Festival Košická hudobná jar vyvrcholila monumentálnou kantátou Antonína Dvořáka Svatební košile – dielo, pre ktoré sa rozhodne oplatí vycestovať na druhý kút Slovenska.

V Bratislave bolo uvedené v roku 2019 v rámci festivalu BHS pod taktovkou Rastislava Štúra a hoci naše publikum vo všeobecnosti priaznivo reaguje na Dvořákovej diela, neustále sa cyklíme v stabilne uvádzanom repertoári. Je zrejme pohodlnejšie uvádzať diela poznané ako tie, ktoré sú menej frekventovane radené do dramaturgie, poskytujú interpretom voľnosť a tvárnosť. Pretože práve Svatební košile medzi také patrí.

Štátna filharmónia Košice je v tomto smere unikátna. V dramaturgii je odvážna a mimoriadne kreatívna – pre publikum uvádza i diela, ktoré nie sú názvami ľúbivé a toľko omieľané, že si ich bežne, ako popevky spievame. Dvořák má i takú tvorbu, no počas finálového večera festivalu uvedené dielo k nemu rozhodne nepatrí (má lesk, slávu, monumentálnosť, lyriku, drámu – všetko, čo finále festivalu musí mať, no tým, že u nás je skôr raritne uvádzané, sa spája s otáznikom pre väčšinové publikum).


Nie, že by vás svojou sugestívnosťou a silou nedokázalo vtiahnuť od prvého momentu až po nečakaný záver, naopak. Baladická Svatební košile – zhudobnenie textov Karla Jaromíra Erbena z kolekcie Kytice, je majstrovské dielo plné drámy, poézie, lyriky, no i noviniek v kompozičnom rukopise autora. Iste, v mnohom je to typický Dvořák, no komponoval ho v čase, keď už mal za sebou Slovanské tance, šesť symfónií, Stabat Mater a ďalšie kompozície, takže ide o zrelý opus s priam revolučnými prvkami.

Dvořák bol na vrchole kariéry, keď nadviazal intenzívne kontakty s významnými predstaviteľmi britskej hudobnej produkcie a v roku 1883 dostal od svojho anglického vydavateľa Alfreda Littletona ponuku napísať pre hudobný festival v Birminghame rozsiahle vokálno-inštrumentálne dielo. Hoci pôvodne uvažoval o historickej téme, voľba napokon padla na Erbenove Kytice. Jeho kantáta je evidentným dôkazom Dvořákových jedinečných schopností verne zhudobňovať veľké dramatické plochy v kontraste s krehkými, introspektívnymi, plnými poézie, nehy a samozrejme, všetko je korunované jeho hlbokou vierou.


Pred dirigentom tejto kantáty vždy stojí otázka, či sa prikloniť k tradícii a plne rešpektovať zápis partitúry alebo posunúť skladateľovu baladu k novému pohľadu. Bývalý dlhoročný šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Zbyněk Müller je typ dirigenta, pre ktorého je zápis svätý, no zároveň nechá dostatočné pole pôsobnosti pre muzikalitu, vnáša dielam nebývalý život a energiu. Košickí filharmonici Müllera rešpektujú a hoci je kantáta monumentálne, veľké, časovo, výrazovo i stavebne náročné dielo, ktoré si vyžaduje poctivú prípravu dlhých týždňov, aby sa dostatočne usadilo a získalo svojské vyžarovanie, dirigent vytiahol z muzikantov maximum.

Napokon, mal k dispozícii dobrý tím sólistov aj zbor. Je to komplexné dielo, v ktorom počujete typicky napísané „Dvořákovské“ kantilény, ale už aj dialogicky stavané, menej melodické motívy, kontrapunkty, ktoré je potrebné cizelovať, aby boli presné a zároveň plné iskry a muzicírovania, no a samozrejme, veľké dramatické momenty. Dvořák bol skvelý dramatik s mimoriadnym citom pre melódiu – ten pocit, keď ste niektoré motívy na koncerte počuli a zrazu sa vám vynorili z podvedomia, že sú niekde zaručene uložené vo vašej hĺbke, je presne jeho spôsob komponovania. Okamžite sa s jeho melódiami viete stotožniť a už vás nepustia.

Svatební košile je tento typ diela, no vyžaduje si pri interpretácii premyslený typ výstavby, hranie sa s plochami, dynamikou, priestoru pre orchester, zbor a sólistov na to, aby vyžarovalo energiu a najmä zhudobnený odkaz. Je to neustála oscilácia rozmanitých výrazov, v ktorých si všetci musia byť vedomí svojich funkcií. Bez toho sa stretneme s plochým dielom bez energie.

V Košiciach sme počas záverečného koncertu 66. ročníka KHJ (26. mája o 19:00 v Dome umenia) dostali privilégium v podobe špičkových interpretov: okrem košických filharmonikov pod vedením Zbyňka Müllera to boli sólisti sopranistka Jana Sibera, tenorista Juraj Hollý a basbarytonista Boris Prýgl. Český akademický zbor Brno mal v kantáte nezastupiteľné miesto – Dvořák zboru spoločne s Vypravěčem, basbarytónom odkázal mnoho spoločných partov. Výrazovo a dynamicky má vzácne plochy, od pianissima až po dramatické, mohutné fortissimá, otázkou teda bolo, koľko hudobníkom dirigent dovolí a aké bude naštudovanie kantáty. Všetko sa totiž dá interpretovať aj v pomerne lacnej dráme a skĺznuť do podstatne pohodlnejšej polohy, bez modelácie, len aby na povrch vyplával efekt drámy, ktorý si poslucháč razom zapamätá a ostane ním ohúrený. Touto cestou sa však interpreti nevybrali, volili sofistikovanejšiu ideu interpretácie.

Kantáta, delená na tri časti s akcentom na ich odlišnosti, v prípade jednotlivých sólistov sme cítili (viac či menej) dôraz na slovo.

Ešte predsa len na skok k inštrumentácii – dielo otvára Zbor – „Už jedenáctá odbila“, no inštrumentálna predohra, hoc rozpoznateľná, vďaka typickej kantiléne, širokodychej, už má pomerne veľa modulácií (hneď v úvode a na takom krátkom úseku). Sláčiky ju hrali s vrúcnosťou, dychy s lyrizmom, plechy s nosným dramatizmom a tušenou hrôzou, ako sa na baladu patrí a vedeli sme, že v rukách dirigenta sa toto dielo zmení v ozajstný kus hudby so srdcom a zmyslom pre českú hudbu, aj keď univerzálneho charakteru. Bol to obrovský dar, ktorý mal tento autor, na rozdiel od mnohých jeho ďalších českých autorov. Dokázal prekročiť hranice a aj preto je dnes jeho dielo stále živé a poznané nielen doma, ale i v zahraničí.

Pod taktovkou Müllera neostal ani jediný motív skrytý – dokázal ho vyniesť aj pod tremolami sláčikov, hneď v úvode citlivo pracoval s tempami a vystupňovať atmosféru, aby ju opäť skľudnil v tajomnom rúchu. Nastupujúci Český akademický zbor Brno sa ukázal v mimoriadne dobrej kondícii. Jednotlivé hlasové skupiny boli vyvážené, ich dynamická hladina bola vypracovaná, v závislosti od textu dokázali veľmi umne pracovať s výrazom a čo sa nestáva pri zboroch často – spevákom bolo dobre rozumieť.

Pozitívnym znakom bolo, že orchester s koncertný majstrom Marošom Potokárom sa nestal len „obyčajným“ sprievodom, ktorý maľoval atmosféru, napokon, Dvořák to tak kompozične ani nemienil. Je nositeľom tém a motívov, ktoré majú podstatnú funkciu a dirigent veľmi dobre nastavil dynamickú a výrazovú hladinu, s akou pracoval. Vystupňoval náladu, pracoval s gradačnými úsekmi, na druhej strane podčiarkol pasáže, ktoré sú plné nehy a lyriky.

Od sopránu v úlohe Dívky (Jana Sibera) sme v prejave čakali dievčenskosť, lyriku a nehu. Speváčka mala najväčšiu výhodu v prekrásnych, čistých výškach svetlej farby, ktoré tejto úlohe dávajú pravdivosť. Potrebujeme veriť nedotknutej dievčenskosti a aj keď Sibera sa s partom vysporiadala bez nezrovnalostí, niektoré momenty, najmä v stredných polohách, boli zbytočne dramatické. Rozhodne by im vo výraze skôr pristal jednoduchší výraz oprostený od operných nánosov. Zato lyrické frázy zakončovala mimoriadne precízne, jej oblúky boli ukážkové a precítené. Samozrejme, so vzrušením sa čakalo na jej záverečný výstup – sopránové sólo, v ktorom sa modlí k Panenke Márii. Uznanlivo treba vyzdvihnúť, že sólistka v ňom skĺbila romantickú líniu s hlbokým vnútorným prežívaním a bolo presne aké aj má byť: dojemné, hlboké, vrúcne, plné citu a zároveň čisté. Boli v nej momenty vnútorného pokoja – prevedenie tohto čísla si vyžaduje oprostenie od vonkajšej drámy a prejav vyrovnanosti. Práve to sa vo vokálnom prejave speváčke podarilo dosiahnuť.

Veľké očakávania sme mali od tenorového speváka Juraja Hollého v úlohe Umrlca. Ako hosťujúci tenorista sa objavuje nielen v SND, ale aj na pôde Štátneho divadla Košice v náročnej belcantovej opere Roberto Devereux Gaetana Donizettiho. Majúc pomerne bohaté skúsenosti práve na pôde opery, očakávali sme, že jeho vklad do tejto postavy bude výraznejší. V dramatických častiach jeho volumen nepostačoval jeho partnerke na pódiu, najmä vo výškach sa ukázali technické nedostatky. Ak by však dirigent šetril orchester, nevynikla by Dvořákova partitúra, čo by bola pre publikum veľká škoda. Ešte v prvej časti bol presvedčivejší, no neskôr už jeho kapacity na túto výrazovo náročnú úlohu skrátka nepostačovali, no problém skôr možno zadefinovať v tom, že na pódiu sa ocitla nesúrodá partnerská dvojica. Sibera ako znelý spevný, soprán popri komornejšom prejave Hollého nemali v sebe ten podstatný stmeľujúci prvok, ktorý by ich k sebe viazal pevným putom.

Nádhernú deklamáciu preukázal basbarytón Boris Prýgl, ktorého diferenciácia výrazu ide ruka v ruke s jeho prirodzenou schopnosťou muzikality. Jeho modelovanie fráz bolo úzko prepojené s obsahom textu, rozmanité nálady dokázal do bodky zachytiť, no bez toho, aby ste za nimi cítili úpornú snahu interpreta. Prýgl je empatický muzikant s rozhľadom a Dvořákov repertoár mu náramne pristane. V kombinácii s jeho nosným, mužným, farebným a sýtym hlasom, bola rola Vypravěče preňho ako šitá. V nižších polohách jeho tmavá farba mala svoje miesto a bola tichou drámou, no rovnako tak vedel pridať na dynamike a rozospievať vokál do veľkolepej, mohutnej podoby. Obvykle je problémom mnohých basov, že sa do priestoru dostávajú ako nekontrolovateľný „prúd rieky“, to však rozhodne nie je prípad Prýgla. Spevák disponuje absolútnou kontrolou nad hlasom, takže poslucháč mal možnosť vychutnať si vysoko kultivovaný vokálny prejav korunovaný s pochopením pre text. Okrem zboru to bol jediný spevák na pódiu, ktorému bolo rozumieť – jeho artikulácia bola jasná a čistá. (Obrovskou výhodou však bolo, že ŠfK pripravilo pre všetkých ľudí v hľadisku libreto, čím bol odkaz Dvořákovej kantáty zrozumiteľný a publikum ho mohlo precítiť).

Navyše, jeho vrodené muzikantské schopnosti mu dávali voľnú ruku v spolupráci s orchestrom pod vedením Maroša Potokára. Nielen, že ho bolo dobre počuť aj vo fortissimo partoch, ale mohol si dovoliť i mierne vychýlenia z tempa, ktoré v rámci tvorby fráz dotvárali atmosféru jednotlivých čísel a robili z notovej predlohy hudbu – živý organizmus, pre ktorý do koncertných sál chodíme.

Dramatická atmosféra podporená orchestrom A on tu napřed skok a skok (bas sólo a zbor) sa mení v tichú, mrazivú, prekrásny duet Pěkná noc, jasná (soprán a tenor), neskôr nadobúdajúca hororovú atmosféru, ale aj vtip, ktorý skladateľ v tomto rozsiahlom diele preukázal. Práve Prýgl so zborom stvárnil charakterovo rozporuplnú, nejednoznačnú postavu tak dôveryhodne, že mu veríte aj každé klopanie na dvere „Buch, buch, buch“, ale i mravno-poučný záver „Dobře ses panno radila, na Boha že jsi myslila…“. Je to rola, do ktorej sa vcítil celou svojou dušou i srdcom.

V Košiciach sa podarilo uviesť toto veľkolepé Dvořákovo dielo s dôstojnosťou a mimoriadnou angažovanosťou orchestra s koncertný majstrom Marošom Potokárom. Masívne hudobné plochy neostali v úzadí, aj vďaka znelým výkonom sólistov a zboru, kľúčové motívy sa ozývali a boli dostatočne vyspievané v partoch, v ktorých boli náležité. Obrovský zbor plnil svoju úlohu so sólistami, najmä však s Vypravěčem. Dirigent si obzvlášť dával záležať na vyniknutí kontrastov, ktoré sú v tejto skvostnej kantáte také bytostne dôležité a tvarujúce. Ťah orchestra, energia hráčov a výstavba, ktorú dosiahol, pritiahli poslucháčov k Statební košili ako magnet. Do každého jedného Erbenovho zhudobneného veršu v podaní sólistov sa publikum priam vpíjalo všetkými zmyslami. Takto má vyzerať záver festivalu, ktorý si budeme nepochybne pamätať.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miriama Fenciková

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno