Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 26. mája 2023 o 19:00 h. deviaty abonentný koncert sezóny 2022/2023. Program zostavený z diel Moyzesa, Tüüra a Musorgského diriguje Adam Sedlický. Sólistami večera budú huslista Milan Paľa a klarinetista Martin Adámek. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
Alexander Moyzes (1906 – 1894) spolu s Eugenom Suchoňom a Jánom Cikkerom patria ku kľúčovým predstaviteľom skladateľskej generácie, ktorá sa zapísala do dejín ako slovenská hudobná moderna. Títo skladatelia, odchovanci pražskej kompozičnej školy Vítězslava Nováka, začali novo profilovať slovenskú hudbu, syntetizujúc prvky nášho národného dedičstva i európskej hudobnej moderny. Moyzes, rodák z Kláštora pod Znievom, kráčal najskôr v šľapajach svojho otca, skladateľa, organistu a pedagóga Mikuláša Moyzesa. Paradoxne, v neskorších rokoch čerpal otec inšpiráciu od svojho syna. Stál pri zrode a profesionalizácii takých hudobných inštitúcií a telies na Slovensku akými sú Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Slovenský ľudový umelecký kolektív, Konzervatórium či Vysoká škola múzických umení v Bratislave. Skomponoval veľký počet diel, ťažisko predstavuje jeho dvanásť symfónií, vokálno-inštrumentálne, komorné a koncertantné diela, hudba pre divadlo, rozhlas a film. Ako pedagóg bol pomerne rázny a zásadový, požadoval dokonalú techniku a pokoru voči kompozičným pravidlám. Na mladých skladateľov mal však zásadný vplyv a mnohí z budúcich popredných slovenských skladateľov patrili k jeho študentom.
Predohru Jánošíkovi chlapci, op. 21, Moyzes napísal v roku 1936 pre potreby Symfonického orchestra Bratislavského rozhlasu (dnes SOSR). Bola to prvá z trojice autorových symfonických skladieb programového charakteru (po nej nasledovali ešte ouvertúra Nikola Šuhaj, op. 22 a suita Dolu Váhom, op. 26). V predohre Jánošíkovi chlapci sa kryštalizuje symfonická koncepcia náladovej inštrumentálnej kompozície. Úvodná hudba evokuje prírodné prostredie, sonátová forma umožňuje konfrontáciu kontrastného myšlienkového materiálu, vrcholiaceho v záverečnom zbojníckom tanci. Lapidárnosť nápadov a ich evolučné spracovanie predstavovalo v čase vzniku diela reprezentatívny variant neofolklorizmu, ktorý pôsobil sviežo v kontexte vývoja medzivojnovej európskej hudobnej avantgardy. Predohra bola v roku 1936 s úspechom uvedená na Medzinárodnom festivale súčasnej hudby v Stuttgarte, zároveň vyšla vo vydavateľstve Universal Edition vo Viedni.
Estónsky skladateľ Erkki-Sven Tüür (1959) začínal v hudbe v 70. rokoch, študoval hru na flaute a neskôr kompozíciu v Tallinne. Svoje zručnosti rozvíjal aj v oblasti elektronickej hudby, založil progresívny rockový súbor „In Spe“, neskôr sa v Pobaltí presadil ako skladateľ klasickej hudby. Hlavnou charakteristickou črtou Tüürovej hudby je intenzívny energický transformačný rozmer. Intuitívny a racionálny prístup je syntetizovaný do kompletného organického systému. Inštrumentálna hudba tvorí hlavnú časť jeho tvorby. Je autorom deviatich symfónií, množstva diel pre symfonický a sláčikový orchester, desiatich inštrumentálnych koncertov, veľkej škály komornej hudby a jednej opery. Vo svojej tvorbe využíva široké spektrum kompozičných techník. Zaujímal sa o gregoriánsky chorál a minimalizmus, lineárnu polyfóniu a mikrotonalitu, dvanásťtónovú hudbu a techniku zvukového poľa. V kompozičnom rukopise sa Tüür snaží nastoliť existenčné otázky: „Čo je naším poslaním?“ Píše: „Hudba, ako abstraktná forma umenia, je schopná vytvárať rôzne vízie pre každého z nás, pre každú jednotlivú bytosť, keďže všetci sme jedineční.“ Tüür sa snaží zachytiť tvorivú energiu poslucháča. „Hudba musí mať všetko – ohromujúcu silu, osvetľujúce svetlo, nekonečnú jemnosť a najhlbšiu temnotu. Zúrivosť, bolesť, výčitky svedomia. Všetko, čo nás robí ľuďmi. A nežný dotyk vykupujúcej lásky.“
Noēsis – Koncert pre husle, klarinet a orchester skladateľ napísal po dokončení svojej 5. symfónie pre elektrickú gitaru, jazzový big band a symfonický orchester. „Po napísaní tak ťažkého diela som spontánne pocítil silnú potrebu skomponovať niečo transparentnejšie a prehľadnejšie. Nová výzva napísať dvojkoncert dokonale zodpovedala môjmu stavu.“ Koncepcia diela vychádza z myšlienky pomalej, ale nepretržitej integrácie rôznych prvkov, aby nakoniec vytvorili neoddeliteľnú substanciu. To platí pre oba sólové nástroje. Na začiatku koncertu spolu takmer nehrajú, hlavnou charakteristikou je stúpajúca stupnica pre klarinet a klesajúca pre husle. Počas celého diela sú tieto postupy základným materiálom v nekonečnom vývoji. Úvod diela predstavuje postupné zbližovanie protikladov (husle a klarinet), orchester pôsobí ako rezonátor vytvárajúci neustále sa meniace zvukové plochy, ktoré pripomínajú sólové party. Komplexná polyfónia vytvára dojem ozveny, dozvukov a oneskorení. Niekoľko krátkych a náhlych orchestrálnych výbuchov preruší inak neustály hudobný postup. Princípy starovekej severskej ľudovej epickej piesne sú tu tiež asimilované, a to nie doslovne, ale rovnako ako pri vývinovej metóde, motív prednesie sólista, potom ho zopakuje a rozširuje orchester. Záver je radostný a rýchly, v rytmickom zmysle jazzový.
Najpopulárnejšie dielo Modesta Petroviča Musorgského (1839 – 1881) vďačí za svoju popularitu orchestrálnemu spracovaniu Mauricea Ravela (1875 – 1937). Predtým, ako Ravel v roku 1922 zaranžoval klavírnu suitu pre orchester, bola v klavírnych kruhov prakticky neznáma. Obrázky z výstavy sú hudobným zobrazením pamätnej výstavy umeleckých diel Victora Hartmanna, umelca, dizajnéra, architekta a blízkeho priateľa, ktorý nečakane zomrel vo veku 39 rokov. Na jar v roku 1874 sa v Petrohrade uskutočnila výstava Hartmannových diel, na ktorej sa Musorgskij zúčastnil. Za pár týždňov premenil desať umeleckých diel na hudbu, čím vzdal poctu svojmu predčasne zosnulému priateľovi. Samotné Promenády sú podľa jeho slov obrazom skladateľa, ktorý „chodí sem a tam, občas postojí, potom sa ponáhľa ďalej, keď ho zaujme ďalší obraz. Občas jeho cesta viazne – Musorgskij, plný smútku, myslí na svojho mŕtveho priateľa.“ Premiéra diela v orchestrálnom šate sa uskutočnila v Paríži 19. októbra 1922.
Jednotlivé hudobné obrazy sú spojené motívom Promenády – znázorňuje autora vstupujúceho do priestorov expozície. Charakter sa mení s pocitmi, ktoré v ňom jednotlivé obrazy vyvolávajú. Orchestrálna suita prinášajú pestré námety: Škriatok je ťarbavý trpaslík zakopávajúci o vlastné krivé nohy, Starý hrad je monumentálna stavba, pred ktorou spieva milovanej dáme rozochvený trubadúr za sprievodu nástroja. Promenáda sa vracia s majestátnymi dychmi. Náhle sa zastaví pred ďalším obrazom Park v Tuileries. V slávnych záhradách v Paríži prebiehajú detské hry, deti s ich pestúnkami volajú „ňáňa, ňáňa!“ V ostrom kontraste prichádza Bydlo, obrázok inšpirovaný mohutným vozom, ťahaným volmi. Monotónnu cestu pretkáva sedliakova pieseň. Ravel majstrovsky vytvoril pocit mohutnej zvukovej masy. Hartmanovou kostýmovou skicou k baletu Trilby je inšpirovaný Balet nevyliahnutých kuriatok. Najzávažnejšia a výrazovo neobyčajne presvedčivá je časť Samuel Goldenberg a Schmuÿle. Námet čerpá z obrazu dvoch poľských Židov z mesta Sandomir – jeden je bohatý, druhý zasa chudobný a evokuje židovské melódie s dvoma kontrastnými témami, impozantnou a žalostnou. Trh v Limoges uvádza na scénu neohrabané, navzájom sa hádajúce predavačky, ktoré ponúkajú zákazníkom svoj tovar. Ponuré Katakomby sú inšpirované obrázkom s Hartmanovým vyobrazením seba samého, ako s lampášom v ruke prechádza nevľúdnym prostredím parížskych katakomb. S mŕtvymi jazykom mŕtvych sa autor vracia k spomienke na zosnulého priateľa. Do tohto zamyslenia prichádza legendárna Baba-Jaga, ktorú hudobne zobrazuje groteskne vyzerajúci príbytok rozprávkovej bytosti – Domček na stračej nôžke. Dielo uzatvára monumentálna hudba Veľkej brány Kyjevskej, navrhnutej podľa Hartmanovho architektonického projektu. Išlo o skicu série kamenných brán, ktoré mali nahradiť pôvodné drevené, „na pamiatku udalosti zo 4. apríla 1886“. Tou udalosťou bol útek cára Alexandra II. pred atentátom. Brána nebola nikdy postavená, ostala iba oslnivým záverečným obrazom Obrázkov z výstavy.
Text pripravil Martin Kelemen, dramaturg SOSR
Foro: Milan Krupčík/RTVS
