Režisérovi Mirovi Removi sa podarilo docieliť nenútenú, úžasne civilnú atmosféru a ani sa nenazdáme, tým, že hrdinovia postupne odhaľujú svoju minulosť, poznáme ich príbehy, začneme ich vnímať ako dramatické postavy.

Film slovenského dokumentaristu Mira Rema Láska pod kapotou vstúpil do slovenských kín a je to snímka, ktorú určite treba vidieť. Nielen preto, že prináša mimoriadne autentickú výpoveď o hlavných hrdinoch, ale tvorcovi sa podarilo na plátno priniesť emocionálne hlbokú výpoveď – intímnu výpoveď o človeku, ktorý stratil ilúzie. Ó áno, aj kvôli systému, ktorý ho dostal do úzkych. Je to síce jeden z mnohých, no jeho príbeh by sme pokojne mohli aplikovať aj na stovkách ďalších: verila silná generácia pracovitých ľudí systému v 80-tych a 90-tych rokoch a dnes, keď prišli o všetky ilúzie, len s horkou pachuťou v ústach, sledujú z diaľky to trápne divadlo novodobých politikov? Láska pod kapotou je aj sociálnou sondou, no napriek všetkému, nie trpkou a pochmúrnou. Umne popretkávaná humorom, adrenalínom, výborne dramaturgicky vystavaná – takmer až pocitovo pripomínajúca hraný film. Vždy však treba mať na pamäti, že ide o dokument, a v tom je jeho najväčšia sila.

Miro Remo ako tvorca dokumentárnych filmov si zámerne vyberá pre svoje snímky výrazné postavy, takpovediac až extrémy. Tak na diváka okamžite, už od prvého záberu, pôsobí aj päťdesiatnik Jaroslav Vávra, ktorého vášňou sú rýchle autá. Má za sebou nevydarené manželstvo a chuť do života mu vrátila školská láska Jitka, ktorá je povahovo jeho protipólom. Majú snáď len jedinú spoločnú vášeň – rýchle autá. Spontánny, večne komentujúci Jaroslav, ktorému sem-tam ujde aj nadávka, už nemôže pre zranenia z minulosti pretekať, no zväčša mlčanlivá, introvertná Jitka, ktorá v sebe nesie záhadné tajomstvo (ktoré sa však nedozvieme, môžeme ho len vytušiť), môže. Stáva sa tak najstaršou autokrosovou jazdkyňou v Čechách a Jaroslav jej koučom.


Táto dvojica, hoc akokoľvek zvláštne a kontrastne môže pôsobiť, vám okamžite prirastie k srdcu. On znovu a znovu stavia zo starých vrakov závodné autá, ona sadá za volant, po každej havárii nestráca nádej, že na najbližších závodoch to bude lepšie. Nie, že by ste mali absolútne presvedčenie, že autokrosové preteky sú jej celoživotným snom, no akosi to tej dvojici, aj vďaka Jitkinej oddanosti, skrátka a dobre, funguje. Kým Jaroslav je ten, ktorý sa dokáže rozčúliť do nepríčetnosti aj na takej malichernosti, keď musí dať chodcovi na priechode pre chodcov prednosť, prehratý závod považuje za celoživotnú prehru a vopred vzdáva ďalší, Jitka je elementom, ktorý prináša do celej adrenalínovej situácie pokoj a lásku. A možno aj tým, že mlčí. Niekedy akýkoľvek ďalší komentár pre muža typu Jaroslav by znamenal ďalšiu rozbušku. Je to skrátka nádherný medziľudský vzťah, ktorý je taký atraktívny na plátne – na dvojicu sa, prosto povedané, dobre díva. Nie chémia, ale presne tá praobyčajná ľudskosť, ktorá ich spája, je tým očarujúcim elementom, ktorý je v ich vzťahu rozhodujúci. Každý z nich dostal svoje facky od života, vedia presne, čo od neho môžu a nemôžu očakávať. Rozhodne to nie sú žiadne ilúzie a neplniteľné sny, no predsa len, vzdať to nechcú. A aj táto životná energia, ktorá je z nich citeľná, a rozhodne nie hraná, je pre diváka ako magnet.

Láska pod kapotou však nie je film o autokrosových pretekoch, hoci práve tie sú leitmotívom spájajúcim dve hlavné postavy a vďaka nim sa podarilo nakrútiť akčné scény plné adrenalínu. Popri nich sa postupne dozvedáme aj z archívnych záberov či rozprávania Jaroslava o nevydarenom manželstve. Kedysi sa živil ako baník, no dnes je na mizine a je rozhádaný s vlastnými deťmi, dokonca sa súdi s vlastnou dcérou. Alkoholizmu prepadnúť rozhodne nechce, podobne ako jeho otec, nad hladinou ho drží práve vášeň k autám.

Režisér Miro Remo nakrúcal film tri roky a Láska pod kapotou je aj vďaka tomu autentickým filmom – všetci hrdinovia sú pred kamerami bezprostrední. Okrem Jaroslava a Jitky je to ešte mamička bývalého baníka, ktorá si sem-tam nostalgicky povzdychne za bývalým režimom (za komunizmu si dokázala odložiť, no dnes si nevie odložiť z dôchodku ani cent), či kriticky sa vyjadrí na adresu svojho syna. Prípadne číta bulvár a zabíja muchy, ako to už na vidieku chodí. Podarilo sa mu docieliť nenútenú, úžasne civilnú atmosféru a ani sa nenazdáme, tým, že postupne odhaľujú svoju minulosť, poznáme ich príbehy, začneme ich vnímať ako dramatické postavy. Remo to však robí veľmi prirodzene. Ten silný sociálny kontext filmu, ktorý znie ako naliehavá otázka, nemožno prehliadnuť. Je samostatnou dejovou linkou vyplývajúcou z príbehov postáv. Príbeh o ľuďoch, ktorí sa ocitnú na okraji spoločnosti, bez finančných prostriedkov, nie vlastnou vinou. Iste, vidíme aj to, ako sa Jaroslav zlostí. Je to emocionálny človek, ktorý sa pred kamerou nepretvaruje – v tomto mal Remo výhodu a vybral si toho správneho človeka. Vieme, že svoje zúfalstvo a frustráciu nehrá. Sú reálne – tak ako je reálny aj on sám. Dokonca, v istý moment, keď fotí svoju partnerku, hovorí jej, „usmievaj sa, akoby si mala peniaze“. Aj priepastné rozdiely, medzi „Pražákmi“, na ktorých nadáva vo filme a „vesničanmi“ sú zjavné. Len máloktorý z filmov dokáže v ľuďoch vzbudiť empatiu, no práve film Láska pod kapotou to dokázal (hoci máme také tušenie, že práve Jaroslav by o tieto zdieľne pocity práve nestál…). Dokázal to svojou úprimnosťou, priamočiarosťou a poukázaním na veci, ktoré sú medzi nami v spoločnosti, len akosi nahlas sa o nich nepatrí hovoriť.

Studená sprcha na záver? Pretože hlavný hrdina a jeho partnerka počúvajú českú kapelu Ortel? Pretože médiami je klasifikovaná ako xenofóbna a kontroverzná? A kto sme my, aby sme súdili? Nebola to žiadna studená sprcha, pretože potom skôr extra ľadovou dávkou je fakt, že človek, ktorý sa celé roky poctivou prácou živil ako baník, je dnes bez prostriedkov a štát mu nedokáže pomôcť. Skôr ľadovo a cynickejšie vyznieva súčasný obraz našej spoločnosti – tá druhá strana barikády, ktorá si hovie v teple a tvári sa, že nič podobné tu predsa neexistuje, pretože oni sú tí šťastí a spokojní, ktorým nič nechýba. Ani peniaze. Alebo jednoduchšie povedané, každá akcia vyvoláva reakciu, trebárs aj tú extrémnu. To všetko však sú len možné otázky, ktoré sa po pozretí Lásky pod kapotou v divákovi môžu (a možno ani nemusia) vynoriť.


Apropo soundtrack, ten je hodný osobitného zreteľa, pretože vo filme zaznieva mnoho československých hitov, najmä z 80-tych a 90-tych rokov. Hana Zagorová, Kotvald, Hložek, Michal David, skrátka, niekedy má hudba dokonca funkciu, že dopovie za hrdinov vo filme nevypovedané myšlienky. Generácia tejto doby si hudbu vo filme špeciálne užije…

Dokument odohrávajúci sa na moravsko-slovenskom pohraničí je vlastne dobre zostaveným príbehom, ktorý divácky veľmi dobre funguje. Navyše, to, prečo tak dobre funguje, je aj dômyselný strih – Šimon Hájek. Je to takpovediac príbehovo vystavaná snímka, no vždy pravdivá. Láska pod kapotou s vami nemanipuluje, nikdy vás ako diváka neťahá do emotívnejšej roviny, ako je príbeh Jaroslava samotného a jeho okolia. Je to dômyselne vypracovaná sonda, ktorá však ide až na samotný koreň a pýta sa. Nerobí však tú chybu, že zároveň aj vnucuje odpovede. Aj preto je jedným z najlepších dokumentov, ktoré naše hranice smelo prekračujú.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Filmtopia


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno