Jej tvorba je uznávaná a rešpektovaná aj v zahraničí. S malým orchestrom dokáže zaplniť veľkú sálu, v humore vie byť aj seriózna, no vážne myšlienky vie vypovedať aj s vtipom. Novú komickú operu Ľubice Čekovskej uviedli na našej prvej scéne. Prvý a my dúfame, že nie posledný raz.
Tvorbu Ľubice Čekovskej rozhodne nemožno zaradiť medzi tie, ktoré poslucháč dekóduje „na prvú“. Aspoň nie všetky jej nuansy. Odkrýva bohatý svet harmónie, osobitú inštrumentáciu, v ktorej dokáže vyzdvihnúť originálne farby, jej citlivá práca s metrorytmickými štruktúrami a jemnými odtieňami dynamiky má často až obsahový charakter. Je to invenčná autorka s unikátnym rukopisom, píšuca súčasným jazykom, reflektujúca aktuálne témy a díva sa na ne filozoficky. Práve dnešný svet je jej často inšpiráciou pre písanie diel. Spôsob, akým dokázala skĺbiť históriu so súčasným umením vo svojej najnovšej opere Impresario Dotcom, je nielen svieži, nápaditý, ale aj úderný. Je to ten typ komického titulu, ktorý má prvky irónie, niekedy až na hranici sarkazmu. Nie však prvoplánové – vyplývajúce z podtextov libreta, tak umne prenesených do hudby.
Novú operu našej skladateľky sme si na našej prvej scéne mohli pozrieť iba jediný raz – v piatok 21. októbra 2022. Operné dielo Impresario Dotcom, ktoré vzniklo ako veselá pocta vážnemu štyristoročnému opernému žánru v koprodukcii so svetoznámym festivalom v Bregenzi, sa na repertoár našej prvej scény nedostalo. Je to obrovská škoda. Práve tento titul by si to zaslúžil. Ak totiž máme divákom postupne otvárať svet súčasnej tvorby, pretože práve naše publikum sa ešte stále akosi obáva dnešných diel, musia byť aj dostupné. Často je to pritom skôr vinou nevedomosti, nie skúsenosti, že obecenstvo má ostych či obavy pred dnešnou tvorbou – faktom je, že mnohí ľudia ani žiadne dielo nepočuli (Philip Glass a jeho hudba k filmu Koyaanisqatsi sa neráta!), nieto ešte súčasnú operu (nie, ani Wozzeck sa do portfólia neráta).
Zadanie pre skladateľku bolo napísať komickú operu. Je to dnes raritný žáner, navyše, do hudby je vždy náročné dostať vtip – tvorcovia balansujú na pomerne tenkom ľade. Ľubica Čekovská s dramaturgom festivalu v Bregenzi Olafom Schmittom začali hľadať vhodný námet. Našli tému, ktorá je priam ušitá a zároveň odvážna pre operný svet – je to opera o opere –príbeh o tom, aký je operný svet, ako žijú operní speváci, ako si robia zle, ako sa navzájom ohovárajú, ako to v tomto svete všetko funguje alebo nefunguje, až sa nakoniec všetci ocitnú v nezávideniahodnej situácii. Viac o prístupe tvorcov – skladateľky, režiséra bratislavskej inscenácie, dirigentky a interpretov si môžete prečítať v článku, prostredníctvom ktorého sme vás o predstavení informovali.
Libreto voľne podľa predlohy Carla Goldoniho Impresario zo Smyrny spracovala Laura Olivi. Príbeh, ktorý hovorí o operných spevákoch, vystupujúcich pod menami svojich postáv z rôznych opier (Orfeus, Olympia, Carmen, Violetta a Tamino), poskytol skladateľke mnohé motívy pre následnú kompozičnú prácu. Úryvky známych árií Glucka, Mozarta, Verdiho, Bizeta a Offenbacha dokázala využiť v partitúre, ale zároveň im dať novú tvár a popretkávať s temperamentmi jednotlivých postáv. Nepracuje pritom s nimi na spôsob postmoderny – „obyčajnými“ citáciami. Ľubica Čekovská je autorka, ktorá nemá rada jednoduchosť a prvoplánovosť. Hoci by sa opera buffa mohla zdať byť komickým žánrom, pri ktorom si oddýchnete, skladateľka núti diváka premýšľať. A robí to s láskavým nádychom humoru, no zároveň otáznikom. Kto je záhadný impresário Dotcom? Skratka domény reprezentujúca náš súčasný svet, z ktorého sa vytratila základná hodnota, ktorá nás robí ľuďmi. A ten, obklopený technokraciou, zlobou, závisťou, lakomstvom, smeruje do záhuby – ak si prečítate časť jeho mena „dot“ odzadu, dostanete v nemeckom jazyku Tod (vysvetlila na tlačovej konferencii samotná skladateľka). Za komickým žánrom sa nám teda v jeho podtextových rovinách objavujú ďalšie, podstatne závažnejšie kontexty, ako sa nám v prvom pláne, podľa základnej dejovej línie môže javiť.
Celú operu drží v napätí fakt, že postavu, ku ktorej všetci hrdinovia smerujú na konkurz do divadla, až po samotný záver diela, nevidíme. Namiesto Dotcoma vystupuje lakomý agent Conte Lasca, ktorý operné hviezdy ubytuje do hotelového apartmánu. V stiesnených podmienkach sa speváci sťažujú na takéto nedôstojné zaobchádzanie, no napriek tomu sa snažia zachovať si potrebný pokoj na konkurz pred impresáriom.
Pred predohrou divákov čakal mimoriadne vtipný slovný úvod, v ktorom sa absurdný svet inštrukcií zmenil na obrovský kolos zákazov, príkazov a odporúčaní. Čo všetko v divadle smieme – ohrievať kreslo, opustiť sálu, kašlať, kýchať, tlieskať (no odporúča sa v rytme hudby), stupňujúc všetky tieto odporúčania sme sa zrazu dostali až do lietadla. Po vyslovení známych slov „Fasten your seatbelt” sme videli zrazu pred očami letušku, ktorá svojimi pokynmi inštruuje pasažierov na palube aj vizuálnymi inštrukciami. Zaznelo ďakujem v mnohých jazykoch – dokonca v tureckom, teşekkürler. Pôsobilo to, akoby sa uvádzačka nášho večera nechala emóciami príliš strhnúť. Už vtedy divák vedel, že toto dielo ho zavedie do iného sveta – tak trochu crazy, ale plného obrazotvornosti, nových konotácií. No najmä sveta súčasného. Mimoriadne osvieženie po všetkých tých romantických tituloch.
Keď sa ozvala hudba, čakala nás dômyselná práca s malým orchestrom – 25 hudobníkov, teda komorný orchester, no napriek tomu ste nemali pocit málo angažovaného, či nebodaj prázdneho zvuku. Bolo to jednak spôsobom, akým Ľubica Čekovská komponuje – dokáže v partitúre vždy vymyslieť nový zvrat, využiť pestrú paletu bicích nástrojov, ktoré dajú hudbe novú farebnosť, tajomnosť, atmosférické prvky a samozrejme, hudobným naštudovaním. Talianska dirigentka Alice Meregaglia dokázala z hráčov dostať maximum: jednak precíznym naštudovaním rytmicky zložitej, inštrumentálne členitej partitúry – ľudovo povedané, na malej ploche sa toho deje veľa a tiež výrazovou tvárnosťou diela. Možno len diváci, čo neprišli do kontaktu so súčasnou hudbou majú mylnú predstavu, že súčasná hudba – to je jedna dynamická hladina.
V predohre sme počuli tremolá sláčikových nástrojov, skladateľka ich nechala farebne vyniknúť (neskôr sa vynímalo najmä violončelo). Bola to vynaliezavá, zvukovo pútavá práca s disonantnými plochami, v ktorých ste vedeli rozpoznať melodický motív. No skôr, ako ste si naň mohli zvyknúť, ho v sláčikových nástrojoch Čekovská anuluje zvukovo mohutnými plechovými dychmi. V jej hudbe bola citeľná práca s mnohovrstevnatosťou. Aj v takom malom obsadení dokázala pracovať lineárnym spôsobom, rozvíjať v orchestri niekoľko hlasov.
Keď prišlo na výstupy sólistov, orchester bol síce dynamicky utlmený, no aj tak ho bolo cítiť – náladou nielen podfarboval, ale často bola jeho funkcia, najmä v komických situáciách, primárna. Herecká akcia teda spoločne s hudbou dodávali skutočný zmysel libretu. K citáciám diel pristupovala skladateľka invenčne: Gluckovho Orfea poňala bez barokového pátosu, inštrumentáciu oprostila na minimum a pri spievaní árie sme počuli len vkusný sprievod rozložených akordov a bicí nástroj, no priblíženie k tonálnej sfére nechala znieť iba počas jednej témy. Ihneď, ako sme sa s melódiou trúchlivého sveta Orfea, ktorého stvárnil nemecký kontratenorista Hagen Matzeit stotožnili, Čekovská odchádza do sveta súčasného.
Najväčší esprit v opere vytvorilo dámske trio – ako Carmen sme videli vynikajúcu Teréziu Kružliakovú, ktorá okrem toho, že sa sťažovala na svojho kaderníka, prejavila nečakanú dávku komediálneho talentu. V postave ju skladateľka od začiatku v partoch hudobne stotožňuje – z Habanéry vytiahla typickú figúru, no príliš krátku na to, aby to bola priama citácia. No vo vnútri štruktúry ju psychologicky neustále cítite, identifikuje sa hudobne s Carmen –stáva sa z nej však len ďalšia z radu operných speváčok, neustále sa na niečo sťažujúcich. Kaderník je zlý, ona nemôže pred kamerou vystupovať, radšej by bola, keby sa na ňu impresário prišiel pozrieť osobne do divadla, chcela by všetko, no ona sama neponúka nič. Známu áriu Carmen sme napokon počuli tiež, no tonálne mala „ďaleko“ od tej pôvodnej. Navyše sa Čekovská pohrala aj s rytmom – ležérna rytmika skôr swingovala akoby pripomínala ostrý bodkovaný rytmus, taký typický pre habanéru.
Ďalšia z radu primadon – Verdiho Violetta, ktorú stvárnila Adriana Kučerová. V jej podaní znela melódia árie Sempre Libera, tiež v jednoduchom sprievode sláčikov, ktoré následne pozvoľna prešli do disonantných, ohlušujúcich tónov drevených dychov. Boli to až majstrovské ťahy v inštrumentácii, originálne nápady, ktoré Čekovská predviedla a stvárnila ich talianska dirigentka Meregaglia s hudobníkmi Opery orchestra SND. Kučerovej bola rola zjavne šitá na mieru – vyzerala ako kópia Audrey Hepburn a úlohu si užívala nielen po speváckej stránke, ale i hereckej.
Operný svet je divákom predostretý aj z tej krutej stránky – práve Violetta zatají svojho partnera na konkurze, aby dostala angažmán. Tvrdí, že je slobodná, nič ju doma neviaže, môže teda cestovať kamkoľvek – aj to je tienistá stránka umeleckého sveta, ktorý je realitou. No i humorná poloha Kučerovej pristala. To, ako obvinila partnera, že práve ON je dôvodom toho, že stratila hlas či spôsob, akým sa počas spievania árie zakašľala a hystericky si začala sprejovať hrdlo, bol rozkošný, priam zo skutočného sveta umelcov.
Jednoznačne najviac si postavu užívala speváčka Eva Bodorová, ktorú sme videli v postave Olympie. Postavu obohatila svojou osobnosťou – nielen vizuálne, ale i vnútorne. Vcítila sa do nej a práve vďaka energii, ktorú jej dala, sa z nej stala nie gýčová napodobnenina, no moderná, až futuristická verzia Olympie s úžasným citom pre komično. Bodorová navyše aj celé dielo uviedla – už predtým, ako sme sa stretli s celou partiou operných spevákov smerujúcich na konkurz, sa objavila vo veľkom, kovovom bludisku, postavenom na celom javisku. Odetá celá v striebornom, na vysokých lodičkách, tiež striebornej farby, prebehla bludiskom a už jej zjav a spôsob herectva v tomto krátkom vstupe napovedal, že jej temperament a zjav budú v diele dostatočne využité. Olympia však zaujala nielen svojím výzorom, ale aj spevom. Koloratúry z árie Offenbachovej tvorby, ktoré mnohí považujú za to „najšialenejšie“, čo pre sopránový obor vôbec v dejinách vzniklo, sme tentoraz počuli v novotvare. Mali nielen novú vizáž, vďaka neprehliadnuteľnej Eve Bodorovej, no i vokálny prejav, a samozrejme hudbu. Speváčka po celý čas z postavy vnášala charakteristické prvky, no výrazovo v súčasnej polohe. Aj fragment z árie, ktorý napokon znel, sa postupne rozplynul z tonálneho sveta, do moderného, ktorému pomohla nielen práca s harmóniou, ale najmä osobitá inštrumentácia.
No tak uznajte, že chudák Mozartov Tamino v podaní amerického tenoristu Simeon Esper si pri takomto silnom ženskom triu veľa toho neškrtol. Čo však bolo zvukovo ozvláštňujúce, bol ústredný motív árie Kráľovnej noci z Čarovnej flauty, ktorý si autorka vybrala na ďalšiu prácu. Nezameniteľná koloratúra, sled intervalov, ktorý tak dobre poznáme, spievala v koloratúrnom parte Bodorová, následne sa objavil aj v orchestri, aby z neho vytvorila celú brilantnú pasáž v rýchlom tempe. Stupňujúci sa motív hrali plechové dychy, ktoré mu navyše dali patričnú razanciu.
Kým pre zmienených spevákov opera nebola novinka, pre Pavla Remenára v úlohe lakomého agenta Conte Lasca, to bola nová úloha. Boli to kvantá textu, ale aj hudby, ktoré musel doslova dostať pod kožu, aby aj herecky presvedčivo stvárnil agenta, ktorý tvorí celý čas komunikátora medzi spevákmi a impresáriom. Spevákov ponižuje, umiestni ich do jednej izby a necháva ich stále v napätí. Remenár sa úlohy zhostil vynikajúco – nielen spevácky, ale najmä herecky. Po celý čas bolo cítiť na pódiu jeho aroganciu, pohyboval sa s ladnosťou a svižne. Bol presne ako agent – had, ktorý chce vyťažiť zo situácie čo najviac. Aj jeho postava a stvárnenie prispievali k napätiu – kedy konečne uvidíme impresária.
Dotcoma stvárnila herečka Zeynep Buyraç, no ani jeden z adeptov konkurzom neprešiel. Aké bolo sklamanie našich spevákov, keď pred impresáriom mali spievať svoje naučené party spolu – v jednej veľkej krásnej, modernej kakofónii! Impresário je totiž človek otvorený súčasnej hudbe a chcel si vypočuť experiment, nie všetky tie známe kúsky, ktoré všetci poznáme aj naspamäť. Veľký krásny sen našich sólistov o opernom dome, krásnej vile pri morskom pobreží a angažmán sa postupne začínal rozpadať. Dotcom však priniesol pre spevákov „trest“, že musia ostať spolu – v jednom divadle, na jednom mieste, snažiť sa spolu vychádzať, komunikovať a tvoriť. Priam katarzný záver diela, ktorý rozhádaných operných spevákov núti opäť nájsť základné hodnoty, bol presne tým, čo v umení skutočne hľadáme.
Je načase zamyslieť sa, či dnes v operných domoch potrebujeme na záver niekoľko mŕtvych ľudí a zničených životov, trápenie v láske, ktoré utýra dušu a doženie človeka k zúfalým činom, alebo dáme priestor aj súčasnému umeniu, ktoré upozorňuje na praobyčajné ľudské hodnoty.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zdenko Hanout
