V rámci festivalu Ars Nova sa na Konzervatóriu Petra Dvorského v Košiciach uskutočnil koncert diel Jozefa Podprockého pri príležitosti nedožitých 80. narodenín.

V koncertnej sále konzervatória sa zišli pedagógovia a študenti tejto hudobnej inštitúcie, ale aj bývalí študenti, priatelia a známi, skladateľova manželka, pani Mária Podprocká a syn Tomáš.  Jozef Podprocký síce už nie je medzi nami, ale vo svojej hudbe bol predsa prítomný znova v škole, kde prežil 44 tvorivých rokov. Hudba žije, keď znie. Teda znova ožil, aby nám dal svoju hudbu, ktorú mu darovali jeho bývalí študenti, ako pomyslený dar k jubileu. Názov koncertu označuje jeho posledné dielo Laeta dies (šťastný deň).


Skladateľ sa narodil 10. júna 1944 v baníckej dedinke Žakarovce. V štúdiu pokračoval na Jedenásťročnej škole v Gelnici, kde i zmaturoval. Hudba ho však naďalej prenasledovala preto v roku 1961, teda už ako sedemnásťročný, nastupuje na košické konzervatórium, kde študuje klavír u Ireny Koreňovej a kompozíciu u Juraja Hatríka. Po štyroch rokoch štúdia na východe pokračuje v Bratislave na VŠMU u Jána Cikkera, neskôr v triede Alexandra Moyzesa. Po ukončení školy sa znova vracia na východ a v Košiciach vyučuje na konzervatóriu hudobnú teóriu a neskôr obnovuje aj kompozičnú triedu. Krátky čas (1986 – 1988) bol aj riaditeľom Štátnej filharmónie Košice. Na Konzervatóriu pôsobil obdivuhodných 44 rokov. Za svoj pedagogický i umelecký prínos, i celoživotné dielo bol viackrát ocenený. Zomrel 31. marca 2021 v Košiciach.


Medzi jeho žiakov patria významní skladatelia (Peter Breiner, Iris Szeghy, Norbert Bodnár, Jana Kmiťová, Peter Guľas, Ivan Buffa, Adrián Harvan, Peter Duchnický a ďaľší), organisti (Emília Dzemjanová, Monika Melcová, Marek Vrábel, Marek Štrbák, Bernadeta Schlichting – Šuňavská, František Beer, Tomáš Mihalik, Štefan Iľaš) a mnohí iní.


Ako skladateľ je autorom 73 opusov, z toho 20 orchestrálnych kompozícií. Zvlášť bol hrdý na svoje sláčikové kvartetá, kde ako v laboratóriu skúšal nové nápady, ktoré potom využíval v dielach s väčším obsadením. Obľuboval pracovať s dvanástimi tónmi, ale nebránil sa ani tonálnym kompozíciám, či úpravám starej hudby. Muzikológ Igor Podracký ho charakterizoval ako „moderného tradicionalistu“ a hoci sa tomuto označeniu vyhýbal, musíme uznať, že v mnohom je jeho tvorba moderná, ale aj tradičná zároveň. Zvlášť v tejto dobe je zaujímavá jeho fúzia východoslovenského folklóru a syntéza rôznych techník autorov, ktorých tvorbou bol ovplyvnený (B. Bartók, P. Hindemith, A. Honegger, I. Stravinskij).


Na skladateľoch je príťažlivá hlavne ich originalita  a výnimočnosť. V tvorbe u Podprockého to bola kreativita, neobyčajná precíznosť, hravosť, spontánnosť a špecifický humor nielen v tvorbe, ale aj v pedagogickom procese. Aj keď sám sa považoval v prvom rade za skladateľa a pedagogická činnosť bola len  “nutnosť,” s odstupom času vidíme jeho veľký prínos v hudobnej pedagogike. Jeho tvorba sa vyznačuje sústredenosťou, bez zbytočnej veľkoleposti, alebo živelnosti. Toto jeho „hudobné sudoku“ začínalo doma pri jeho klavíri  (neskôr  ku koncu života pokračovalo pri počítači, ktorý mu bol veľkou pomocou pri poškodenom sluchu) a neskončilo, kým nebol úplne spokojný. Štrukturálna analýza jeho diel je naozaj precízna a interpret, či analytik si môže všimnúť, že každý tón má svoje miesto v partitúre. Odráža to hlboké vnútorné sústredenie a jedinečný zmysel pre detail.

Koncert začal komorným dielom  – Piesne bez slov, op. 46, dve skladby napísané na podnet Jána Drietomského, pre jeho neter violončelistku Kristínu Chalmovskú. Obidve tieto tonálne kompozície sú určené pre vyspelejších žiakov ZUŠ, alebo konzervatoristov. Prvá je koncipovaná ako malé rondo s krátkou kadenciou pred záverom a druhá ako veľká trojdielna piesňová forma so skrátenou reprízou. Na violončele hrala Eva Marenčinová, klavír Erik Jambor.  Mäkký a priezračný klavírny sprievod pomáhal vyniknúť violončelu, zvlášť v druhej piesni, kde bola citeľnejšia súhra a lepší výraz ako v prvej piesni.

Po úvodnej skladbe sa prihovorila dramaturgička koncertu a hudobná teoretička  Jana Zelenková. Jej kniha Jozef Podprocký – Premeny spomienok, vyjde tlačou v Hudobnom centre do konca kalendárneho roka.

Podporocký pôsobil od mladosti v rodnej dedine ako organista a vzťah k organu a sakrálnej hudbe je u neho citeľný v celej tvorbe. V adventnej skladbe Cantus adventus – „Rorate coeli“ op. 66, cituje text knihy proroka Izaiáša (Iz 45,8) „Roste nebesá z výsosti, oblaky pršte spravodlivosť…“ Spievala sa pri ranných bohoslužbách v Advente, ktoré sa na základe tohto spevu dostali pomenovanie „roráty“. Sám autor približuje svoj skladateľský zámer takto: „Úvodné dvojtaktie tutti organu (motív kríža), ktoré v priebehu skladby zaznie ešte päťkrát, má zdôrazniť nielen obsahovú, ale najmä formovú koherenciu. Chorál je spievaný v kánone s organom nad ostinátnym pedálom a pod „rosiacou“ sextolovo-šestnástinovou ostinátnou figuráciou.“ V suchej, (nechrámovej) akustike, akou je koncertná sála konzervatória sa takéto dielo neinterpretuje ľahko, zvlášť náročná je artikulácia „rosiacich sextol“, čo organista Ján Fic zvládol veľmi dobre, až na malé nepresnosti.

Spev Anety Hollej bol farebne vyrovnaný, niekedy mohla viac pracovať na artikulácii a výraze, dielo by tak dostalo plastickejší obraz. Výber jemnejších organových registrov by nechal vyniknúť sopránovému partu, a nastoliť lyrickejšiu atmosféru. Farebnejšia registrácia by sa viac hodila do väčšieho chrámu ako do suchej akustiky.

Oveľa lepšie sa im to podarilo pri dvoch najčastejšie hrávaných dielach –  Ave Maria, op. 7, č. 2a (venovaná in memoriam Jánovi Cikkerovi) a Ave verum corpus, op. 34, č. 4. V roku 1992 dostal od vtedajšieho rektora seminára, Antona Konečného slovenský text Ave verum corpus, s požiadavkou na jeho zhudobnenie. Skladbu vtedy vytvoril v troch verziách – pre miešaný a ženský zbor, aj ako pre dvojhlasný spev. Túto tonálnu úpravu neskôr viackrát revidoval a jej posledná verzia pre spev a organ je z roku 2013 so slovenským aj latinským textom.  Obe skladby sa oproti Rorate coeli vyznačujú klasickejšou harmóniou, pokojnejším duchom, cítiť tu vyzretý modlitebný jazyk. Sú veľmi vhodné na využitie aj v liturgii nielen kvôli textu, ale aj meditatívnemu charakteru. V dnešnej dobe, keď v slovenských kostoloch znie čokoľvek, sú takéto skladby v liturgii maximálne vhodné nielen pre umeleckú, ale aj pre duchovnú hodnotu. V interpretácii bola citeľne lepšia súhra organa aj spevu. Frázy boli pekne  vyskladané a dobre zrozumiteľné. 

Sakrálna hudba je neodmysliteľne spojená s gregoriánskym spevom, o ktorom sa autor vyjadril takto: „Pri každom kontakte s gregoriánskym spevom som vždy fascinovaný jeho pôsobivosťou, lapidárnosťou, osobitosťou výrazu, melodickým bohatstvom a i jeho ďalšími atribútmi (…) Hlbším teoretickým štúdiom a hudobnou analýzou gregoriánskeho chorálu sa môj obdiv k tomuto hudobnému skvostu našej dávnej minulosti natoľko umocnil, že vyprovokoval, usmernil či ovplyvnil aj niektoré moje vlastné tvorivé zámery.“  Podprocký je autorom štyroch fantázií, inšpirovaných práve gregoriánskymi sekvenciami. Jeho posledné akordeónové dielo je Fantázia III. (piccola) na sekvenciu „Veni sancte Spiritus“ op. 65 napísaná pre ZUŠ Rajec. Zaujímavé je využitie starocirkevnej sekvencie (Príď Duchu Svätý) pre akordeón. Sekvenciu počas skladby rôznym spôsobom (rytmicky i melodicky) transformuje. Peter Katina (akordeón) vyjadril veľmi dobre hudobný, ale aj teologický charakter skladby. Jeho virtuózna interpretácia mala svieže nástupy, ale i mäkké pasáže, impozantné belows shake, ale aj vážnosť a majestátnosť. 

Podobné postupy použil aj v jedinej skladbe pre sláčikový nástroj Fantázia II. Na sekvenciu „Victimae paschali“, op. 63. napísaná z podnetu violistu Peter Zwiebela, ktorý ju aj premiéroval. Veľkonočná sekvencia nesie v sebe odkaz utrpenia, čo ale vedie k víťazstvu nad hriechom a smrťou. Sólista zaujímavo a oduševnene vyjadril toto posolstvo. Hoci je skladba určená len pre jeden sláčikový nástroj, dielo bolo pekne vyskladané a nepôsobilo suchopárne.  Prejavil sa tu zmysel pre detail, miniatúrnu kompozíciu, ale aj hudobný humor, hlavne v impresívnom závere skladby s prekvapením na konci, ktoré evokovalo odletenie motýľa.

Pri príležitosti 200. výročia narodenia košického hudobného teoretika a skladateľa Františka Xavera Zomba (1779-1823) sa Podprocký venoval jeho Omši D dur a Košickým vešperám. Introduckia k Benedictus z tejto omše bola východiskom prvej organovej skladby  Reminiscentio supra F. X. Zomb, op. 24. Premiérovo zaznela 23. mája 1979 v podaní Ivana Sokola na Organovom festivale v košickom Dome umenia. Ako píše sám autor: „základným zámerom skladby je konfrontácia dvoch výrazne kontrastných hudobných prvkov. Prvý tematický prvok je melodickou citáciou z introdukcie k časti Benedictus v Omši D dur F. X. Zomba a druhý je typickým súčasným dvanásťtónovým melodicko-harmonickým útvarom. Prvý prvok je tu spracovaný ako téma s variáciami kombinovanými s technikou ronda, pričom všetky medzivety i nové tematické postupy medzi jednotlivými variáciami, ako aj pozadie ku niektorým variáciám, sú vytvorené z druhého útvaru. Táto výrazovo pestrá a dynamicky klenutá skladba je pritom ako celok riešená vo voľnej trojdielnej forme s návratom, ktorej proces charakterizuje prevládajúci evolučný princíp.“ Túto organovú prvotinu predstavil organista Marek Štrbák. Treba vyzdvihnúť využitie farebnej škály registrov, čo skladba takéhoto charakteru vyžaduje. Inak by mohla pôsobiť monotónne a nezaujímavo. U Mareka bolo na jednej strane technicky zdatného interpreta, ale aj vyzretého organistu, ktorý rozumie i organu i zámeru skladateľa.

Posledným dielom koncertu bola Suita in D (podľa zápiskov v levočskom „Pestrom zborníku“ zo 17. storočia) op. 14, č. 3, v interpretácii Ensemble istruito: Jana Vozníková a Patrik Kanuščák – husle, Michal Holenda – viola, Róbert Kováč – violončelo, Adolf Plachetka – kontrabas. Podprocký sa venoval reštaurovaniu a sprístupneniu starej hudby pre širokú verejnosť. Z levočského Pestrého zborníka vytvoril sedem suít, ktoré patria k jeho najhranejším skladbám. Tretia suita  – Suita in D mala premiéru v r. 1973. Vychádza z nemeckého chorálu Christus ist erstanden hatt uberwunden. Posledná časť Chorea je tanec domáceho (spišského) pôvodu. Interpretácia bola svieža a príjemná. Niektoré časti mohli byť vo väčšej v rovnováhe, husle mohli znieť presvedčivejšie, s jasnejším barokovým tónom a vtedy by nevadili dominantnejšie nižšie položené hlasy. Celkový dojem bol kompaktný aj napriek k tomu, že zoskupenie hralo prvýkrát spolu.

Na záver koncertu sa Jana Zelenková rozlúčila s účastníkmi citátom Jozefa Podprockého: „Hudba je a mala by byť súčasnou našej každodennosti. Stotožňujem sa s myšlienkami skladateľa Zoltána Kodálya, že „Hudba je duchovná potrava a nemožno ju ničím nahradiť. Kto ju nemá, žije a umiera na duchovnú anémiu. Niet plnohodnotného života bez hudby.“ Prial by som si, aby kultúrnosť a s ňou súvisiaca spiritualita boli konečne neodmysliteľnou súčasťou nášho života, aby sa viac skultivovalo naše bežné žitie, ktorého súčasťou by mala byť aj dobrá a kvalitná hudba.“

 

 

Marek Jamrich

Foto: Miriama Fenciková

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno