Ešte nikomu sa nepodarilo definovať lásku tak, ako súboru Príchod Godota. V réžii Jara Viňarského sa pred očami divákov odohráva intuíciou riadený vzťah dvoch pisoárov a len tak medzi rečou, aj dvoch mladých ľudí. Je aj toto láska?

A4 – priestor súčasnej kultúry ponúka alternatívu pre milovníkov moderného umenia. Pre tých, ktorí netúžia mať ako na tácke naservírované všetko a lopatisticky vysvetlenú každú myšlienku v dialógoch, ale pre obecenstvo s dostatočnou predstavivosťou a divadelnými, ale aj životnými skúsenosťami. Pre ľudí, ktorí chcú a potrebujú nad jednou scénou premýšľať ešte týždne a hľadať v nej paralely s Kafkovým Listom otcovi či s Kávou a cigaretami od Jima Jarmuscha.
Love Portrait je performance, kde je od prvého momentu zjavné, že scénické sekvencie vytvorené v počiatočnom štúdiu z improvizácií dvoch hlavných protagonistov – Heidi Šinkovej a Petra Tilajčíka, vytvorili zvláštnu atmosféru presiaknutú ľudským vzťahom. Nikto nevie, či to možno nazvať láskou. V komplikovanosti tohto vzťahu sa skrýva jednoduchosť a zreteľnosť a aj tak je neodhaliteľná, tajomná a mystická.


Predstavenie sa začína gitarovým sólom Lukáša Kubičinu, ktoré je v štýle psychedelickej hudby a postupne do nej vstupuje aj svetelná šou Milana Slamu. Hudba aj svetlá sú plnohodnotnou súčasťou Love Portrait, neznamenajú len druhoradý doplnok, naopak. Dokážu jednotlivým sekvenciám dodať špecifickú nápadu, vďaka ktorej môže divák odčítať kontext a dokonca v niektorých prípadoch aj obsah.

Prvé prekvapenie na scéne nastáva, keď sa dvaja hlavní aktéri pomaly štvornožky dostanú na pódium s pisoármi na chrbtoch. Vychádzajú však zo strany divákov, nie zákulisia a každý z inej strany. Akonáhle sa dostanú do priestoru na pódiu, stávajú sa centrom pozornosti. A potom už nastávajú rôzne variácie, ktoré akoby ani nemali scénosled, napriek tomu sú medzi partnermi na javisku rôzne emócie, ktoré postupne vyplávajú na povrch. Blízkosť dvoch ľudí, odcudzenie, stiesnenosť, komplikovanosť a zároveň láska, ktorá je taká neuchopiteľná a nedefinovateľná.

Žiadnu dejovú líniu v tomto performance nehľadajte. Keď sme sa spýtali herečky Heidi Šinkovej, ako predstavenie s režisérom Jarom Viňarským vznikalo, keďže improvizácia bola taká citeľná a rovnako bolo zjavné, že nepostupovali podľa vopred naplánovaného scenára, odpovedala podľa našich očakávaní: „Proces tvorby fungoval cez improvizácie na tému. Režisér nás dal do priestoru, aby sme improvizovali a tento proces sa opakoval niekoľkokrát. Najlepšie sekvencie a pohyby, ktoré sa režisérovi zdali vhodné, vybral a práve s týmito vyselektovanými  sme začali pracovať intenzívnejšie. Dielo začínalo postupne dostávať svoj tvar a tento výsledok sa využil v konečnej podobe predstavenia.“

Režisér Jaro Viňarský je kreatívny typ choreografa a režiséra, ktorý je známy najmä v zahraničí. Podľa slov Heidi Šinkovej sa s ním výborne pracuje, poskytuje hercom slobodu prejavu aj preto ho oslovili k spolupráci. „Vedeli sme, do čoho ideme, lebo sme s ním spolupracovali aj v minulosti na predstavení Bohovanie. My sme mu ponúkli niečo ako performeri a on vybral to najvhodnejšie.“

Love Portrait ponúka obecenstvu sekvencie vyskladané tak, aby v ňom vyvolali emócie, nevykresľuje však na scéne nič hmatateľné a konkrétne, z čoho by divák mohol dostať návod na definovanie lásky a exaktne identifikovať čo znamená. Okrem svetiel a hudby je centrum pozornosti na dvoch protagonistoch, ktorí na scéne pohybmi, gestami, pohľadmi vyjadrujú vášeň, odcudzenie, stiesnenosť, ale aj magickú silu lásky. Mnoho z toho, čo prezentujú performeri, však ostáva na samotnom divákovi, čo v tom nájde. Predstavenie mu nastaví akési zrkadlo vlastnej duše a pocitov. Ak niekto dokáže vidieť šťastie v zamilovaných ľuďoch, možno to šťastie aj v skutočnosti prežíva. Ak je niekto zavretý v ulite a cíti sa neslobodne, nájde to na javisku. Spektrum emócií a zážitkov je skrytých vo vnútri diela a divák je jediný, kto ich dokáže odhaliť.

Love Portrait poskytuje divákovi to, čo by malo divadlo dávať: slobodu. Ak mu inscenácia poskytne exaktný obraz a myšlienku, ktorú si má z predstavenia vziať, je to už nalinkovaná dejová, vykonštruovaná dráma či komédia (niekedy mám dokonca obsedantno-kompulzívny psychotický stav, že kdesi v zákulisí riadi obecenstvo partia „šepkárov“, ktorí publiku diktujú, kedy sa smiať…). Tomu sa však súbor Príchod Godota vyhýba. Chcú sa od divákov po predstavení dozvedieť, aké emócie si z divadla odnášjúa, čo im najviac rezonovalo a čo v predstavení našli. Môže sa však stať, že divák sa v tej slobode akosi stratí a nevie vypovedať exaktne pocity, ktoré prežíval pri Love Portrait. Napokon, láska je natoľko komplikovaná a zároveň nedefinovateľná, aj keď ju „slovne“ v rôznych podobách často používame, zrazu si uvedomíme, že by to nemala byť až taká samozrejmosť. Na toto predstavenie potrebuje divák odstup určitého času, aby ho v kontexte pochopil a vedel si sám v sebe analyzovať a pomenovať pocity, ktoré v ňom performance vyvolalo. Láska je predsa neuchopiteľná vec, na ktorú človek priamo nemá dosah a nedokáže je ovplyvniť. Má svoj vlastný prúd energie a my ho riadiť nedokážeme. Bez ohľadu na to, či sa odohráva vzťah medzi ľuďmi v súčasnosti alebo minulosti, čas je v prípade lásky nepodstatnou veličinou. Čo je však podstatné, je vyjadrenie vzťahu: sú slová „Milujem Ťa“ dnes už natoľko praobyčajné, že sme si prestali uvedomovať ich silu? Aj táto otázka ostáva niekde vo vzduchu, nevypovedaná. Vieme prejaviť emócie otvorene, bez zábran, alebo v nás spoločnosť vytvorila akési bariéry, ktoré nevieme prekonať? Je láska večná?

Alternatívne divadlá často ponúkajú témy, ktoré reflektujú stav spoločnosti. Zobrazujú ich špecifickým, možno až šokujúcim spôsobom a tým sa líšia od tradičného divadla. V prípade predstavenia Love Portrait nenájdete šokujúce scény, skôr je predstavenie vystavané na sekvenciách, ktoré zdanlivo spolu nesúvisia, no ak ich vnímate spolu so svetlami, hudbou a pohybmi hercov, objavíte ten zmysel a všetky tie skryté myšlienky, ktoré postupne vyplávajú na povrch.

Love Portrait ešte budú mať možnosť uvidieť na jeseň diváci v Banskej Bystrici a v zime opäť aj v Bratislave v A4. Toto predstavenie patrí rozhodne medzi tie, ktoré si musíte pozrieť ešte aspoň raz. Pretože na zosobnenie lásky na pódiu – to predsa nemôže stačiť jediný krát…

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Príchod Godota


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno