„Považujem za dôležité vytvárať priestor pre výrazné umelecké osobnosti, ktoré už majú silné postavenie na medzinárodnej scéne, ale zároveň uvádzať aj mladých, mimoriadne talentovaných interpretov, ktorí reprezentujú budúcnosť klasickej hudby,“ hovorí pre náš portál generálna riaditeľka Štátnej filharmónie Košice Lucia Potokárová, ktorá zostavovala dramaturgiu festivalu Košická hudobná jar.
Pani riaditeľka, niekoľko rokov po sebe sa rozprávame o Vašom zámere dostať festival Košická hudobná jar do medzinárodného priestoru. Ste spokojná, že 69. ročník splní z tohto pohľadu Váš sen?
Áno, 69. ročník Košickej hudobnej jari vnímam ako významný krok v napĺňaní našej ambície zaradiť festival medzi rešpektované európske podujatia. Účasť takých osobností ako Kirill Karabits, Patrick Hahn alebo telies ako Les Percussions de Strasbourg, Estónsky filharmonický komorný zbor či Filharmónia Brno nie je len splneným snom, ale aj potvrdením, že náš festival si získava dôveru medzinárodných partnerov. Teší ma, že dramaturgická odvaha nachádza odozvu a že Košice sa čoraz častejšie objavujú na mape európskych turné.
Nie je to však len zahraničný orchester, ale i multižánrovosť festivalu, ktorá diváka zaujme. Menujme len divadelné predstavenie FILIP. Prečo ste sa rozhodli zaradiť do programu aj divadlo?
Festival vnímam ako živý priestor stretu rôznych umeleckých foriem a estetík. Predstavenie FILIP prináša kombináciu hudby, textu a emócie v podobe, ktorá je autentická, ľudská a oslovuje aj divákov, ktorí možno k vážnej hudbe ešte len hľadajú cestu. Zaradením takéhoto titulu chceme rozšíriť spektrum zážitkov a pozvať na festival aj nové publikum.
Otvárací koncert bude v odľahčenom móde – chce operetné gala priniesť publiku dobrú náladu a energiu?
Áno, úvod festivalu chceme poňať sviatočne, no zároveň prístupne a s noblesou. Opereta gala prinesie výber z najkrajších melódií pod taktovkou Tomáša Braunera v podaní dvoch výnimočných spevákov – Kateřiny Kněžíkovej a Adama Plachetku. Ich interpretácia dodá večeru šarm, vtip aj silu emócie. Verím, že týmto koncertom oslovíme nielen milovníkov opery, ale aj publikum, ktoré inklinuje k populárnejším žánrom klasickej hudby.
Keď si človek pozrie program, okamžite zaregistruje štýlovú a žánrovú rozmanitosť. Je tento rok ešte o čosi pestrejší a rôznorodejší ako minulé?
Verím, že áno. Dramaturgiu sme sa snažili cielene rozšíriť v rôznych smeroch – štýlovo, žánrovo aj formátovo. Okrem tradičných symfonických večerov sme dali výraznejší priestor komornej hudbe, starým hudobným štýlom v autentickej interpretácii, súčasnej tvorbe a medzidruhovým presahom. To všetko v kombinácii so zahraničnými hosťami, slovenskými skladateľmi a dramaturgickými kontrastmi prináša program, ktorý je pestrý a pritom dramaturgicky ucelený.
Popri progresívnej dramaturgii sú to určite aj známi zahraniční sólisti, ale i mladí interpreti. Snažíte sa dosiahnuť rovnováhu v poskytovaní priestoru pre etablovaných umelcov a zároveň zviditeľniť mladých?
Áno, dlhodobo považujem za dôležité vytvárať priestor pre výrazné umelecké osobnosti, ktoré už majú silné postavenie na medzinárodnej scéne, ale zároveň uvádzať aj mladých, mimoriadne talentovaných interpretov, ktorí reprezentujú budúcnosť klasickej hudby.
Aj tohto roku majú podujatia kreatívne, tematické názvy – Alchýmia perkusií, Revolúcia zvuku, Bach v synagóge: Nevermind a najviac ma baví Symfonický Oppenheimer. Viem, že máte aj koncerty v sezóne nazvané invenčne, no predsa, tieto majú v sebe ešte o čosi viac. Zrejme tým chcete osloviť aj širšie publikum, no poviem Vám, úplne úžasne to funguje aj na mňa. Ako vznikajú tieto názvy a aký je ich zámer?
Tematické názvy nevznikajú náhodne – ich cieľom je sprostredkovať dramaturgický zámer a zároveň zaujať širšie publikum. Často reflektujú charakter hudby, interpretačný kontext alebo posolstvo večera. V prípade Symfonického Oppenheimera napríklad názov odkazuje na dielo Johna Adamsa Doctor Atomic Symphony, ktoré tematizuje zodpovednosť tvorcu v dobe vedecko-technického pokroku. V názvoch sa snažíme spájať vecnosť s emóciou a intelekt s hravosťou – aby pozývali, ale zároveň nebanalizovali obsah.
