Requiem pre sóla, zbor a orchester Mariána Kittnera znelo v Žiline v svetovej premiére pod taktovkou Rastislava Štúra. Prinieslo prekvapujúce zistenia aj pre samotných hudobníkov, ktorým sa nepochybne hralo lepšie ako úvodné dielo od Mozarta.
Hoci skladateľovi Mariánovi Kittnerovi mnohí vyčítajú v kompozičných postupoch návrat k tradicionalizmu, ukazuje sa, že publikum si skutočne žiada v koncertných sálach v súčasnosti čistú krásu oprostenú od experimentov a zrozumiteľné hudobno-výrazové prostriedky. Nie, že by mali nové smery prestať tvorivo fungovať, rozhodne nie, no je nepochybne zdravé, ak k nim existuje určitý protipól. Ak sa totiž v súčasnosti najmä mladí, odvážni tvorcovia vyberajú ďalším „rozbíjaním“, pretože o tom svedčia aj koncerty Novej slovenskej hudby, potom je to svojím spôsobom extrém. A pokiaľ umenie produkuje extrém, priam bytostne sa žiada, aby si poslucháči mohli vybrať: či budú počúvať okrem už rozbitej tonality a zvyškov hudobnej formy aj hraničné registre hudobných tónov znejúcich v absolútne extrémnych dynamických polohách alebo zvolia návrat k tradičným hodnotám. Tie volí aj Marián Kittner a poslucháčov má viac než dosť – svedčila o tom zaplnená sála Domu umenia Fatra v Žiline, kde vo svetovej premiére zaznelo v podušičkovej nálade 4. novembra 2021 jeho Requiem pre sóla, zbor a orchester.
V úvode programu so začiatkom o 19:00 znela Symfónia č. 38 D dur KV 504 „Pražská“ Wolfganga Amadea Mozarta. Dodnes ma máta v hlave, čo bol toto za nedomyslený „dramaturgický počin roka“ – vybrať práve Mozarta a práve toto dielo. Nikto nepochybuje o kvalitách Mozartovho komponovania, jednej z jeho najobľúbenejších symfónie, ktorá dostala prívlastok podľa mesta svojej premiéry. Vieme, že Mozart mal Prahu a jej obyvateľov rád, na rozdiel od vrtkavých Viedenčanov. Azda toto je jediné prepojenie, ktoré s určitým nadhľadom dokážeme vidieť v dramaturgii koncertu:
Kittner sa pri komponovaní veľkolepého Requiem inšpiroval Dvořákovou skladbou, ktorý umrel v roku 1904 v Prahe. Tento rok je aj rokom Antonína Dvořáka, narodeného v roku 1841, takže 8. septembra 2021 si hudobný svet pripomenul 180. výročie narodenia Dvořáka. Radšej však späť k Mozartovi, lebo táto komparácia začína mať trhliny.
Symfónia č. 38 D dur KV 504 je z hľadiska formy zaujímavá tým, že je koncentrovaná do troch častí, čím sa Mozart odklonil od tradičnej formy. Je však vynikajúco vystavaná, vyvážená a teoretici sa zhodujú, že vďaka štruktúre prvej časti by sa rovnováha zahrnutím menuetu narušila. Mozart bol skvelý komponista, mimoriadne muzikálny človek – bohatstvo kontrapunktu a vynikajúce harmonické myslenie preukázal aj v tomto kuse. A práve vďaka tomu menuet nechýba.
Otázkou však je, ako sa s jeho bravúrou popasovali hudobníci. O čosi horšie ako by sme očakávali. Štátny komorný orchester Žilina poznáme vo vynikajúcej kondícii, no Mozart v ich podaní postrádal tak bytostne potrebnú ľahkosť po majestátnej časti Adagio. Kým v úvodnej časti sme mohli mať pocit, že skladateľ nás vychyľuje a snaží sa nás tonálne zneistiť, v Allegro sa už naplno ukotvuje durová tónina – D dur. Ak by sme chceli byť jemne ironickí, tak potom jediná príbuznosť s úvodnou skladbou a Kittnerovou, je práve táto oscilácia medzi tóninami, pretože aj Kittner mal miesto, ktoré zásadne ťahal do molovej tóniny a ukončil ho v pozitívne šťastnej, durovej. Lenže to isté robil trebárs aj Bach, pravda, či mnoho ďalších skladateľov, takže táto paralela je pomerne nešťastná. Akokoľvek sa skrátka snažíte, nenájdete nič logického ani príbuzného medzi touto skladbou a premiérovanou. Jednoducho Mozart…
Jeho kontrapunkt, s akým sa hrá s melodickými líniami práve v prvej časti, je geniálny – viaceré línie znejú súčasne v zložitých textúrach. A výnimočne, s ľahkosťou a čistotou klasicizmu a jasnou štruktúrou musí byť aj podaný. Nie, že by dirigent Rastislav Štúr k tomu orchester neviedol. Jeho nástupy boli presné, gestá zreteľné, nabádal nimi k dynamike, ktorú sme však z orchestra nepočuli. Allegru chýbala bezprostrednosť a vzletnosť typická pre Mozarta – a tú pri jeho diele skrátka potrebujeme počuť. Ani vyváženosť nástrojových skupín nebola práve ukážková, radšej pomlčme o dychoch, ktoré znehodnotili, čo sa len dalo.
Výrazovo presvedčivejšia bola pomalá časť Andante, v ktorej zneli hudobníci kompaktnejšie. Na chvíľu sme si oddýchli od búrlivej, úvodnej časti, no skladateľ je aj v kontrastnej vete mimoriadne invenčný a farebný z harmonického pohľadu. Rád a často využíval najmä subdominantu, čo sa ukazuje práve v tejto časti, no využíva v nej aj mnoho chromatizmu.
Škoda záveru, pretože Finale. Presto mohlo mať dostatok energie, nebyť intonačných chýb v dychovej sekcii a najmä flauty. Mozart dômyselne pracuje aj s farebným kontrastom sláčikov a dychov, no práve ten sme nepočuli v čistej podobe, hoci tektonicky bolo dielo zvládnuté dobre. Bolo strhujúce a malo potrebné napätie, vďaka Štúrovi znelo s energiou, no nie s ukážkovými interpretačnými výkonmi. Situácia sa zvrtla po prestávke. Orchester nastúpil ako vymenený.
Requiem pre sóla, zbor a orchester Mariána Kittnera znelo v interpretácii Štátneho komorného orchestra Žilina (áno, bol to ten istý orchester) a sólistov: Mária Porubčinová, soprán, Terézia Kružliaková, mezzosoprán, Juraj Kuchar, tenor, Tomáš Šelc, barytón, so Speváckym zborom Lúčnica pod vedením zbormajsterky Eleny Matušovej, pod taktovkou etablovaného dirigenta, ktorý má s vokálno-inštrumentálnymi dielami bohaté skúsenosti na domácej i zahraničnej scéne, Rastislava Štúra. Hneď v úvode treba poznamenať, že orchestru i dirigentovi toto dielo sadlo podstatne viac – hrali ho s väčšou pasiou, nasadením, dynamické kontrasty boli precítené a na rozdiel od Mozarta, nechýbali tie mrazivé momenty pri pianissime a monumentálne pri veľkolepých úsekoch – duchovná podstata každého takéhoto diela, ktorá sa zamýšľa nad otázkami ľudskej existencie, žiaľom, smrťou, no zároveň prináša i nádej.
Ako bolo spomenuté vyššie Marián Kittner sa pri komponovaní inšpiroval Dvořákovým Requiem. O skladateľovi vieme, že bol hlboko veriacim človekom – toto jeho dielo je symbolom čistej viery, je popretkávané duchovnosťou, neskutočnou pokorou a zároveň je mimoriadne osobné. Bola to jedinečná schopnosť skladateľa: dostať svoje intímne dialógy s Bohom do diel a pretaviť ich do dokonalej umeleckej formy.
Kittner preberá od Dvořáka nie celkom typicky stavanú stavbu kompozície, delenú na dve časti, ktorú spolu u Dvořáka tvorí 13. častí, no autor ju ešte obohacuje o záverečnú Codu. Sú to dva veľké celky v rámci liturgických úsekov omše a zaujímavosťou je, že navyše je medzi časťami Sanctus a Agnus Dei prekrásna lyrická časť Pie Jesu. Túto skutočnosť nespomíname náhodne, Kittner totiž od českého romantického velikána prebral nielen usporiadanie častí s pridaním záverečnej, no i libreto.
Samozrejme, jeho hudobná reč je osobitá. Prvú časť Requiem aeternam po trúchlivej, bôľnej inštrumentálnej predohre, ktorá dosiahla pôsobivú hĺbku vo výraze, otvoril zbor Lúčnica, z dôvodu pandémie ochudobnený o mnohé, najmä mužské hlasy, pripravený však dobre. Aj odpovedajúce sláčiky na zbor „Domine“ mali potrebnú svietivosť, čím sa už v prvej časti otvoril poslucháčom nádherný duchovný priestor na rozjímanie. Skrátka, už vtedy sme pochopili, že Mozart bol fail a Kittnerova skladba orchestru, zboru i sólistom nepochybne sadne do repertoáru viac – dokázali už prvý part náležite vygradovať a precítiť.
V Graduale sa po prvý raz predstavila sopranistka Mária Porubčinová, ktorá disponuje plným, farebným hlasom – operným, takže ako jediná sólistka bola výrazovo, farebne i dynamicky na odlišnej úrovni. Čo sa mohlo zdať na začiatku ako disproporčné, však nenarušilo interpretačný výkon, pretože je to kvalitná sólistka – jej hlas je znelý, no najmä nosný, nezanikne ani v partoch so zborom. Naopak, spoľahlivo ho dokáže prespievať.
V Dies irae by možno poslucháči čakali viac dramatickosti, ktorý Kittner supluje bicím aparátom, dramatickým zborom, ktorý ak by bol v plnom obsadení, nepochybne by vynikol ešte dynamickejšie. Čo však bolo inštrumentálne zaujímavé, bola citácia ústrednej témy z orchestrálnej suity Šeherezáda Nikolaja Rimského-Korsakova. Autor ju do orchestra včlenil dômyselne, no pritom jej typický orientálny zvuk bol neprehliadnuteľný, ak mu teda aj vyčítajú istú spiatočníckosť, či tradicionalizmus, tak určite o ničom takom hovoriť nemôžeme, pretože práve takéto zručné kompozičné majstrovstvo svedčí o pravom opaku.
V Tuba mirum sme počuli prvý krát sólistu, na ktorého sme boli mimoriadne zvedaví – Tomáš Šelc je spevák, ktorý má s duchovnými dielami a ich interpretáciou bohaté skúsenosti. Dokáže ich precítiť a dať im presne ten výraz, ktorý je pre týchto kompozíciách žiadúci. Nádherne interpretované inštrumentálne intro – dychy sa predviedli v prekrásnom pianissime a konečne ukázali publiku, že ak je správna motivácia, tak sa to dá. Skrátka, nie je Mozart ako Mozart, či skôr Kittner, všakže. Plechové aj drevené dychy zneli v intímnych sólach v čistej intonácii – počuli sme úžasné, svietivé trúbky a následne sólo Šelca, ktoré korešpondovalo s hymnickým prejavom.
Jeho vokál mal patričnú nosnosť, vie zaplniť celú sálu, no nikdy to s dynamikou a najmä vibrátom nepreháňa. Sólista disponuje prirodzene krásnou farbou, jeho frázy majú pekný oblúk a najmä rozmýšľa nad významom textu, deklamácia je zreteľná, čistá, v kontexte interpretovaného libreta. Vo všetkých polohách je sebaistý, v nižších znie pekne a spevne, vo vyšších rovnako isto a bezchybne. Napríklad v Recordare ukázal ďalší register a v téme znel vo vyšších polohách forte bezchybne, bez toho, aby výšky forsíroval. Ešte dojímavejšia bola v Šelcovom podaní časť Hostias pre bas a zbor. To sú presne tie momenty, kedy sa vám počas koncertu tisnú do očí slzy.
Kittner dokáže v diele podchytiť hlbokú lyriku – citeľnú v inštrumentácii a zároveň vnútorné pozdvihnutie v partoch zboru. Je zručný v polyfónii a kontrapunkte, čo preukázal v ďalších častiach, no najmä rozumie liturgii, takže každá časť významovo zodpovedala nálade – či už bola radostná, hĺbavá, lyrická, intímna či dramatická. V tomto postupuje presne ako Dvořák, samozrejme, jeho harmonické prostriedky, spôsob inštrumentácie a hudobná reč je úplne odlišná. A tiež spomínané citácie – napríklad aj Scherzo z 3. Symfónie Gustava Mahlera v časti Quid Sum Miser. Keď sme už pri citáciách, azda najvýraznejšie znel Tanec rytierov z diela Romeo a Júlia Sergeja Prokofieva – jeho citácia v časti Confutatis pre zbor doslova v orchestri priniesla nový závan inštrumentácie, témy, ktorú dôverne poznáme. V Sanctus znela citácia Mozartovho slávneho Requiem, časti Lacrimosa. Ak by aj mohla nastať otázka, čo v autorovom diele robia citácie diel od Prokofieva, Mahlera, Mozarta, v prvom rade, je to bežná súčasť komponovania. No Kittner týmito hudobnými odkazmi zdôrazňuje výročia týchto skladateľov, ktoré sme si práve v roku 2021 pripomenuli.
Ďalšou sólistkou, ktorá sa na svetovej premiére Requiem predstavila, bola mezzosopranistka Terézia Kružliaková. Kto túto speváčka nepozná, na prvé počutie môže znieť jej farba trošku tmavšie, no po pár taktoch, keď sa s touto farbou stotožníte, začnete si všímať jej krásu materiálu a spôsob, akým s ním vie pracovať. V tom je jej hlavná sila: vie si poslucháča okamžite získať precíteným prejavom, plynulosťou fráz, legátovým tvarovaním a sebaistotou v spodných polohách, ale rovnako prirodzene dokáže presvetliť výšky. A to nie je v dnešnej dobe maličkosť. V Lacrimose očarili Kružliaková, Šelc, hoci popri ich spoločných partoch v triu ostal trochu „neviditeľný“ tenor Juraj Kuchar. Napriek všetkému – ak nespieval v spoločných partoch, ale sólo, ukázal intonačne čistý spev, štýlovo korešpondujúci s barokovým obdobím – kvalitný bezvibrátový tón. Ak by bolo zloženie sólistov iné, nesporne by vynikol viac, no pri takomto zložení sa strácal.
Sólo part Terézie Kružliakovej, v ktorom vynikla a najviac dojala publikum, bola časť Pie Jesu. Dokázala, že vie svoj prejav oprostiť od operného nánosu a koncentrovať ho do intímneho, hlboko duchovného prejavu. Kružliaková túto časť precítila – vďaka veľkému fondu síce vie zaplniť celú sálu, no dokázala ho skoncentrovať dovnútra, čím dala tejto časti exaktný obsahový význam, no hlavne výrazný emocionálny zážitok.
Kittner je skladateľ, ktorý sa dokáže svojimi emóciami a kompozičnými postupmi priblížiť ľuďom. Bežným ľuďom, pretože je zrozumiteľný. Nevzďaľuje sa im témami, emóciami, ani hudobnovýrazovými prostriedkami. O čom je umenie? Komponovať si do šuflíku a spraviť si čiarku – bohorovne si pohladiť ego, dívať sa do zrkadla a hovoriť si: zrkadielko, povedz že mi, povedz, kto je najlepší skladateľ na svete? No mať na konte ďalšiu nehranú skladbu, z ktorej nebudú mať poslucháči žiadny duchovný ani emocionálny zážitok? Či radšej zniesť výčitky intelektuálov so zdvihnutým obočím a ísť si vlastnou cestou? Tí, čo boli na koncerte nepochybne poznajú odpoveď. A určite aj Marián Kittner…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Roderik Kučavík
