„Nemali sme k dispozícii žiadne kostýmy, keď si uvedomíte naše rozprávky o „Honzíkoch a Mařenkách“ a ich kostýmy, takže sme si všetky museli dať ušiť,“ hovorí kostýmový výtvarník Marek Cpin, ktorý poskytol nášmu portálu rozhovor.

Do slovenských kín prichádza v septembri nová, netradičná rozprávka Hodinárov učeň, ktorá síce uchováva „princíp dobra a zla“, ale v mnohom je progresívna. Na špeciálnej predpremiére ju divákom premietli už v prvom augustovom týždni – v Banskej Štiavnici, v Brne a napokon aj v Bratislave.
Nakrútiť filmovú rozprávku je vždy výzva. Česko-slovenská kinematografia má totiž na svojom konte filmové skvosty a každá nová rozprávka sa tak logicky dostáva do konfrontácie s ich kvalitou. V prípade projektu Jitky Rudolfovej nás však táto výzva veľmi lákala. Originálna rozprávka s poetikou a vizualitou, ktorú do nej vložila scenáristka a režisérka Jitka Rudolfová, sľubovala náročnú cestu, ale s možnosťou výnimočného výsledku,“ vyjadrila sa Zuzana Mistríková, koproducentka filmu (PubRes, s.r.o.).

Na premietanie prišli aj herci, režisérka Jitka Rudolfová, za slovenskú stranu koproducentka Zuzana Mistríková, ale napríklad aj kostýmový výtvarník Marek Cpin, ktorého detailnú, no najmä kreatívnu prácu vidno na prvý pohľad. Zhodujú sa na tom aj samotní herci:
Kostýmový výtvarník Marek Cpin odviedol neskutočnú prácu. Vďaka spracovaniu kostýmov dokázal vystihnúť každú postavu, ktorá sa vo filmu mihne,“ hovorí česká herečka Jana Plodková, ktorá si v novej česko-slovenskej rozprávke zahrala zákernú Zloticu.

Jana Plodková a Viktor Preiss v rozprávke Hodinárov učeň.

S Plodkovou sa zhoduje aj herec Viktor Preiss, ktorý si v rozprávke zahral negatívnu postavu – despotického lakomca, ktorý chce oklamať osud. „Kostýmy, výprava a scéna sú v tejto rozprávke mimoriadne vydarené. Taká starostlivosť o výtvarnú stránku veci sa nevidí tak často. Voľba obdobia 19. storočia je originálna a šťastná. Je to potešenie pre oko i dušu.“

O vizuálnej sile snímky a mimoriadne kvalitných a precízne ušitých kostýmoch, sme a presvedčili aj my, preto sme kostýmového výtvarníka Marka Cpina oslovili.

Dnes sa už v našich krajinách nenakrúcajú rozprávky často. Táto je však výnimočná, platí v nej síce princíp dobra a zla, ale nie je to klasická „klišé“ rozprávka odohrávajúca sa na kráľovskom dvore. Vieme len, že sa dej odohráva v 19. storočí. Zrejme ste teda vízii scenáristky a režisérky museli prispôsobiť aj kostýmy…
Zásadným prvkom bola téma hodiniek a hodinových prístrojov, ktoré sú v príbehu kľúčové. Preto sme aj vychádzali pri určení epochy, v ktorej by sa mal príbeh odohrávať a je to práve koniec devätnásteho storočia, kedy bol vývoj hodiniek a ich technológií najintenzívnejší. Rovnako sa nám páčila Viktoriánska doba a keďže to nie je historický film, mohli sme si dovoliť aj menšie odchýlky a nie úplne striktne dodržiavať kostýmy tejto doby. Na tom období sa mi páčilo to, že ani v českých a myslím si, že ani v slovenských filmoch nie je veľmi zastúpená. Veľa toho nie je nakrútené z tejto epochy, čo sa potom ukázalo ako trošičku problematické, pretože v podstate sme nemali k dispozícii žiadne kostýmy, keď si uvedomíte naše rozprávky o „Honzíkoch a Mařenkách“ a ich kostýmoch, takže sme všetky kostýmy museli šiť.

Tak to máte teda za sebou veľmi náročný proces…
Áno, bolo to náročné, ale aj o to krajšie. Vďaka pomoci producentov sme si to mohli dovoliť. A som šťastný, pretože väčšina kostýmov vo filmoch – keď myslíme najmä hlavné postavy, sú originály.

Jednu z hlavných postáv – Urbana, si zahral Michal Balcar.

Trebárs aj Viktor Preiss si veľmi pochvaľoval Vašu prácu a s kostýmami, ktoré ste ušili preňho, ale aj pre ostatných kolegov, a celkovým prístupom k výtvarnej stránke diela z pohľadu kostýmov, bol veľmi spokojný…
Bola s ním veľmi pekná práca…

A vidíte, najprv tú úlohu nechcel zobrať…
(smiech) máte pravdu. A nakoniec bol spokojný a výborne sa s ním spolupracovalo.

Ale aby sme sa vrátili ku kostýmom, boli tam aj vyslovene rozprávkové postavy. Ako ste pristupovali k nim?
Boli to napríklad sudičky a Morana, kde sme hľadali abstraktný tvar, ktorý by vychádzal z ľudovej slovesnosti a folklóru. Mnoho inšpirácie mi poskytlo aj secesné umenie, napríklad pri zobrazení tých nočných môr hrdinov. Aj samotná práca bola zaujímavá: napríklad sme postave museli dať špeciálnu látku na jej šaty, počas toho, ako vypúšťala vo filme smrtihlavov.

Konzultovali ste ľudové motívy s folkloristami?
Ani nie…

Takže ste pracovali skôr intuitívne, na základe skúseností a fantázie?
Presne tak. Okrem toho, väčšinou pracujem pre divadlo, takže istá divadelná štylizácia kostýmov je vo filme aj viditeľná. Pre mňa to v podstate bola krásna, nová práca, kde musíte omnoho viac pracovať s detailmi, ale myslím si, že sa mi podarilo presadiť niečo nové. Napríklad, používam aj modernejšie látky, aké v tom období boli.

Napriek týmto nuansám to do filmu nezasahuje tak, že by vyvolávali inú emóciu, ako by mal…
Áno. Viac pracujem s tvarmi a farbami, pričom hlavná inšpirácia, ako som už spomenul, bola Viktoriánska doba v Anglicku či Francúzsku. Snažil som sa k tomu pristupovať slobodne. Mnoho prvkov som prebral napríklad z francúzskych dedinských krojov, alebo napríklad aj z oblasti Španielska.

Musel to byť veľmi náročný proces, aj čo sa týka samotných návrhov, ale aj čo sa týka výberu látok. Kde ste ich zháňali a ako dlho Vám celý tento proces tvorby trval?
Bolo to nesmierne náročné a trvalo to približne pol roka. Verím, že je to na tom výsledku aj vidieť, všetka tá námaha. Najťažšie však bolo zohnať niekoho, kto by dokázal taký dobový kostým ušiť.

V umeleckých dielňach medzi divadelníkmi ste nenašli takýchto ľudí?
Čiastočne to boli aj divadelníci, ale žiaľ, zasiahli nám do toho prázdniny, takže sme hľadali rôzne alternatívy. Dokonca ja sám som sa tie strihy musel učiť, hľadal som medzi množstvom dobových strihov a bolo to teda dosť napínavé.

Postavu Laury si zahrala slovenská herečka Dana Droppová.

Ktoré z tých kostýmov boli najnáročnejšie – čo sa týka samotných návrhov, ale aj výroby?
Dlho sme sa zamýšľali nad Moranou a Živou, hľadali sme ten vhodný tvar, aby bol pôsobivý, ale nebol gýčovitý. Dlho som sa „vyhrával“ s kostýmami pani Bándor – s postavou Laurinej matky, aj samotnej Laury. Zaujímavosťou je, že sa nám podarilo nájsť jedného krajčíra, veľmi drahého, ale skvelého. Ten šil všetky kostýmy pre pána Preissa. Bolo to úžasné stretnutie: ten krajčír má malé krajčírstvo v centre Prahy.

Tak to znie ako z rozprávky… takíto ľudia ešte dnes existujú?
Aj pre nás to bolo priam neuveriteľné. Ten svoj obchodík má priamo pod Pražským hradom a tie stretnutia boli veľmi zaujímavé.

Laurinu matku si v rozprávke zahrala Éva Bándor.

Ako ste sa dostali k látkam, ktoré ste pri kostýmoch použili?
Mnohé látky sa nám podarilo získať z dovozu, niektoré sme si dali vyrobiť a potlačiť, pre Viktora Preissa sme objednávali látky z Anglicka.


Ten celkový proces tvorby však musel byť iný, pretože ani samotná rozprávka nie je vlastne klasickou rozprávkou. Čiže aj z tohto pohľadu ste sa museli „pohrať“ s kostýmami, aby boli dôveryhodné…
Je to tak, veď už na škole ma učili, že k rozprávkam sa nemá pristupovať tak, aby sa realita upravovala. Ale základným princípom má byť, aby to deti prijali. A tak som sa k tomu snažil pristupovať aj ja – aby to bolo pozerateľné pre dospelých aj pre deti. Jednoducho, neprispôsobovať to úplne tomu detskému vnímaniu a videniu. Rovnako v tej farebnosti som sa snažil vyberať farby, ktoré boli charakteristické pre tú dobu, teda skôr tlmené a nie žiadne extra výrazné.

Vráťme sa ešte k postavám. Napriek tomu, že pán Viktor Preiss hrá negatívnu postavu, zo snímky pôsobí ako elegán s gráciou. A celkovo ako herec má aj také vyžarovanie. Prispôsobili ste mu podľa jeho osobnosti aj kostýmy, alebo prvoradá bola jeho postava?
Pán Preiss okrem toho, že výborne vyzerá, má v sebe eleganciu a jemnosť a určite som z neho nechcel spraviť nejakého zlého, starého pána. To isté sa dialo aj pri Jane Plodkovej, kostýmy som musel zmeniť a prispôsobiť, pretože tú postavu mala hrať pôvodne iná herečka. Takže som ich prispôsobil Jane. Sme kamaráti, poznám jej fyziognómiu, a hľadal som niečo, čo by v sebe skĺbilo jej zábavnosť postavy a určite nie niečo, čo by vyzdvihovalo jej „ošklivosť“. Je to síce strašidelná ježibaba, ale musí byť aj trošku „šik“ a hlavne je humorná.

HODINÁROV UČEŇ
ČR/SR – 2019, 102 min.
Originálny názov: Hodinářův učeň
Žáner: hraná rozprávka
Odporúčaná prístupnosť: bez obmedzenia
Farebný, slovenské znenie, 2D DCP
Premiéra: 12. septembra 2019
Réžia a scenár: Jitka Rudolfová
Kamera: Ferdinand Mazurek
Architekt: Martin Kurel
Kostýmy: Marek Cpin
Zvuk: Richard Müller
Hudba: Ivan Acher
Autor titulnej piesne: Michal Novinski
Hrajú: Michal Balcar, Dana Droppová, Viktor Preiss, Éva Bandor, Václav Neužil, Jaroslav Plesl,
Jana Plodková, Pavlína Štorková, Miroslav Krobot a ďalší.

Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: PubRes

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno