musel upraviť.

K tým úskaliam sa ešte dostaneme, Mascagni asi nebolo jediné, ktoré ste museli prekonať. Pre korektnosť priznám, že som na nakrúcaní koncertu bola prítomná, takže som mala možnosť vidieť celú tvorbu záznamu, Vašu prácu s umelcami na pódiu a prekvapilo ma, že s výnimkou niektorých detských čísel sa výkony sólistov v prípade pána Mikuláša ani pani Fogašovej ani raz nemuseli opakovať. Napríklad aj Peter Mikuláš odspieval Dvořákove Biblické piesne na prvú a nebol to jediný výkon počas nahrávania, ktorý sa vydaril, ešte aj so silným duchovným zážitkom. Vy ste umelec, ktorý má za sebou mnoho nahrávaní, ako takúto prácu na pľaci hodnotíte?

S pani Fogašovou a pánom Mikulášom som doposiaľ nikdy nespolupracoval, toto bola naozaj moja prvá spolupráca. Mám na konte desiatky spoluprác s rôznymi spevákmi, a to je na samostatný rozhovor (úsmev), ale zatiaľ nikdy nie práve s týmito dvoma veľkými osobnosťami. Takže som si najprv aj hovoril, že je to dosť riskantné, keďže sa dobre nepoznáme, ale myslím si, že keď má človek v sebe dobré muzikantské ucho, cit a dôkladne sa pripraví, výsledok môže byť veľmi povzbudivý. A čo sa týka mojich osobných skúseností, všetko, čo sa nahráva, napriek opakovaniam a opravám, aj tak väčšinou tá prvá „stopa“ je tá najlepšia. V tom koncerte jednoducho bolo cítiť tú veľkú energiu, všetci na pľaci sa dokázali absolútne sústrediť a jednotlivé diela dokonale precítiť. Dvořákove Biblické piesne som kompletne koncertne hral už po vysokej škole, takže ich v repertoári mám a hral som ich kompletne napríklad s profesorkou Evou Blahovou a s pánmi spevákmi Gustávom Beláčkom či Tomášom Šelcom. No pán Mikuláš ich interpretuje iným spôsobom, poníma ich možno viac orchestrálnejšie – s inou časovou kvantitou, v jeho interpretácii je viac artikulačných finesov, robí väčšie pauzy, pre mňa to bol veľmi silný zážitok.

Veľkým zážitkom, aspoň pre mňa osobne, bolo aj nahrávanie Donizettiho dueta Ave Maria v podaní sólistov. Po odspievaní sa pani Fogašová spýtala, či si to zaspievajú ešte raz a pán Mikuláš sa so svojou typickou nonšalantnosťou spýtal – „A načo?“. Nakoniec sa nahrávanie ani neopakovalo, rovnako ako v prípade ďalších árií. Je to štandardný prístup?

(Smiech). To si pamätám veľmi presne a bolo to veľmi milé. Úprimne povedané, nikdy som ešte nič takéto nezažil, pretože často sa donekonečna opakuje a výsledkom je, že ten proces sa zbytočne zacyklí. Spravidla, keď som nahrával pri iných príležitostiach, dávali sme si opakovania, pauzy, kávičky, čajíky, ale v tomto prípade som zažil jednu veľkú energetickú bombu (úsmev). Ja sám som mal zimomriavky, keď spievali Ave Mariu, pretože organ tam nemá až taký náročný part, takže som si sólistov viac užíval. Bolo to úžasné! Keď skončia speváci a odsadia, spravidla sa čaká sekundu-dve, ale v tomto prípade sme ostali všetci dosť dlho v nemom úžase…

Dostávame sa k najvážnejšiemu úskaliu, s ktorým ste sa museli Vy ako organista popasovať, čo sa týka sprievodu a to je ária Regina coeli, kde organ musí suplovať aj zbor, takže ste hrali niekoľko línií…

Jolanka Fogašová toto dielo chcela zaradiť do programu, lebo je to jej veľké číslo a sám som si dosť dobre nevedel predstaviť, ako to na organe zahrám. Takže to bolo jediné dielo, kvôli ktorému sme sa jediný krát na krátko pred nahrávaním stretli. Konzultovali sme hlavne, ako bude znieť organ, pretože ja sám som nechcel, aby bol príliš mohutný. Prihováral som sa za intímnejšiu verziu, v ktorej by vynikli melodické frázy spevu a nechcel som v tomto diele predvádzať  na organe prílišnú exhibíciu. Priniesol som aj náhradný repertoár, predsalen som mal pred tou áriou rešpekt, lebo hrať veristický repertoár na statickom organovom zvuku, to je štýlové riziko. Už v minulosti sa mi napríklad stalo, že som na recitáli uznávaného svetového organistu počul Barberovo Adagio vo verzii pre organ a tie niektoré transkripcie pre organ naozaj nemusím, lebo vrúcnosť sláčika, na ktorom je postavená celá výrazovosť diela organ nikdy nepretlmočí. S obľubou sa dnes na organe hrá napríklad transkripovaný Chopin alebo Rachmaninov, diela, ktoré sú postavené na poetike a zvukovosti práve klavírneho tónu. Žiadny organ totiž poetiku klavírneho tónu nie je schopný obsiahnuť. Na druhej strane, napríklad Musorgského dielu Obrázky z výstavy veľký tzv. symfonický organ pri transkripcii dobrou registráciou a vhodnosťou použitia zvukového spektra významne pomôže. A práve v tejto Mascagniho árii som mal obavy, ako budú znieť širokodyché frázy, ktoré nakoniec krásne odspievala Jolanka Fogašová a organ bol možno taký diétnejší (úsmev), teda témy zneli v užšej menzúre, ale skôr išlo o to, aby vystihol tú atmosféru.

Tento koncert mal u divákov online veľký úspech, koncertné sály a divadlá v čase nahrávania rozhovoru sú zatvorené. Tento stav trvá s krátkymi prestávkami viac-menej už vyše roka. Ako to ovplyvnilo Vás ako koncertného umelca? Okrem riaditeľa Cirkevného konzervatória v Bratislave ste totiž stále aktívny umelec. Počas tohto obdobia ste mali aj koncerty, no bez publika. Ako sa vôbec zrazu dá vysporiadať s tým, že hráte pre prázdne sály?

Mal som za toto obdobie šesť koncertov, oslovila ma aj Slovenská filharmónia ešte počas prvej vlny pandémie, kde som mal koncert bez publika s flautistkou Ivicou Gábrišovou. Potom prišli letné festivaly, v Európe sú stovky organových festivalov počas letných mesiacov. Keď som však hral v máji v Slovenskej filharmónii, prvýkrát som zažil ten skľučujúci pocit prázdneho publika. Nevplývalo to na nás dobre. Na ten pocit nikdy nezabudnem – efektná krásna skladba skončí, nasleduje jej dozvuk, a potom ticho, prázdno, nič. Len mrazivé ticho. Vždy, keď som hral na organe, a keď to nebolo v chráme, našiel som si v publiku príjemné médium, a aj zboku v mnohých koncertných sálach je možné periférne pozorovať ako to-ktoré publikum reaguje.  Samozrejme, keď hrám v Slovenskej filharmónii na mechanickom hracom stole, som chrbtom a do publika nevidím. Preto, keď hrám s orchestrom, veľmi rád sledujem ľudí v publiku a vždy som si vedel nájsť ľudí, ktorí hudobný zážitok silno prežívajú. A tento pocit, táto výmena energie, odpadla samozrejme pri koncerte bez publika tiež. Vždy som si počas tých chvíľ spomenul na profesora Ebena, ktorý svojim študentom vysvetľoval, že žiadna nahrávka nenahradí živý koncert. Vravel: „Predstavte si, že celý deň varím, upratujem, mám na sebe nádherné šaty, krásne prestretý stôl…Chvíľu nechal ticho a potom povedal: „A nakonec to sním sám!“ (smiech). Stále som tú vetu mal v hlave a rozmýšľal som, ako sme my pódiový umelci tak trochu závislí od potlesku, ľudského objatia, od jednoduchej interakcie, od tých druhých očí a prenosu životodarnej energie.

Pandémia však zasiahla umelcom aj do koncertného života v zahraničí. Predtým ste bežne vystupovali v krajinách Európy a Ázie, kde ste sa dostali počas uplynulého roka?

Iba do Poľska, aj to som nemal istotu, či sa kvôli práve zatvárajúcim sa hraniciam stihnem vrátiť na Slovensko. Hneď po koncerte s Kozsalinskou filharmóniou som sa potreboval vrátiť do Bardejova na Grešákove organové dni. Všetky ostatné koncerty, ktoré som mal hrať v Kišiňove, na českých festivaloch a mnohé ďalšie, všetky boli zrušené. Nakoniec to dobre dopadlo aspoň s tým Poľskom…

Myslíte si, že časom sa budeme vedieť vrátiť do normálnych koľají a kultúra na Slovensku sa spamätá?

Mňa majú na škole za veľkého optimistu a vždy hovorím: musíme plánovať, aj keď vieme, že to možno nebude, lebo bez našich plánov nebude nikdy nič. A ak by sa náhodou opatrenia uvoľnili, my sme pripravení. Začať rozmýšľať o víziách, až keď sa opatrenia uvoľnia, to nie je možné. Aj v škole sme začali fungovať v online priestore, ale vždy bol vopred premyslený plán. Kultúra na Slovensku sa jednoducho musí spamätať, pretože vyspelosť národa a všetky jeho pozitívne výsledky, aj ekonomické, sú všade priamoúmerné váhe jeho vlastnej kultúry, kultúrnosti…

Doposiaľ ste vydali sedem albumov a patríte medzi interpretov, ktorí pravidelne hrávajú slovenských autorov, čo sa nedá povedať o každom našom umelcovi. Prečo je dôležité prinášať poslucháčom aj súčasnú hudbu našich autorov?

Je to aj o osobných vzťahoch so skladateľmi, aj o vzťahu k súčasnej slovenskej hudbe ako takej. Kto ju má hrať ak nie práve slovenskí interpreti, ktorí majú možnosť  priamo ovplyvniť vznik takýchto diel?  Inak, k slovenskej hudbe ma okrem môjho profesora Jána Vladimíra Michalka paradoxne priviedla pôvodom česká flautistka Monika Štreitová, ktorá teraz žije a pôsobí na Univerzite v Evore, v Portugalsku. Viackrát aj požiadavka zahraničných festivalových dramaturgií bola o exporte slovenskej organovej hudby do zahraničia. Už vo štvrtom ročníku na Konzervatóriu v Košiciach som prišiel na chuť kompozíciám od Petra Ebena. Bola to veľká udalosť, keď ho naša pedagogička Milka Dzemjanová pozvala na košické konzervatórium, ja som naštudoval časť jeho Nedeľnej hudby, uviedol som ju na autorskom koncerte za účasti autora spamäti, čo u organistov nie je bežné a maestro mi vtedy venoval noty s gratuláciou, ktoré samozrejme opatrujem dodnes. No a od českej súčasnej hudby bol už len malý krok k tej slovenskej. Ale k tej slovenskej hudbe ako takej ma dostala v podstate už spomínaná Monika Štreitová, ktorá bola v osobnom kontakte s mnohými slovenskými skladateľmi. Jedného dňa doniesla na hrad noty, ktoré sme si prelistovali, objavil som mnoho zaujímavých, nádherných kompozícií a potom to už išlo samo. So slovenskou hudbou sme začali práve na jej doktorandskom koncerte na Bratislavskom hrade ešte v roku 1998. Potom sme tam nahrali prvé Monikine a moje profilové CD.  A inak  veľmi rád hrám skladby autorov, ktorí možno organu až tak detailne nerozumejú , ale radi si dajú vysvetliť princípy techniky a výrazových prostriedkov organovej hry, napríklad priatelia-skladatelia Lukáš Borzík či Jevgenij Iršai.

Spomenuli ste českého skladateľa Petra Ebena. Ako prvý slovenský interpret ste uviedli niekoľko jeho celovečerných diel. Čím Vám bola blízka jeho tvorba?

Vždy som ho obdivoval, bol to nesmierne charizmatický a skromný človek. S jemnosťou a veľkým darom reči dokázal vykladať o hudbe v úžasných súvislostiach. Najprv ma uchvátil ako človek osobne, až neskôr som spoznal jeho dielo. Niektoré jeho detské zbory doslova zľudoveli a to je pre skladateľa iste pocta najvyššia. Počas návštevy v Košiciach pred 30 rokmi aj improvizoval – dostal z publika tému, na ktorú na mieste improvizoval a la Bachove Prelúdium a fúgu, Mozartovu Sonátu, Chopinove Nocturno, Bartókov Tanec a podobne. Samozrejme, na vysokej škole som hral jeho skladby a potom som si jeho diela dal ako tému doktorandského štúdia. Práca sa volá Spiritualita a náboženské obsahy v organových dielach Petra Ebena. Vtedy som naštudoval v slovenskej premiére aj jeho Biblické tance, čo je jedno nádherné, no veľmi náročné dielo. Jeho Nedeľná hudba, ktorá bola kompletne tiež témou môjho doktorandského koncertu  sa dnes hrá na všetkých kontinentoch. Pán profesor Eben mi ešte počas života posielal aj rôzne noty, ktoré u zahraničných vydavateľoch nebolo možné tak ľahko zohnať ako dnes v internetových časoch. Pre mňa najkrajším zážitkom bolo interpretovanie jeho celovečerného diela Labyrint sveta a raj srdca na Komenského texty s jeho synom Markom Ebenom. Bol to priamy prenos, ktorý vtedy vysielal z Bratislavy aj český rozhlas – jeho syn Marek Eben mal ešte večer pred našim spoločným vystúpením moderovanie v Karlových Varoch, ale v skorých ranných hodinách pricestoval do Bratislavy a mali sme tesne pred priamym prenosom len polhodinovú skúšku. Bol som vtedy prvým Slovákom, ktorý toto dielo uviedol, takže to vtedy bola pre mňa obrovská radosť a česť…A chorý Petr Eben mohol tento koncert sledovať z Rádia Vltava.

Okrem toho, že ste koncertný organista a riaditeľ konzervatória, zasadáte aj v komisiách mnohých renomovaných súťaží. V posledných rokoch sa však stalo trendom, a na tom sa zhodujú mnohí špičkoví umelci, že v súťažiach vyhrávajú technicky zdatní interpreti a zo súťaží sa stávajú športové preteky na úkor umeleckého výkonu. Zaznamenali ste aj Vy takýto trend? Je vôbec možné to zvrátiť?

Je to choroba všetkých dnešných súťaží. Umelci dnes súťažia so všetkými a všade, nie? (smiech). Ak to môžem trochu zveličiť, všade na nás pozerajú čísla a tabuľky a kto nevie, čo je excel, tak je asi z iného sveta (smiech). Bohužiaľ, je to pravda. Zároveň je smutnou pravdou aj to, že keď je na súťaži povinná skladba, nikdy si ju už nemôžem pustiť, lebo si ju tam musím vypočuť aj 50 krát (úsmev). A keby do nej každý dal aspoň nejaký ten osobnostný vklad, beriem. Ale veľakrát sa žiaľ stáva, že ich účastník zahrá bez najmenšieho škrtu, v tempe a technicky super, čo je samozrejme fajn, ale sterilne. Veď na súťažiach už hrajú čisto snáď všetci, ale nech už aspoň vyhrá taký, ktorý je prirodzene muzikálny a nie ten pretekár. Takže trochu s nadsázkou, ale potom už skutočne nechápem, prečo sú to umelecké súťaže, keď je to v podstate akoby športová súťaž (smiech). No ale keď už súťaž krásy môže byť o plastických operáciách, tak asi aj v umeleckom svete sú hranice posunuté niekde celkom inde…Žiaľ…

Naozaj sa tá doba tak zmenila? Počúvam to od rôznych ľudí. Nie je možnosť zmeniť to? Ak súťaže majú byť len o technike a nie o umení, nie je potom zbytočné ich robiť?

Závisí aj od nastavení podmienok súťaže. Keď sú troj a štvorkolové súťaže, kde je aj povinná skladba v prvom kole, prípadne nahrávka, tak to je v poriadku, no mám veľmi rád tie, v ktorých sú voľné programy na minutáž. V nich naozaj človek ukáže či je kreatívny, a najmä v nástroji akým je organ je podstatné, či dokáže interpret niečo urobiť s nemennou intenzitou tónu a registráciou. Čisto strojová hra by mala byť dnes už neprijateľná a potom to vidno aj na publiku. Práve preto ho rád sledujem, či ich hra dokáže vtiahnuť do deja. Koľko máme technicky vyspelých organistov, ale poniektorí niekedy hrajú ako stroje. No a publikum sa začne po pätnástich minútach ošívať, či sa to niekomu páči alebo nie. Pre mňa osobne je dôležitejšia muzikantská výpoveď.

Poďme však k vašej práci na bratislavskom Cirkevnom konzervatóriu, pretože aj Vy ste odchovali mnoho žiakov, ktorí sú známi aj v  zahraničí. Pedagogické povolanie vo Vašej rodine sa takpovediac dedilo z pokolenia na pokolenie, čím Vás práca pedagóga napĺňa?

Najviac ma napĺňa to, keď organ ide študovať 15-ročný človiečik, ktorý predtým študoval hru na klavíri, no a o ten organ sa predtým väčšinou iba tak nejako trochu obtrel. Organ sa totiž skôr ani nedá plnohodnotne študovať. Nie sú na to fyzické ani mentálne predpoklady – deti nedočiahnu na pedále atď. Baví ma pracovať so začiatočníkmi a teda formovať ich od základov. Tí, ktorí sú na vyššom stupni,  majú pre mňa niekedy neprijateľné zlozvyky(smiech) a častokrát sú to už aj svojhlavé „hotové“ osobnosti. Ale práve to tvarovanie v tom najrozhodujúcejšom veku ma nesmierne baví a počas šesťročnej prípravy z nich môžem vymodelovať skutočných interpretov. Čo viac si môžem v pedagogickej práci priať? Viem, že tá stopa ostane trvalá.

Zrejme ste sa v polohe pedagóga našli, napokon, je to aj prirodzená cesta pre Vás. No predsa, nie je to aj trochu byrokratická záťaž?

Keď pedagóg neverbalizuje problémy, s ktorými sa stretáva ako interpret, potom nepomôže ani sebe. K dielam, ktoré aj učím pristupujem inak. Analyzujem ich iným spôsobom, akoby som do toho mal skočiť rovnými nohami a hľadám si spôsoby, ako to zároveň odprednášať aj študentom. Musím na to ísť v podstate aj školou. A práve to ma na tom baví. Ak by som nerozprával o tých dielach na vyučovaní, neviem, či by sa mi podarilo až tak preniknúť do podstaty diela ako interpretovi. A zároveň ma to drží aj pri zemi. Pretože keď učím, stíham najviac 20 až 30 koncertov ročne. Je to vyvážené, vždy sa niečo nové učím, veď aj práca s ľuďmi prináša neustále nové skúsenosti, najmä keď máte zodpovednosť za vyše 60 zamestnancov, to už nie je vždy med lízať (smiech). Okrem toho, dnes musí byť pedagóg aj dobrý manažér a posunúť žiakov na tú správnu, najlepšie na zahraničnú školu. To, že končí štúdium, neznamená, že ho pustím z hniezda a nadlho sa s ním rozlúčim.

Takže sa o Vašich žiakov staráte aj po skončení štúdia. Aké majú dnes možnosti, najmä v zahraničí? Množstvo žiakov, ktorých ste učili, boli úspešní na súťažiach, je medzi nimi aj veľa zaujímavých a profesných aj ľudských príbehov…

Nehovorím, že s každým jedným to bolo na tejto úrovni, ale je veľa študentov, s ktorými vzťah pokračuje doteraz a riešime spolu nielen ďalšie možnosti štúdia či uplatnenia. Mal som študenta, ktorému sa podarilo dostať na Kráľovskú akadémiu do Švédska, alebo vyštudoval celú školu v Nemecku. Diplom zo zahraničnej školy je úspech. Napríklad František Beer išiel študovať do Nemecka, no s cieľom, že keď sa vráti, bude na Slovensku pestovať kvalitnú liturgickú hudbu. Mnohí tam odchádzajú s tým, že tam chcú ostať, ale on bol výnimočný tým, že sa od začiatku chcel vrátiť. Má milióny fanúšikov na YouTube, je famózny cirkevný hudobník, dokáže veľmi dobre improvizovať a rýchlo si naštudovať repertoár. Tohto roku bude hrať na Bratislavskom organovom festivale, ktorý organizujem.

Určite si spomeniete aj na ďalších žiakov…

Napríklad Peter Mikula, ktorý sa prezentoval vo svete a zároveň je lekár, ale je skvelý muzikant-korepetítor…

Ako sa z muzikanta stane lekár?

Súbežne študoval medicínu a organ. Dokonca sa stal absolútnym víťazom súťaže slovenských konzervatórií, zoznámil sa s mojou študentkou, organistkou, už majú spolu päť detí a bol som im aj za svedka na svadbe (úsmev).

Teraz som pochopila, prečo Vás to povolanie tak napĺňa. Nie je to len samotná pedagogická činnosť, ale sú za tým aj pekné medziľudské vzťahy a súdržnosť…

Áno. Je to tak. Rád by som po rokoch zorganizoval stretnutie u nás na terase vedľa riaditeľne, keď to okolnosti umožnia. Uvedomil som si, že je to už ďalšia generácia mladých ľudí, ktorú učím a rád by som sa s nimi všetkými aj s ich rodinami a deťmi stretol…

Aké bude ich uplatnenie dnes, keď skončia konzervatórium? Musím sa opýtať, pandémia ukázala jednu nepríjemnú správu pre umeleckú sféru, mladí ľudia začínajú opúšťať umeleckú sféru, pocítili ste to aj Vy?

Je to pravda, ale je to otázka reštartu a chuť k umeniu sa určite vráti. Mnohí možno majú existenčné problémy ale pravé umenie bolo vždy niečo exkluzívne, na Slovensku častokrát aj neadekvátne honorované. Ale zase, koľko právnikov a ekonómov si nevie oddýchnuť, pokiaľ si nevypočujú kvalitnú hudbu na koncerte? Ja verím, že hlad a smäd po umení ešte príde. A čo sa týka detí, pravé umenie budú robiť tí, čo vydržia a to všetko preklenú. Mnohí umelci sa ocitli na dlažbe a určite to nie je ľahké. Dokonca moja vlastná dcéra-tínedžerka mi povedala, že nechce toľko pracovať ako ocko, lebo cez deň učí, riadi školu, v noci cvičí. Jednoducho, mnohí tomu nerozumejú, že to je môj svet, v ktorom sa najlepšie cítim. Oni to vidia len ako drinu, lebo to nespravila za nich napr. aplikácia (úsmev). Aj toto je moje zaujímavé rodičovské poznanie (smiech). Ale aby som sa vrátil k téme – človek, ktorý študuje organ, musí byť do toho trochu aj fanatik, to sa inak nedá, a už vôbec nie s prístupom, že idem na konzervatórium, lebo tam nebude matematika, fyzika a chémia. Taký nech sa radšej do štúdia organu ani nepúšťa.

V čom ešte je štúdium také špecifické?

Keď organista skončí štúdium na vysokej škole napr. v Bratislave, a trebárs nikdy nemal dlhodobejší kontakt so zahraničnými nástrojmi, v podstate je na začiatku. Je nutné cestovať a spoznávať. Každý organ je totiž iný. Ide napr. o rôzne národné špecifiká a školy, kedy sa organ počas svojej vyše 2000 ročnej tradície neustále vyvíjal  a v každej krajine prirodzene iným tempom a v iných spoločensko-kultúrnych podmienkach. Koľkokrát sa mi stalo, že som mal hrať na nástrojoch, ktoré som musel mať najprv dobre teoreticky naštudované, aby som vedel nielen dobre ušiť program na mieru, ovládať rozsahy manuálov a pedálu, ale zistiť napr. aj akustické podmienky, kedy koncertná sále a organ napr. v katedrále majú diametrálne odlišné akustické podmienky a možnosti šírenia zvuku. A aj tak priamo na mieste viackrát prišli neočakávané prekvapenia. My na Slovensku nemáme takú organovú tradíciu ako napr. Nemci alebo Francúzi. Na mnohých nástrojoch sa nehrá ľahko, niekedy môže interpreta „rozladiť“ napr. nízka fixná lavica na sedenie, alebo opačná farba klávesov. Ako teda ten interpret zahrá koncert? Musí tam ísť aj dva dni pred koncertom a zžiť sa s novým nástrojom. A pri vyťaženosti niektorých európskych katedrál je možné cvičiť len v noci…

Stačia organistovi dva dni na prípravu?

Musia! My organisti máme radi stres a dobrodružstvo (smiech). Koľkokrát organ hocikedy vypovedá službu, aj ten najlepší na svete. Je to predsa veľký a zložitý organizmus, kráľ nástrojov. Aj v Bukurešti pred priamym prenosom sa mi stalo, že mi odišla elektronika a musel som celý koncert tzv. mechanicky valcovať pravou nohou.  Veľa koncertných organistov to potvrdí, že jednoducho stres k organovej hre patrí. Dokonca sa mi to stalo aj na generálke koncertu v Slovenskej filharmónii s orchestrom, kde sa generálka navyše nahrávala, že mi vypovedali tzv. elektronické setzerové kombinácie. Zrazu obrazovka prázdna, ako keď Vám „zamrzne“ mobil. Raz sa mi dokonca pred recitálom začalo dymiť z hracieho stola, lebo zhoreli tzv. plošné spoje. Kamarát organár to zachránil tak, že na poslednú chvíľu vymenil podobné súčiastky z iného hracieho stola. Takže ten stres k tomu určite patrí. A samozrejme, nepredpokladám, že píšťalový organ budem mať raz v pohodlí domova.

A klavír ho nikdy nenahradí, napriek tomu, ak sa máme vrátiť k Vašej príprave, Vy ste mali na konzervatóriu veľmi poctivú a tvrdú klavírnu prípravu. Hrávali ste náročný repertoár – Chopinove Etudy, Beethovenove Sonáty od prvého ročníka ako 14-ročný. Vediete k tomu aj Vašich žiakov? Je to pre organistov aj určitý bonus, ovládať špičkovo hru na klavíri?

Ja osobne k tomu vediem všetkých mojich študentov, pretože pre nás to je najväčší bonus. Dobrý organista bez kvalitnej klaviristickej techniky neexistuje. Každý slovenský organista, ktorý sa uplatnil vo svete, mal vynikajúcu klavírnu školu. Najväčším omylom je, ktorý sa v minulosti bežne robil – nevzali ma na klavír, tak skúsim organ… Takéto niečo sa skôr či neskôr vypomstí. Mal som to šťastie, že na Cirkevnom konzervatóriu mi bolo dlhé roky umožnené učiť organistov aj klavír, ako organista som na VŠMU istý čas študoval súbežne aj klavír ako hlavný predmet, takže som presne vedel, čo organisti najviac potrebujú. Vďaka stopercentnému klaviristickému základu organistu nikdy v budúcnosti organová technika nezradí.

Poďme ešte k jednej téme, ktorá sa Vás týka. Osobne nemám rada, keď sa bývalý režim glorifikuje, zároveň však ani haní, zvlášť čo sa týka umeleckého prostredia. Vy ste teda mali možnosť už za socializmu spoznať veľké, svetové mená umeleckého sveta, a teraz nehovoríme o krajinách bývalého Ostbloku, ale Západnej Európy, ktorí koncertovali v Košiciach. Čo Vám tá skúsenosť dala?

Tým, že Košice majú jeden z najstarších organových festivalov v Európe, ktorého tradíciu založil profesor Ivan Sokol, otvorili sa mi už ako 14-ročnému nové možnosti. Profesor Ivan Sokol mal v tom čase exkluzívnu zmluvu so spoločnosťou Opus, pre ktorú nahrával celé organové dielo Bacha v košickej filharmónii. Práve on ma cez moju pani profesorku Dzemjanovú zavolal do filharmónie ešte ako 14-ročného chalana, aby som mu registroval a otáčal strany pri nahrávaní. Obľúbil si ma a hneď na to som mohol to isté robiť na organovom festivale, kde Košice navštevovali svetové organové mená. Ten festival dnes nesie meno pána profesora. A keď som už bol v tomto prostredí, mal som to šťastie, že som tam mohol (niekedy po nociach, až do rána) cvičiť na koncertnom filharmonickom organe. Hrával som aj v Dóme sv. Alžbety na latinských omšiach so zborom a orchestrom, no a samozrejme úžasným stimulom pre mňa bolo aj to, že som si ako prvák na konzervatóriu mohol zahrať v Prahe v Katedrále sv. Víta, kde je taká neuveriteľná akustika, že keď som kráčal dole schodmi, mal som pocit, že ten posledný akord ešte znie. Kto mal v tom období také možnosti? Určite to bolo aj šťastím, ale nemyslím si, že sme boli odrezaní od sveta, bolo u nás mnoho kvalitných festivalov a kultúrnych podujatí. Otáčal som počas koncertov umelcom strany, mohol som sa ich dotknúť, darovali mi svoje vtedy ešte MG kazety, neskôr CD nosiče, mohol som sa s nimi rozprávať, v tých časoch to bolo  pre žiaka konzervatória v neinternetových časoch niečo úžasné…

Pri Ivanovi Sokolovi sa určite musíme pristaviť, pretože je veľkým vzorom pre organistov, nahral takmer celé dielo Bacha…

Nedokončil ho iba preto, že Opus už potom nútene skončil a zmluva nemohla byť naplnená. Profesor Sokol bol v časoch mojich štúdií spolu s profesorom Klindom reprezentantmi s najväčšou organovou diskografiou široko-ďaleko v komunistickej Európe.

Nemôžeme obísť ani Bratislavský organový festival, ktorý ste založili v roku 2012 a nadviazali na tradíciu organových dní na hrade. S akým cieľom ste ho začali spolu s Andreou Serečinovou organizovať?

Vzniklo to celé tak, že keď začala rekonštrukcia bratislavského Hradu a celého jeho areálu, v tých časoch ma oslovil profesor Klinda, ktorý festival na hrade pod názvom Dni organovej hudby viedol 30 rokov, aby som pokračoval v organizovaní koncertov. V tých časoch som nemal ani občianske združenie, ani žiadne skúsenosti s organizovaním veľkého medzinárodného podujatia, no tú dôveru pána profesora som si veľmi vážil, preto som riešil možnosť, ako to uskutočniť. Napadla mi Andrea Serečinová, momentálne šéfredaktorka Hudobného života, ktorú som kontaktoval, stretli sme sa, a samotný projekt sa jej veľmi páčil. Vymysleli sme spoločne dramaturgiu, dali sme dokopy organizáciu, vypracovali projekt na Ministerstvo kultúry. Dokonca si pamätám ten prvý deň, 17. november 2011, veľmi vtedy snežilo, boli sme to prvýkrát vybavovať na hrade. Úspešný a vypredaný prvý ročník nám otvoril možnosti uchádzať sa o ďalšie atraktívne priestory s organom a podčiarknuť tak prívlastok „bratislavský“. Na objednávku festivalu vznikali premiéry slovenských autorov (Ľ. Bernáth, L. Borzík, P. Zagar). Už od 2. ročníka sme v rámci edície Cross over organ iniciovali netradičné spojenia a žánrové presahy s organom (gajdy, saxofón, elektrická gitara, bicie…), projekty s recitátormi (B. Farkaš, V. Kobielsky), komorné koncerty (organ s akordeónom, trúbkou, lesným rohom) a priestor dostávali aj mladí víťazi svetových organových súťaží (Pažská jar, Opava). K najúspešnejším projektom patrili azda Swingin´jazz s Ladislavom Fančovičom a Fatz Jazz Bandom a Händlove koncerty, kde som účinkoval s Musicou aeternou. Tento ročník budeme napríklad spájať harfu s organom v projekte nazvanom Dáma a kráľ.

To je krásny názov. Už máte vymyslenú dramaturgiu pre tento ročník BOF?

Je hotový kompletný program. Otvárací koncert bude patriť poprednému slovenskému organistovi Markovi Štrbákovi, ktorý nás prevedie svetom variácií v jedinečnej dramaturgii menej známych, no hodnotných diel. František Beer, jeden z najuznávanejších profesionálnych cirkevných hudobníkov u nás, ušil svoj program na mieru hradnému nástroju, kde bude znieť aj jeho vlastná improvizácia. Doménou Bratislavského organového festivalu nie je zďaleka len organový recitál, je to ako som už spomínal aj spojenie s rôznymi hudobnými nástrojmi, tentokrát s husľami v interpretácii manželského dua Marcela a Barbory Kapalových v zaujímavom neopočúvanom programe či už spomínané organovo-harfové duo so skvelou Máriou Magyarovou Plšekovou a Adrianou Antalovou. Tradičnú festivalovú edíciu inožánrových crossoverových projektov tento rok zastúpi František Báleš, ktorý v jazzovom šate spolu s píšťalovým organom v jedinečnom autorskom projekte predstaví so svojou formáciou zhudobnené básne slovenských klasických básnikov pod názvom Blue toccata.

Ďalší unikátny názov. Zdá sa, že rád tvoríte netradičné názvy koncertov…

Áno, tentokrát v organizovaní koncertov pokračujem s kolegyňou Marietou Puhovichovou, tiež organistkou s ktorou sme spoločne uskutočnili niekoľko koncertov na organe štvorručne. Radi vymýšľame zaujímavé názvy koncertov, častokrát je v krátkom bonmote ukrytá hlboká myšlienka. No čo už vám povie taký názov, Skvosty romantizmu? Veď nech to má aj trošku vtipu a myšlienkovú váhu.


Ja chápem, ale Skvosty romantizmu, to je súbor nôt pre klavír, kde je výber nôt pre žiaka, začínajúceho klaviristu, v tomto prípade asi ani nejde o hlbšiu myšlienku, však (smiech)…

Aha, áno. Máte pravdu, vlastne tieto noty aj používam pri učení. Vnímavý respondent hneď rozozná, či ide o pomenovanie nasilu, alebo je v slovnom spojení čosi ukryté, má obsah a hĺbku zároveň.

 

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: titulná foto: KUTNOHORSKÝ VARHANNÍ FESTIVAL 2014, Marek Bubnič – Z Veľkonočného koncertu, archív Mareka Vrábela, Cirkevné konzervatórium v Bratislave


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno