Herečka Klara Mucci si vo filme Malá ríša zahrala vedľajšiu postavu Cat, no trúfame si skonštatovať, že svojou charizmou a presvedčivým hereckým výkonom priam ovládla filmové plátno. Nášmu portálu poskytla rozhovor.
Ako sa začala spolupráca s režisérom Petrom Magátom?
Bol to pre mňa nový človek, ktorého som predtým neregistrovala a celkovo prostredie československej kinematografie bolo pre mňa nové.
V podstate ide o jeho prvý celovečerný hraný film, takže je v tejto oblasti nováčikom…
Áno viem, takže to bola pre mňa po každej stránke nová spolupráca. Poznám síce nejakých ľudí z tejto oblasti, ale nikdy som tu nič konkrétne nenakrúcala. Pozvali ma sem spolupracovať na tomto filme a asi týždeň pred tým, ako sme začali nakrúcať, sme sa spoznali. V podstate sme mali na to pomerne krátku dobu, asi pár dní, na to, aby sme sa zoznámili so všetkými tvorcami a hercami, s ktorými sme sa nepoznali a začalo sa nakrúcanie, takže to bol pomerne rýchly proces.
Film Malá ríša možno len čiastočne označiť za vojnový, pretože divák sa tu priamo nestretáva s tými vojnovými scénami, na aké je zvyknutý, ale cítiť v ňom to neustále napätie a emócie, ktoré sú aj v jednotlivých postavách. Vaša úloha Cat je v podstate na prvý pohľad negatívna, ale len na prvý pohľad… Nakoniec sa v nej ukáže charakter a to, že chce ľuďom pomôcť a nielen chrániť si vlastnú kožu…
Presne tak. Nemá v sebe len zlo a nie je len negatívna. Jednoducho to, čo robí, robí preto, aby prežila v tých krutých podmienkach. A v závere sa ukáže, kto aký je v tom filme charakter. Cat, ktorú hrám, robí aj zlé veci, ale neubližuje ľuďom devastačne. A okrem toho, snaží sa ľuďom aj pomôcť, tak ako sa to len v tých podmienkach, v ktorých žije, dá.
Celkovo o tomto filme nemožno povedať, že postavy sú výlučne pozitívne alebo negatívne, každá v sebe ukrýva nejaké tajomstvo, ktoré skôr či neskôr vypláva na povrch. Rovnako ako Cat, ktorú hráte, sa najprv javí ako negatívna postava, ale v podstate je nešťastná a nakoniec dokonca aj zachráni jednu osobu a prejaví ľudskosť. Takže veci asi nie sú čierno-biele…
Áno, je to tak. Napriek tomu, že pre záchranu svojej osoby a určitej miery egoizmu v snahe zachrániť sa, robí aj zlé veci, má svoje city a veľa riskuje. Riskuje dokonca svoj život, len aby prežila. A dokonca sa snaží zachrániť životy iných. Nechá si ubližovať, emocionálne trpí, aj keď to možno neukazuje. Tak napríklad, aj ona je len žena, ktorá túži po láske, aj keď hrá vo filme prostitútku, ktorá využíva mužov, do Jacka sa úprimne zamiluje. A tým riskuje veľa. A okrem toho, nikto ju nechráni, takže sa chráni sama a robí to tak, ako to najlepšie vie. Takže nie je to celkom negatívna postava, aby som to zhrnula.
A treba skonštatovať, že nie je to vôbec ľahká postava. Zahrať takúto rolu pobehlice, ktorá sa navonok javí ako vypočítavá prostitútka, ktorá mužov len využíva, pritom je vo vnútri tiež len slabou ženou, ktorá sa snaží prežiť v ťažkých podmienkach, musí byť pre herečku náročné stvárniť tak, aby jej to divák veril…
Áno, bolo to nesmierne náročné. Počas celého nakrúcania mi vírili v hlave otázky…
Prečo som tú úlohu, pre Boha, zobrala?
(smiech) nie, nie otázky tohto druhu. Skôr som sa zamýšľala nad tým, aby som ten charakter postavy vystihla presne tak, ako to bolo v predlohe napísané. Aké to muselo byť ťažké pre ženy v tých časoch, prečo si tá postava vybrala túto cestu, aby prežila, a celkovo ten scenár je pre túto postavu veľmi husto napísaný, deje sa tam veľmi veľa zvratov. Musela som spracovať veľa rôznych situácií – Cat sa mení v každej situácii, ktorú som musela spracovať a prežiť spolu s ňou. Zamýšľať sa nad tým, prečo asi reagovala tak, ako reagovala. Jej správanie je veľmi dynamické a premenlivé. A vždy tam viselo to napätie tej vojny a život tej postavy sa postupne akoby vytrácal, čo bolo veľmi komplikované, pretože vždy musela prejavovať odlišné typy emócií. V istom momente si dokonca uvedomí, že toto nie je tá správna cesta, ktorá jej pomôže v tých podmienkach prežiť, ale zároveň je tam vždy ten moment, že sa môže spoliehať len sama na seba.
Na pohľad síce pôsobí Cat vyrovnane a sebavedomo, ale vo vnútri je nešťastná. Bol to moment, ktorý je pre herečku náročné stvárniť?
Áno a je tam ešte mnoho ďalších scén, kedy si uvedomíme, že Cat nebola len žena, ktorá ubližuje. Napríklad keď sa snaží pomôcť žene, ktorá prišla vo vojne o muža. Je odmietnutá, pretože ľudia ju odcudzujú, nečakajú od nej nič dobré. A pritom je dostatočne empatická a inteligentná na to, aby odhalila, čo sa v tej továrni, kde ženy pracujú, deje v zákulisí. Nie je len mechanickou figúrkou. Je tam niekoľko scén, keď sa snaží podať pomocnú ruku, ale tá nie je prijatá. Cat si uvedomuje, že nikdy nezapadne medzi tie ženy, pretože si ju zaradili do inej spoločnosti a hierarchie a preto ju aj odmietajú. Takže v konečnom dôsledku sa cíti neuveriteľne osamelá.
Na to, aby herci a celý tím dobre fungoval na pľaci, je potrebný aj dobrý režisér. Toto je prvý celovečerný film Petra Magáta. Ako sa Vám s ním spolupracovalo?
Úplne úžasne. Nikdy by som nepovedala, že je to jeho prvý film, pretože si vždy dokázal zachovať pokoj, dával presné inštrukcie, sálala z neho rozvaha v vyrovnanosť v akejkoľvek situácii a to je presne to, čo herec od režiséra potrebuje. Pracovali sme všetci s absolútnym, maximálnym nasadením, celé hodiny. Boli to hodiny absolútnej koncentrácie – a to vďaka nemu. Vždy si našiel čas pre každého a nikdy som nepociťovala žiadne napätie ani tlak pri nakrúcaní, čo je veľká rarita. Toto je najlepší spôsob práce. A aj keď boli niekedy podmienky na prácu tvrdé, napríklad bola zima v už sme boli vyčerpaní, nikdy sme to nepociťovali, a to práve vďaka jeho osobnosti a jeho prístupu. Musím povedať, že by som sa ním v budúcnosti opäť rada spolupracovala, bolo to niečo skutočne výnimočné.
A čo slovenský herec Ján Jackuliak, s ktorým ste vo filme mali viac spoločných scén ako hlavná hrdinka Alicia Agneson?
Je to neskutočne dobrý herec a aj po ľudskej stránke úžasný človek. Už v prvom momente, ako sa zjavil na pľaci a uvidela som ho, mi doslova vyrazil dych.
No áno, Ján Jackuliak je mimoriadne šarmantný, ani sa Vám nečudujem…
Je šarmantný, aj to. Ale cítiť z neho, že je silnou hereckou osobnosťou. To človek spozná hneď. A z neho som to vycítila okamžite.
Zrejme preto, že je aj výborný divadelný herec…
A to všetko vysvetľuje. Pretože mnohí divadelní herci, ktorí hrajú vo filmoch, sú skvelí. Ale takí, ktorí začínajú vo filme, a potom sa chcú uplatniť v divadle, to veľmi nevychádza. Opačný proces skrátka nefunguje. Ján Jackuliak je ozajstný profesionál. Mám za sebou obdobné skúsenosti z minulosti, začínala som v divadle a tie skúsenosti z herectva, ktoré som tam získala, sú neoceniteľné. Je to istá forma dedičstva, ktorú vo filme dokážem využiť. Ale aby som sa vrátila k Jánovi Jackuliakovi, je veľmi jednoduché hrať s takým talentovaným hercom, akým je práve on. Takže tú prácu mi v mnohom uľahčil.
Vráťme sa však k téme filmu. Už sme spomínali, že aj keď Malá ríša neukazuje krvavé scény z frontov, je to svojím spôsobom vojnový film – je krutý, cítiť v ňom napätie, nešťastie, vnútorný boj jednotlivých hrdinov. Myslíte, že mladá generácia by mala vidieť tento film? Mnohí mladí vojny poznajú len z rozprávania, a niektorí ani to nie…
Určite je to dôležité, aj z pohľadu vojny, aj z pohľadu histórie krajiny a najmä aby ju mladí poznali a vedeli, čím všetkým si museli ľudia v minulosti prejsť. Mali by pochopiť dejiny v kontexte celého sveta, no hlavne prežiť tie emócie, ktoré ukazuje tento film. Tak isto ako sme aj my mali vojnu v Chorvátsku so Srbmi a tá téma je stále živá, a nikdy by sa o nej nemalo prestať hovoriť. Stále predsa žijú medzi nami ľudia, ktorí to nešťastie a tie tragédie prežili. Patrí to k našej histórii a tá by nemala byť zabudnutá. Bolo by scestná a neprirodzené zabudnúť na to a nehovoriť o tom. Keďže som žena, nemám rada krvavé vojnové scény, v ktorých zomierajú ľudia. Ale napokon, tento film o tom ani nehovorí. Je silnejší. Cítite z neho hrozivú atmosféru vojny, ako sa s ňou ľudia museli emocionálne vysporiadať a prežiť ju. A myslím si, že práve to je ten najzaujímavejší moment tohto filmu, prečo by si ho mali ľudia pozrieť. Práve to dá divákovi dostatok informácií o tom, aké ťažké to v období vojny bolo. Skrátka, vtedy ľudia nemali na výber. Boli postavení pred voľbu: prežiješ alebo nie. A to by mali pochopiť, zvlášť dnes, keď žijeme v takom pohodlí, v akom žijeme.
Asi sme už príliš rozmaznaní, žijeme v bezpečí a rovnako je aj divák rozmaznaný a scény násilia sa ho nedotknú, lebo je na ne príliš zvyknutý, ale tento film ukazuje vojnu z iného pohľadu…
Áno. A najlepšie vedia vojnu a osudy ľudí pochopiť tí, ktorí ju prežili, keď sa s nimi priami stretnete. Keď som bola na filmovom festivale v Sarajeve, kde boli dokumentárne vojnové snímky o ľuďoch, ktorí prišli počas vojny o svojich blízkych, boli to všetko skutočné a veľmi osobné príbehy. Dodnes mám pred očami výpovede matiek, bratov, otcov, ktorí prišli o svojich rodinných blízkych. A to neboli žiadne scenáre, ale skutočné tragické životné príbehy. A táto história k ľudstvu patrí, takže ju treba pripomínať.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: ITAFILM, Elena Kvitkovičová
