Big band Cotatcha Orchestra založil trubkár Jiří Kotača. Jeho víziou bolo hrať novú, modernú bigbandovú hudbu. „Ak niekto čaká, že budeme hrať len Counta Basieho v tej najtradičnejšej podobe, tak sa nedočká,“ hovorí pre náš portál bandlíder.
Začneme tento rozhovor menej tradične. Raz mi jeden muzikant nemenovaného orchestra povedal, že neexistuje dobrý orchester, ale dobrí sólisti, ktorí ho tvoria. Súhlasíte?
To si nemyslím, ja s tým nesúhlasím. Tie orchestre sú veľké a je dôležité mať dobrý tím, ktorý ťahá za jeden povraz. Všetci predsa „dýchajú“ spoločne a pre jednu vec. A keď spoja sily, myslím, že z toho môže vzniknúť lepšia hudba ako z orchestrov, ktoré sú vytvorené zo super sólistov. Môžu to byť totiž skvelí sólisti, ale možno nie sú zvyknutí spolu hrať a na výsledku to hneď počuť. Big band je predsa hlavne o celkovom zvuku a nie len o sólach.
Možno tým tvrdením sa chce povedať aj to, že celý ten orchester tvoria jednotlivci, ktorí musia byť dobrí hráči. Napríklad aj v big bande máte silnú dychovú sekciu a stačí, že jeden hráč je priemerný a už to počujete…
Určite. Musia byť všetci dobrí. Ak by som to mal vysvetliť, tak uveďme príklad. Predstavme si, že big band vytvoríme z tých najlepších saxofonistov a trumpetistov z celého sveta. Nemusí to byť ešte nutne záruka dobrej kvality, ako tí dobrí hráči, ktorí sú remeselne dobrými hráčmi zvyknutými spolu hrať.
Ako ste stavali Váš big band Vy? Sú to hráči, ktorí sú si blízki a poznajú sa? Čerpáte aj z klasickej hudby – bola to Vaša podmienka, aby boli odchovaní na klasike?
To ani nie, lebo väčšina z nás klasiku ani neštudovala. Väčšina z nás prešla jazzovým vzdelaním. Nie všetci, lebo som big band zakladal ešte počas štúdií, keď som bol mladé ucho. Už to bude desať rokov, ale nie som až taký starý (smiech). Ale vtedy som bol mladý a skladal som to z ľudí, ktorí tvorili jazzovú scénu, primárne v Brne, ale zišli sa tam aj nejakí muzikanti z Prahy a ďalších častí Moravy. Pre mňa bolo najdôležitejšie, ako tí hráči vedia hrať. Teda vyslovene, či ovládajú svoje remeslo. A tiež som dbal na to, aby si ľudia medzi sebou navzájom rozumeli a zapadli do kolektívu. Ľudský rozmer je určite dôležitý pri akejkoľvek kapele. A samozrejme, žáner, ktorý hráme. Dôležitá je pre mňa otvorenosť hráčov voči iným žánrom a to nielen jazzovým. Hráme totiž rôzne projekty, nielen to, čo sme prezentovali na koncerte počas festivalu v Liptovskom Mikuláši. Za tú dobu, čo fungujeme, tých programov bolo asi dvanásť.
Hráte aj tradičný jazz?
Občas áno. Tých smerov je viac, respektíve projektov je viac. Zo škatuľky tradičného jazzu je to náš program venujúci sa výročiam slávnych jazzmenov, ktorí už medzi nami nie sú. Každý rok je to iná významná postava, ktorá má okrúhle výročie. Uvádzame ich skladby, ktoré si často sami aranžujeme a bežne máme aj zahraničného hosťa. V minulosti to boli napríklad Duke Ellington, ale tiež Gil Evans, Clark Terry, Charlie Parker, Thad Jones a ďalší. Vyberám si veci, ktoré sú niečím zaujímavé, nemusia to byť tie najnotorickejšie známe mená a skladby. Trochu si tým tiež plním prianie, to bol napríklad prípad hudby Gila Evanse, ktorú napísal pre Milese Davisa. Veľký ansámbel s lesnými rohy, tubou a rôznymi plátkovými nástrojmi. Máme tiež netradičný vianočný program, ktorý sa každý rok čiastočne obmieňa podľa toho, z ktorej krajiny pochádza náš hosť. Mali sme napríklad turné so skvelým holandským trombonistom a skladateľom Iljom Reijngoudom, s ktorým sme hrali jeho autorskú hudbu. Kmeňovým a hlavným repertoárom je však to, čo znelo dnes na koncerte.
Určite sú aj také ansámble a ľudia chcú počuť aj starý jazz, ale aj big bandy mali svoj vývoj. Prvé progresívne tendencie sa začali už v 40-tych rokoch, samozrejme, nástupom jazzovej avantgardy sa rozvíjala aj orchestrálna hudba, prijala vplyvy klasickej hudby. Máte odsledovaný tento vývoj? Jazz ste študovali, takže asi z nejakého dôvodu ste sa rozhodli zvuk big bandu inovovať…
Iste máme všetci prehľad. Vývoj bigbandovej hudby vlastne čiastočne reflektujeme v našich projektoch, o ktorých som pred chvíľou hovoril. Čo sa týka autorského repertoáru – myslím si, že je dobré, keď muzikanti kráčajú s dobou a reflektujú to, čo sa okolo nich deje. Autorský program CO sa začal už počas môjho štúdia na JAMU, magisterským projektom. Chcel som hrať vlastný repertoár a hlavne som chcel prezentovať hudbu súčasnosti. Najprv sme hrali hudbu od viacerých súčasných autorov a repertoár sa postupne začal cizelovať, čo časom vyústilo v to, že hlavným autorom vlastnej hudby bol Martin Konvička a neskôr som autorské kompozície začal písať aj ja.
Je to pohľad skladateľov súčasnej klasickej hudby, ktorí sa snažia do kompozícií dostať aktuálny pocit z doby. Hudba predsa má byť reflexiou doby, jej atmosféru, to, čo prežívame. Tak ako keď si vypočujete diela Schnittkeho, viete, o čom písal a ako sa cítil…
Hudba reflexiou súčasnej doby môže byť alebo nemusí byť. To je na rozhodnutí a osobných preferenciách autora. Myslím si však, že ak chce človek osloviť súčasné publikum, mal by sa odraz doby odzrkadľovať i v jeho hudbe. Mať proste fresh soung. Niekto chce „len“ rozvíjať a možno zdokonaľovať už vzniknuté štýly alebo hudbu inovovať, miešať, vymýšľať nový zvuk.
Zaujímavo v skladbách kombinujete aj jednotlivé smery klasickej hudby. V kompozíciách klaviristu Konvičku počuť aleatoriku, preparovaný klavír Johna Cagea, free jazz… Ako sa Vám podarilo nájsť prienik jazzu a klasiky? Bolo náročné nájsť cestu ku kompozícii?
Mám pocit, že niekedy je to aj vecou náhody. Nedávno som dokončil skladbu, ktorú sme zatiaľ nehrali, lebo som ju napísal pred pár dňami. Keď som ju pustil kolegom, povedali mi, že im niektoré časti pripomínajú postupy noterdamskej školy 12. storočia. Pravdupovediac, túto hudbu poznám len veľmi okrajovo. Ono totiž to, čo vo výsledku napíšete na papier, je akási podvedomá kombinácia všetkého, čo človek počúvaním inej hudby vstrebal. Ak si teda človek nedáva žiadne obmedzenia. Alebo človek náhodou príde na niečo, čo už iný napísal pred storočím, ale v inom kontexte. My kombinujeme dosť, ale ak to je jazz alebo na niektorých miestach viac trap, či čokoľvek iného, je ťažké povedať. Každý to vníma inak. Ale nakoniec dostaneme nejakú žánrovú nálepku všetci. Ja to veľmi nemám rád. Zvlášť v dnešnej dobe, keď je veľká časť hudby kombináciou viacerých pôvodných žánrov.
Nejako to musíme pomenovať, nie?
Ľudia sú zvyknutí pomenovať veci a čo najviac exaktne, pretože sme naučení všetko exaktne pomerovať. V hudbe sa dá komunikovať obrovské množstvo vecí, čo práve reflektuje dnešnú dobu. Časy, ktoré dnes žijeme, sú mixom všetkého možného. Starého i nového. Ono to tak síce asi vždycky bolo, ale dnes je predsa len omnoho viac informácií, ktoré sú omnoho ľahšie dostupnejšie a je ťažké vyznať sa v nich, A to sa odráža v hudbe a jej žánrovej uchopiteľnosti.
Poďme k hudobnej forme, neviem, teda, či sa Vám táto konverzácia bude páčiť, ale spýtam sa. Do akej miery využívate prvok improvizácie? Mali ste skladbu zapísanú v partitúre, orchester ste v istých momentoch dirigovali. V sólach, ktoré zneli, sme improvizáciu počuli. Do akej miery teda ešte hovoríme o jazze, keď máte kompozíciu zapísanú a mnohé prvky ani nie sú jazzové?
V našej hudbe je pomer improvizovanej hudby a tej, ktorá je zapísaná v notách, asi rovnaký, ako je to bežné v bigbandových skladbách. Možno vo swingovej ére bolo tých sól o niečo viac, hlavne v živej verzii, pretože na platniach ich museli skrátiť kvôli obmedzenej dĺžke LP.
Niektoré znejú zaujímavo, no jedným dychom treba povedať náročne. Vyžadujú si už vzdelané publikum, ktoré pozná tvorbu jazzovej avantgardy, ale i súčasných smerov klasickej hudby. Do Liptovského Mikuláša chodí publikum, ktoré dokáže prijať túto hudbu, no ako reaguje Vaše publikum, celkovo?
Spravidla si nás volajú na také miesta, kde je publikum otvorené novým smerom v hudbe, lebo zatiaľ sme sa stretli s pozitívnymi ohlasmi. Nestáva sa nám, že by nám odišla polovica sály (smiech).
Málo ste povedali o hudobnej forme. Zväčša majú skladby dlhé introdukcie, potom príde kontrastná plocha s výrazným motívom, ktorú keď rozvíjate, zaznejú sóla…
Nie je to tak vždy, aj keď väčšia časť skladieb sa začína atmosférickými introdukciami a niekedy sa tak aj končia. Výrazný motív, jeho rozvíjanie a práca so zvukom a kontrastmi našu hudbu charakterizujú. Niektoré formy sú zložitejšie, niektoré priamočiarejšie. Motívy alebo jeden motív v rôznych variantách je často prepojený intermezzami.
Dôležité sú aj kontrasty, ktoré využívate. Váš tón na krídlovke je veľmi soft oproti dychovej sekcii, ktorá má inak stavané party…
Myslím si, že kontrasty v hudbe sú veľmi dôležitá vec. Mám ich veľmi rád a veľmi mám rád aj zvuk krídlovky. Veľmi ma baví tiež kombinovať zvuk klarinetov, keďže všetci naši saxofonisti hrajú aj na klarinety. Bola by škoda nevyužiť to. Päť klarinetov je zároveň aj náš signature sound. Rád tiež kombinujem hráčov z rôznych sekcií, ktorí hrajú jednu melódiu. Big band so všetkými zvukovými a možnosťami vrátane použitia napríklad dusítok umožňuje to, čo menšie kapely nie. To je práve veľká devíza bigbandového formátu, ktorú treba podľa mňa využiť na maximum.
Na koncerte sme počuli muzikantov z Čiech, Moravy, Slovenska i Poľska. Je to Vaša štandardná zostava? Ako potom vyzerá Vaša príprava?
Úplne nie, dnes s nami hosťovalo viac muzikantov. Hudobníci dopredu dostanú noty a potom skúšame deň alebo dva predtým. Dôležitá je teda aj domáca príprava. Súčasťou celého zvukového obrazu je elektronika, ktorá je pripravená dopredu ako súčasť kompozície a niekedy je naživo hraná.
Musíme v tomto rozhovore spomenúť aj hráča na bicie nástroje, Kamila Slezáka. Máloktorý bubeník dokáže využiť bicie ako melodický nástroj, no ten Váš to robí excelentne, navyše dosiahol aj nebývalý balans v orchestri…
Je skvelý, lebo hrá na bicie nástroje viac ako na melodický nástroj. Je to skúsený bubeník, ktorý o hre premýšľa. Nie je preňho dôležité len to, ako zahrať zápis v notách, správne údery, ale rozmýšľa, ako to bude znieť v kontexte s ostatnými nástrojmi a celé skladby. To veľmi kvitujem.
A dostávame sa k prvej otázke, ktorú som Vám položila. Orchester je o dobrých sólistoch. Ale touto poznámkou, samozrejme, nechcem vyrývať…
(Smiech). Nie primárne. Dôležitá je súhra hráčov aj sólistov. Nie je to len o dobrých sólistoch.
Máte v orchestri aj výborného saxofonistu, ktorý mal skvelé sólo. Čiže primárne je ansámbel tvorený z dobrých hráčov?
Určite a nie jedného. Som za to, že hráči orchestra by mali byť v prvom rade dobrými muzikantmi schopnými hrať v celku a ťahať za jeden povraz. Mali byť dobrí aj sólovo, ale musia hrať aj pre celok. Muzikant má byť schopný počúvať a vedieť čo hrá v rámci celkového zvuku. Je to teda kombinácia oboch s tým, že v big bande potrebujete dobrých hráčov v zmysle súhry s kapelou a nie len dobrých sólistov. Ideálne oboje dohromady.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: Pavol Staník, archív orchestra
