Fanúšikovská základňa talianskeho skladateľa sa podstatne rozrástla po tom, čo skomponoval hudbu k filmu Nedotknuteľní. Pamätáte si tie naliehavé, clivé klavírne motívy z filmu? Sila minimal music vás aj tentoraz dostane do kolien…
Najnovší projekt Ludovica Einaudiho má vcelku prefíkanú koncepciu: nesie názov Seven Days Walking, pričom každý z jeho albumov predstavuje jeden deň. Zatiaľ vyšiel projekt Day One, takže skladateľ má pred sebou ešte dlhé mesiace šiestich ďalších projektov, aby sa dostal k magickému číslu sedem.
Ešte predtým, ako sa dostaneme k tomuto projektu, v ktorom sa skladateľ a klavirista posúva, hoci stále ostáva verný počiatočnej kompozičnej technike a hudobnému prúdu – modernému minimalizmu, skúsme si definovať, čo ho s touto hudbou spája. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov minimal music, ktorá je stavaná na repetitívnych motívoch, patrí americký skladateľ Philip Glass. Spoločne so Stevom Reichom, Terrym Rileym a ďalšími skladateľmi reprezentujú prúd klasickej minimalistickej školy, ktorá sa postupom času začínala variovať. Kým títo skladatelia využívajú opakovanie súčasne znejúcich motívov, v ktorých „nenápadne“ menia len isté detaily – či už krátia, predlžujú alebo menia ich rytmus či melodiku, poslucháč má vďaka opakujúcemu sa motívu pocit, že hudba ho hypnotizuje. Práve tento princíp kompozície sa stal inšpiratívnym pre filmovú hudbu – napokon, aj Glass má na konte niekoľko soundtrackov, medzi inými aj k filmu Hodiny, pretože dokázal podprahovo podčiarknuť atmosféru filmu a svojou ostentatívnosťou vygradovať aj dramatické momenty.
Menej striktný ako Glass je napríklad Michael Nyman, ktorý komponoval hudbu k filmu Piano. Obdobne ako Nyman, aj taliansky skladateľ preferuje melodickosť skladieb a minimalizmu pridáva romantizujúci charakter. Napriek tomu, že jeho hudba si môže vyslúžiť prívlastky ako meditatívna či ambientná – jadro kompozícií je založené práve na minimalizme, akokoľvek ho výrazovo obohacuje. Jeho introspektívne výpovede sú emocionálne silné a práve repetícia prispieva k ich zdôrazneniu. Ak by sme veľmi chceli nájsť paralelu v histórii, možno náladou sa Einaudiho skladby približujú k snivým, introvertným Gymnopédiám od Satieho. Kým jeho kompozície pre sólo klavír majú v sebe aj romantické nálady, tie, do ktorých už zahŕňa aj sláčikové nástroje, či bicie, majú naliehavejší charakter, nie sú v jednej meditatívnej línii, ale sú aj vygradované – najmä dynamicky, pretože napriek zmenu obsadenia ostáva verný štandardnému princípu komponovania – technike minimalizmu.
Je celosvetovo známym interpretom a skladateľom, keďže ako dobrý inštrumentalista si svoje klavírne skladby hrá sám. Keď aj na Slovensku nemusel byť známym, rozhodne ho preslávil soundtrack k filmu Nedotknuteľní. Krátke, zato emocionálne výrazné motívy majú v sebe takú silu, že ešte aj po dopozeraní filmu v divákovi rezonovali. A v podstate sa opäť dostávame k princípu minimalizmu, ktorý vďaka ostentatívnemu opakovaniu (s pravidelnými, aj keď drobnými zmenami či už v melodike alebo rytme) má až hypnotický účinok na poslucháča – v prípade filmov diváka.
Ludovico novým projektom – Seven Days Walking ostal pri kompozičnej technike, ale rozmyslel si kompletne celý veľký projekt. Prvý deň (Day One) vychádza z jeho pocitov, ktoré strávil v prírode a počas minulej jesene nahral v Nemecku. Jeho dielo je v tomto prípade programové, respektíve pripomína istým spôsobom akési symfonické básne v minimalistickej verzii. Einaudi strávil niekoľko dní v Alpách a práve tie ho inšpirovali k napísaniu skladieb, respektíve písal ich pod vplyvom zmien počasia a tým pádom aj jeho nálady. Album obsahuje jedenásť kompozícií, pričom ústrednou je Low Mist, ktorá album otvára aj uzatvára. Kým prvá variácia skladby sa koncentruje na klavír a melancholickú náladu, je úspornejšia čo sa týka inštrumentálnych možností, tá druhá je zvukovo bohatšia a o niečo dynamickejšia. Skladateľ tým dokáže v poslucháčovi vytvoriť akýsi vnútorný nepokoj. Najmä zvukové vrstvenie témy je mimoriadne zaujímavé: klavíru najprv dáva len sprievodnú funkciu, následne preberie hlavnú tému, s ktorou potom pracuje.
Všetky aranžmány piesní sú jednoduché – to skladateľ striktne dodržiava, pričom princíp je, že jednoducho len znejú, vo vnútri skrývajú komplikovanú, prepracovanú štruktúru. Zároveň však necháva dostatočný priestor jednotlivým nástrojom na vyspievanie témy. K nahrávaniu albumu si prizval talentovaného huslistu a violistu – Federica Mecozziho a na violončele hrá Redi Hasa. Samozrejme, klavír počujeme v podaní samotného maestra, ako vždy. V niektorých skladbách vládne pokoj a clivota a môžeme si pri nich predstaviť uzimené, tiché a pokojné ráno, keď sa ešte ani príroda neprebudila (to platí v úvodných skladbách). Neskôr sa však, napríklad v Gravity, dostaneme aj k pasážam, kde využíva preňho pomerne neobvyklé crescendové časti a skladbu graduje.
Medzi top skladby patrí napríklad aj Golden Butterflies, kde si vďaka motívu, ktorý doslova ilustruje ľahkosť motýlích krídel a pri troche fantázie dokážete predstaviť, že ste sa práve ocitli niekde uprostred ničoho a existujete len vy, slnko a v jeho lúčoch vidíte lietajúceho motýľa. Skladba je pritom neobvykle štruktúrovaná, aj keď ešte vždy môžeme hovoriť o minimal music, Einaudi dokáže pracovať s viacerými motívmi bez toho, aby narušil jasnú a zrozumiteľnú štruktúru.
V takýchto striedavých náladách pokračuje skladateľ ďalej. V každej jednej kompozícii cítime jeho osobný odkaz, v každej je skrytá hĺbka prežívania jeho emócií či príbeh alebo len nálada. Takýto programový ešte Ludovico nebol. Zatiaľ necháva svojich poslucháčov v napätí, čo sa bude diať počas ďalších šiestich dní jeho cesty, pričom celý jeho príbeh nám rozpovie až na jeseň. Akokoľvek však pozmenil koncepciu inštrumentácie či zvolil programový prístup, vždy je to jeho typický rukopis: až transcendentálne znejúca hudba poslucháčov dokáže transportovať z reality kamkoľvek, kam si len budú priať.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: UNIVERSAL MUSIC
Zdroj video: youtube/DECCA