Viem, že Vašou srdcovkou je komorná hudba. Poďme teda ku komorným koncertom. Nemecké kvarteto Leonkoro Quartet príde do Košíc s programom zostavených z diel klasicizmu. To, čo sa zdá na prvý pohľad jednoduché, však vyžaduje pedantnú hru a skúseného poslucháča, sú to majstrovské diela. Keď som si tento súbor vypočula, uchvátil ma dynamikou, nádherným zvukom a skvelým spoločným muzicírovaním. Čím zaujal Vás?
Leonkoro Quartet ma zaujal nesmierne presvedčivým prejavom – ich súhra je prirodzená, ale zároveň technicky výnimočná. V ich hre cítiť mladícku energiu aj hlboké porozumenie štýlu. Haydn a Beethoven v ich podaní znejú sviežo, no s veľkým rešpektom k tradícii. Ich interpretácia potvrdzuje, že aj diela klasicizmu môžu byť mimoriadne pôsobivé, ak sú podané s citom a muzikalitou.
Priaznivci barokovej hudby sa určite potešia Bachovým Goldbergovým variáciám v prevedení Ensemble Nevermind. Čaká nás prekvapivá úprava (a zároveň interpretácia) tohto diela?
Áno, ide o veľmi citlivo pripravenú transkripciu. Ensemble Nevermind prenáša Goldbergove variácie do sveta barokových nástrojov – bez toho, aby stratili hĺbku a výstavbu originálu. Výsledkom je intímna, no zároveň svieža interpretácia, ktorá poslucháčom umožní vnímať Bacha z novej perspektívy. Teším sa, že aj v Košiciach zaznie tento špeciálny projekt, ktorý vznikol v rámci umeleckej rezidencie na prestížnom francúzskom festivale Bel-Air Claviers.
Les Percussions de Strasbourg je ďalším ansámblom, ktorý určite stojí za zmienku. Koncert bude v Tabačke Kulturfabrik. Velikán Bach sa ocitne v spoločnosti súčasných autorov. Je pre Vás priestor, ako sprístupniť ľuďom súčasnú klasickú hudbu, aj kombinácia so starou hudbou?
Súčasná hudba si často žiada otvoreného a zvedavého poslucháča. Prepojenie starej a novej hudby môže byť veľmi účinným spôsobom, ako priblížiť súčasnú tvorbu širšiemu publiku. Les Percussions de Strasbourg patria medzi špičku v oblasti nových zvukových možností a experimentov. Ich koncert v postindustriálnom priestore Tabačky prinesie intenzívny a netradičný zážitok – verím, že aj pre tých, ktorí sa so súčasnou hudbou ešte len zoznamujú.
Mysleli ste aj na slovenských autorov – našej skladateľke Ľubici Čekovskej bude venovaný špeciálny koncert. Keď počujem jej diela, akosi sa nemôžem zbaviť pocitu, že ak by to bola zahraničná autorka, dnes je vo svete slávna, aspoň ako Philip Glass. Máte to rovnako? Ako vnímate jej tvorbu?
Ľubicu Čekovskú považujem za jednu z najvýraznejších osobností súčasnej hudobnej tvorby. Jej diela sú majstrovsky prekomponované, dramaturgicky premyslené a emocionálne presvedčivé. Práve vysoká umelecká kvalita otvorila jej dielam cestu na významné zahraničné pódiá a nepochybujem, že jej hudbu budeme aj v budúcnosti počuť v interpretácii popredných svetových orchestrov. Aj preto sme sa rozhodli zaradiť do festivalu koncert Všetko najlepšie, Ľubica!, ktorý nie je len poctou k jubileu, ale aj potvrdením jej významu v rámci medzinárodného hudobného priestoru.
A keď už sme spomenuli Glassa (nie plánovane), musíme divákov pozvať aj na koncert brnianskej filharmónie. Snažila som sa nájsť v programe spojivo medzi Bernsteinom a Glassom, napokon to však premostil zakladateľ tretej viedenskej školy Kurt Schwertsik. Môžete pre náš portál túto dramaturgiu objasniť?
Koncert Filharmonie Brno pod taktovkou Dennisa Russella Daviesa ponúkne tri veľmi kontrastné, no zároveň prepojené diela. Hudba Leonarda Bernsteina, Kurta Schwertsika a Philipa Glassa odzrkadľuje nielen americkú hudobnú identitu, ale aj silné osobné väzby dirigenta k týmto skladateľom.
Bernsteinova West Side Story predstavuje veľké spoločenské a hudobné gesto, Glassovo Mishima Concerto zas prináša hlboký ponor do introspektívneho sveta. Stred programu vyvažuje Schwertsikova skladba Muertes en Relajo, inšpirovaná Fridou Kahlo – hravá, ironická a zároveň poetická. Ide o dramaturgiu, ktorá spája silné emócie, kultúrne vrstvy aj osobný príbeh interpreta.
Sólistkou koncertu, na ktorom privítame zahraničný orchester, bude klaviristka Maki Namekawa. Na jej koncert v Košiciach spred rokov nezabudnem nikdy. Asi málokedy sa tak intenzívne podarí prepojenie skladateľa a interpreta. V čom je pre Vás táto interpretka zaujímavá?
Maki Namekawa je fascinujúca interpretka, jej technika je brilantná, no ešte viac si cením jej vnútornú koncentráciu a schopnosť vytvárať hlboký napätý oblúk celého diela. V hudbe Philipa Glassa nie je len interpretkou, ale spolutvorkyňou. V Košiciach už dvakrát predviedla, aké silné vie byť spojenie interpreta a skladateľa, verím, že aj tento večer bude patriť k vrcholom festivalu.
Estónsky filharmonický komorný zbor prinesie tvorbu Arva Pärta. Je pre Vás tento autor istým „mostíkom“ medzi novou hudbou a ľuďmi, ktorí zatiaľ majú minimálnu alebo žiadnu skúsenosť s novými tvarmi klasickej hudby?
Arvo Pärt je jedinečný tým, že jeho hudba oslovuje intuitívne aj tých, ktorí bežne nepočúvajú súčasnú tvorbu. Jeho asketická krása, duchovná hĺbka a schopnosť vytvoriť vnútorné ticho v poslucháčovi robia z jeho hudby mimoriadne silný zážitok. Práve spojenie tohto autora s Estónskym filharmonickým komorným zborom a Dómom sv. Alžbety v Košiciach je kombináciou, ktorá má silu zmeniť spôsob, akým ľudia vnímajú vážnu hudbu.
Brahms a John Adams – to je pre mňa jeden z najsilnejších koncertov Košickej hudobnej jari. Krása dvojkoncertu počas jedného večera s Adamsovou zdevastovanou postnukleárnou krajinou, to je veľká odvaha zaradiť do dramaturgie takýto symfonický kolos. Vám odvaha v dramaturgii nikdy nechýbala však?
Dramaturgická odvaha je prirodzenou súčasťou našej vízie. Spojenie Brahmsovho Dvojkoncertu a Adamsovej hudby nebolo náhodné – ide o zámerný kontrast medzi lyrikou romantizmu a pulzujúcou energiou súčasnosti. Navyše, koncert povedie Kirill Karabits, dirigent so silným dramaturgickým cítením, ktorý takýmto spojením dokáže vytvoriť výnimočný zážitok.
Keď to sledujete, vie publikum akceptovať takéto spojenia a diela, ktoré ešte nikdy nepočuli, prípadne tie, ktoré reflektujú dnešnú dobu?
Myslím, že áno – pokiaľ im poskytneme kontext, vysvetlenie a zároveň dôveru v ich otvorenosť. Publikum je čoraz zvedavejšie a vnímavejšie. Zároveň sa ukazuje, že ak je nové dielo dramaturgicky citlivo zasadené do programu a interpretované s presvedčením, dokáže zanechať rovnako silný dojem ako overené klasiky. A často práve tieto nové zážitky ostávajú v pamäti najdlhšie.
Záver festivalu bude veľkolepý, energický a temný zároveň. Je pre Vás hudba Šostakoviča nadčasovou a vidíme v nej paralely aj s dnešným svetom?
Jednoznačne. Hudba Šostakoviča má v sebe výnimočnú kombináciu intelektu, emocionality a výpovednej sily. V jeho 9. symfónii, ktorou festival uzatvárame, cítiť iróniu, vzdor aj ľudskosť – to sú posolstvá, ktoré zostávajú aktuálne v každej dobe. Je to hudba, ktorá nám pripomína, že umenie nie je len ozdobou, ale aj silným nástrojom reflexie spoločnosti a histórie.
A ešte záverom: teší ma, že na festivale poskytujete čoraz viac priestoru súčasnej tvorbe a nemáte obavy ani pred odvážnejšími dielami. Je to podľa Vás cesta k získaniu nového publika?
Súčasná hudba oslovuje publikum iným spôsobom – často ponúka nové zvuky, témy a formy, ktoré reflektujú dnešný svet. Ak ich ponúkneme zrozumiteľne a v umelecky presvedčivej forme, môžu zaujať aj ľudí, ktorí si k vážnej hudbe ešte len hľadajú cestu. Súčasná tvorba je dôležitou súčasťou hudobného života a je našou povinnosťou vytvárať pre ňu priestor – nie na úkor tradície, ale ako jej živé pokračovanie.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: Jaroslav Ľaš, titulná foto: Michaela Eliáš
