Štátne divadlo Košice prinieslo v covidových časoch ďalšiu online premiéru unikátnym spojením činohry a opery. Siahlo po Verdiho obľúbenom titule La Traviata a jeho románovej predlohe. Asi by nikto neočakával, že celé predstavenie doslova „ukradne“ ohromujúcim výkonom herečka…

Po tom, čo si v Štátnom divadle Košice vybrali psychologicky a hudobne náročný príbeh Mahlera a jeho Almy, pričom divákom online ponúkli rafinovane-krásne, esteticky vysoko hodnotné predstavenie symbiotického, mnohožánrového charakteru, v ďalšej premiére opäť síce ostali v línii „covidovej réžii“, no žánrovo odlišnej. Z piesňovej tvorby prešli k opernej, tentoraz vynechali balet, no v mixe divadelných žánrov opäť nechýbala činohra. A tentoraz mala dokonca výraznejšie zastúpenie, pretože hlavná hrdinka v interpretácii Aleny Ďuránovej sa postarala o silný katarzný moment – a stalo sa dokonca niečo nepredstaviteľné. Pociťovať katarziu len cez „studenú techniku“ záznamu televízneho vysielania, to sa nestáva často, ak teda vôbec. Vyžaduje si to prítomnosť diváka v hľadisku, blízkosť, spojenie a zachytenie intímnej atmosféry, prežitie vzťahu a kontaktu so silou stvárnených emócií. Ak sa však stane, že herecký predstaviteľ sa postavou doslova a do písmena stáva (nielen ju hrá), tak, ako to bolo v prípade Aleny Ďuránovej, potom sa všetka bolesť, radosť, nekonečná, čistá láska, trápenie, súženie, živé spomienky, zmierenie, potupa – prenesie cez stream rovno k vám do obývačiek, zrazu prestanete vnímať, že sledujete cez televízor či počítač. Ste tomu všetkému tak blízko, že tie emócie, ktoré doslova valcujú hlavnú hrdinku, pohltia aj vás.

Aj vďaka tomu na chvíľu zabudnete na svet tam vonku, na celú pandémiu a to, že už takmer rok nežijeme dôstojným, normálnym spôsobom. Jedným slovom – celé virtuálne divadlo sa stalo zrazu skutočným vďaka ohromujúcemu výkonu Aleny Ďuránovej. Poďme sa pozrieť a rozmeniť si na drobné, čo nám v pondelok, 18. januára 2021 ponúklo večerné predstavenie La Traviata – Dáma s kaméliami, ktoré vzniklo v rámci špeciálnej „covidovej“ dramaturgie celodivadelného projektu „Svedectvo MMXX“ na pôde Štátneho divadla Košice.

Spojenie dvoch svetov, hudobného, obnášalo uvedenie najkrajších árií z Verdiho La Traviaty a literárneho, ktorý sa s tým operným prelínal v podobe ukážok z autobiografického románu Alexandra Dumasa ml. Dáma s kaméliami. Logika je pritom zjavná, veď Dáma s kaméliami sa stala predlohou slávnej opery, hoci pred tvorcami košickej inscenácie stál pomerne ťažký dramaturgický otáznik, ako prepojiť tieto dve diela. Román je totiž vystavaný retrospektívne a má rozdielnu štruktúru, prispôsobenú rozprávaniu, hudobné dielo je podľa zákonitostí hudobno-dramatickej tektoniky vystavané odlišne. Autori inscenácie Roland Khern – Tóth (riaditeľ opery ŠDKE), Stanislav Trnovský (dramaturg opery ŠDKE) a Anton Konrenči (riaditeľ činohry ŠDKE), ktorý bol zároveň režisérom, išli literárnou cestou a zvolili retrospektívny pohľad na príbeh popretkávaný áriami.

Orchester s dirigentom Karolom Kevickým opäť – ako v prípade Mahlera, umiestnili na pódium, čím sa hudobníci stali konzistentnou zložkou inscenovaného diela. Ak by nezlyhala réžia televízneho záznamu a tím by rešpektoval dramaturgiu diel a ich synergiu, mohli by sme mať ako diváci z La Traviaty a Dámy s kaméliami podstatne silnejší vizuálny zážitok.

V prvom rade: častý pohľad, detail kamery na sláčikovú sekciu – najmä primistov, vyvolával otázniky, či v orchestri niet iných nástrojových skupín, najmä keď ich zreteľne počujeme. Za orchestrom sa nachádzalo veľké plátno, ktoré zanikalo, pritom to bol mimoriadne podstatný významový prvok inscenovaného diela. Ak herečka Ďuránová čítala svoj posledný list, v decembrovom, mrazivom počasí, cítila, ako na ňu dýcha smrť, hovorila o tom, ako je vonku chladno a na plátne boli viditeľné obrovské vločky snehu v depresívnej podvečernej atmosfére, tak potom my, diváci, sme sa v nich mali topiť. Nemala to byť len taká zanedbaná kulisa, ktorá sa sem-tam zjavila v pozadí orchestra. Jediné šťastie, že nie práve najkvalitnejší stream (áno, aj to sú riziká, keď sa niečo mimoriadne v divadle podarí a výsledok nemusí byť ten najlepší – nie však vinou tvorcov či interpretov, no dôsledkom nekvalitnej prípravy televízneho vysielania) vyvážili kvalitné interpretačné výkony.

Prvou áriou, ktorá zaznela, bola Libiamo, ne’ lieti calici a vplyvom dramaturgie celého diela bola prevedená komorne, bez pátosu a iskrivej energie, čo však bolo v línii trúchlivého príbehu zomierajúcej kurtizány. Domáca sólistka Michaela Várady a hosťujúci Peter Berger prežívali zrejme na javisku akési déjà vu spred 23 rokov: v roku 1997 mala premiéru piata košická La Traviata, ktorá bola v repertoári opery viac ako dvadsať rokov. Hudobne ju vtedy naštudoval začínajúci dirigent Karol Kevický, postavu Violetty spievala začínajúca Michaela Várady ešte pod dievčenským menom Hausová a postava Alfreda bola pred vyše dvoma desaťročiami debutom Košičana Petra Bergera.

Dvojica bola na javisku kultivovaná, zohratá, bolo z nich cítiť prirodzenú súhru a sebaistotu. Hoci radostná plesová atmosféra v spomínanej árii Libiamo, ne’ lieti calici nebola až tak výrazne podčiarknutá, korešpondovalo to s vystavaním príbehu: nie, toto nie je romantický príbeh zamilovanej kurtizány a mladého muža z lepších kruhov. Je to v prvom rade príbeh plný bolesti, umierania, ale zároveň lásky k divadlu a tiež kritiky vtedajšej parížskej spoločnosti. A hlavne – beznádejnej zamilovanosti, pre ktorú je človek schopný obetovať všetko. A práve tieto línie si tvorcovia vyberajú ako oporné body, vinú sa celým dielom a ovplyvňujú v rôznych plánoch, súčasne, dianie na javisku. Na ploche jednej hodiny a 12 minút nemožno priniesť divákom celú operu a zdramatizovanú predlohu literárneho diela, preto výber árií a listov bol evidentne ovplyvnený vnútornými pochodmi hlavnej hrdinky, jej nekonečnou láskou, umieraním a spomienkami.

Od okamihu, čo Alfredo zbadal Violettu, zmenil sa celý jeho život. Ária o láske a šťastí – Un di, felice, eterea prináša v sebe dynamicky kontrastné spektrum pre tenor. V podaní Petra Bergera sme počuli precízny výkon s pekne vyspievanými výškami, precítený, lyrický prejav. Part Violetty je oproti snivému rozjímaniu Alfreda značne kontrastný, pohyblivý – kým on si je ako mužský hrdina istý svojimi citmi, ona spočiatku pochybuje o láske z jeho strany. Dvojica Michaela Várady Peter Berger na javisku fungovala veľmi dobre, hoci výrazovo mohla najmä Violetta ešte pridať, keď už sa dramaturgia posunula na komornú, intímnu úroveň.

Jedna z najkrajších árií, aká kedy vôbec bola napísaná E strano, e strano, logicky, nemohla chýbať v tomto predstavení. Várady ju odspievala intonačne čisto, zvládla aj výšky – v koloratúrach tam na sopranistky číhajú nástrahy ako b2 či c3, to však nie sú hlavné úskalia tejto árie – hoci na diváka prioritne môžu pôsobiť atraktívne. Skôr je potrebné vnútorne ju prežiť – mystérium lásky, ktorým je hrdinka opantaná, sa prejavuje vo veľkých, dramatických forte a vzápätí nežných pianissimách, spomaleniach plynúcich z frázovania. Ten sladký, omamný cit, ktorý Verdi predpisuje ako dolcissimo, vo výraze skrátka chýbal. Prekvapivé, pretože Várady v ďalších, najmä lyrických partoch ukázala nádherné, precítené miesta. Za všetky stačí spomenúť napríklad Un di quando le veneri… Dite alla giovine– duet, v ktorom ukázala výrazovo krásne, precítené, nielen stredné polohy, v pomalom tempe, ale aj pekné, čisté výšky. Vynikla aj v duete s barytónom (domáci sólista Marián Lukáč) v árii Un di quando le veneri… Dite alla giovine, no v spočiatku trúchlivej, neskôr dramatickej árii Ed or si Scriva a Lui by sa žiadalo nielen viac podpory v hereckej rovine, vo výrazovej – speváckej (od všetkých sólistov), ale aj v orchestrálnej.

Orchester ŠDKE pod taktovkou Karola Kevického odviedol síce dobrú prácu a bolo cítiť, že dirigent je s partitúrou dostatočne uzrozumený. V miestach, kedy bolo potrebné prispôsobiť sa sólistom, vedel to vycítiť, frázy so spevákmi rytmicky dýchali, niekedy však postrádali dostatočnú dynamickú paletu a kontrasty, tak potrebné pre La Traviatu. Trebárs v duete Bergera a Lukáča Ah Padre mio/ Di Provenza di Mar v hudbe chýbala dostatočná muzikalita – bez legata znela kostrbato a ani barytonistov výkon, bez potrebnej dynamiky, nepresvedčil. Naopak, predohra 3. dejstva priniesla už typický Verdiho orchestrálny zvuk.

Kto pozná operu, samozrejme, dychtivo očakával áriu Teneste la promessa… a srdcervúco nádhernú časť Addio del passato. Ak by sa v tejto intímnej výpovedi orchester o hladinu stíšil, nebolo by to na škodu. Michaela Várady je stále sopranistka vo výbornej kondícii a dokázala to aj prostredníctvom tohto inscenovaného diela. Rovnako Peter Berger je intonačne sebaistý, jeho výšky sú stabilné a vo výraze vie poskytnúť presvedčivú, rôznorodú paletu. Ich duet Parigi, o cara patril medzi to najlepšie z celého prierezu opery.


A hoci počas sledovania mala dominantné postavenie – aspoň čo sa času týka, práve operná zložka, silou dominovala jej predloha. Ukážky z diela Alexandra Dumasa ml. interpretovali herci činohry ŠDKE Jakub Kuka a vyššie spomínaná Alena Ďuránová. Kým Jakub Kuka je menej osobný, čo stvárnenej postave aristokrata aj sedí, no zároveň je aj rozprávačom (táto línia korešponduje so samotným románom) Ďuránová sa stáva románovou postavou telom i dušou. Keď číta listy, každá jej spomienka ožíva spolu s ňou. Keď sa v lóži rozplače, jej slzy sa vás hlboko dotknú, pretože sú skutočné – nepremýšľate, či im uveríte. Jednoducho, musíte plakať spoločne s ňou. Ak sa zoslabnutá chorobou, z posledných síl vyberie zo divadla, v treskúcej zime, aby tam v lóži strávila niekoľko chvíľ a pripomenula si svoju lásku, spôsob, akým vám to s vami zdieľa, je taký živý a blízky, že sa vás doslova bytostne dotýka.

Preto, ak aj niektoré emócie chýbali v speváckom prejave, boli suplované tým hereckým. Umierajúca, milujúca Dáma s kaméliami od svojho prvého momentu, odkedy sa vôbec zjavila na scéne – vo svojej lóži, ktorú neopustila až do záverečného výdychu, dávala divákovi pocit, že tam neustále je. Pri každej jednej árii, pri každom jednom tóne, pohybe na pódiu, dvihnutí taktovky či objatí hrdinov. Alenu Ďuránovú sme síce nevideli v každej jednej scéne, ale cítili sme ju v každom okamihu – to, ako sa prevtelila do Dumasovej kurtizány Gautierovej.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Joseph Marčinský


 

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno