Láska a mágia Alciny, extatický tanec La Folia, či virtuózna Ouvertúra. Bazilejský barokový orchester La Cetra predviedol hudbu plnú energie, virtuóznych prvkov, štýlového frázovania, rytmickej pulzácie a krásneho, kultivovaného zvuku.
Bazilejský barokový orchester La Cetra patrí dnes medzi popredné telesá. Za svoju precíznu, štýlovú interpretáciu hudobníci vďačia čembalistovi a dirigentovi Andreovi Marconovi. Orchester je držiteľom Európskej ceny za starú hudbu a snahou hudobníkov je priniesť poslucháčom interpretáciu starej hudby v poučenej interpretácii. Ich muzikalita a súlad medzi jednotlivými členmi zoskupenia vplývajú na publikum tým najmocnejším efektom. Mali sme možnosť presvedčiť sa o tom na Bratislavských hudobných slávnostiach (2. októbra 2024). Sólistkou koncertu bola svetovo uznávaná mezzosopranistka Magdalena Kožená.
Večer patril opere Georga Friedricha Händla Alcina – Začarovaná láska, no okrem vokálnych čísel to boli aj inštrumentálne, ktoré nás presvedčili, že tento súbor má svoje uznanie zaslúžene. Boli to diela ďalších barokových autorov – Arcangello Corelli, Alessandro Marcello, Francesco Maria Veracini, v ktorých orchester pod vedením Andreu Marconeho (dirigoval od čembala), predstavil v interpretácii cestu, ktorá je pre mňa v starej hudbe ideálna: zvuk historických nástrojov, živé frázovanie, prácu s tempami, dynamické kontrasty (neprehnané do roviny teatrálnosti), to všetko korunované prirodzenou muzikalitou hráčov. Vďaka týmto faktorom sme počuli vycibrený zvuk, no zároveň mäkkosť a kultivovanosť tónu. Ansámbel nikdy nešiel do extrému, ako to v prípade mnohých barokových súborov, preferujúcich poučenú interpretáciu, býva. Akoby našli zlatú strednú cestu, v ktorej nechali zasvietiť hudbu a podriadili v nej všetko ostatné. Diela v podaní tohto súboru sa tak nestali afektované, nepočuli sme ani prehnané výkyvy v tempách či dynamike, pre ktoré sa v súčasnosti mnohé súbory stávajú v interpretácii predvídateľnými.
La Cetra nehrali proti hudbe, neinterpretovali nič, čo by bolo v rozpore s estetikou barokovej hudby, len aby poslucháčov zaujali a odlíšili sa tak od ostatných. Práve tým boli jedineční, že preferovali kultúru, kultivovanosť, sofistikovanosť zvuku, výsledkom čoho boli prekvapenia pre poslucháčov – skryté v partitúrach, tak často v prípade iných, nerešpektované. A pritom bolo všetko technicky čisté, zosúladené v dokonalom, krásnom zvuku a presných nástupoch – nie však otrockých. Muzikalita hráčov bola neuveriteľná – priam ste cítili, ako vytvárajú konzistentný súbor, ktorý žiaril v zmenách temp, prirodzenými rubatami s transparentnými textúrami. Pravidlá interpretácie majú hudobníci zažité natoľko, že si môžu dovoliť aj improvizačné momenty, ktoré, napokon, k barokovej hudbe vždy patrili.
Už v predohre k opere Alcina ohromili zvukovou kompaktnosťou. Čistota vyspievanej melódie, technicky bravúrne zvládnuté melodické party v rýchlych tempách, spoločné dýchanie hudobníkov vo frázovaní. A najmä, odhadnutie dynamickej hladiny v priestoroch sály. Hudobníci, v duchu tradície, hrali po celý čas v stoji. Nad nimi sa vznášala pomyselná taktovka Marconeho, pohyblivého, rytmického. Volili kultivovaný zvuk, štýlovosť ktorého umocňovali historické nástroje a sláčiky. V časti menuet predviedli tanečnú pulzáciu s prirodzenosťou, nie násilným temperamentom, aký často počúvame v podaní rôznych súborov zameraných na starú hudbu. To, že hudbu cítia, nielen technicky hrajú správne noty a zvýrazňujú ťažké doby, bolo zjavné okamžite.
