Pre jedného nepozerateľná, naivná a bezmyšlienková somarina, pre druhého láska na celý život, dielo, respektíve diela na ktoré nedá nikdy dopustiť, bude sa s tým prvým hádať vždy až do krvi a presviedčať ho o opaku.


Aby bolo hneď v úvode jasné, ja nepatrím ani k jednej skupine. Nie som ani povrchný ,,hejter“, ktorý nevidel celú ani jednu časť hviezdnych vojen, no napriek tomu má potrebu si otvárať ústa, ani fanatik snažiaci sa presadzovať krvopotne svoj názor bez štipky kritického myslenia. Možno aj preto vnímam záverečný, v poradí deviaty diel, hádam najslávnejšej filmovej science-fiction ságy – Star Wars: Vzostup Skywalkera iba ako sklamanie a ďalšiu smutnú ukážku zbytočného naťahovania niečoho, čo malo už dávno skončiť.
Ono v princípe by na tých xy pokračovaniach nebolo nič zlé, no aj úplne slepému musí byť jasné, že Abrams, napriek tomu, aký je talentovaný formalista sa vo Vzostupe Skywalkera iba doslova priživuje na predchádzajúcich Lucasových dieloch a myslí si, že dnes v roku 2019 mu to stačí. Zároveň sa snaží zapáčiť každému a najmä práve tým vyššie spomínaným fanatikom, ktorým je už vlastne aj jedno aké Star Wars uvidia, hlavne že nejaké uvidia. Abrams však zabúda na to, že zavďačiť a aj zapáčiť sa všetkým je nemožné. A preto sa pýtam, na čo robiť takéto pokračovania hviezdnych vojen bez štipky originality? Fakt len pre peniaze? Nie, nechcem moralizovať, no po dopozeraní posledných troch dielov a najmä tohto posledného mi to tak príde a hnevá ma to.

Na čo sa nasilu vracia na plátno princezná Leia, Han Solo či Luke, keď z nich tvorcovia následne robia iba bezduché bábky plné len kŕčovitých fráz a nevedia ich ani vkusne zakomponovať do deja? Ich návrat nefunguje, ani nedáva zmysel. Záverečný diel venovaný poslednému, najdôležitejšiemu a najnebezpečnejšiemu súboju o slobodu galaxií jednoducho nemá vlastnú tvár. Abrams okrem vizuálnej úchvatnosti, dnes už štandardnej, ktorú dobre poznáme, nepridáva do danej látky nič nové. Jediný, kto v súčasnosti posunul latku a nebál sa zariskovať a nahnevať skalných fanúšikov a milovníkov rozprávok bol Gareth Edwards. Jeho spin-off ságy Rogue One: Star Wars Story sa vymykal všetkému, čo sme dovtedy v rámci hviezdnych vojen poznali. Mal dokonca skvelý aktuálny spoločensko-politický presah, mimoriadne temný nádych a nekončil ani zďaleka happyendom.


Star Wars: Vzostup Skywalkera je iba bezduchou recykláciou. Na intertextualite nie je nič zlé, práve naopak, avšak musí byť opodstatnená, vhodne použitá a nesmie tvoriť 90 percent filmu. Abrams bohužiaľ nie je ten režisér ,,srdciar“, ktorý vytvorí svojskú atmosféru, aká zahreje pri srdci a vytvorí blažený úsmev na tvári pri pozeraní aj o desať či dvadsať rokov. Nech je akokoľvek dobrý režisér, toto, žiaľ nedokáže, aj keď v epizóde VII sa o to aspoň pokúsil. Je skôr pragmatický ,,stroj“, ktorý má baviť tu a teraz, nič iné nie je podstatné.
Ja sa chcem však na sedačke v kine cítiť opäť ako ten malý chlapec, ktorý v televízii po prvý krát s úžasom sledoval dychberúce preteky vesmírnych lodí, kde nevyhral nik iný ako Anakin či famóznu bitku Obi-Wana Kenobiho s Darth Maulom. Áno, cítiť tu silnú nostalgiu, ale je to zároveň nostalgia po skutočnej kvalite, ktorá akoby dnes už strácala na význame a do popredia sa dostávala kvantita, no bez duše. A aby nedošlo k omylu, samozrejme chápem, že súčasné pokračovania musia byť iné, odlišné od tých, čo vznikli povedzme v sedemdesiatych rokoch. Vadí mi však práve to, že sa snažia im čo najviac podobať, pričom sú už len prázdne a pre efekt. To čaro sa z nich už dávno vytratilo.


A aj v poslednej časti to je najmä slabým, roztriešteným scenárom, ktorý ponúka skvelé scény, no ako celok zlyháva. To, čo najviac chýba je najmä gro aspoň polovičného úspechu pri každom filme – dôsledná psychológia postáv. Tvorcovia skutočne len varia z vody a skúšajú či im to nakoniec prejde. Finn (John Boyega), Poe (Oscar Isaac) či Rey (Daisy Ridley) sa správajú absolútne nelogicky, akoby by boli bez mozgu, charakteru. Nehovoriac o neskutočne slabých či maximálne klišéovitých dialógoch. O to viac to vidno, ak divák vie, že napríklad Oscar Isaac je nesmierne veľký talent. Tu však dostáva z každej strany iba polená pod kolená a nedokáže, respektíve ani nemôže naplno ukázať, čo v ňom je.
Nezmyselné detaily na nahnevanú či znepokojenú Rey a snaha o emocionálne vydieranie vôbec nefunguje a pôsobí skôr trápne. Aj samotné vyvrcholenie je opäť len šablónovité a lenivosť tvorcov zabíja silu, ktorú v sebe koniec príbehu nesie, teda pôsobí rozpačito a umelo, aj keď nemalú časť publika iste rozplače. Nefunguje to ani z opačnej strany, humor tiež zlyháva najmä kvôli kopírovaniu hlášok či dokonca ich presnému načasovaniu z minulých dielov. V tomto smere tvorcovia skutočne skúšajú divákovu trpezlivosť. Platí tu presne to, čo sa hovorí – opakovaný vtip už nie je vtipom.
Abrams má však jediné šťastie, že jeho film zachraňuje pred totálnym fiaskom skvelý Adam Driver ako Kylo Ren. Ide totiž bezpochyby o najlepšie napísanú aj zahranú postavu posledných troch pokračovaní. Jeho prerod je dostatočne a uveriteľne zmotivovaný, dostáva zároveň dostatok priestoru. Driver je čoraz viac blyštiacou sa hviezdou Hollywoodu a rozhodne si to zaslúži, čo tento rok ukázal aj vo skvelom Marriage Story či už skôr v Jarmuschovom Patersonovi (2016) alebo BlacKkKlansmanovi (2018) Spikea Leeho.

Star Wars: Vzostup Skywalkera je možno fajn vianočným blockbusterom pre deti ani neznalé predošlých dielov, ktorým aj vďaka tomu ešte stačí tak málo či pre skalných fanatikov. Ide však o najslabší diel hviezdnych vojen. V tomto smere je nesmierne ťažké sa odosobniť a hodnotiť posledný diel ako vyslovene samostatný celok bez zasadenia do kontextu. Jednoducho sa nedá tváriť, že minulosť neexistuje.

Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: Saturn Entertainment

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno