„Wagner nám zanechal Parsifalom dielo, ktoré keď si človek pozrie a vypočuje, bez ohľadu na to, či je veriaci alebo nie, otvorenými očami a ušami a najmä s otvoreným srdcom, doslova mu očistí dušu. Povedal by som, že určite sa po ňom stane novým, iným človekom,“ hovorí pre náš portál hudobný riaditeľ Maďarskej štátnej opery Kocsár Balázs, ktorý Parsifala v Budapešti hudobne naštudoval a dirigoval.
Kocsár Balázs sa narodil v roku 1963 v Budapešti. Študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii Bélu Bartóka, dirigovanie pod vedením Párkai Istvána na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta a potom ako žiak Ervina Lukácsa, ktorý v roku 1991 absolvoval s vynikajúcou kvalifikáciou. Zúčastnil sa majstrovských kurzov pod vedením Helmutha Rillinga, Jorma Panulu a Eötvös Pétera a následne študoval na Viedenskej hudobnej akadémii pod vedením prof. Karla Österreichera.
V roku 1995 vyhral dirigentskú súťaž Franca Ferrara organizovanú Rímskou operou, čo mu prinieslo medzinárodné uznanie. Aj na základe tohto úspechu sa v roku 1999 uplatnil vo Frankfurtskej opere, kde bol po prvých úspešných vystúpeniach zazmluvnený ako prvý dirigent („Erster Kapellmeister“). Dirigoval v Miláne, Florencii, Ríme, Benátkach, Palerme, Hamburgu, Lipsku, Kolíne nad Rýnom, Antverpách, Gente, Liège, ale vystupoval aj vo Švajčiarsku, Francúzsku, Holandsku, Poľsku, Rusku a Austrálii.
V roku 2004 sa na ďalších osem rokov vrátil do maďarského Debrecínu, kde ho čakalo odborné vedenie troch najvýznamnejších mestských hudobných inštitúcií, Debrecínskej filharmónie, Kodályho zboru a Operného oddelenia Csokonaiho divadla. Jeho úlohou bolo pozdvihnúť úroveň súborov, vniesť ich do európskeho kultúrneho priestoru, čo sa mu aj podarilo.
Od roku 2010 vyučuje ako odborný asistent na Univerzite v Pécsi, od roku 2015 je vedúcim pedagógom Inštitútu hudby na Filozofickej fakulte Univerzity v Pécsi a od roku 2020 má titul Docenta. V rokoch 2011 až 2013 bol hudobným riaditeľom Budapeštianskeho jarného festivalu.
Od roku 1988 dirigoval viac ako 90 rôznych opier, od barokových diel až po súčasné opery, vo viac ako tisícke predstavení doma i v zahraničí a objavil sa aj na mnohých DVD a CD nahrávkach. V roku 2017 získal ocenenie Zaslúžilý umelec Maďarska a v roku 2022 získal ocenenie Vynikajúci umelec Maďarska.
Od roku 2016 bol povereným hlavným hudobným riaditeľom Maďarskej štátnej opery a o rok neskôr sa stal hlavným hudobným riaditeľom Maďarskej štátnej opery.
Náš rozhovor s Kocsár Balázsom, z ktorého na prvý pohľad sála nespochybniteľná autorita, vedieme počas prestávky po druhom dejstve Wagnerovej poslednej hudobnej drámy Parsifal. Úvodné, neformálne slová o tom, že budapeštiansky orchester opery hrá brilantne, ho dojali a odpovedá: „Je to výsledok mojej vyše 6-ročnej práce.“
Parsifal v Budapešti: očarujúca zvuková katedrála, moderné divadlo pre súčasného diváka
Wagnerova hudba je mimoriadne náročná na interpretáciu, vyžaduje si pochopenie leitmotívov, tvarovanie dynamiky, zmysel pre nekonečnú melódiu, vyzdvihnutie farieb. Keď ste pripravovali Parsifala, čo bolo pre hudobníkov najťažšie?
Cesta k interpretácii diel, a najmä jeho vrcholných diel ako sú Tristan a Izolda, operný cyklu Prsteň Nibelungov a samozrejme Parsifal, je špeciálna preto, že Wagner už dosiahol jedinečný štýl kompozície, aký nemožno počuť v iných dielach. Alebo je ich len veľmi málo. Keď tak nad tým uvažujem, možno by sa dal z diaľky porovnať s Verdiho operami ako sú Otello či Falstaff, a to z toho pohľadu, ako využíva farby orchestra. V orchestrácii sú v týchto Verdiho dielach už také prvky, ktoré pri prevedení hudobnej drámy posúvajú orchester a spevákov na javisku na jednu úroveň. A dokonca Wagner ešte túto hranicu posúva ďalej. A to v hudbe. Rozpovie v hudbe podstatne viac, dokonca aj to, čo sa na javisku neodohráva, alebo čo si dokonca postavy len myslia. Teda jeho systém leitmotívov, ktorý nachádzame v pôsobivej farebnej škále už v Prsteni Nibelungov, v narácii, usporiadaní motívov a orchestrácii, nachádzame aj v Parsifalovi.
Napokon, hneď v ouvertúre je to v Parsifalovi hneď zjavné, ako s motívmi pracuje Wagner.
Áno, no musíme jedným dychom dodať aj ďalšiu vec. Parsifal nie je hudobná dráma, nie je to ani opera. Je to úplne výnimočné, mysteriózne dielo. Nie je to oratórium, pretože prekračuje hranice tejto formy a je veľmi, ale skutočne veľmi ťažké nájsť ten správny spôsob interpretácie a duchovnú podstatu tohto diela. Samozrejme, Wagner má aj dlhšie diela, ale ak si vezmeme hneď prvé dejstvo Parsifala, ktoré trvá hodinu a 40 minút, uvedomíme si, že vo vnútri štruktúry diela sú zmeny úplne minimálne. Druhé dejstvo, ktoré sme práve odohrali, má úplne inú dynamiku a má približne hodinu, no dá človeku poriadne zabrať z muzikantského hľadiska, je to poriadny výdaj energie. Po prvom dejstve som sa necítil vyčerpaný, no počas druhého už človek musí vydať zo seba maximum: na scéne sa objavuje Klingsor, potom je tam závažný duet, prídu Blumenmädchen, a to ani nie sme v polovici dejstva, keď sa všetky tieto postavy melú na javisku. A zrazu príde ten obrovský duet, čo je neskutočná energetická bomba a je sprevádzaný nesmierne sugestívnou hudbou. Ale aby som odpovedal na Vašu otázku, čo je na Parsifalovi najťažšie v interpretácii: najťažšie je zachovať tú plynulosť a neustály tok hudby, ktorý musí vždy plynúť. Hudobníci sa musia stále koncentrovať a vy musíte neustále udržiavať ich pozornosť. Samozrejme, sú tam aj väčšie symfonické plochy, kde hráme asi päť minút to isté. No čo je náročné, je, keď každý takt prináša niečo nové a nové. A ten takt je, samozrejme, dôležitý. Každý jeden. A musíte dať na každý dôraz, samozrejme, na každú jednu tému, motív, musíte dávať osobitný zreteľ, ako ho stvárnite. Každý má vo Wagnerovej hudbe iný charakter. Samozrejme, ešte je tu aj otázka tempového stvárnenia. Nehovoríme o štandardnej symfónii, kde skladateľ rozpracuje jednu tému, potom ďalšiu, Wagner pracuje úplne odlišným spôsobom.
A práve tým je jeho hudba fascinujúca.
Presne, na rôznorodosti je postavená a to je na tom to najťažšie. Tomuto faktoru treba prispôsobiť celý interpretačný štýl.
A keď hovoríme o predohre k prvému dejstvu, je postavená iba na troch silných motívoch…
Presne tak, ale tie sú schopné v sekunde sa meniť. Sú to myšlienky, ktoré účinne pracujú s tým, čo sa potom deje na javisku.
Bol podľa Vás Wagner dobrým psychológom v hudbe? Z toho, o čom hovoríte, to vyplýva… Len si zoberme, ouvertúra sa začína jedným banálnym kvintakordom, ktorý bol v prvých šiestich taktoch schopný rozpracovať do neuveriteľnej harmonickej, tonálne nejednoznačnej aj melodicky krásnej podoby. A potom aj počas celého diela.
Preto hovorím, Wagner pracuje v neuveriteľne premyslenom systéme motívov a práve v tom je sila jeho hudby. A to je veľmi podstatná esencia jeho hudby. To, čo začal v Prsteni Nibelungov, že medzi druhým a tretím dejstvom sa v Sigfriedovi završujú všetky jeho kompozičné vedomosti, všetky jeho skúsenosti s hudbou, rozpracovania techniky leitmotívov. Buď tie jednotlivé motívy dokáže rozpracovať do kontrastov, teda stoja v protikladoch alebo v súznejú, je až neuveriteľné, ako dokázal doslova popretkávať tú hudbu. A to isté je aj v Parsifalovi. Samozrejme, počujeme to už v ouvertúre, ale aj v závere diela, ako sa krásne na záver všetky motívy ozvú. Tak isto Wagner ukončuje aj Súmrak Bohov. Všetky motívy, ktoré v diele boli, napokon počujeme vo finále naraz. A to je jeho psychológia v hudbe. Na začiatku ich len postupne, kúsok po kúsku spoznávame – motívy, ktoré sa postupne odhaľujú po troške, no na záver stoja všetky pri sebe v celej nádhere. Mojím cieľom je to, aby si divák celé dielo Wagnera užil naplno. Chcem, aby ho dostal vo svojej komplexnej podobe, v takej forme, v akej ho Wagner napísal. Máme za sebou s orchestrom, spevákmi a zbormi veľký kus intenzívnej práce, aby sme práve tento výsledok dosiahli. Človek skrátka pri tejto hudbe nesmie zanedbať ani jeden detail.
Wagnerova tektonika diela skrátka nepustí. Je to ako práca architekta pri stavbe, však?
Áno presne tak! Je to výstavba hudobnej drámy, dramatického oblúku, ktorý je potrebné po celý čas udržať.
Parsifal, to je Tristan, chromatika, vášeň, ale v partitúre počuť aj Súmrak bohov, ako ste spomínali, no všetko to nám Wagner pripravil ešte podstatne v intenzívnejšom vydaní. V čom je teda iný?
Medzi týmito dielami a Parsifalom je jeden zásadný rozdiel. Parsifal sa od prvej chvíle nerozvíja, je akoby statický, od prvej minúty až po záverečnú sa ocitneme v jednom a tom istom pocite. Tá emócia nás vedia od začiatku až po záver a je tá istá.
To je tá typická wagnerovská hypnóza (úsmev)
Áno! (úsmev). Tej hudbe sa jednoducho poddáte na začiatku a akoby sa s ňou veziete až do jej samého konca. V Tristanovi žijeme drámu, pretože s ním prežívame príbeh a ten príbeh má svoj koniec a s tým hrdinom ho aj zažijeme, aj v hudbe. Ale v Parifalovi nemáme kam odísť, niet pred ním úniku. Na začiatku sa diváka chytí, vezme si vás a vy jednoducho nemáte možnosť uzavrieť tento príbeh, hudba neustále plynie. Možno má niektoré dramatické momenty, no vždy hovorím, že v tejto hudbe už Wagner komponoval úplne inak, akoby všetko to, čo robil predtým, spojil a vložil práve do Parsifala.
Napokon, bolo to jeho posledné zbohom tomuto svetu, je to aj logické, že jeho hudba má takýto vývoj a uzavretie v tomto diele…
Áno, hľadal svojím spôsobom mier a pokoj. Wagner nám zanechal Parsifalom dielo, ktoré keď si človek pozrie a vypočuje, bez ohľadu na to, či je veriaci alebo nie, otvorenými očami a ušami a najmä s otvoreným srdcom, doslova mu očistí dušu. Povedal by som, že určite sa po ňom stane novým, iným človekom.
To ste krásne povedali…
Lebo to tak aj skutočne je!
Poďme od tých krásnych, poetických vecí k partitúre. Opäť je to klasické dynamické rozpätie u Wagnera od troch ppp po maximálne dve ff. Ako sa dá v orchestri vypracovať taká dynamika a homogénny zvuk?
Spýtam sa inak. Kto je to forte a kto piáno? Ja takých ľudí nepoznám. To sú vzťahy, ktoré sú naviazané k niečomu. Je však podstatné vedieť, že svoje diela, rovnako ako aj Parsifala, písal Wagner pre festival v Bayreuthe. Tie priestory tam majú špeciálnu akustiku a všetky otvorené priestory Wagnerovmu dielu veľmi škodia, sú preň priam nebezpečné. Preto sa k čítaniu tejto partitúry treba postaviť špeciálne: vždy si treba predstaviť, v akých priestoroch znela táto hudba a prispôsobiť ju zvukovo a dynamicky. Ťažko v partitúre nájdete miesta, ktoré by hrala sólo flauta alebo sólo hoboj, drevené dychové nástroje majú špeciálne postavenie v tejto hudbe. Wagner kombinuje farby, fagoty s klarinetmi, trúbky, anglický roh, jednoducho, vždy sa objavujú nové farby a dosahuje sa nimi aj nová dynamika. A zároveň v priestoroch Bayreuthu touto kombináciou dosahoval, aby sa zvuk niesol smerom von. Teda je dôležité si uvedomiť, že všetko, čo je v partitúre napísané, je plne prispôsobené akustickým priestorom konkrétneho priestoru. A je teda na dirigentovi, čo s tým spraví, aby uspôsobil tieto relácie tak, aby zachoval tú pôvodnú koncepciu a dielo vyznelo tak, ako ho Wagner aj mienil. Ale za iných okolností.
No a čo potom v prípade koncertných verzií, keď je orchester na pódiu? To už je asi ozajstný problém pre dirigenta…
Áno určite, ale nikdy nestačí povedať, prosím, zahrajte forte. Potom sa pýtam, čo to presne je, koľko decibelov, aká presne hlasitosť? Nie. Úlohou dirigenta je, aby našiel rovnováhu medzi javiskovým dianím a orchestrálnou interpretáciou. Nikdy sa nesmie stať, aby ani jedna zložka utrpela. A z tohto pohľadu je Parsifal veľmi jemné, až sofistikované predstavenie na interpretáciu.
A na záver ešte jednu otázku, takú všeobecnejšiu: ako má byť poslucháč pripravený na počúvanie Wagnerovho diela?
Treba vedieť, že Wagner je typom skladateľa, ktorého ľudia buď nenávidia alebo milujú.
Je to asi ako s Mahlerom, však?
Áno. Wagner komponuje typ hudby, ktorý hrá na emócie ľudí a vedome sa snaží vzbudiť pozornosť diváka a poslucháča. Vie presne, aké prostriedky má na to použiť. Zaujme človeka nádherou, jemnosťou, alebo naopak, kontrastnými pocitmi. Sú ľudia, ktorí sa týchto emócií obávajú, že by sa nimi mohli nechať uniesť. Ja osobne si myslím, že takýto človek potom nejde ani do kina, ani do divadla, neprečíta si ani jednu knihu, vypočuje si zrejme ten najjednoduchší typ hudby, ktorý emócie nevyvolá. No pri Wagnerovej hudbe by mal byť človek ochotný znášať to, že si vedome buduje svoje emócie a že hudbu bude prijímať otvorenými ušami a najmä otvoreným srdcom.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Foto: Emmer László
