Štátna filharmónia Košice opäť obnovila komorné koncerty, ktoré sa osvedčili počas prvej vlny pandémie. Ten prvý ponúkol dychárov pod vedením klarinetistu Martina Mosorjaka a sláčikovú sekciu s koncertným majstrom Marošom Potokárom.
Po zrušených januárových koncertoch pre nepriaznivú pandemickú situáciu sa Štátna filharmónia Košice rozhodla vrátiť k divákom vo februári aspoň v online priestore. Súčasná situácia naďalej neumožňuje hrať živé koncerty pre publikum, vedenie preto uspôsobilo dramaturgiu februárových koncertov. Siahlo, logicky, po komornejšej variante. Pre publikum to prináša okrem výhody, že nestratí kontakt s klasickou hudbou aj ďalšiu: objavovanie menej hrávaného repertoáru, aký napríklad ponúkala aj úvodná časť prvého februárového koncertu 11.2.2021 o 19:00 na sociálnych sieťach Štátnej filharmónie Košice a partnerských stránkach.
Ďalším plusom, ktorý pandémia, paradoxne priniesla, je priestor pre sólových hráčov. Už počas prvej vlny pandémie sa komorné koncerty menej náročné na produkciu a zároveň bezpečnejšie z pohľadu možného šírenia tak nepredvídateľného vírusu, s ktorým v súčasnosti bojujeme, stali dobrou alternatívou na realizovanie koncertov. Počas druhej vlny sa komorné zostavy stali opäť východiskom pre udržanie si kontaktu, živého hrania a zároveň dodržania bezpečnosti a tiež zvyšovania interpretačnej úrovne orchestra. Komorné diela v malých obsadeniach totiž kladú na hráčov vysoké nároky a každú, aj tú najmenšiu chybičku je počuť.
Online koncert otvoril Ludwig van Beethoven (jeho minuloročné narodeniny sme si pre pandémiu nemohli dôstojne pripomenúť, preto je vhodné, že v Košiciach zvolili práve tohto skladateľa) a jeho Sexteto pre dychové nástroje Es dur, op. 71 v podaní dychovej sekcie ŠfK pod vedením klarinetistu Martina Mosorjaka. Mladý skladateľ, poznajúc Mozartove komorné diela pre dychové nástroje, najmä serenády, začal sextet komponovať v roku 1790, dokončil ho o šesť rokov neskôr a keď sa usadil vo Viedni v roku 1792, ešte viac prenikol do podstaty a esencie dychov. Celé roky sa čakalo na jeho uvedenie, následne na jeho tlač – preto aj to vysoké opusové číslo, ktoré je blízko jeho 5. a 6. Symfónii, aj keď s týmito dielami má Sexteto Es dur len pramálo spoločných čŕt.
Dva klarinety, dva fagoty a dva lesné rohy – farebne príťažlivá kombinácia dychových nástrojov v prvej časti Adagio – Allegro nastupuje vážnou, slávnostnou témou, po ktorej sa začína v svižnom, rýchlom tempe ústredná téma. Tú počas prvej časti niekoľkokrát počujeme – klarinetista Martin Mosorjak ju hral s ľahkosťou, s mäkkými staccatami, zvučne vyspieval melódiu aj v pianových častiach, oproti tomu, kontrastné úseky vo forte zvládlo teleso s dobrým nasadením a rytmickou precíznosťou. Mosorjakove šestnástinové behy boli vyhraté bezchybne a jediné, čo tejto časti chýbalo, bolo nepatrne rýchlejšie tempo, ktoré by kompozícii dodalo viac celistvosti. Podstatnú úlohu v štruktúre má aj druhý klarinet – Adrián Golec, ktorý sa predstavil ako dobrý melodik, no hlavne presný v rytmickej štruktúre – opäť je nutné poznamenať, že v tomto obsadení počuť každé jedno zaváhanie niekoľkonásobne intenzívnejšie ako vo väčších obsadeniach. Rovnako témy, ktoré interpretovali hráči na fagot – Samuel Berčík a Marián Žuk (samostatne či v „ozvenách“ s klarinetom a následne aj unisono), boli zahraté s intonačnou čistotou a presvedčivým výrazom. Sila ansámblu sa prejavila najmä vo vyváženej dynamike – v pianových častiach zneli prekrásne, v jednotnom súlade a potrebnej vyrovnanosti. V melodike sa prirodzene vynímal Beethovenom často používaný bodkovaný rytmus a odťahy hrali interpreti s vkusom a prirodzenou muzikalitou. Prvá časť bohatá na témy kontrastných charakterov bola výrazovo pochopená a interpretovaná s rešpektovaním klasicistickej vyváženosti. Mladý skladateľ ešte nepoužíva tie typické „furiózne“ elementy, na ktoré sme zvyknutí v jeho neskoršej tvorbe. Nie je tu preto miesta na výbušné či dramatické výkyvy, hoci notová predloha dynamické kontrasty predpisuje pomerne často a hráči pod vedením Mosorjaka ich aj precízne dodržiavali.
