Príbehy dirigenta Gabriela Rovňáka ml. zaujali detských divákov natoľko, že mu priam viseli na perách. Hudba Camilla Saint-Saënsa je príťažlivá, humorná, inštrumentálne pestrá – po covide sú tu opäť výchovné koncerty a ukazuje sa, že majú obrovský zmysel.
Ustupujúce časy covidu konečne naplnili sály aj detskými divákmi a Slovenský rozhlas tak mohol pripraviť koncert k Medzinárodnému dňu detí. Nebol to však len nedeľný koncert, ktorý sa konal 5. júna 2022 o 10.00, ale aj ďalšie dva piatkové koncerty pre deti zo Základných škôl a Základných umeleckých škôl. Všetky boli okamžite vypredané do posledného miesta. Napokon, funkciou RTVS je diváka vzdelávať a vychovávať – tak, ako znela za týmto účelom skladba Peter a vlk Sergeja Prokofieva pre detských divákov, rovnako vhodný materiál poskytuje aj Karneval zvierat skladateľa Camilla Saint-Saënsa.
Bolo až neuveriteľné, keď ste pozreli do sály, ktorá bola plná detí – v ich tvárach boli zjavné očakávanie. Slová ich učiteliek, aby boli poslušné, počas koncertu „nevyrušovali, boli ticho, lebo si to s tebou vybavím, jasné?“ boli úplne zbytočné. Karneval zvierat skladateľa Camille Saint-Saënsa má v sebe neskutočnú moc zaujať od prvých tónov. Iste, pre menších poslucháčov je potrebné aj sprievodné slovo – to patrilo dirigentovi Gabrielovi Rovňákovi ml. Nielen predstavil jednotlivé nástroje v orchestri, ktoré ilustrujú hudbu vo svete zvierat (imaginácia a fantázia funguje okamžite), no vďaka scenáru, dômyselne ilustrovaným rôznym životným situáciám – často s rôznym silným morálnym odkazom, získali tieto príbehy aj morálny odkaz.
Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu sa tak zmenilo na spoznávanie hudobných nástrojov, a zároveň istým spôsobom aj na hodinu hudobnej a etickej výchovy – no v tom najrealistickejšom slova zmysle. Ak by to vedel samotný Camille Saint-Saëns, ktorý za svojho života nebol hrdý na svoju kompozíciu, lebo ju považoval za príliš „lacnú“, bol by nepochybne rád. Chcel si totiž za života udržať povesť vážneho skladateľa, ktorý skladá hlbokú hudbu, preto zakázal hrať Karneval zvierat, s výnimkou časti Labuť. Okrem toho, v mnohých častiach využíva aj citácie svojich kolegov – známe melódie, s ktorými pracuje.
Pravdou je, že táto suita je skvelou pomôckou pre pochopenie klasickej hudby – je vďačná, hudobne zaujímavá a zvukovo pestrá. Obsahuje dokonca prvky humoru, takže aj to bola príležitosť pre Gabriela Rovňáka, aby mohol k jednotlivým častiam suity prispôsobiť scenár. Okrem hudby a hovoreného sprievodného slova (orchester sa ocitol v tme) sa na zadnej časti, za orchestrom, kde sa nachádza organ, premietali obrázky, na to, aby si deti lepšie mohli predstaviť zvieratká, ktoré ilustruje hudba. Niektoré obrazy dokonca maľovali samotné deti v rámci príprav, ostatné vznikli v štúdiu a boli rozpohybované (človek by si dovtedy nepomyslel, čo všetko sa dá spraviť pomocou šikovných rúk, farieb a svetla). Obrázky vznikli ešte pred dvadsiatimi rokmi v Slovenskej televízii, keď sa pripravoval podobný projekt. Dopátral sa k nim v archíve Richard Bednár, manažér umeleckých telies RTVS a spoločne s Gabrielom Rovňákom z nich povyberali najvhodnejšie pre daný koncert, aby oživili zvieratká ku Karnevalu zvierat. Strih videí a projekciu počas koncertu zabezpečil samotný manažér Bednár.
Napriek tomu, že samotný skladateľ považoval suitu za nenáročnú a za jeho života sa uvádzala len časť Labuť, ktorá na koncerte znela v prekrásne interpretovanom, precítenom sóle violončelistky (deti počúvali so zatajeným dychom – zdá sa, že upozornenia učiteliek pred koncertom boli evidentne zbytočné, hudba ich uchvátila natoľko, že počas koncertu sa žiadne džavotanie, neozývalo), klavírne party v Karnevale zvierat sú pomerne obtiažne.
Pôvodne je dielo určené pre dva klavíry a komorné hudobné teleso, zaujímavosťou sú zvonkohra (prípadne čelesta) a xylofón. Dnes je však populárnejšia úprava pre veľký symfonický orchester, pretože zvuk je podstatne hutnejší a často, v prípade mnohých ilustrácií zvieratiek aj potrebný.
Už začínajúce tremolo oboch klavírov (klavírnych partov sa zhostili Peter Pažický a Aleš Solárik) so vstupujúcimi sláčikmi bolo pre deti mimoriadne lákavé – hoci detských divákov moderátor upozornil, aby po jednotlivých častiach netlieskali, ozval sa okamžite nadšený potlesk.
Spôsob, akým uviedol časť Sliepky a kohúti, v ktorej sme už videli aj projekciu (klavíry, kontrabas, klarinetové sóla), vyvolal úsmev na tvárach detí, Antilopy – rýchle zvieratá, ako životný príbeh školáka, ktorý žije rýchly život a nestíha. Rovňák sa dokázal detským divákom prihovoriť dynamicky, previazať príbehy v suitách, no dať im zmysel tak, aby dostali kontext i na pódiu. Rýchly život kontra zastavenie sa, aby sme si všimli oblaky či krásnu lúku previazal s pomalými Korytnačkami (skladateľ využil na túto melódiu spomalenú melódiu slávneho kankánu Offenbachovej operety Orfeus v podsvetí v podaní jedného klavíra a sláčikov). Detskému vnímaniu netreba veľa. Okamžite si tento príbeh vo fantázii predstaví a z reakcií bolo zrejmé, že prostredníctvom hudby aj presne vedia, aké zvieratá hudba vykresľuje.
Osobité bolo uvedenie kontrabasistu ako Slona (rovnako výborná interpretácia – triolová melódia klavíra je sprevádzaná ťažkopádnym, takmer až ťarbavým kontrabasom, pri ktorom si ihneď predstavíme toto zviera). Dirigent sa rozhovoril o príbehu, či každý z nás máme v živote osobu, ktorej sa bojíme – spravidla je to niekto väčší, kto v nás vyvoláva obavy. V prírode je to napríklad Slon, ktorý si musí dávať pozor, lebo je obrovský a mohutný.
Ako sme už spomínali, deti dostali na ako prípravu na tento koncert nakresliť obrázky – pri časti Klokany – táto časť patrí klavírom, sa výber z ich prác zobrazoval na plátne. Tento výchovný koncert bol skrátka vymyslený do toho najmenšieho detailu. Nielen dirigent Gabriel Rovňák dokázal zaujať sprievodným slovom, vzbudiť pozornosť a fantáziu detského diváka, príbehmi, v obrazotvornosti asociovať rozmanité situácie, no v hudbe sa okamžite tieto príbehy aj diali. Navyše, tí si najmenší priložili ruku k dielu, takže motivácia sústrediť sa bola zaručená. Ku klokanom Rovňák vymyslel láskavý príbeh o tom, ako klokany chránia vo vaku svoje mláďatká- hovoril deťom, aký je to úžasný pocit, keď niekoho môžu chrániť a nech si to vyskúšajú doma. Len tak, niekoho pohladiť: „a uvidíte, čo sa stane“…
Akvárium, jedna z najkrajších častí skladby, mala v podaní dirigenta, morálny odkaz: o tom, že sme každý iný, niekto má väčšie uši, iný je tučnejší, ďalší má inú farbu pleti a nemali by sme sa z neho posmievať. „A ak v akváriu dokážu žiť toľké zvieratká a všetky sú iné, mali by sme to zvládnuť aj my,“ znel jeho odkaz. A nikto sa z jeho porovnaní ani len neusmial. Zdá sa, že nám vyrastá nová generácia. Rozhlasáci túto časť zahrali vskutku prekrásne: snivo, romanticky – sláčiky, klavíry, flauta a zvonkohra pomocou glisánd vytvorili nádhernú magickú atmosféru.
V časti Kukučka v hlbokom lese si deti vyskúšali rytmické schopnosti, keďže dirigent ich naučil, kedy majú dvíhať ruky. Vtáčika napodobňuje klarinet, preto okamžite evokuje kukučku. Orchester plynule zahral časť Voliére a následne didakticky – vysvetlením dychových, sláčikových nástrojov prišiel ku klavíru a časti Klaviristi. Ani túto časť však autor nevystaval nudne – ide síce o stupnicový spôsob výstavby časti, no má v sebe hudobný vtip.
Skameneliny, spomínaná, nádherná Labuť a Finále, v ktorom sa predviedol celý orchester, bol energickou bodkou tohto približne 35 – minútového koncertu. Efektného, nie dlhého, nie krátkeho, informačne a hudobne hodnotného, vďaka ktorému sa v sále ozývalo: „Ja ešte nechcem odísť, nemôžeme si to vypočuť ešte raz?“. Ak by boli orchester, klaviristi, dirigent skrátka, celý tím, ktorý pripravil tento projekt, oznámkovaný deťmi, nepochybne by to bola známka výborný…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka