„Saxofón sa stal pre skladateľov magnetom, pretože interpreti aj skladatelia sa ocitli na rovnakom brehu. Musíme tento nástroj obraňovať – skladatelia sú tí, ktorí píšu skladby a musia nájsť niekoho, kto je dostatočne bláznivý a zapálený, aby ich hudbu hral. A saxofonisti sú šialení dosť,“ hovorí pre náš portál Lev Pupis, ktorý v Košiciach interpretoval Glazunovov saxofónový koncert.
Ešte predtým ako sa budeme zhovárať o saxofónovom koncerte Glazunova, ktorý ste dnes interpretovali v Košiciach so Štátnou filharmóniou, rada by som sa spýtala na Vašu cestu k saxofónu ako k nástroju klasickej hudby. Dostali ste sa k nemu tradičnou cestou? Začali ste na zobcovej flaute a neskôr pokračovali na klarinete? Alebo ste si po flaute rovno vybrali saxofón?
Keď som mal deväť rokov, začal som hrať na klarinete, ale ešte predtým som hral asi dva roky na zobcovej flaute. Bola to vlastne náhoda, ako som sa dostal k saxofónu. Môj učiteľ klarinetu bol vlastne hobojista a moje začiatky teda neboli najlepšie (smiech). Ale potom sa ma ujal jeden šikovný mladý učiteľ, multiinštrumentalista, ktorý hral na flaute aj na saxofóne. Bol dobrý v tom, že dokázal vypozorovať talent u mladých hudobníkov. Po tom, čo si ma vypočul na niekoľkých koncertoch, sa porozprával s mojimi rodičmi a navrhol im, aby som zmenil nástroj. Ak by sa to nestalo, zrejme by som s hudbou úplne prestal. Videl totiž, že nemám motiváciu a nerozvíjam sa. Začal som teda chodiť na jeho hodiny saxofónu a tak sa to celé začalo.
Bavil Vás saxofón viac ako klarinet alebo to bolo aj prístupom učiteľa, ktorý Vás dokázal motivovať?
Určite to bolo najmä učiteľom. Začal mi dávať vždy nový materiál na cvičenie, prihlasovať ma na súťaže, čo ma veľmi motivovalo, aj jeho prístup bol úplne iný. Bol na mňa prísny, ale dokázal ma aj motivovať. Hral som rôzne skladby, náročné, ale aj popové a jazzové.
Je prekvapujúce, že to hovoríte. Dnes hráte výlučne klasický repertoár na saxofóne. Ako dieťa Vás bavil jazz? Aké skladby ste hrali?
Hral som klasický repertoár, ale ako dieťa som hral aj rôzny pesničky. Boli to rôzne štandardy ako napríklad Summer Time, Georgia On My Mind a všeličo iné. Veľmi sa mi to, samozrejme páčilo.
Dnes už nehráte podobné skladby? Veď to je nádherný repertoár, ktorý k saxofónu patrí. Určite Vás to aj bavilo…
Ako žiaka áno, dokonca, keď som mal saxofónové kvarteto, hrali sme jazz. Dokonca sme nahrali viacero albumov, kde boli skladby Gershwina, Bernsteina. No nemôžem o sebe tvrdiť, že som jazzový hudobník, no viem hrať v big bande, dokážem zahrať ten jazzový tón. Keď som bol na štúdiách na konzervatóriu, hral som aj v big bande, no musel som sa rozhodnúť, akou cestou ďalej ísť. V mladosti som nemal šťastie na dobrých učiteľov. Od štrnástich do osemnástich som študoval pod vedením staršieho pána, slávneho tenorového saxofonistu big bandu a bol rešpektovanou osobnosťou. No povedal mi, aj keď on sám bol jazzový muzikant, že zo mňa bude klasický hudobník. Už v tom čase to vedel. Netlačil ma do jazzového repertoáru. Vravel mi, že mám cit pre klasickú hudbu.
Zrejme to bol múdry muž, navyše mal tú inteligenciu, že Vás netlačil do niečoho, čo ste robiť ani nechceli…
Áno, bol to postarší pán so skúsenosťami a už v tom čase vedel, že nepôjdem jazzovou cestou. A veľa som sa od neho naučil. Sám dnes učím a viem, že presne vo veku od štrnástim do osemnástich je ten čas, kedy sa študent rozhodne, či chce byť profesionálny hudobník. No v tom čase som od svojho pedagóga nedostal dostatočné technické zázemie, preto som nastúpil na štúdiá do Viedne. Bol som rozhodnutý, že sa budem sústrediť výlučne na klasickú hudbu, spoznám repertoár, získam skúsenosti. Jazz nebol pre mňa zaujímavý. Je to veľmi zvláštne, keď sa nad tým tak teraz spätne zamýšľam, lebo ešte aj môj prvý učiteľ, ten flautista, bol veľmi zameraný na jazz, takže som celú mladosť strávil v obklopení týmto žánrom, no aj tak som sa vybral inou cestou.
Povedali ste zaujímavú vec, ktorá možno mnohých odradí. To, že na deti musí byť pedagóg prísny a vtedy sa rozvíjajú, no každý profesionálny hudobník vie, že bez toho to nejde. Ďalšia vec, ktorá odznela, bola, technika. Takže Vy sám ste museli v Európe na sebe pracovať ďalej. Odovzdávate to teraz študentom?
Bez prísnosti to nejde, navyše deti majú iné myslenie, je nutné im niektoré veci vysvetľovať striktne a jednoducho. V Grazi učím mnohých jazzových muzikantov, ale aj klasických. Mnohí z nich často nemajú ten správny kľúč, ako hrať na saxofóne. Prvá vec, ktorú im poviem, že ma vôbec nezaujíma, aký majú nátisk, či spôsob, ako majú uložené ruky, nech ich majú pre mňa za mňa aj naopak, no keď mám zavreté oči a vypočujem si ich, chcem počuť správnu intonáciu, keď zavriem oči a počúvam ich. Hovorím im, že ak budú hrať v triu s klavírom a basou, nikdy sa im žiadni hráči neprispôsobia. A výsledok bude taký, že budú znieť falošne. Pre mňa je to zásadná vec, ktorá súvisí s technikou hry na hudobnom nástroji. Nie je to len prstoklad. Je to tvorba tónu, niečo podobné ako husle, na ktorých keď čo i len kúsoček dáte prst mimo na strune, ste okamžite mimo tóniny, ten tón nie je správny. Rovnako je to aj so saxofónom. Mnohí si myslia, že je to digitálny zvuk, no nie, je analógový. Ako dieťaťu mi nikto nevysvetlil, že keď stlačím istú klapku, neznamená to, že je to len pozícia tónu a ten tón aj bude automaticky znieť.
Je naše školstvo postavené na určitej mechanickej výuke?
Nikto nás neučí počúvať, to je problém. Vidím to aj dnes, pretože dokonca jazzoví muzikanti za mnou chodia s týmito základmi, ktoré musím opravovať. Kým vôbec začneme cvičiť Bachove prelúdiá, chcem zmeniť ich myslenie. No myslím si, že to viem dobre, pretože mal som tie isté problémy ako mladý človek. Vyplývalo to z toho, že som nikdy nemal profesionálneho učiteľa saxofónu. Hral som iba podľa sluchu a intuície, nemal som za sebou žiadnu profesionálnu školu. Až vo Viedni, keď som dovŕšil 18 rokov. A vtedy mi učiteľ vysvetlil, ako hrať na saxofóne klasickú hudbu, takže mi to trvalo ešte ďalších desať rokov, kým som sa to naučil. Najprv vo Viedni a neskôr v Paríži. Viedeň má výbornú školu, no nie modernizovanú ako ju majú v Paríži. Preto moje kroky smerovali do Francúzska, kde som objavil tie najmodernejšie postupy hry, čo sa týka saxofónu.
Paríž je veľká liaheň čo sa týka súčasnej tvorby pre saxofón. Ako sa Vám tam darilo?
Podarilo sa mi tam úžasne napredovať. Dnes vďaka tomu, čím som si prešiel ja sám, poznám všetky tieto chybné kroky v technike hry na saxofóne, takže študenti ma majú radi. Dokážem veľmi rýchlo odhaliť chybnú techniku a poznám spôsoby, ako ju napraviť. Dnes študentov školy pripravia perfektne a rýchlo, ale nenaučia ich niektoré vzácne vedomosti. A ešte jedna podstatná vec. Nie každý môže byť učiteľ. Dokonca ani veľkí sólisti, vynikajúci hráči, nemajú tie danosti, aby odovzdali svoje vedomosti svojim žiakom. Mal som túto skúsenosť sám.
Viedeň, Graz aj Paríž sú veľkými centrami klasickej hudby, takže zrejme tam sa Vám darí. Baví Vás objavovať pre saxofón vždy nový repertoár?
Áno, som priaznivcom dobrej hudby, vyhýbam sa hraniu priemernej hudby. Toto je mojím cieľom. Ak je to možné, absolútne sa vyhýbam zábavnému štýlu. Saxofón je ako chameleón.
Viem asi čo myslíte, niekto ho pozná z diel Glazunova a Šostakoviča a ďalší poslucháči iba z lacnej tanečnej hudby, prípadne z pesničky Carless Whisper…
Áno, presne. Moji učitelia vo Viedni a Paríži mi dali vakcínu proti tejto lacnej, varietnej hudbe. Zvlášť učiteľ vo Viedni trval na tom a hovorieval mi, že saxofón je mladý nástroj. Mohol som sa vybrať len dvoma smermi, cestou kabaretov, hrať jazzový mainstream, skrátka varietnú hudbu v štýle veľkých šou. Dal mi teda na výber, vravel mi sprav ako chceš. Ale ak nechceš hrať takúto hudbu, ale klasickú, musíš tento nástroj obraňovať. Hrať vážne, veľké diela, sonáty, kvartetá, hľadať nový repertoár, rozprávať sa so skladateľmi, aby napísali nový repertoár. Keď to správne počítam, odkedy som začal hrať, vzniklo asi 25 nových, súčasných skladieb pre saxofón, na základe mojej požiadavky.
Viem dokonca, že na Slovensku pre Vás napísal jeden autor skladby. Je to Jevgenij Iršai a vyšiel aj album. Čím sú pre Vás Iršaiove skladby osobité?
Keď sme nahrávali jeho Nuclear Sax, požiadal som ho, či by som nemohol zahrať svoju kadenciu. V skladbe, kde hrá saxofón sólo, mi nechal voľný priestor na hru. Napísal som si teda vlastnú kadenciu, čo sa mi páčilo, hoci nie som skladateľ. Niekedy cítim, že by som mohol vložiť do kompozície istých skladieb aj vlastnú časť diela, a to je na tom zaujímavé. Hudba je jedna obrovská galaxia. A teraz nehovorím o jazze alebo klasickej hudbe. Je to skrátka vesmír, v ktorom je len dobrá alebo zlá hudba, nie? Je to ako s ľuďmi. Buď sú dobrí alebo majú v sebe niečo skazené. Nezáleží mi na tom, či sa rozprávam s riaditeľom operného domu alebo upratovačkou. Ak je v niekom ľudskosť, rešpektujem ho. Pre mňa je to rovnaké s hudbou. Jevgenij Iršaj má svoj osobný štýl, ktorý rešpektujem. Nemôžem povedať, že mám vyslovene rád úplne všetky jeho skladby, no mnohé z nich áno.
Keď sme už pri súčasnej tvorbe, aký myslíte, že je problém, aby ju ľudia dokázali vnímať? Alebo, ako by ste pomenovali problém, že romantizmus, klasicizmus a ďalšie diela, dokážu naplniť sály, no súčasná hudba nie. Je to podľa Vás problém experimentálnej tvorby? Je súčasná hudbe pre publikum zrozumiteľná? Alebo je to možno problém, že ani nemajú skúsenosť a majú predsudky?
Myslím si, že je to problém našej mysle, respektíve tých miliónov vnútorných pochodov v nej a rozmanitých nálad, ktoré prežívame a vôbec, ako sa cítime. Niekedy si chcem vypočuť Symfóniu g mol od Mozarta, inokedy chcem počuť niečo šokujúce. Keď som doma so svojou manželkou a dáme si spolu víno, nikdy spolu nepočúvame klasickú hudbu, ale bossa novu, jazz. A to je práve to jedinečné na hudbe. Je to ako s počasím. Niekedy túžite, aby bol vietor, inokedy ho zase nemôžete ani vystáť. Hudba je ako život. Súčasná hudba odzrkadľuje dnešný život a dobu. Má veľa rozmanitých štýlov, ale je aj rôznej kvality. Som umelec profesionál, no z pohľadu poslucháča asi neviem dostatočne zhodnotiť, či súčasná skladba je dostatočne moderná alebo už je hudobnovýrazovými prostriedkami niekde v histórii. Myslím si, že len ťažko môžeme dnešnú hudbu posudzovať a vyniesť nad ňou nejaký ortieľ. Až čas ukáže skutočnú podobu, je to niečo podobné ako so Stravinského Svätením jari, ktoré v dobe svojho vzniku nebolo prijaté. Dnes je to geniálne dielo. Alebo Bach, v dobe keď tvoril, nebol uznávaný, no dnes je pre všetkých takmer Boh. Je to ako s vedou, ktorá má k hudbe blízko. Ľudia ako Einstein, boli géniovia, ktorí predbehli dobu. Podobne je to aj so skvelými skladateľmi, sú to géniovia, ktorým v súčasnosti nerozumieme. No kto je skutočný génius, ukáže až čas. Koho dielo tu ostane pre naše deti a ďalšie generácie, to je rozhodujúce. V tejto súvislosti mám vždy na mysli Beethovena a Schuberta. Bolo to veľmi nespravodlivé, pretože jeden bol považovaný za génia a druhý trpel, jeho dielo nebolo uznané, až dnes ho vieme doceniť.
Ako ste si teda Vy našli tú správnu cestu výberu skladateľov, ktorí pre Vás budú tvoriť?
Mal som šťastie, pretože saxofón sa dostal do centra pozornosti a pre skladateľov sa stal zaujímavým. Milujú ho. Pre farbu a technické možnosti. Saxofón sa stal pre skladateľov magnetom, pretože interpreti aj skladatelia sa ocitli na rovnakom brehu. Musíme tento nástroj obraňovať – skladatelia sú tí, ktorí píšu skladby a musia nájsť niekoho, kto je dostatočne bláznivý a zapálený, aby ich hudbu hral. A saxofonisti sú šialení dosť (smiech). Naozaj! Vezmite si sólistov, napríklad huslistov, ktorí sú dnes preslávení vo svete. Nepotrebujú hrať súčasnú hudbu, pretože majú neskutočne bohatý repertoár. Môžu začať hrať v piatich rokoch a skončiť, keď budú mať sto, no nie je možné, aby odohrali všetok repertoár, ktorý kedy bol pre husle napísaný. No so saxofónom je situácia iná. Dnes sa postupne rozvíja aj jeho rozsah, ktorý je štandardne len dva a pol oktávy, čo sa špeciálnou technikou dá zmeniť. Dnes sme schopní zahrať pre skladateľov súčasnej hudby tri a pol oktávy a ako učiteľ vo Viedni a Grazi už učím svojich študentov, aby túto techniku zvládli. Tieto „overtones“ som začal hrať, keď som mal 25 rokov a moji študenti ich hrajú už v pätnástich.
Je náročné hrať tie tóny?
Určite, pretože to nie je prirodzená pozícia, musíte ju hľadať, niečo podobné ako napríklad trubkári. Alebo keď speváci spievajú falsetovým tónom. Vďaka tejto rozšírenej technike, ku ktorej sa pridružujú aj mnohé ďalšie, dokonca môžeme hrať akordy alebo štvrťtóny, je saxofón mimoriadne flexibilný. A má aj ďalšie výhody: je zostrojený ako rodina, kompatibilná k sláčikovým nástrojom, od najvyššieho až po najhlbší, podobne ako husle, viola, čelo a kontrabas. Adolphe Sax, ktorý ho skonštruoval, bol génius. Môže fungovať ako sólo, v kvartete, v ansámbloch, v rôznych zostavách, na Saxophobii, ktorú organizuje Ladislav Fančovič, znelo naraz na pódiu až 60 saxofónov!
Je tón saxofónu porovnateľný s iným dychovým nástrojom z orchestra? Mnohí poslucháči sú často prekvapení, ani netušia, že napríklad v Šostakovičovej suite je v partitúre nositeľom hlavnej témy altový saxofón.
Aj saxofón má rôzne farby, je to ako deň a noc. Ten istý part viem zahrať na rôzne spôsoby a farby, môže znieť úplne inak.
A dnes v Košiciach ste hrali Glazunova, koncert, ktorý bol napísaný v romantickom štýle, čiže aj výraz, ktorým ste interpretovali ten part, bol uspôsobený ani nie dobe, v ktorej vznikol, ako štýlu, v akom bolo dielo skomponované. Je to dielo náročné na výraz?
Má mnoho motívov, je to takmer až dramatické dielo, takže interpret musí ukázať mnoho tvárí. Povedal by som, že je to takmer až symfonická báseň. Cítim za tým dielom príbeh. Ako keď si napríklad pustíte Vltavu, vo vnútri je príbeh. Je to posledné dielo Glazunova. Po tomto diele zomrel, takže myslím si, že zobrazuje celý jeho život. Cítim to. Keď učím toto dielo mojich žiakov, hovorím im: predstavte si starnúceho skladateľa, ako leží, prežíva svoje posledné dni s cirhózou pečene, v Paríži. V tom čase bol v exile, nebol doma v Rusku, lebo tam nebol vítaný, utiekol pred režimom Stalina. A predstavte si, že vo vnútri cítite, že už prichádza váš koniec a zrazu k vám príde nejaký šialenec, saxofonista. Sigurd Rascher a nalieha na vás, aby ste preňho napísali saxofónový koncert. V jeho listoch z Paríža sa doslova píše, že ťažko dýcha, ale stále ho otravuje nejaký bláznivý nemecký saxofonista, aby napísal preňho koncert. Dnes mu musíme poďakovať za tých 15 minút nádhery, sú to krátke fragmenty, ktoré akoby nemal čas rozvíjať, podobne, ako je to v jeho husľovom koncerte. Jeho smrť sa blížila. Je to mozaika jeho života, posledné týždne jeho života. Je to istým spôsobom requiem a pre mňa je to veľmi emocionálne dielo. Je to možno len môj osobný výklad, no tak to cítim vždy, keď tento koncert hrám. A to je sila interpretácie. Ak nemáme svoje vlastné príbehy, poslucháči nám neuveria.
Vždy si takéto príbehy pri interpretáciách diel predstavujete? Na Saxophobii ste napríklad prekrásne hrali Elgarovu skladbu. Aký bol jej príbeh?
Vždy, pretože chcem sa pre diela, ktoré interpretujem, udržať v motivácii. Vždy, keď rozmýšľam nad tóninami či technicky, musím sa to snažiť kombinovať s príbehmi. Nemám fotografickú pamäť, takže musím kombinovať srdce a hlavu. Myslím si, že keď sa stretnú tieto dva elementy, je to najlepšie pre hudbu.
Na pódiu Vás sprevádzali hudobníci Štátnej filharmónie Košice. Ako hodnotíte spoluprácu s nimi?
Vynikajúco! Už pred príchodom bola skvelá komunikácia a všetko prvotriedne fungovalo. Orchester má výborný manažment a pre mňa bolo neskutočné, že sa všetko tak dobre vyriešilo a zorganizovalo. Pôvodne mal hrať poľský sólista, dozvedel som sa to len pred dvoma mesiacmi, že budem hrať, takže som niektoré plány zrušil a sústredil som sa na Glazunova. No vždy keď je možnosť hrať Glazunova, vždy poviem áno. Nemôžete predsa povedať nie! To by bol smrteľný hriech! Keď som raz hráč na klasický saxofón a padne otázka, či budem hrať tento koncert, príde okamžitá odpoveď áno. A až potom sa rieši kedy a ďalšie podrobnosti. Na strane Košíc bola veľmi dobrá komunikácia, musím povedať.
Ten koncert má mnoho tempových zmien, je ťažký na detaily, poňali ste ho inak ako interpreti, ktorých poznám. Aká bola z Vašej stany príprava a komunikácia s dirigentom?
Je tam veľa zmien v tempách a treba s nimi pracovať, odlíšiť ich, príprava musí byť precízna. Aj preto cvičím s metronómom. Teda mal by som, ale nerobím to vždy. Teda väčšinou nie, ale študentom vždy hovorím, že áno a vyžadujem to od nich (smiech). No s dirigentom som si porozumel veľmi dobre, žiadne tempo sme neriešili, povedal som mu, hrajme. A hrali sme, a ihneď to spolu s orchestrom dobre fungovalo.
Ako si užívate pobyt v Košiciach?
Veľmi! V prvom rade preto, že máme tri deti a teraz sú doma, v Slovinsku. Väčšinou, keď idem na turné alebo do Sarajeva učiť, idem sám. No tentoraz deti ostali doma, stará sa o ne babička, manželka je so mnou, takže teraz máme svadobnú cestu. Špeciálne ja! (úsmev). Robím to, čo milujem a mám so sebou človeka, ktorého milujem.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miriama Fenciková – ŠfK, Karol Srnec – Saxophobia
