Britská režisérka Rose Glass spojila sily s herečkami Kristen Stewart a Katy O’Brian, aby spolu nakrútili vášnivý triler Krv na perách, v ktorom pribúdajú mŕtve telá a v tradičnej príbehovej schéme pomsty sa lámu zabehnuté predstavy o “svalnatých” 80. rokoch v USA.
Premisa filmu Krv na perách z dielne štúdia A24 znie, ako sme už zvyknutí, pútavo a originálne. Queer kulturistka Jackie s telom ako od antických sochárov prichádza bez peňazí do ošumelého amerického mestečka, kde prevádzkarka posilňovne Lou ticho zápasí s traumami z minulosti. Postavám v tomto drsnom svete netreba veľa k tomu, aby prepadli prvému náznaku lásky a zároveň sa uchýlili k drastickým spôsobom, ako riešiť svoje problémy.
Krv na perách do istej miery zastupuje modernú vlnu amerického sociálneho realizmu, nie však v medziach sociálno-kritických, ako to robí napríklad The Florida Project od Seana Bakera, ale väčšmi sa prikláňa ku konvenciám trilerového žánru po vzore Bones and All od Lucu Guadagnina a čiastočne aj magicky realistickej snímky On sa bojí od Ariho Astera.
Režisérka Rose Glass nás zoznamuje s príbehom, v ktorom sa láska nerodí klasickým spôsobom, ale rastie v ženskom pote a krvi a ešte v chemickej zmesi určenej na rast svalov. Vcelku atmosféra paradoxov, poviete si, no trendy hovoria jasne: zraňujúce až fatálne vyrovnávanie sa s vlastnou minulosťou či identitou (On sa bojí, Raw, Titán), príbehy lásky, či už mileneckej, alebo rodinnej, s príchuťou brutality (Bones and all, Otravný príbuzný) – niekde v tomto priestore dnes filmárky a filmári hľadajú odpovede na večné otázky. Snažia sa nás presvedčiť, že láska kvitne aj v najnehostinnejšom prostredí a raz si nájde každého. Určitej tragédii však nedokáže uniknúť. Presnejšie, nemala by! Nepriaznivá predurčenosť osudu a príbehové potreby to nedovolia.
Príbeh filmu Krv na perách významne pracuje s históriou postáv. Ich osobné kroniky však nie sú podrobne vysvetlené. Autorka necháva na obecenstve, aby si do príbehu aktívne vkladalo výplody vlastnej predstavivosti, aby postavy mali presne tú motiváciu pre svoje konanie, aká sa nám zdá adekvátna. Je to zaujímavý koncept a šikovný pokus, ako prispôsobiť dielo vnímaniu každého jednotlivca, no miestami to aj tak zlyháva. Príbeh ako taký funguje, no nie všetky zvraty sa zdajú byť potrebné. Hrdinky si spôsobujú priveľké problémy, zamotávajú sa do cudzej väčšej hry a z času na čas na vás vyskočí otázka, či je to naozaj nevyhnutné, aby sa do bahna ponárali až po krk. Musíte skrátka veriť, že na to majú dobrý dôvod, alebo aspoň precedens z predošlého života. Ak prijmete spôsob nastavenia kauzality a s ňou súvisiace zámery hrdiniek a hrdinov, potom pre vás príbeh bude fungovať.
Jadrom deja je túžba po pomste, či skôr potreba prekonať pomocou pomsty tieň minulosti. Rodinné vzťahy, tak ako sú ukázané v príbehu, sú zarážajúco deformované, až je ťažké uveriť, že by ste niekedy natrafili na podobne rozvrátené rodiny. Vylúčené to však bohužiaľ nie je, a tak aj vy na mieste diváka budete cítiť, že pomstiť sa je to jediné, čo postavám prinesie úľavu. Inými slovami, nenávisť v príbehu sa miestami môže zdať preexponovaná. Niet preto divu, že svoju funkciu nahnevať diváka plní dobre.
Od vášho prijatia závisí aj primárny ťahač snímky – vzťah medzi hlavnými postavami, ktoré stvárnili už spomenuté herečky Kristen Stewart a Katy O’Brian. Stewart sa od doby, keď bola tínedžerským idolom herecky posunula natoľko, že dokáže so cťou uniesť ťarchu ústrednej postavy v silnej dráme. Miestami jej na tvári presvitá ona niekdajšia slabá presvedčivosť, no vyrovnáva ju sympatiami, ktoré si u publika získala typovými filmovými úlohami ako krehká queer flegmatička, ktorá od života nechce veľa, iba zbaviť sa svojich tráum.
Pre Katy O’Brian to je jedna z prvých významným filmových úloh a hoci sa žiada použiť výraz “typológia” aj v jej prípade, v skutočnosti je to typ postavy, akú vo filme bežne nevidieť. Práve vďaka nej film popiera klasický obraz “nabušenej” chlapskej Ameriky a filmových hrdinov 80. rokov. Nejedná sa o nijak silenú prerábku skutočnosti, reálie obdobia a krajiny sú tak uveriteľné, že ani metaforický fantasy záver filmu ich neporuší.
Spolu tvoria hrdinky jedinečný pár, kôpku nešťastia, ktorá sa silou mocou snaží očistiť od svojej minulosti. Tak ako Jackie uniká zo svojej domoviny, Lou sa pokúša neutopiť v marazme, aký okolo nej vytvoril jej vlastný maniakálny otec. Nič, čo by dve životom zocelené baby z posilňovne nezvládli.
Aby tvorcovia trochu zmiernili pochmúrny výraz filmu, brutalita sa miestami stáva tarantinovsky absurdnou, nie však vtipnou. Nálada snímky sa drží niekde medzi neznesiteľnou fatalitou Bones and all a dielami Quentina Tarantina, balansuje medzi úplnou tragédiou, ktorá by pravdupovediac film pochovala v ubíjajúcej depresii, a nádejnou lovestory, kde je možné postaviť sa čelom drsnému životu.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