Pomalú časť Adagio otvára krásne melodicky postavená téma interpretovaná fagotom (Samuel Berčík) – opäť s presvedčivým, precíteným výrazom a intonačnou čistotou. Tému skladateľ dômyselne rozpracuje – interpretujú ju klarinety. Lesné rohy si síce v tejto časti veľa nezahrajú, pretože ich funkcia je skôr podporná, no v okrajových častiach im skladateľ dáva priestoru dostatok. Za zmienku napríklad určite stojí aj kaskádové sólo v prvej, rýchlej časti, bezchybne interpretované jedinou dámou v telese – skvelou hornistkou Gabrielou Kluchovou Kurucovou.
V nástupoch sa v pomalej časti objavili aj mierne rytmické nepresnosti – rozvláčne, pomalé tempo je v prípade interpretácie mimoriadne zradné. Nemožno predpokladať, že pre pandémiu mali interpreti dostatok priestoru nacvičovať skladbu spoločne a získať tak potrebný čas na vycizelovanie nástupov po vyspievaní oblúkových fráz, ktoré nikdy nemožno hrať metronomicky presne, pretože musia prirodzene dýchať. Aj preto im možno tieto nedostatky v interpretácii prepáčiť, o to príťažlivejšie však zneli vyspievané melodické party – klarinetov a fagotov.
Tretia časť, Menuetto. Quasi Allegretto, ktoré v neskoršom období Beethoven nahrádza dynamickejším Scherzom a v plnej paráde v ňom ukazuje svoju charakteristickú emocionálnu výbušnosť, prináša energický, fanfárovitý úvodný motív lesných rohov – Szilárd Imre Buka a Gabriela Kluchová Kurucová. S typickou vzletnosťou sa dychárom podarilo rozohrať tanečné témy v trojštvrťovom metre, v dobre nasadenom tempe.
Ak v prvom Allegre chýbala potrebná iskra rýchleho tempa, rozhodne tak nemožno povedať o finálnej časti. Štvrtú časť Rondo. Allegro hrali košickí filharmonici s absolútnym nasadením, pritom v tejto časti sú pomerne technicky náročné prvky, unisono hrá napríklad dvojica lesných rohov s jedným fagotom a jedným klarinetom hlavnú melódiu v rýchlom tempe v bodkovanom rytme, množstvo pohyblivých partov má aj fagot, šestnástinové a osminové behy klarinet, trioly sme počuli vyvážené, bezchybné. Piánové časti sa v tejto časti striedajú echovito s úsekmi forte – aj s týmito dynamickými nuansami sa teleso vysporiadalo v medziach štýlovosti, nikdy nepresiahli do výrazu romantizmu, v dynamike boli triezvi, ako to má v klasicizme – a tiež v rannej tvorbe Beethovena byť. Aj to svedčí v prospech poctivej interpretácie diela, kedy hudobníci zjavne nehrajú len mechanicky, ale ovládajú aj historické súvislosti kompozície.
Ďalšou skladbou online večera bolo Okteto pre sláčiky D dur, op. 5 Reinholda Glièra v podaní sláčikovej sekcie ŠfK pod vedením koncertného majstra Maroša Potokára. Ešte pred koncertom sa Maroš Potokár vyjadril, že „práca na opuse nás všetkých strhla a tešíme sa na náš stream-koncert.“ Niet divu, táto kompozícia bola „odsúdená na úspech“ už od svojho uvedenia, je to nádherné dielo plné emócií, zaujímavej zvukovosti, majstrovskej práce s harmóniou, no najmä – strhujúce vďaka charakteristickej ruskej melodike. Glière dokázal znamenite pracovať s nástrojmi a kombinácia, ktorú zvolil, je pomerne raritná. V košickom Dome umenia skladbu interpretovali: husle: Maroš Potokár (umelecké vedenie), Mátyás Mézes, Barbora Lenártová, Róbert Lenárt, violy: Peter Olejár, Martin Jeriga a violončelá: Róbert Kováč, Thomas Bertolotti.
Už zamatovo znejúce violy a violončelá v prvej časti Allegro moderato, ku ktorým sa pridá štvoro huslí, prinášajú sugestívnu melodiku a priam magickú farebnosť, ktorá vtiahne poslucháča do skladby od prvého momentu. Hudobníci pod vedením Potokára mali od prvých tónov vynikajúci ťah: melódie nádherne dýchali a oblúky boli prirodzene muzikálne. S citom zahraté diminuendo pred prvým, precítene interpretovaným violončelovým sólom, ktoré následne prebrali husle (Maroš Potokár) boli zážitkom z muzicírovania. Sláčikári od prvých momentov dokazovali nielen vynikajúcu pripravenosť, ale aj to, že dielo majú naštudované do hĺbky. Aj výborne nasadené tempo umožňovalo v rámci tektoniky skladby voľne využívať spomalenia – bez toho, aby utrpela kompaktnosť. Ak aj poslucháč nepoznal túto skladbu doposiaľ, v jej štruktúre sa určite nestratil, pretože autor píše v rámci hudobnej formy zrozumiteľne, necháva vyniknúť všetky nástroje – očarujúco znelo v tento večer aj lyrikou presiaknuté violové sólo. Interpreti mimoriadne dobre uchopili aj členitosť prvej časti, v ktorej sa striedajú rozmanité nálady a tempá, prednesu nechýbal plnokrvný, dramatický emocionálny náboj v kontraste so subtílnejšími, nežnejšími partmi. A s obdivuhodnou rytmickou presnosťou – okteto dýchalo ako jeden muzikant. A samozrejme, ešte jeden, ten najdôležitejší moment, ktorý rozhodol o kvalite interpretácie: nezameniteľne ruská melodika, ktorú poslucháč okamžite rozpozná (a nezmýli si ju so žiadnou inou) a je tak blízka nášmu naturelu, bola Košičanmi prednesená verne a s obrovskou dávkou emócií, niesla sa so svojou charakteristickou spevnosťou.
Aj druhá časť je v rýchlom tempe Allegro a predstavuje na pohľad jednoduché, elegantné intermezzo, ktoré skladateľ dokáže rozohrať aj vďaka frekventovaným dynamickým kontrastom od pianissima až po fortissimo – na relatívne malých plochách, z jedného motívu s triolami, na zvukovo príťažlivú vetu. A opäť, v jednej z tém, cítime vplyv ruskej hudby – s dušou muzikantov verne interpretovaný košickými sláčikármi filharmónie. Hrali s ohromujúcim nasadením a najmä v partoch, keď hrali všetci hráči, v exponovaných miestach, sa poslucháč nemohol ubrániť pocitu, že štruktúrou sa dielo blíži až symfónii (v predstave si stačilo domyslieť bohatší orchestrálny zvuk).
Tretia, pomalá časť Andante je výrazným zvoľnením, spomalením, so široko stavanými melodickými úsekmi. Ústrednú tému nádherne vyspieval Maroš Potokár, v lyrickom móde sme počuli aj violončelo, no tlmenosť a pokoj, s ktorým skladateľ pracuje, sú len povrchové. Vo vnútri dokáže postupne vytvárať napätie, ktoré sa podarilo telesu presvedčivo stvárniť. Vrstvením ostatných hudobných nástrojov a stupňujúcou dynamikou dosiahli hudobníci želané napätie a gradáciu, ktorú plynulo stiahli do útlmu. Aj táto precízna práca s výrazom a vynikajúca zohratosť hudobníkov zabezpečila výnimočný posluchový zážitok komorného koncertu – hoc len v online priestore, vďaka dôslednej a oduševnenej interpretácii bol mimoriadne sugestívny.
Vo finále sa Reinhold Glière opäť vracia k rýchlemu tempu – Allegro assai má dve hlavné, plnohodnotne znejúce témy. S razanciou zahratý úvod, ktorý sa preklenul do prekvapivo zaujímavých harmónií a farieb – skladateľ akoby naplno zúročil všetko to, čo predstavoval v predchádzajúcich troch častiach. Hráči dokázali vytiahnuť bohatú farbu zvukových paliet, majstrovsky zahrali časté kontrasty v dynamike, vo výraze podčiarkli odlišnosť tém a vynikajúco pracovali s gradáciou. Silný záver bol v prednese bravúrny.
Aj ďalším koncertom košickí filharmonici presvedčili, že v čase prísnych opatrení sa dá fungovať a prinášať pozoruhodný repertoár – navyše s pridanou hodnotou, nielen pre publikum, ale i pre samotných hudobníkov. Tento koncert medzi také rozhodne patril.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jaroslav Ľaš
