V Banskej Štiavnici bolo s úspechom premiérované ojedinelé imerzné divadelné predstavenie Kosmopol. Zhovárali sme sa s režisérkou ​Klárou Jakubovou a so scenáristkou a režisérkou ​Milou Dromovich.


Na Slovensko ste priniesli unikátny projekt – imerzné divadlo, ktoré patrí medzi významné, súčasné formy divadelného umenia. Keď ste na projekte ešte len začínali pracovať, nepociťovali ste to ako risk?
Klára Jakubová: Od začátku byla ta představa velmi jasná a bylo zřejmé, že půjde o největší projekt, na kterém jsme kdy pracovali. Hned po schválení dotace Fondem na podporu umenia jsme dostali zprávu, že jsou s Kosmopolem spojená velká očekávání. To mě osobně trochu vyrušilo, protože když chcete experimentovat, nejraději byste to dělali ve sklepě, svobodně a bez těch očekávání. A pokud dostanete podporu, máte zodpovědnost vůči společnosti, že ty prostředky využijete smysluplně. Dokonce jsem zvažovala, jestli jsme schopní ten projekt za snížený rozpočet postavit. Ale rozhodla jsem se do toho risku jít. Vím, že jsme k tomu celému pak s Milou Dromovich a Veronikou Hajdučíkovou přistupovaly s velkou pokorou. Během roku jsem nabírala nové zkušenosti s různými podobami imerzivního divadla v Praze, až mi bylo jasné, že s tou formou můžeme pracovat absolutně po svém a inovativně. A také jsme důsledně vyskládali tým. Věřila jsem, že když si zvolíme do týmu správně naladěné lidi, to riziko neúspěchu odpadne.


Imerzné divadlo je veľmi dôležité z pohľadu performatívneho priestoru. Ako ste ho vyberali spolu s tvorivým tímom, aby vyhovoval vašim predstavám, no najmä paralelným dejovým líniám, ktoré sú súčasťou inscenácie?
Klára Jakubová: Měli jsme několik lokací, které jsme dokola procházeli a rozhodovali se. Ale já jsem to od začátku viděla v Eleuzíně, v domě měšťanského typu, který byl právě to léto 2018 otevřen veřejnosti jako malé nezávislé kulturní centrum. Je to místo, kde si můžete vychutnávat komorní koncerty anebo přednášky na vysoké intelektuální úrovni. Horní patro je celé dokola průchozí a to je velká výhoda pro možnosti pohybu herců i diváků. A pak je tam krásná zahrada s výhledem na celé historické město. Ta atmosféra samotného domu nás pohltila a byla velmi inspirativní pro tvorbu scénáře.


Scenáristka a režisérka Mila Dromovich hovorí, že na textoch adaptovaných na performatívne písanie ste pracovali takmer rok. Čo bolo z pohľadu scenára najnáročnejšie?
Mila Dromovich: Tvorba scenára mala niekoľko fáz. V prvej sme začali uvažovať o našich postavách, vytvorili im zázemie a akúsi osobnú niť ich osudu. Zároveň sme si museli určiť časovú os podľa veľkých aj malých uzlov dejín, v ktorých sme chceli nechať naše postavy konať. V druhej fáze sme začali tvoriť storyline, kde sme začali tieto nite spájať do pomerne komplikovanej pavučiny. Táto fáza bola najnáročnejšia, pretože práve tu sme vytvorili celý organizmus našej polydrámy – teda viacerých dejových vrstiev, ktoré museli fungovať paralelne. Používali sme k tomu pôdorys budovy a hračkárske figúrky našich detí, s ktorými sme krokovali po papieri, aby sme mali prehľad, kde sa ktorá postava nachádza a čo robí. Až v poslednej fáze som písala dialógy, ktoré museli byť hutné, výpovedné a zároveň držať jazyk sveta o ktorom Kosmopol hráme. Scenár mal vo finálnej fáze 150 strán a písať ho bol fantastický zážitok.


Vaša voľba padla na jedno z najkrajších miest na Slovensku – Banskú Štiavnicu, kde ste sa rozhodli tento projekt zrealizovať. Prečo?
Klára Jakubová: My jsme si nevybrali Štiavnici, ale Štiavnica si vybrala nás už před několika lety. Jsme přistěhovalci, kteří se zamilovali do tohoto místa. Organizujeme tady například 4 roky československý divadelní festival Vlnoplochu a ožíváme divadlem různé polorozpadnuté budovy. A přirozeně dozrál čas vytvořit něco, čím Štiavnici vrátíme to, co ona dala nám.
Mila Dromovich: V Štiavnici žijem a tvorím už 9 rokov, toto mesto a jeho genius loci ma priviedlo k site specific tvorbe, režírovala som predstavenia vo výklade vtedy ešte opusteného hotela Bristol, v jedálni bývalej školy zvanej Centrálka aj na vodnej ploche tajchu Veľká vodárenská. Je teda prirodzené, že sme sa rozhodli využiť fakt, že sa Štiavnica stala Mestom kultúry a ponúknuť svoj projekt reflektujúci hlavnú tému Almázie: renovácia identity. Sme vďační Fondu na podporu umenia, že náš projekt podporil a umožnil tak jeho vznik.

Ešte pred samotnou realizáciou inscenácie ste museli v Štiavnici vykonať pomerne náročný historický výskum. V čom spočíval? Prečo ste potrebovali pre vznik inscenácie autentické historické pramene?
Klára Jakubová: Velmi mi záleželo na tom, abychom se nevezli jen na vlně nové formy. Trochu jsem ze svých zkušeností s imerzivní formou postrádala ten divadelní moment, aby se mne to emočně dotklo. Přála jsem si jít do hloubky. V tom jsme se absolutně s Milou Dromovich naladili na stejnou vlnu. Moje dokumentaristická duše se v ten moment hlásila o slovo a já jsem se začala nořit do historických faktů a vzpomínek z Banské Štiavnice. Do toho jsme se potkaly s Veronikou Hajdučíkovou, která nosila v hlavě námět historie jedné měšťanské rodiny, inspirovaný nalezenými dobovými materiály. A tak jsme začaly pomalu proplétat naše inspirace a spolupracovat na historickém výzkumu. Pro člověka, který přijde žít do cizího města, je to dokonalá příležitost, jak se seznámit s lokálním životem. Musím přiznat, že autentické prameny je potřeba brát také s rezervou, protože například periodika z té doby podléhala za různých režimů propagandě a nám se z dnešního pohledu těžko hledala pravda. Neustále si musíte kontrolovat i vlastní úhel pohledu. Podařilo se nám vytáhnout také několik zapomenutých událostí, které nejsou pro Štiavnici zrovna lichotivé.

V téme ste mali aj etnologičku, ktorá prispela k vznikajúcim textom. Aký bol jej hlavný prínos?
Mila Dromovich: Pôvodný námet zmapovať históriu banskoštiavnickej meštianskej spoločnosti dvadsiateho storočia priniesla práve Veronika Hajdučíková. Ako študovaná etnologička sa sústredila na oral history, teda spomienkové rozprávanie pamätníkov. Mapovala tiež ostatné zdroje ako literatúru faktu a iné dobové materiály. Tiež pomáhala udržať historickú korektnosť v názvosloví, štiavnických reáliách, ale aj určení nastavenia rodinných a spoločenských vzťahov podľa dobovej hierarchie, napríklad, ktoré postavy si podľa správnosti vykajú, onikajú, ako sa oslovujú. Absolvovala s nami aj celý skúšobný proces a mnohé detaily s nami riešila za jazdy.

Scenár a samotné divadelné predstavenie je súčasťou určitého priestoru. Bolo Vaším konečným cieľom predstavy réžie to, ako bude divák toto špecifické javiskové dielo vnímať?
Klára Jakubová: Určitě. To, čím je divák obklopen, a že má možnost být blízko postavám a dotýkat se věcí, vytváří pro něj právě tu autentičnost a hloubku, o kterou nám šlo. Nejste v muzeu, nemáte zákazy, ani povinnost být tam, kde se něco děje. Někteří diváci mohou vyhledávat prázdné místnosti a prožívat tam svůj vlastní příběh. Nejvíc mne baví ta svoboda volby. My jako tvůrci nad tím dílem v určitý moment ztrácíme kontrolu a máme už jen možnost sledovat tu různorodost chování diváka. To je úžasný moment.
Mila Dromovich: Na diváka sme samozrejme mysleli od začiatku, pretože imerzné divadlo je založené na špecifickom hĺbkovom zážitku prijímateľa. Boli sme si vedomí faktu, že každý divák uvidí trochu iné predstavenie a nikto neuvidí všetko. Preto sme tvorili aj tie najmenšie mizanscény s ohľadom na to, aby na diváka zanechali dojem a vždy priniesli istú informáciu a hlavne emóciu. Pracovali sme aj s presahmi jednotlivých scén, pretože často divák nachádzajúci sa na jednom mieste, cítil, alebo započul, čo sa deje vedľa. Vznikol tým veľmi zaujímavý fenomén, ktorý popisovali diváci ako zážitok načúvajúceho suseda. Ani v realite sa nemôžete pozerať na život v absolútnej objektivite, viete len to, čo vidíte, alebo to, čo vám niekto povie a názor si často tvoríte z čriepkov udalostí, ktorých ste náhodou svedkom. Niekedy sa dokonca hanbíte, že ste niečoho svedkom a niekedy by ste chceli vedieť viac, ale stena vás nepustí.

Ako ho prijalo publikum po premiére?
Klára Jakubová: Absolutně. Bylo znát, že je to pro diváky něco mimořádného. Publikum nás překvapilo svým soustředěním už na technické generálce. A po premiéře z nás už jen opadával ten strach, jestli jsme to zvládli za ten extrémně krátký čas dotáhnout společně do přijatelné formy. Každá repríza končila s obrovským pocitem naplnění a vzájemnosti.

Čo sa zmenilo v následných reprízach?
Mila Dromovich: Reprízy potvrdili, že táto forma funguje. Čo nás mimoriadne potešilo boli reakcie pamätníkov, ktorí boli našou inšpiráciou, ale aj ostatných Štiavničanov. Ocenili autenticitu príbehu, oživilo to v nich spomienky, mali pocit, akoby sa presunuli v čase, z chuti sa smiali, aby vzápätí prehĺtali slzy smútku, či dojatia. Mnohí to po skončení pomenovali ako katarzný zážitok, čo je hádam najväčšia pocta, akej sa mohlo Kosmopolu dostať.

Imerzné divadlo je vždy do istej miery aj forma dobrodružstva. Umelecký jazyk je absolútne odlišný, je definovaný inovatívnymi prostriedkami. Do akej miery je kľúčová textualita a performativita?
Mila Dromovich: Tieto dve zložky by mali spolupracovať. Imerzívna forma divadla nepotrebuje zákonite aby sa text snažil podporiť jej silu tým, že by zbytočne estetizoval, alebo sa s ňou pokúšal pretekať o pozornosť diváka. Vrstviť viaceré alternatívne postupy sa väčšinou nevypláca. Text sme stavali ako pomerne klasickú drámu, v našom prípade polydrámu, ktorá v reálnom čase a priestore funguje paralelne na viacerých scénach. Ani herecký prejav sme nepodrobili štylizácii, išlo skôr o akési intímne, možno až filmové herectvo. Filmové postupy sme použili aj v strihoch medzi jednotlivými scénami, vďaka tomu sme si mohli dovoliť začať situáciu v ktoromkoľvek bode, často in medias res a tak sme väčšinu situácií aj ukončovali. Dalo to celku dobrý temporytmus.

Divadelný priestor je formovaný estetikou a obsahom. V tomto prípade však nemôže byť striktne daný, pretože už samotných šesť scén a paralelne fungujúce postavy plus moment improvizácie na scéne to nedovoľuje. Ako prebieha réžia takejto inscenácie?
Klára Jakubová: Paralelně a s důvěrou, že tam kde nejste, se děje přesně to, co byste chtěla, aby se tam dělo. Tím, že jsme v tom s Milkou a Veronikou byly od prvotní myšlenky přes psaní storylinu ponořené rok, mám pocit, že se naše hlavy spojily někde nad Eleuzínou a postupně jsme na sebe napojily i ostatní. Velmi důležitá byla právě disciplína herců a jejich soustředění, které bylo na tomto projektu mimořádné. Zkoušeli jsme za den ve třech fázích a nějakým zázrakem jsme to přežili a udrželi tu magickou energii i na reprízách. Měli jsme jen dva týdny. Nebyl čas na naše ega. Jednu scénu jsem dokonce viděla poprvé až na repríze.
Mila Dromovich: Zrežírovať takýto organizmus by bolo pre jedného režiséra dosť náročné a vyžadovalo by si to oveľa viac času, ako sme na skúšanie mali my. Preto sme sa réžie ujali dve, pracovali sme paralelne a zo začiatku dochádzalo k úsmevným situáciám, keď jedna scéna z bloku trvala 10 minút a paralelná scéna len tri. Museli sme si teda vždy zvoliť referenčnú scénu a ostatné doladiť podľa jej dĺžky. Herci sa poctivo nachystali aj na situácie ak by sa časovo niečo posunulo, alebo nejaká postava nestihla prísť načas do obrazu a pripravili si improvizačné mustry v ktorých dokázali zotrvať tak, aby si divák nič nevšimol.

V niektorých žánroch hudby je improvizácia priam bytostným elementom, ktorý ju tvorí. V divadle má však úplne odlišný význam a vyžaduje si obrovskú dávku logistiky. Ako ste sa s ňou „popasovali“?
Klára Jakubová: Improvizace je především o vnímání a pak není potřeba žádná logistika. Když jste citlivý herec, neulítnete si na své improvizaci, ale jste schopný reagovat na přítomný okamžik. V tomto mne potěšil Števo Martinovič, kterého postava pohřebáka Patakyho by na sebe mohla kdykoliv strhnout pozornost, ale udržel přesně tu míru citlivosti, aby to sloužilo celku.

V imerznom divadle ide aj o priame stretnutie hercov a divákov. Sú na takéto súčasné divadelné postupy naši diváci pripravení? Ako reagovali počas predstavenia?
Mila Dromovich: Mali sme obavy z toho, ako sa bude divák správať a či si dovolí konať slobodne a užije si predstavenie tak, ako je budované. Ja osobne som bola veľmi skeptická, ale diváci ma svojou odvahou úplne odzbrojili. Chodili po celej budove, niektorí doslova neprestajne krúžili po jednotlivých miestnostiach a striehli na dej, alebo rôzne detaily. Dokonca si sadali hercom do scény, nehanbili sa natlačiť do akéhokoľvek zákutia, listovať v novinách, čítať si listy, ktoré písali postavy.. Zároveň však pri tom dokázali byť nenápadní a hercov nerušiť v akcii. Slovenský divák vôbec nie je taká konzerva za akú by sme ho mohli považovať!

Na začiatku každej inscenácie je vzťah diváka s divadelným priestorom jednoduchý. No v ďalšej fáze sa divák akoby stal súčasťou javiska. Aký je v inscenácii vývoj tohto vzťahu, keď sa diváci ocitnú vo „vesmíre“ javiska?
Klára Jakubová: Diváka noříme do prostoru pomalu. Na začátku je důležité, aby se cítil být vítaný, a tak ho čeká překvapení už při vstupu. Pak dostává čas se s domem a lokacemi seznámit ještě bez velké akce sám. Ale od určitého momentu padá s námi tobogánem času a jeho orientaci si netroufám ani odhadnout.

Do inscenácie sa Vám podarilo dostať zvučné herecké mená. Sú naši herci otvorení moderným formám divadelného umenia?
Mila Dromovich: Oslovili sme hercov, ktorí majú s alternatívnymi postupmi skúsenosť, nikto z nich však ešte nepracoval na podobnom projekte. Okamžite sa však zapálili pre túto formu a bolo obdivuhodné ako rýchlo pochopili princípy a začali pracovať nie len pre svoje postavy, ale pre celok. Pre herca je takýto projekt mimoriadne náročný, pretože je na scéne celé tri hodiny a musí hrať v každej jednej sekunde a ani na chvíľu nepustiť svoju postavu. Musí dokonca hrať aj vtedy keď v jeho priestore nie je žiaden divák, pretože ten sa môže v ktorejkoľvek chvíli zjaviť. Zároveň to hercom prinášalo tvorivé vzrušenie, ktoré hádam vykúpilo enormnú záťaž v podobe kvanta textov, mizanscén a zložitých kombinančných presunov. Vďaka ich profesionalite sa podarilo Kosmopol naskúšať za dva týždne!

V inscenácii účinkuje aj talentovaná huslistka a speváčka Nina Rosa, ktorá má unikátny štýl interpretácie, tvorby textov aj spevu. Tvorí často intuitívne, emocionálne, zážitkovo. Zdá sa, že Vám práve tento jej tvorivý prístup „zapasoval“ do inscenácie…
Mila Dromovich: Nielen Nina Rosa, ale aj Janko Kružliak tvorili hudobnú zložku predstavenia a zároveň sa stali postavami Kosmopolu, pričom obaja podali skvelý a veľmi autentický herecký výkon. Ninu ako Marianu – dcéru ústrednej rodiny a Janka, ako študenta Juraja, ktorý do rodiny prichádza doučovať ich syna chémiu, spája láska k husliam. Vážime si, že obaja hudobníci na seba ochotne prebrali aj úlohu interpretov dobovej hudby, ich tvorba a improvizácia dostala slovo pri komponovaní hudobných plôch, ktorými ožil celý dom a atmosféry jednotlivých scén. Nebolo to jednoduché, pretože často jeden hudobný motív musel vyživiť viaceré situácie s odlišným emočným nábojom a v tom sa práve ukázala genialita Niny aj Janka. Zároveň vytvorili a nahrali signifikantné hudobné predely, ktoré Janko aj zmixoval. Celková nálada a atmosféra Kosmopolu je silno poznačená ich hudobným cítením a virtuozitou.

Podstatnou časťou predstavenia je aj samotná scéna. Ako sa scénografka vysporiadala s Vašimi predstavami?
Klára Jakubová: Moje představy byly někdy za hranicí toho, co se dalo zvládnout. Na takový velký projekt jsme museli spojit síly a scénografii jsme tvořili v širším týmu s Ivanou Mackovou, Henrichem Žuchou, Zuzanou Gabrišovou, Martinem Grmánem a bez šikovné produkční Veroniky Šebové, která byla schopná vybavit cokoliv, bychom to těžko postavili. Šlo tu o mravenčí práci, hledání dobových věcí a vytvoření asi 12-ti hracích lokací. Samotný prostor Eleuzíny už vytvářel scénografii, ale museli jsme například vyměnit celou knihovnu. S tím nám pomohl Tomáš Lazar z antikvariátu, který nám půjčil přes 30 krabic historických knih, které ke všemu tématicky a jazykově seděly. Na začátku jsme si řekly pár věcí a Ivanka Macková sama přicházela s řešením a mne bavilo, jak to celé poctivě vzniká a vrství se to. Se scénografií jsme na hraně divadla a filmové výpravy. Některé rekvizity mají už svůj legendární příběh. Například historické vzorky zubních implantátů nám zadrželi na celnici, anebo zubařské křeslo přišlo rozebrané do posledního šroubu a bez návodu. Museli jsme si tedy především hodně pomáhat. Důležitou složkou byl i sound design a technické řešení, o které se postaral Henrich Žucha. Ta zvuková složka to celé podpírá a musí být stoprocentní.

Inscenácia KOSMOPOL osciluje medzi fikciou a realitou, čo je pre imerzné divadlo jeden zo základných pilierov. Na dosiahnutie tohto efektu, ktorý vytvára unikátnosť diela, ste zrejme od prvého kroku museli spolupracovať s celým tvorivým tímom…
Klára Jakubová: Je to absolutní magie. Celé dění kolem Kosmopolu bylo od začátku ponořené do nějakého životodárného elixíru. Proces, který by měl trvat 3 roky jsme zvládli za 1 rok. Důležité bylo, že se lidé kolem nás nadchli tou myšlenkou a pomáhali nám. Ten tvůrčí tým jsou kromě herců i lidé ze Štiavnice, kteří byli ochotní se s námi podělit o vlastní vzpomínky a pro nás bylo důležité jejich důvěru nezklamat. Celé je to fikce založená na historických faktech, jen někdy tak autentická, že máte pocit, že jste v realitě.
Mila Dromovich: Ja by som rada poďakovala aj našim deťom, ktoré zvládli pracovný nápor svojich matiek a našim partnerom, ktorí nás podporovali a umožnili nám vstúpiť do takéhoto veľkého procesu. Ja som stihla počas toho roka aj porodiť a celý skúšobný proces absolvovať s osemmesačnou dcérou, čo tiež považujem za zázrak.

 

Koncept: Tvorivá skupina Jakubová, Dromovich, Hajdučíková

Réžia, scenár a dramaturgia: Klára Jakubová, Mila Dromovich

Etnografický výskum a hudobná spolupráca: Veronika Hajdučíková
Hudba: Ján Kružliak a Nina Rosa
Scénografia: Ivana Macková, Henrich Žucha, Klára Jakubová, Zuzana Gabrišová
Kostýmy: Dana Heroldová
Masky: Iveta Petrikovičová a Beata Lazarová
Asistentka réžie: Eva Mores
Produkcia: Veronika Šebová
Eleuzína podpora: Marek Pavlík
Producent: OZ Vlnoplocha

Hrajú: Monika Haasová, Peter Kadlečík, Štefan Martinovič, Andrej Šoltés, Nina Rosa, Jano Kružliak, Ludmila Klimková, Gertrud Mária Korpič, Igor Kuhn, Martin Grman, Henrich Žucha, Eva Mores, Markéta Dulavová, Michal Helbich, Nika Borguľová
Zvukové nahrávky: Branislav Bajus, Petr Herold, Mila Dromovich

 

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Dáša Šimeková

2 KOMENTÁRE

  1. Som ujo Milky. Precital som si clanok a poviem vam, ze je to vzrusujuce uz len citat, ako sa to dialo-myslim to tvorenie. Nie som z kulturnych kruhov, ale myslim si, ze je to az giganticke dielo, co sa tyka narocnosti, logistiky a prepojenia vsetkych aspektov.

    Blahozelam vam a tesim sa z vasho uspechu, prajem dalsie podobne vytvory

    Lubo Luptak

    • Ďakujeme Vám pekne, tešíme sa, že Vás náš rozhovor zaujal. V redakcii to tiež považujeme za mimoriadny počin celého kreatívneho tímu, ktorý sa na tomto unikátnom divadelnom predstavení podieľal. AK budeme mať možnosť – čo sa týka personálnych kapacít, určite prídeme do Štiavnice na toto predstavenie. Ešte raz srdečná vďaka za pozitívnu odozvu, vážime si každý názor nášho čitateľa!

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno