Dawid Runtz dirigoval Beethovenovu deviatu symfóniu bez partitúry. Vidieť dirigovať toto dielo spamäti je skôr raritou ako pravidlom.
Pri príležitosti predsedníctva Poľskej republiky v Rade Európskej únie sa na konci januára (vo štvrtok a piatok 30. a 31.1., recenzujeme druhý z dvojice koncertov) uskutočnili koncerty Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru (zbormajster Jan Rozehnal). Hosťujúcim dirigentom bol mladý, medzinárodne uznávaný poľský dirigent Dawid Runtz, šéfdirigent Záhrebskej filharmónie a hlavný dirigent Poľskej kráľovskej opery.
Program sa začal dielom poľského skladateľa, fotografa a alpinistu Mieczysława Karlowicza. Nie, že by ho v programovom bulletine Igor Javorský uviedol pochvalnými slovami. Citujúc dobové kritiky, dozvedeli sme sa o autorovi, že bol kritizovaný za eklektizmus: „Bola to strata času, cestovať z Varšavy do Viedne len preto, aby sme ukázali, že sa človek naučil od Wagnera a Čajkovského,“ napísal v roku 1904 recenzent viedenského koncertu. Oceňovaná však bola jeho dobrá orchestrálna technika a koncert vo Varšavskej filharmónii v roku 1908 s premiérou symfonickej básne Stanislaw a Anna Oswiecimovci už bol vnímaný v lepšom svetle. Z dobovej kritiky sme sa dozvedeli len to, že bola skladba považovaná za modernú vďaka bohatstvu inštrumentácie, sviežej a originálnej harmónii, ktorá konkuruje Straussovi (pre istotu dodávame, Richardovi). Nejde však len o otrocké kopírovanie.
Symfonická báseň bola inšpirovaná obrazom Stanisława Bergmana, žiaka klasika poľského výtvarného umenia Jana Matejku. Skladateľ obraz videl, keď mal sotva 16 rokov a doslova ho ohromil. Stanisław Oświecim, ktorý mal počas svojho života silné puto k svojej sestre Anne, zastával významný post na kráľovskom dvore. Cestoval až do Ríma, aby získal od Vatikánu povolenie oženiť sa so svojou sestrou, no zamietli mu to. Anna zomrela od žiaľu. Príbeh Stanisława a Anny je možno vymyslený, ale koncom devätnásteho storočia na ňom Poliaci založili tragickú romantickú legendu o poľskom Romeovi a Júlii.
Symfonická báseň, ktorá odznela na koncerte v Slovenskej filharmónii, nie je jediným dielom, ktoré bolo inšpiráciou pre skladateľa Mieczysława Karłowicza. Predpokladá sa, že za touto témou stojí jeho vlastná skúsenosť z mladosti: mal mimoriadne rád svoju sesternicu Ludwiku Śniadecku. Aj preto lásku zobrazuje ako stav bezútešnosti a biedy, v mladosti bol skladateľ osamelý a trpel depresiami. Jeho hudba je dojímavá, zároveň energická: úvodné Allegro sa začalo presným nástupom orchestra, plným, bohatým zvukom, ktorý skladateľ následne oprosťuje do prekrásnej, lyrickej témy v podaní lesného rohu. Dawid Runtz získal rešpekt telesa, jeho gestá boli presné a energické. Mladý umelec už má na konte aj nahrávku monumentálnej Alpskej symfónie Richarda Straussa, presne teda vedel, ako pracovať s náladami diela. Vytiahol farebnosť hudobných nástrojov – po krátkej lyrickej téme skladateľ „upadol“ do tmavých farieb drevených dychov. V inštrumentácii majú podstatnú úlohu kontrafagot i basový klarinet, ktoré dal do kontrastu s ľúbeznými melódiami sláčikových nástrojov, nežnou flautou a romantickým hobojom. Karlowicz sa síce nepridal na stranu experimentov v hudbe, no predsa sme aj v jeho kantilénach a harmónii našli moderné prvky. Jeho práca s krátkymi motívmi bola implantovaná v hustej štruktúre, dômyselne kontrapunkticky stavaných. Nebolo to typické rozvíjanie motívov, ktoré poznáme od veľkých romantických autorov, skôr ich kladenie do kontrastov vo farbách, čím sa ich úsečnosť bez variácií zmiernila. Orchester ako celok mal výborný zvuk – hosťujúci dirigent dal dôraz na spevné línie, no neopomenul ani na vnútorné hlasy diela. Gradácie telesa pod jeho taktovkou boli energické, plechové dychové nástroje výrazné – tvorili neustály protipól k dreveným dychom a sláčikom, ktoré niesli romantický mód. Občas širokou, objemnou zvukovosťou mohla pripomenúť straussovské postupy obrazov symfonických básní, no predsa bol tento autor moderný – nielen tematicko-motivickou prácou, ale aj istým minimalizmom v rozvíjaní hudobného materiálu, priamočiarym kreslením nálad a náhlymi kontrastmi.
Symfónia č. 9 d mol, op. 125 s Ódou na radosť Ludwiga van Beethovena bola na programe v druhej časti koncertu. Disciplína Slovenskej filharmónie v prvej časti dávala tušiť, že sa dočkáme precíznej interpretácie. Vidieť dirigovať toto veľkolepé dielo bez partitúry sa nevída len tak často – Runtz pozná spamäti Beethovenovu vrcholnú symfóniu, každý jeden nástup bol zreteľný, vyhýbal sa veľkým gestám, preferoval skôr minimalizmus, bol presný a vo frázovaní a dramatizácii diela štýlovo autentický. Runtz dirigoval už viaceré Beethovenove symfónie, rovnako tak i deviatu. Pred naším orchestrom bol koncentrovaný, zároveň elegantný a mimoriadne komunikatívny s telesami.
Je to vyše hodinová symfónia, do ktorej dal skladateľ všetko: písal ju v čase, keď už bol hluchý a žil v úplnej osamelosti. Žil sám, nemal rodinu a s vonkajším svetom sa dorozumieval iba prostredníctvom poznámok. Jeho dielo je majstrovské až natoľko, že aj ďalšie generácie skladateľov mali voči nemu rešpekt. Britský prozaik a kritik G. B. Shaw o ňom napísal: „…bez strachu otvoril svoje srdce, a tým vyjadril nás, obyčajných ľudí.“
Prvú časť Allegro ma non troppo, un poco maestoso poňal moderným pohľadom, no vždy rešpektujúc partitúru. Z pianissima vyvierajúcej témy, ktorá má dosahovať mystický charakter, by som síce ocenila ešte tichšie horny, skupinu druhých huslí a violončelá, aby na jej spev mali dostatočný priestor prvé husle, no i tak sa následný dynamický kontrast podarilo interpretovať presvedčivo. V dramatickom, energickom fortissime tutti sme počuli charakteristický beethovenovský zvuk. Orchester mal už od úvodných taktov pod vedením Dawida Runtza homogénny zvuk a okrem toho, nedalo sa nevšimnúť, hneď na začiatku, že dirigent presadil trúbky od trombónov k lesným rohom. Plechové dychy tak v diele získali z akustického pohľadu novú jednotu a priestorovosť tónu. Počiatočné rytmické nedostatky síce v niektorých nástupoch bolo počuť, no boli zatienené koncepciou dirigenta. Nezvolil prehnane rýchle tempo, ako to v dnešných časoch býva zvykom. Podarilo sa mu zachovať dramatickosť diela, viedol orchester k peknému, vyváženému frázovaniu sólových partov drevených dychov. Zneli s precítením, rovnako tak dynamické nasadenie orchestra a kontrasty. Tie však nerobil prehnané, skôr sa snažil o precízne a čisté čítanie partitúry a homogénnosť zvuku tutti úsekov. Premyslené boli aj jeho nádychy – keď sa ozvala téma opäť v pianissime, prvý úsek doznel v peknom celku. Logika dodržiavania hudobnej formy (sonátová) a zároveň energickosť Beethovenovmu dielu pristanú. Rovnako tak čisté čítanie partitúry – najmä kontrapunktických úsekov, so zreteľným vyspievaním protitémy. V týchto úsekoch mala Slovenská filharmónia niekoľkokrát v minulosti problém, najmä v dielach Beethovena. Rytmické nepresnosti často dielo rozbili, keďže hudobníci nehrali spolu, tentoraz však boli dostatočne koncentrovaní. A samozrejme – vrcholy a gradácie. Tie si Runtz vychutnával, bez náhlenia, koncentrujúc sa na uchopenie zvuku, artikulácie a dynamiky. Úchvatné boli jeho spomalenia. Plynuli z hudby, bez toho, aby ich silil alebo preháňal – boli vkusne spracované, no zreteľné a prirodzené. S vrcholmi pracoval rozumne, bez náhlenia. A najmä, bez toho, aby hrdinskosť a mohutnosť niektorých úsekov nepredostrel už v prvej časti – s prehnanou dynamikou, aká sa pri Beethovenových dielach našim filharmonikom tak nesmierne páči. Kultivovaný tón, no pritom dramatický náboj – presne tak má znieť Óda na radosť.
Druhá časť Molto vivace-Presto – výbuch na začiatku druhej vety bol dostatočne živelný, aj s presnými tympanmi, no následne prišlo tak trochu sklamanie. V rýchlom tempe hrajúce husle a hoboj v pianissime sa zmenili na mezzoforte, a ešte k tomu podstatne pomalšie tempo, akoby sme v tejto symfónii očakávali. Dirigent sa síce snažil zmierniť dynamiku s čitateľnými gestami, no v tomto tempe už to bolo de facto nepodstatné. V takejto interpretácii sa, žiaľ, z úvodu druhej časti, vytratilo potrebné napätie. Napokon sme sa však dočkali pregnantného frázovania s akcentmi, hoci v udržiavanom, nedostatočne rýchlom tempe. V stupňovaní dynamiky však bol orchester skvelý, rovnako tak v spomaleniach, presné boli aj fugátové úseky. Tanečnej téme nechýbal potrebný esprit a radostná nálada, no po návrate témy zo začiatku, sme sa vrátili k jednoliatemu mezzoforte a len mierne rýchlemu tempu, čím tejto časti chýbala brilantnosť a ľahkosť. Čo však dobre fungovalo, bol pulzujúci rytmus a logickosť motívov, ich čistota vyznenia a dramatické, krátke výbuchy, také typické pre tohto skladateľa.
Po scherze sa na pódium dostavil zbor a sólisti – Mariana Sajko, soprán, Gosha Kowalinska, alt, Tomáš Juhás, tenor a Wojtek Gierlach, bas, Slovenský filharmonický zbor – pripravil Jan Rozehnal. Pred veľkolepým finále však ešte prišlo očakávané Adagio molto e cantabile. Jedna z najkrajších tém, aké kedy boli napísané, vskutku nádherne vyznie, len ak je Adagio aj dodržané. Je výsadou väčšiny mladých dirigentov interpretovať ho rýchlejšie, čím sa vytráca charakter tejto vety. Od poľského dirigenta som očakávala, že tempo dodrží a nechá kantabilnosť témy dostatočne vyniknúť. Kým prvá časť predstavuje životné boje, druhá radosť, v tretej hľadá skladateľ útechu a pokoj. Tá by mala vyvierať z absolútneho ticha – aj keď sme sa dočkali pekne klenutej melódie, už úvod bol šokujúco hlučný. Téma síce bola dostatočne spevná, no v tom rýchlom tempe stratila svoju naliehavú výpoveď. Nedá sa však povedať, že by témy neboli pekne klenuté, v ich tvarovaní si dával dirigent záležať, rovnako tak aj medzi dosiahnutím symbiózy drevených dychov a sláčikov, no želaného účinku sme sa v tejto vete nedočkali.
Záverečnou časťou svojej poslednej symfónie priniesol Beethoven revolúciu do symfonickej tvorby – zbor a sólistov. Presto prinieslo oživenie, úžasné kontrasty v dynamike a charakteristický Beethovenov dramatizmus. Finále malo výborný ťah, plnokrvné kontrabasy Slovenskej filharmónie spoločne s violončelami zneli v objemnom forte. Sumarizovanie tém bolo logicky delené. Postupne sme počuli témy všetkých častí symfónie. Allegro prvej vety, rýchle vivace, náhle znejúce v útržkoch. Odhalila sa nám postupne aj známa melódia Ódy na radosť – za interpretačný výkon zaslúžia pochvalu violončelá a kontrabasy, ktoré hrali s obrovským nasadením a presvedčivou dynamikou. Delikátna bola aj interpretácia známej témy, ktorá sa postupne znela z najhlbších tónov sláčikov, v ďalších skupinách – svedčilo to o dobre uchopenej výstavbe.
Prvé sólo v podaní basového speváka Wojteka Gierlacha „Oh Freunde, nicht diese Töne“ prinieslo presvedčivý, energický prejav speváka, s objemným hlasom. Aj vo variácii so skvelým Slovenským filharmonickým zborom, ktorý znel vyvážene, s vypracovanou dynamikou, presnými, jednotnými nástupmi, sólista dostatočne vynikol, bol rytmicky a intonačne presný.
V ďalšej variácii témy sa predstavili sólisti, na piatkovom koncerte však už bolo počuť hlasovú únavu. Forsírovanie vo výškach Tomáša Juhásza bolo prekvapením, pre mňa je tento spevák vždy zárukou kvalitného interpretačného výkonu. Vo veľkom priestore koncertnej sály Slovenskej filharmónie urobila svoje nielen akustika, ale i dynamická úroveň nastavenia orchestra, ktorej musel prispôsobovať objem, hlavne v exponovaných partoch (najviac sa to prejavilo v následnom sóle po zmene tempa). Aj sopranistka Mariana Sajko začala vo svojom parte presvedčivo, no napokon, v dlhších frázach mala problémy s dychom a plynulým frázovaním, taktiež zbytočne forsírovaným tónom. Altistka Gosha Kowalinska vo svojich partoch pomerne zanikala. Zato zbor predviedol skutočne excelentnú prípravu, sebaistotu výkonov a svojím prednesom podčiarkol majestátnosť symfónie.
Niektoré postupy hosťujúceho dirigenta Runtza boli síce prekvapivé, no tak či onak, bol to zážitok sledovať mladého umelca, s takou sebaistotou a zároveň jeho eleganciou prejavu.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