Keď nastúpila sólistka s prvou áriou Alciny z 1. dejstva, rozdiel bol markantný nielen v celkovej hustote partov, ale i dynamike. La Cetra nechali speváčku vyniknúť. Magdalena Kožená predviedla svoj svetlý, pekne sfarbený mezzosoprán. Jej výšky boli isté, hlas mala plne pod kontrolou vo všetkých polohách. Úchvatné v jej podaní boli aj nízke polohy – v priestoroch veľkej sály vždy znelé a dostatočne objemné. V prejave však nikdy nemusela forsírovať či pomáhať si vibrátom. Bola to štýlová interpretácia Alciny, jej motívy sa pretavovali ako odpoveď či potvrdenia v orchestri. Hudobníci boli už od prvej árie schopní výnimočných nuáns, vždy udržiavajúc jemnú dynamickú hladinu, dialogické party s vokálnou líniou boli plné spontánnosti. S telesom komunikovala sólistka veľmi živo. Nebola to len vokálna sila, nádherne tvarované frázy a ozdoby, ktoré toto dielo spravili výnimočným, ale i spôsob prevedenia. Kožená sa stala súčasťou orchestra, tak i hudobníci boli v jej parte účastní a vytvorili tak homogénne, dobre fungujúce dielo.
Už v druhej árii Alciny predviedla nádherné pianissimo vo výškach – jemné, vyvážené, v dramatickejších partoch sme obdivovali jej pôsobivé forte. Kontrasty vytvárala sólistka z významu slov, detailne a precízne. Taktiež melodika je podriadená textu, klesajúci tok melódie, nízke tóny, či stúpajúce, všetky tieto postupy majú v opere Händla logiku. V tento večer boli súborom a sólistkou Magdalenou Koženou interpretované do najmenších nuáns. Až natoľko, že ste nemuseli v bulletine čítať preložený text – význam vám napovedal sám výraz hudby a jej emócie.
Príbeh nešťastne zamilovanej čarodejnice Alciny vychádza z epickej poémy Orlando furioso, ktorú spracoval aj Antonio Vivaldi. Händlova opera bola uvedená v Kráľovskej opere Covent Garden v roku 1735 a v 20. storočí sa o jej revival postarali režisér Franco Zeffirelli a sopranistka Joan Sutherland. Krásna Alcina žije na ostrove a zvádza každého rytiera, ktorý tam príde. Čoskoro svojich milencov premieňa na kamene, zvieratá, rastliny. Je to príbeh, ktorý prináša prepojenie zloby a zároveň túžby po láske, tej podľahne aj ústredná postava. Od dvoch, emocionálne rozporných árií z prvého dejstva, Kožená spievala tri skladby z druhého dejstva – prekrásnu áriu Ach srdce moje, recitatív Krutý Ruggiero a áriu Bledé tiene. Tragický charakter hrdinky podčiarkli najmä dve árie z tretieho dejstva v druhej polovici koncertu – Keď sa však vrátiš a Len slzy mi zostanú. V oboch sa spája túžba po láske a zároveň pomste. Prvá z nich, charakterovo predpovedajúca nešťastný osud hrdinky (s dôslednou, výraznou pulzáciou orchestra, podčiarkujúcej tragédiu), s extrovertnými, dramatickejšími emóciami, druhá v tempe Larghetto, v temnej tónine fis mol, bôľna, už z prvých taktov hudby, predpovedala smutný koniec hlavnej postavy. V oboch bol citeľný markantný rozdiel medzi „klasickou“ interpretáciou a poučenou. V tej, ktorú prezentoval bazilejský barokový orchester, boli emócie vyhranené. Hudobníci hrali pulzy rytmov ostrejšie, kultúra legát v speve mala odlišný charakter, bola plne podriadená dráme a slovu, spomalenia do Adagia boli v podaní súboru precízne, pomalšie, ako ich hrávajú tradičné orchestre. Larghetto možno nebolo až tak pomalé, ako ho počúvame od iných telies, no hĺbka zvuku a naliehavosť emócií, bola z tónu citeľná podstatne viac.
Medzi jednotlivými áriami a recitatívmi hrali La Cetra concerti grossi a overtúru, dobre slúžiace ako medzihry v opere. Virtuózne party extatického tanca La Folia zneli v Concerto grosso č. 12 d mol, ktoré Geminiani prepísal z Corelliho Sonáty opusu 5, č. 12. Ako žiak Corelliho robil často transkripcie, v tomto diele dal virtuozitu husliam a continuu. Bol to strhujúci kus s koncertným majstrom Germánom Echeverrim Chamorrom. V interpretácii variácií sa podarilo dosiahnuť kontrastnosť partov, tempá boli rýchle, živé, výkony technicky čisté, s obrovskou energiou a živelnosťou. Aj momenty improvizácie, ktoré počujeme spravidla tak vzácne, sme si v podaní hosťujúceho orchestra mohli vychutnať. Skutočného muzikanta spoznáte aj vďaka tomuto prvku. Germán Echverri dokázal premeniť aj neskoré zakončenie frázy v humor, taký zriedkavý na dnešných predstaveniach. Pomalé tempá a s nimi krása zvuku čembala, vyspievaných melodických línií v husliach, oproti extatickým, rýchlym, tanečným, s mnohými, ťažkými virtuóznymi prvkami v živelnom forte, to boli v prvej polovici hudobníci, akých len zriedka uvidíme na našich pódiách.
V druhej časti večera boli na programe dve inštrumentálne diela. Alessandro Marcello a jeho Concerto grosso č. 3 a Francesco Maria Veracini a Ouvertúra č. 5 g mol. Pomalá prvá časť Marcellovho Concerto grosso „La Cetra“ v tempovom označení Andante Larghetto priniesla tmavé farby, temné témy a postupné gradovanie zvuku. Orchester mal výborný ťah, aj vďaka nepatrnému zrýchleniu sa hudobníkom podarilo udržať kompaktnosť skladby. Dynamiku však negradovali do veľkého forte, ktoré stúpajúcu líniu v melodike spravidla rozbíja. Marcello bol majstrom v kreslení ponurých atmosfér, medzi jeho najznámejšie diela patrí aj séria šiestich koncertov „La Cetra“. Nevybočením z tejto dynamickej hladiny dosiahli atmosféru, ktorá je pre skladby tohto autora typická. A ďalšiu dôležitú vec – eleganciu a noblesu zvuku, ktorá k barokovej hudbe patrí.
Inštrumentálne majstrovstvo predviedli aj hobojisti – Georg Fritz a Priska Comploi. Veraciniho predohra bola oproti Marcellovej skladbe príkladom virtuozity, technickej čistoty a bravúry. Bol to majstrovský súboj dvoch sólistov, ich remeselnej zručnosti, no zároveň nespútanej energie a temperamentu. Bol to však priateľský „battle“ dvoch spoluhráčov na vysokej úrovni.
Hosťovanie súboru La Cetra s mezzosopranistkou Magdalenou Koženou patrilo rozhodne medzi to najlepšie, čo nám festival tohto roku ponúkol. S hudbou, v ktorej síce existujú prísne pravidlá, no ak sa pred vás postavia hráči, ktorí ich ovládajú na najvyššej úrovni, môžu si dovoliť občas ich aj porušiť. Aj vďaka týmto nuansám bol tento koncert výnimočný.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš