„Mal som pocit, že zvuk sólového violončela určitým spôsobom plakal nad súčasnou situáciou,“ hovorí pre náš portál koncertný majster skupiny violončiel Slovenskej filharmónie, zakladajúci člen Moyzesovho kvarteta a profesor violončelovej hry na VŠMU Ján Slávik, ktorý opätovne nahral všetky suity Johanna Sebastiana Bacha.
V súčasnosti prežívame časy pandémie a paradoxne, kým živá kultúra nie je prístupná pre verejnosť, vzniká mnoho albumov. Aj Vy ste sa rozhodli tento čas využiť produktívne a opäť sa vrátiť k Bachovým suitám. Mohol podľa Vás tento album vzniknúť aj za iných okolností? Alebo je to práve to, že „všetko zlé je na niečo dobré“?
To zlé, čo sme prežívali, sme mohli využiť na tvorbu nahrávok, ak niekto mohol a mal tú možnosť. Osobne som bol prekvapený, koľko ich vzniklo. Napríklad, čo sa týka Rádiohláv, postúpili sme s ansámblom Czech Slovak Cello Quartet s nahrávkou Music For Cello Quartet do finále v kategórii klasická hudba. Musím povedať, že som bol prekvapený tým veľkým číslom, lebo predtým, ako vznikla finálna päťka v tejto kategórii, hlasujúci posudzovali až 29 nahrávok. Interpreti sa teda mohli sústrediť v čase pandémie na nahrávanie. Pre mňa to bolo v tom ohľade dobre, že som sa mohol koncentrovane pripravovať na túto jednu nahrávku, nebol som rozptýlený orchestrom či kvartetom a mohol som sa venovať sám sebe. Druhá vec je, že všeobecná nálada, ktorá v spoločnosti panovala, bola trúchlivá a napomáhala vnútornému prejavu a interpretácii Bachových suít. Mal som pocit, že zvuk sólového violončela určitým spôsobom plakal nad súčasnou situáciou. Ako interpretovi sa mi ľahšie vnikalo do obsahu tým, že som bol vnútorne viac rozorvaný a emocionálne viac rozrušený.
Kompletné Bachove suity ste už nahrali pred 20-mi rokmi a svetoví čelisti toto náročné dielo nahrajú tiež dvakrát, vrátia sa k nemu. Ako ste naň nazerali po dvadsiatich rokoch Vy? Každá interpretácia dozrieva a špeciálne u Bacha môžeme hovoriť, že je to celoživotná práca…
Najlepšie to asi posúdi poslucháč, ktorý to bude hodnotiť. Ale vyšší vek asi nabáda k väčšiemu nadhľadu a rozhľadu, možno aj k uváženejším tempám. Dnes ako keby už toľko neriskujem v interpretácii a skôr to beriem ako osobnú výpoveď. A v mojom prípade, určite aj poslednú, čo sa týka Bachových suít. V podstate, teraz som si uvedomil, že som ich nahral trikrát. Prvýkrát som ich kompletne nahral na troj CD, vzápätí, približne o tri roky som ten nápad ponúkol Slovenskému rozhlasu, ktorý to prijal a opäť som ich nahral. Takže v rozhlase ďalšiu nahrávku určite majú. To znamená, že album, ktorý vyšiel v januári tohto roku, je už mojou treťou interpretáciou. 
Pre mnohých hudobníkov je Bach Bibliou, hovorí sa o jeho absolútnej dokonalosti a nehovoríme len o interpretoch klasickej hudby, ale napríklad aj o jazzmenoch. V histórii jazzu poznáme veľa muzikantov, ktorí sa netajili obdivom k Bachovi, a to nielen preto, že bol vynikajúci improvizátor, ale mnohí jazzmeni aj hrali Bacha. Ak máme menovať, napríklad klaviristi Dave Brubeck alebo Bill Evans a ďalší. Čo predstavuje jeho dielo pre Vás?
Keby Bach prežil tie storočia a mohol by pocítiť vplyv jazzu, bol by z neho vynikajúci jazzový hudobník. Myslím si, že aj tento žáner by mal rád. Ja tieto danosti, žiaľ, nemám. U nás je takýmto príkladom klavirista Miki Skuta. Vážim si veľmi hudobníkov, ktorí majú dosah aj do klasickej hudby aj do jazzu. Určite spôsob komponovania Bacha evokuje až pocit z jazzového žánru. Dielo Bacha, je pre mňa osobne nad všetkým – je dokonalé, geniálne. Dokázal by som niektoré časti suít počúvať aj dokola, dokážu ma viesť nekonečným priestorom. Je to nadčasová hudba, ktorá poslucháča vedie priestorom – nech už si ho vymedzí každý sám. Či už je to naša Zem alebo vesmír, ale je to niečo neohraničené a magické. Tým nekonečnom ma to fascinuje.
Minulý rok ste mali recitál v Zichyho paláci a po koncerte sme sa zhovárali aj o tom, ako ste ako mladý objavili Sarabandu zo Suity č. 5 c mol, ktorá tiež znela na koncerte. Znela v Bergmanovom filme Šepoty a výkriky, ktorý je ťažkou psychologickou drámou. Okrem Bacha tam znie napríklad aj Chopin a vo filme tieto diela veľmi dobre fungujú. Zafungoval u Vás ten pocit hudby v kombinácii s emóciami, ktoré táto dráma spracúva?
Bolo to prepojenie emocionálnej zložky a dramatickej zložky. Už sa chystám opäť si to pozrieť, lebo som ten film dlho nevidel. Vtedy som hudbu vnímal ako personifikovanie postáv filmu a ich emocionálnych prejavov. Bol to aj geniálny Bergmanov pohľad, ktorý pátral po ľudskej duši. V tej spojitosti mi tá hudba pripadala veľmi obsažná. A pritom je to pár nôt, čiže žiada sa povedať, že v jednoduchosti je krása. Aj malým množstvom nôt sa dá dokázať obrovský účinok. Určite mal na mojom zážitku veľkú zásluhu aj francúzsky violončelista Pierre Fournier.
Okrem piatej Suity ste na spomínanom koncerte predstavili aj ďalšie – prvú a tretiu. Znamená pre Vás piata najexpresívnejšie dielo? Je pre interpreta náročné naživo zahrať tri takéto diela na koncerte? Predsa len, počas nahrávania si vždy viete vypýtať čas a priestor potrebný na koncentráciu…
Na koncerte musí byť výkon koncentrovaný, takže to vypätie je omnoho väčšie. Pri súčasnej nahrávke som realizoval všetkých šesť suít za tri dni. Vždy sme sa stretli o desiatej a nahrávanie trvalo do osemnástej, s tým, že sa spravila hodinová pauza na obed. Samozrejme, na koncerte nemáte možnosť opravy. Pri nahrávke tá možnosť je, ale som rád, že mi vydavatelia poskytli možnosť nahrávať väčšie celky. Interpret však musí byť v dobrej kondícii a preto to bola aj výhoda tohto obdobia pandémie, že som sa mohol plne sústrediť len na tento jeden projekt. Dalo by sa však povedať, že sólové hranie na koncerte je náročné, pretože sa tam človek za nič neskryje. A musíte to zahrať na sto percent, aby z toho ľudia mali radosť. A to už je jedno, či je to Bach, Kodály, Ligeti – človek tam nezakryje nič. Nikto mu skrátka nepomôže…
Tento cyklus šiestich suít v dobe svojho vzniku nebol zďaleka taký populárny, akým je dnes. Na interpretov kládol vysoké technické nároky a ďalším problémom boli kópie notových zápisov, podľa ktorých sa hudobníci nevedeli presne orientovať. Až katalánsky čelista Pablo Casals noty revidoval a nahral. Je to spôsob interpretácie, ktorý je Vám blízky?
Počas štúdia na Konzervatóriu som často počúval jeho nahrávky, aj iných interpretov, ale hlavne pri Bachových suitách som cítil jeho pravdivú výpoveď. Podstatu hudby hľadal v skladateľovi a v obsahu jeho hudby a snažil sa ju tak interpretovať. Myslím si, že to bolo natoľko vierohodné, že to oslovilo celé generácie violončelistov. Keby tomu tak nebolo, nebudú sa tým tak ďalšie generácie zaoberať. Jeho interpretácia bola zásadná a ovplyvnila mnohých ďalších.
V súčasnosti sa stretávame s mnohými interpretmi a rozmanitými prístupmi k barokovej hudbe. Zdá sa, že romantický prístup už máme, našťastie, prekonaný, aj keď, vždy sa nájdu určité spopularizované časti aj z Bachových suít, ktoré sú hrané s väčšou mierou agogiky, než by si zaslúžili. Potom tu máme poučený, dobový štýl interpretácie. Vy ste však za zlatú strednú cestu. Aká je to v prípade Bacha? Na čo ako interpret dbáte pri interpretácii jeho diela?
Je pravda, že niektorí sú prehnane romantickí, ale tí, čo chcú hrať poučene, sú zase príliš poučení. (úsmev). Keď to chvíľu počúvam, viem často predpovedať, čo a ako interpret zahrá. Veľmi dôležitá je intonácia, je to základný pilier. Samozrejme, pregnantný rytmus. Pri sólovom čele je dôležitá pravá ruka, teda neustály kontakt pravej ruky so strunou, či už vo vyššej dynamike alebo aj nižšej, lebo mnohí interpreti si myslia, že keď hrajú ticho, ten kontakt so strunou môže poľaviť. On by však nemal meniť charakter, iba dynamiku tak, aby to napätie hudby neustále pokračovalo. A to je veľmi dôležité a zároveň fyzicky náročné, pretože človek nemá šancu si veľmi vydýchnuť, čo sa pri interpretáciách s orchestrom či s komorným súborom aspoň čiastočne, v niektorých úsekoch dá. V neposlednom rade je dôležité aj frázovanie. Keď človek nevie, kam vedie hudbu, nie je to v poriadku. Mal by mať dôkladnú predstavu o fráze, kam ju vedie a čo s ňou chce urobiť. Podstatné je aj ovládanie hry akordov a tvorba trilkov.
Čo sa týka výrazovosti, najpochmúrnejšia je piata Suita, aj Vaša obľúbená Sarabanda bez jediného akordu, no v ďalších nájdeme pestrú škálu výrazov. Spomínané tance sú niektoré rytmicky vitálne, iné ťažkopádnejšie, dynamika siaha od pianissima po veľké forte. Skrátka, každá zo suít si vyžaduje poctivú prípravu, štúdium a vklad celého interpreta…
Každý si prinesie svoj náhľad a som rád, že ani moja hra nevytvára jeden jediný pohľad. Niekto tam počuje romantickú interpretáciu, niekto už dokonca povedal, že tam cíti slovanský prístup. Neviem síce, kde na to prišiel (úsmev) a či sa to vôbec dá, ale som rád, že to vytvára takú rôzno-názorovosť, čo mne teda neprekáža, naopak.
Suity vyšli pod hlavičkou vydavateľstva REAL MUSIC HOUSE, ktoré vydáva kvalitné albumy a ľudia vedúci túto firmu sa svojej práci rozumejú. Ako sa Vám s nimi spolupracovalo?
Bol som veľmi rád, že na túto moju výzvu, či by to so mnou nahrali, zareagovali pozitívne obaja páni z vydavateľstva – Róbert Pospiš a Martin Sillay. Nezaoberali sa otázkou, že už som suity v minulosti vydal. Zaujímala ich skôr otázka zrelého umelca. A teraz, keď je to na svete, chvála Bohu, myslím si, že aj oni sú spokojní. A celá tá situácia, ktorá tu je okolo nás, tomu výsledku nejako napomohla a má neobyčajný účinok. A ostatné už potom musia posúdiť poslucháči.
Čo sa týka nahrávky samotnej, krásne znejú dozvuky a aj zvuk samotného nástroja. Spomínali ste, že máte kvalitný hudobný nástroj – ide o violončelo parížskeho majstra Ganda z roku 1859, čo je neskoršie obdobie, nie barokové. A predsa ten Bach, alebo práve preto, znie na tomto nástroji nádherne…
Bol kúpený vo Viedni pre účely Slovenskej filharmónie a ako koncertný majster som mal možnosť vybrať si spomedzi viacerých nástrojov. Je dôležité, aby tam bola vyrovnanosť od spodných po vrchné tóny, aby jednotlivé tóny nevyčnievali počas interpretácie, čo je pri Bachovi veľmi dôležité. A práve tento nástroj absolútne spĺňa podmienky celkovej zvukovej i farebnej vyváženosti.
Dvojalbum ste nahrávali vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici v Bratislave a mnohí hudobníci tvrdia, že tento priestor je niečím mimoriadne inšpirujúci, okrem toho, že má veľmi dobré akustické vlastnosti, čo je na nahrávke aj počuť. Ako sa Vám v ňom nahrávalo?
Priestor inšpiroval všetkých zúčastnených. Mňa inšpiroval ku koncentrovanému výkonu a pocitu, že hrám pre publikum. Kolegov, ktorí sa starali o réžiu a techniku, zase k tomu, aby príliš nešpekulovali s tým zvukom, ale nechali ho taký, aký je. A tým pádom sa dosiahol prijateľný efekt. Keď sme začali nahrávať, dali mi to vypočuť a sám som bol užasnutý z toho zvuku a z nahrávky. Hovoril som, že s tým netreba nič robiť a je to hotový zvuk. V tomto priestore som nahrával po prvýkrát. Je to magický priestor. Neprikláňam sa k žiadnym teóriám, ale predpokladám, že to, čo ten priestor počas svojej histórie už zažil, na mňa nejakým spôsobom vplývalo. A dával mi inú dimenziu emocionality.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: Dorota Holubová
