„Mali sme množstvo interpretov, ktorí k nám prišli ako mladí, neskúsení a neskôr sa z nich stali slávni hudobníci alebo speváci. Vtedy pre nás hrali za skromné honoráre a viem, že dnes by pre nás už neprišli hrať, ale mne to neprekáža,“ hovorí pre náš portál umelecký riaditeľ Festivalu Murten Classics.
Úvodná otázka bude asi trochu štandardná, ale predsa len, nie je obvyklé, aby dirigent a flautista, ktorý organizuje festival klasickej hudby vo švajčiarskom Murtene, pozýval slovenský orchester, konkrétne Hilaris Chamber Orchestra, do Švajčiarska. Ako ste sa stretli?
Boli na mojom festivale už tri krát a zoznámili sme sa na Slovensku, keďže ako dirigent som niekoľkokrát hosťoval v Slovenskej filharmónii. Je to už 15 rokov, čo ma filharmónia pozýva ako dirigenta na Slovensko a hosťujem tu pravidelne asi dvakrát ročne. Zhruba pred piatimi rokmi som sa zoznámil s huslistom a umeleckým vedúcim Hilaris Chamber Orchestra Alanom Vizvárym. Predstavil mi jeho orchester, ja som prejavil záujem, chcel som spoznať ich hudbu a ich interpretáciu. Zahrali sme si spoločne asi tri koncerty a logicky som ich pozval do Švajčiarska, lebo sa medzi nami začalo jedno krásne hudobné priateľstvo.
A dnes počas koncertu Vianočné prekvapenie v Moyzesovej sieni, ste viedli orchester ako dirigent a zároveň sa predstavili ako vynikajúci flautista. Priniesli ste si so sebou špeciálny hudobný nástroj, ktorý znel ako historický, rozhodne to nebola štandardná priečna flauta. Predstavíte nám ho?
Nie je to historický nástroj. Je modernej výroby, jediný rozdiel je v tom, že je vyrobený z dreva, takže zvuk je podstatne mäkší, ale mechanika je totožná s modernou flautou. Má veľmi čistý a rovný tón, nemá v sebe toľko vibráta a hrá sa na ňom trošku odlišnou technikou, čiže na interpretácii som musel popracovať, aby som z tejto flauty vyrobenej z dreva dostal všetky tie farby, aké má tento hudobný nástroj mať.
Je to hudobný nástroj, ktorý je blízky klasicizmu a vo všeobecnosti starej hudbe? Pretože dnes ste ho využili na interpretáciu Haydnovej symfónie a znelo to veľmi dobre, vkusne a tá estetika tónu bola úplne odlišná…
Áno, využívam tento nástroj vo všeobecnosti na interpretáciu starej hudby. Trebárs od baroka až po Beethovena, ale ďalej už nie. Rád na tejto flaute hrám, pretože má široké spektrum farieb, ktoré potrebujem z nástroja dostať.
Ale keď si to tak vezmeme, táto kombinácia bola trošku zvláštna, pretože členovia Hilaris Chamber Orchestra nehrajú na historických nástrojoch a flauta, na ktorej ste hrali, mala výrazne odlišný zvuk ako štandardná priečna flauta, ale výsledok bol unikátny a veľmi zaujímavý. Ako táto kombinácia môže na pódiu fungovať?
Treba si uvedomiť, že táto flauta, aj keď je vyrobená z dreva, nie je historický hudobný nástroj, ale je nový, moderný. Má len trošku odlišný, mäkší zvuk, takže v kombinácii s týmto orchestrom to vyznie dobre a hlavne pri Haydnovi sa docielil ten špecifický zvuk, ktorý je potrebný.
Dopočula som sa, že pôvodný plán bol, že od flauty budete dirigovať orchester, ale nakoniec ste sa rozhodli, že Hilaris Chamber Orchestra bude viesť umelecký vedúci Alan Vizváry. To je veľkorysé gesto z Vašej strany. Prečo toto rozhodnutie?
Pôvodne sme ani nemali v pláne Haydna hrať, no orchester mi navrhol hrať Haydnovu symfóniu č. 94 G dur „Prekvapenie“ v komornej úprave od Salomona. Z histórie vieme, že bol blízkym priateľom Haydna, rozumel jeho hudbe, organizoval koncerty v Londýne a práve vďaka nemu sa Haydnove dielo stalo takým obľúbeným v Anglicku. A práve táto špecifická Salomonova úprava pre flautu, sláčikové kvarteto a pôvodne kladivkový klavír vo mne vzbudila nápad, že by sme symfóniu mohli uviesť s celým orchestrom a klavírom. Ale k prevedeniu tohto diela sme nemali potrebu dirigenta, tak, ako to bývalo v časoch klasicizmu – napríklad aj v prípade Mozarta a Hummela s príbuzným obsadením komorných skladieb.
Čiže ponechali ste vedenie orchestra na Alana Vizváryho? Pretože ansámbel potrebuje byť jednotný v nástupoch, výraze a orientovať sa podľa jedného lídra…
Určite. A vyplynulo to hneď na prvej skúške, kde som hudobníkom vysvetlil moje predstavy o interpretácii skladby, jej pulzácii, akcentácii, dynamike. Ale flauta v tejto symfónii nehrá až takú dôležitú úlohu, najdôležitejším hudobným nástrojom v tomto diele sú husle, takže funkciu vedenia orchestra som ponechal Alanovi (Alan Vizváry – huslista a umelecký vedúci Hilaris Chamber Orchestra – pozn.red.). Flauta je v tomto prípade, ľudovo povedané, súčasťou orchestra medzi hudobnými priateľmi ostatných interpretov.
Na Slovensku nemáme veľké množstvo komorných orchestrov, Vy ste si vybrali na spoluprácu Hilaris. Prečo? Rozhodovala kvalita interpretácie? Ako ich hodnotíte ako orchester?
Myslím si, že sú veľmi dobrí hudobníci, preferujú klasický štýl interpretácie, nepoužívajú príliš veľa vibrátových tónov, majú dostatok autentických informácií k tomu, aby vedeli štýlovo správne interpretovať diela. Či už hovoríme o Bachovi, Mozartovi alebo Haydnovi, v ich podaní znejú skladby týchto skladateľov veľmi dobre. Ale čo je zaujímavé, dokážu krásne zahrať aj romantické skladby, ako sme napríklad dnes večer počuli Elgarovu Serenádu, ktorú hrali nádherne a čisto. Preferujem priehľadnú a čistú interpretáciu. Rovnako štýlovo čisto hrali aj Maxa Regera. Nie som zástancom hlučnej, mohutnej interpretácie, ktorá preháňa výraz, aj preto mi je ich štýl taký blízky. Nemám rád, keď orchestre hrajú príliš nahlas, naopak. Oceňujem, keď dokážu zahrať krásne pianissimo a z neho spraviť peknú gradáciu.
Komorné orchestre musia mať svojho lídra, ktorý stojí nielen za koncepciou telesa, repertoárom, ale aj za celkovým výsledkom interpretácie. Aká je podľa Vás úloha umeleckého vedúceho v orchestri?
V prvom rade je to komunikácia s hudobníkmi. Musí im odovzdať svoju energiu, vysvetliť predstavy o interpretácii a chápaní kompozície. Je to podstatne jednoduchšie, ak táto komunikácia prebieha prostredníctvom hudobného nástroja. Keď sme napríklad spoločne skúšali repertoár Vianočného koncertu s Hilaris, hneď v prvý deň som im vysvetlil moje predstavy o akcentoch a zahral som im ich. Čiže ak to hneď počuli, je to pre muzikantov podstatne ľahšie, ako keď im o tom len hovoríte. Dobrý líder musí byť aj autorita, ale zároveň aj hudobník, aby ho orchester chápal.
Je až neuveriteľné, že ste počas dvoch dní dokázali spoločne nacvičiť repertoár, ktorý odznel na Vianočnom koncerte. Myslím si, že publikum v sále mohli cítiť vzájomnú kompatibilitu medzi Vami, a to nielen muzikantskú, ale aj ľudskú. Ako ste v takom krátkom čase dokázali nacvičiť všetky skladby?
Je to jednoduché: poznáme sa veľmi dobre a sme priatelia. Klavírny koncert f mol od Chopina sme už spolu vo Švajčiarsku hrali a Haydn je typ skladateľa, ktorého buď zahráte veľmi dobre alebo ho nezahráte vôbec. Aby som bol úprimný, Haydna musíte hrať stále viac a viac a vždy to bude lepšie a krajšie. Vždy v ňom dokážete objavovať množstvo nových detailov, na ktorých možno pracovať, takže tá interpretácia sa vyvíja. Haydna by som nazval ako „never ending story“, ktorého môžete hrať rôznymi spôsobmi: buď veľmi sviežo alebo trošku miernejšie. Myslím si, že počas skúšok sa nám podarilo nájsť dobrú cestu. Boli to prísne skúšky, ale mali svoj význam, lebo nakoniec mali svoj účinok.
Rada by som sa ešte spýtala na tempo, pretože mám pocit, že v súčasnosti sa interpreti „pretekajú“ vo virtuozite, často na úkor estetiky. Z hudby sa stala akási súťaž a víťaz je ten, kto zahrá skladbu rýchlejšie, ukáže vynikajúce technické dispozície, ale možno si to ten skladateľ tak neželal a navyše pri tomto spôsobe zaniká výraz. Myslíte si, že je to správna cesta?
Príliš rýchle tempo môže skladbe veľmi škodiť. Hudba je ako reč – keď hovoríte, musíte rozumieť slovám.
A podobne je to aj v hudbe. Každá fráza má svoj začiatok a koniec…
Presne tak. A ak nie je vypovedaná zrozumiteľne, ak nemá zrozumiteľný začiatok a nie je ukončená a vypovedaná, zahratá, vyspievaná, nemôžete očakávať, že ju zrozumiteľne odovzdáte publiku, pretože sa stane nepochopiteľnou. Ale ak sú hudobníci otvorení a rozumejú hudbe, tak tie frázy ukončia, hrajú to správne, tak potom vtedy je hudba skutočne hudbou.
A keď sme už pri tempe, pod Vaším vedením bolo správne zvolené a hudba bola zrozumiteľná. Človek mal pocit, že hráte spolu celé roky, z pódia sálala neuveriteľná energia…
Nie, nehráme spolu celé roky (smiech). Ale na svete sú ľudia, ktorých keď stretnete, do pol hodinky sa z vás stanú veľmi dobrí priatelia. A na druhej strane, niektorých poznáte celé roky a nefunguje to – nedokážete s nimi fungovať a hrať hudbu.
A ten vrúcny druh priateľstva sa Vám stal s pánom Vizvárym a ostatnými členmi orchestra?
Áno, to sa stalo okamžite. Aj s hudobníkmi orchestra. Je z nich cítiť, že sú veľmi otvorení a majú skutočný záujem o hudbu. Sú ambiciózni a spravia všetko preto, aby hudbu interpretovali čo najlepšie.
Zrejme aj to je dôvod, prečo ich pozývate na Váš festival Murten Classics, ktorý má už dlhú tradíciu. Priblížili by ste nám jeho históriu?
Tento festival robím už 22 rokov. Bol som veľmi mladý, práve som ukončil štúdiá a požiadali ma, aby som začal organizovať tento festival. Povedal som si v duchu – môj Ty Bože! V tom období som bol „nikto“ a nemal som tušenia ako to spravím, len som vedel, že chcem vymyslieť niečo kreatívne. Tak som sa rozhodol, že bude akýmsi zrkadlom môjho života. Festival je vlastne akési fórum, kde pozývam svojich priateľov – hudobníkov, rôzne orchestre, sólistov a ľudí, ktorí ma zaujmú. Nepatríme medzi snobské festivaly, kde sa prezentujú hviezdy, ani renomované značky ako Salzburg, ani sme to nikdy nechceli.
Ale vždy dokážete do posledného miesta naplniť priestory a Váš festival je populárny, takže niečím ľudí určite priťahuje…
Je to programom. Vždy snažíme postaviť zaujímavú hudobnú dramaturgiu a myslím si, že práve tá priláka ľudí. Myšlienka je, že príde sólista, ktorý je úplne neznámy, ale interpretuje nevšedné a krásne dielo. Publikum sa teší nielen z hudby, ale aj z mladého talentovaného sólistu či orchestra. Mali sme množstvo sólistov, ktorí účinkovali na našom festivale predtým ako sa stali celosvetovo slávnymi, napríklad Patricia Kopačinskaja, ktorá práve ukončila štúdium a nikto ju nepoznal a v roku 2002 vystúpila v Murtene. Koncertoval u nás aj David Garrett.
To naozaj? Ešte pred obdobím, keď naozaj hral na husle, teda klasiku a nie Michaela Jacksona, Metallicu a podobné nezmysly?
Áno, hral klasiku a v tom období ho ešte takmer nikto nepoznal. Bol len pekným, blonďavým, dlhovlasým huslistom, ale veľmi dobrým interpretom, však?
Áno, bol, súhlasím, kým nezačal robiť namiesto hudby lacnú šou…
No veru. Dnes už nie je až takým dobrým huslistom, len dobre vyzerajúcim blondiakom (smiech). Mali sme množstvo interpretov, ktorí k nám prišli ako mladí, neskúsení, niektorí sa trošku aj ostýchali, ale neskôr sa z nich skutočne stali slávni hudobníci alebo speváci. Vtedy pre nás hrali za skromné honoráre a viem, že dnes by pre nás už neprišli hrať, ale mne to neprekáža. Vždy je na svete dosť mladých, nových talentov, ktorým dávam priestor.
Treba uznať, že je to veľmi dobrá a zároveň ušľachtilá myšlienka…
Napríklad aj Aleksandra Mikulska, ktorá na dnešnom koncerte hrala Chopina, koncertovala na našom festivale a dnes je jej kariéra neuveriteľne dobre naštartovaná. Ale keďže tento festival robím už veľmi dlho, rozhodol som sa tento projekt ukončiť a začať s niečím novým.
Čiže Festival Murten Classics na budúci rok už nebude? To nie je príliš dobrá správa pre fanúšikov klasickej hudby, ktorí ho radi navštevujú…
Je čas skončiť, ale premýšľam nad novým projektom. Mám otvorené uši aj oči, premýšľam, hľadám nové podnety a myšlienky.
Takže ešte naozaj neviete, čo to bude alebo mi to len nechcete prezradiť?
Nie, naozaj neviem. Je to zaujímavý stav napätia. Sám som zvedavý, k čomu to povedie.
Každopádne, publikum bude asi sklamané a keď sme už pri publiku, dopočula som sa, že máte vo Švajčiarsku vzdelanejšie publikum. Napríklad, nemohlo by sa tam stať niečo ako u nás, že ľudia zatlieskajú po prvej časti trojčasťového koncertu. Je to tak?
Nie, naopak, publikum je spontánne a ja to mám rád. Vám to prekáža?
Áno, musím sa priznať, že veľmi…
A prečo, Vy ste členom policajnej hliadky, ktorá kontroluje potlesk? (smiech)
Nie (smiech), ale ruší ma to. Vás ako dirigenta to nevyrušuje?
Vôbec nie, naopak. Mám rád spontánne reakcie a slovenské publikum bolo dnes večer veľmi vrúcne.
Rozumiem tomu, že niektoré časti kompozícií sú napísané tak, že môžu evokovať grandiózne finále a ľudí to láka k potlesku, ale klasická hudba si vyžaduje vzdelaného poslucháča, nie?
Je to skôr otázka toho, že pociťujú radosť a šťastie, čo chcú vyjadriť potleskom. Na festivale v Murtene tlieskajú po každej časti. A deje sa to aj vo veľkých metropolách, Berlíne či Zürichu. Nie je to žiadna tragédia, naopak.
Ale môžete sa pýšiť tým, že ľudia majú vzťah ku klasickej hudbe a sú vzdelaní. Sú vedení k európskej hudbe už od útleho veku?
Ak máte na mysli Švajčiarsko, tak potom my nie sme kultúrna krajina. Švajčiarsko je dobré len v troch veciach: máme peniaze, kvalitné hodinky a dobrú čokoládu. A ešte máme krásne hory. To je všetko. Kultúru si kupujeme. V kultúre sú dobrí Nemci, Taliani alebo Francúzi, ktorí po vojne museli opätovne budovať svoju identitu a na kultúre im veľmi záležalo, ale je mylné domnievať sa, že Švajčiarom na kultúre záleží. My postavíme filharmóniu, lebo na to máme peniaze a vo vyspelých európskych krajinách sú veľké kultúrne inštitúcie. Tak ich vybudujeme aj my, lebo si to môžeme dovoliť.
Vždy hovoríte pravdu takýmto úprimným spôsobom?
Áno, pretože je to tak. Dokonca nemáme ani kvalitný systém hudobného vzdelania. Moja manželka pochádza z Rumunska a študovala počas komunizmu. Mali podstatne lepší systém hudobného vzdelania ako u nás vo Švajčiarsku. Možno to bol systém „starej školy“ a postavený na súťaživosti, ale podstatne lepší ako u nás. Ja som mal jediné šťastie, že som mal veľmi dobrých učiteľov. Rodičia ma do ničoho netlačili, ale podporovali v tom. Dali mi veľmi dobré zázemie na kvalitné vzdelanie a už ako 20 ročný som chodil študovať do Paríža. Takže Švajčiarsko je krajina, ktorú musíte opustiť a potom sa opäť vrátiť. Napríklad, ja žijem v Berne, je to krásne mesto, ale najlepšie, čo tam je, že má priamu linku do Paríža. Takže hocikedy sadnem na vlak, odveziem sa do Paríža a kedykoľvek sa vrátim domov…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív HCO, www.kasparzehnder.com
