“Jazz je môj najobľúbenejší hudobný žáner. Jazz je v súčasnosti pre mňa hudba, ktorá dokáže prijať a vstrebať do seba všetky hudobné vplyvy a zároveň ostať samým sebou. Jazz je opakom xenofóbie a synonymom otvorenosti a slobody.”
“Zanietení folkloristi tradície veľmi dobre uchovávajú, robia osvetu čisto z vlastnej iniciatívy a nepotrebujú k tomu politiku a už vôbec nie politikov. Dá sa povedať, že je to práve naopak – falošné vyznávanie folklóru a tradícií býva v politike zneužívané na zvýšenie vlastnej popularity a získanie slepých sympatizantov… “
“K vzniku konceptu Obrázky zo Slovenska ma priviedla túžba odhaliť inšpiráciu ľudovou hudbou v tvorbe veľkých skladateľov ako Suchoň, Moyzes, či Zeljenka a tiež zistenie, že nielen poslucháči klasickej hudby, ale aj niektorí interpreti vlastne nepoznajú originálne znenie ľudovej piesne, ktorá je často nosnou témou známych skladieb, ako napríklad Musica Slovaca Ilju Zeljenku,” hovorí pre náš portál multižánrový huslista Ján Kružliak mladší.
Ako huslista pôsobíte v rôznych hudobných žánroch. Či už je to klasická hudba, súčasná hudba, world music, experimentálna hudba, folklór, jazz. Je pre hráča, ktorý získal klasické vzdelanie, dobré, ak rozširuje interpretačné schopnosti v rôznych žánroch? Nie je jednoduché pôsobiť multižánrovo a dokonca improvizovať…
Praktické poznanie rôznych žánrov je v každom prípade len pozitívom. O tom som presvedčený.
U mňa toto poznanie spôsobila kľukatá životná cesta: Od malička som síce navštevoval ľudovú školu umenia, ale na dráhu klasického hudobníka som nastúpil oveľa neskôr ako väčšina profesionálnych hudobníkov. Predtým ako som začal štúdium na konzervatórium som sedel v lavici na gymnáziu a potom na Ekonomickej Univerzite, ale počas celých tých rokov som sa neustále venoval hudbe.
Otec mi dal do vienka lásku k folklóru a pochopenie jeho jazyka, ktorý je z hudobného hľadiska školou improvizácie, harmonizácie a techniky vedenia hlasov. V ľudovej hudbe v podstate stále počujete variácie, invarianty piesní a nápevov, taktiež harmonické varianty, viachlasy a spontánne tvorenie “cifrovanie” v rámci prebiehajúcej piesne, čo by sa dalo nazvať tiež aj improvizáciou..
Neskôr som sa spoznal so Zuzanou Mojžišovou – Adamkovičovou, s ktorou som hrával v jej worldmusic kapele Jej družina. Cez ňu som spoznal aj Stana Palúcha. Stretnutie so Stanom bolo, paradoxne, najlepším a zároveň najhorším v mojom živote (smiech). Vďaka Stanovi sa mi otvorili oči, či skôr uši, dostal som sa k jazzu a spoznal širší hudobný svet a začal sa oň zaujímať. Prostredníctvom neho som však aj zistil, aké obrovské sú možnosti interpretácie hudby a kam až môže siahať muzikalita interpreta a uvedomil som si, že ma ešte čaká dlhá cesta…
Na konzervatórium som nastúpil až keď som mal po 20tke. Keďže som sa celé roky predtým venoval najmä folklóru, bol to boj. Napísal som o tom aj svoju absolventskú prácu, ktorá sa zameriavala na porovnanie klasických a folklórnych hudobníkov; plusy a mínusy týchto muzikantov, technické, ale aj muzikálne, hudobnícke.
Neskôr som sa úspešne dostal na Vysokú školu múzických umení, kde som sa zoznámil so súčasnou hudbou prostredníctvom Daniela Mateja a s barokovou poučenou interpretáciou cez pána Petra Zajíčka.
Vy ani nie ste typ muzikanta, ktorý by mohol fungovať vo veľkom orchestri a postupne sa z jeho hry stala rutina, však? Alebo radšej desať rutín ako jedna?
Je to svojím spôsobom rutina aj u mňa, ale áno, tých rutín je šesť až desať rôznych, ktoré sa pestro striedajú. Často sa pristihnem v orchestri, kde sa stráca individualita, málo počuť hru každého jednotlivca, ako premýšľam o tom, či skutočne toto je moje miesto. Vždy mi napadne, že by som chcel hrať viac slobodnú hudbu, ktorá sa neviaže na noty a je voľná. Musím povedať, že tá sloboda mi trochu chýba, pretože väčšinu hudby ktorú hrám, tvorí hudba z nôt.
Napriek tomu s mojím sláčikovým kvartetom Spectrum Quartett, alebo barokovým telesom Le Nuove Musiche, či Solamente Naturali je to iné. Baroková interpretácia ponúka väčšiu slobodu, a väčšinou je teleso menšie, komorné, kde záleží na zvuku každého hráča. V Spectrum Quartett ide v podstate o sólistické hranie, kde moja interpretácia ovplyvňuje celý priebeh, a to ma napĺňa.
Mne osobne najviac prekáža, že telesá často hrajú bez citu, dramatické úseky v symfóniách predsa môžu znieť aj s citom, veď fortissimo sa dá zahrať rôznymi spôsobmi. Aj preto sa chcem spýtať na Vašu interpretáciu Zeljenkovej Musica Slovaca, ktorá zaznie aj na World Music Festivale v Bratislave. Vo Vašom podaní získala novú optiku, zvuk, fascinovala ma aj mäkkosť prevedenia. Dá sa aj tejto skladbe dať nová poetika a zvukovosť?
Pri interpretácii Zeljenku sa dielo nesnažím folklorizovať. Hrám ho tak, ako mi hovorí moja estetika a moje srdce. V husľových sólach je sloboda, nie je predpísané, ako presne sa majú hrať, je to na fantázii interpreta. Keď hovoríme o diele ako celku, so Spectrum Quartett chceme zachovať predpísané požiadavky skladateľa, presné rytmické zadelenie, vyladiť každý akord, avšak hrať stále tak, ako to cítime. Možno práve našou devízou, ktorú sme si za 12 rokov spoločného hrania vybudovali, je nespútaná energia.
Aj z môjho pohľadu, interpretácia klasicky vedených inštrumentalistov niekedy pôsobí príliš sterilne, akoby profesionalita prevalcovala výraz. Ale práve tí najväčší virtuózi hrajú veľkým srdcom, preto vnímam ako paradox, že v rozvíjaní tejto stránky nás na škole brzdili, respektíve práve citovej podstate hudby sa nevenovali. Často som mal pocit, že sa nás snažili vtesnať do pomyselnej škatuľky akejsi “správnej” interpretácie, ktorej striktné hranice sme nesmeli prekročiť. Myslím si však, že najuznávanejší svetoví umelci sú práve tí, ktorí ich prekračujú.
O tom presvedčil aj nedávno na koncerte v Bratislave svetový virtuóz Augustin Hadelich. Videli sme ho hrať na husliach s barokovým slákom. Aj novšie skladby 20.storočia, odkazujúce na baroko, interpretoval novým štýlom, akoby poučeným, alebo skrátka spôsobom prekračujúcim všeromantizujúci štýl.
Možno je to otázka šťastia na pedagóga. Rozprávala som sa napríklad s Jánoškovcami, ktorí mi hovorili, že na konzervatóriu ich nechali tvoriť, voľne improvizovať, a to aj v klasike. Dodnes sú vďační pedagógom, že im nevymedzovali hranice…
Možno keď pedagóg vidí taký extrémny talent, nechá žiakovi slobodu a dovolí mu ísť svojou vlastnou cestou. No podľa mojich skúseností vo všeobecnosti školy nerozvíjajú prirodzenú muzikalitu u žiakov.
Dá sa to takto zovšeobecniť? Sú to len moje iluzórne predstavy, že na konzervatórium nastúpi hotový človek a pedagógovia rozvíjajú jeho schopnosti?
Neučím na konzervatóriu, hoci by som rád a myslím si, že by som dokázal byť inšpiratívnym pedagógom.
Nemôžem hovoriť za nových mladých skvelých pedagógov na konzervatóriu, z ktorých väčšinu poznám – verím, že dbajú o technické schopnosti, dovedené až do dokonalosti a o absolútnu pripravenosť v hre z listu, čo je veľmi dôležité v hre v orchestri. No mám pocit, že v rozvíjaní prirodzenej muzikality sa nevenuje dostatočná pozornosť. Asi práve preto, že hra na nástroj ako husle vyžaduje množstvo času na technickú stránku remesla a na tú muzikálnu akosi neostane čas…
A Vy ste sa proti tomuto spôsobu vzpriečili?
Možno to bolo aj tým, že som oveľa neskôr začal študovať klasiku a tým pádom som mal viac životných skúseností. Mladosť, kedy človek do seba nasáva všetky nové vplyvy ako špongia, som „preimprovizoval“. Po konzervatóriu som nastúpil na VŠMU, kde som už mal svoj interpretačný názor na Mozarta a ďalších autorov, mal som vlastnú víziu, cítenie a estetiku.
Z VŠMU som sa vďaka štipendijnému programu Erasmus dostal do zahraničia. Všetci moji spolužiaci hľadali univerzitu v zahraničí podľa toho, či na nej učí vynikajúci svetový pedagóg. No ja som chcel ísť na školu, kde sa učí čo najviac žánrov pod jednou strechou. Vybral som si Dánsko – Royal Academy of Music. Na Akadémii v Dánsku sa vyučuje jazz, etnická hudba – tzv. Global music, baroková hudba, populárna hudba s použitím najnovšej techniky ako elektronika, práca v nahrávacom v štúdiu, skrátka to, čo na VŠMU chýba. Na severe vidno najviac progres v pedagogike, prístupe k študentovi a jeho hodnoteniu. U nás študent zahrá iba zopár minút skladby pred komisiou a potom mu len oznámia známku, no tam s vami celá komisia vedie po výkone 15 minútový hodnotiaci rozhovor, dozviete sa ich detailný názor. A týka sa to všetkých žánrov, nielen klasickej hudby.
U nás, aj tie oblasti a žánre hudby ako jazz, súčasná či baroková hudba, ktoré sa už niekoľko desiatok rokov vyučujú v okolitých štátoch a mestách – v Budapešti či vo Viedni a Prahe, sú v súčasnosti minimalizované, alebo úplne zrušené. Škola im nedáva dostatočný, alebo žiadny priestor.
Obrázky zo Slovenska je váš autorský program pozostávajúci z klasických diel inšpirovaných ľudovou hudbou v konfrontácii s jej autentickým tradičným prevedením. Čo Vás viedlo k vzniku programu?
K vzniku konceptu ma priviedla túžba odhaliť inšpiráciu ľudovou hudbou v tvorbe veľkých skladateľov ako Suchoň, Moyzes, či Zeljenka a tiež zistenie, že nie len poslucháči klasickej hudby, ale aj niektorí interpreti vlastne nepoznajú originálne znenie ľudovej piesne, ktorá je často nosnou témou známych skladieb. Ako napríklad Musica Slovaca, ktorá má od samotného autora podtitul “na motívy piesní z Čičmian a Dolného Vadičova”.
Keď pieseň aj poznajú, nedokážu preniesť niečo z interpretácie tradičnej hudby do klasického diela, ktoré je na tradičnej hudbe založené. Myslím si, že tieto interpretačné odtiene je vhodné vedieť, rovnako tak, ako vieme, ako sa má hrať Mozart, Brahms alebo baroková hudba.
Program Obrázky zo Slovenska obsahuje teda aj edukatívnu hodnotu pre obe publiká – folkloristické publikum spoznáva slovenských skladateľov a ich kompozičný jazyk a klasické zase podstatu ľudovej hudby tak, ako sa kedysi hrala.
Čoraz viac som sa pokúšal do interpretácie diel inšpirovaných slovenskou piesňou dostať „ľudovosť“, no v istom okamihu som pochopil, že možno isté hranice prekračujem. A hrozilo, že budem označený klasickou komunitou za „ľudovkára“.
Vám to prekáža?
Asi áno, … no je to kontroverzné. Napriek tomu, že milujem ľudovú hudbu, viac ako 20 rokov pôsobím v klasickej hudbe a myslím si, že mám čo povedať aj v tomto žánri. Mám originálny interpretačný jazyk, ale viem ho cielene limitovať na hranice období či žánrov.
Keďže som nechcel prekročiť práve tieto hranice interpretácie klasickej hudby, povedal som si, že oslovím profesionálnych interpretov ľudovej hudby a ukážeme publiku autentické prevedenie pôvodných tradičných piesní, v kontraste s klasickými dielami, v ktorých zaznejú ich fragmenty, alebo celé citácie piesní v geniálnych dielach Suchoňa, Moyzesa, Zeljenku, či Bartóka.
Myslím si, že práve v dnešnej dobe je to podstatné. Aj world music sa začína globalizovať. Trend, ktorý sa deje v Európe, stieranie hraníc, sa dotýka aj hudby. Myslíte si, že ľudová hudba dnes stráca na autentickosti? Potom je to aj otázka hudobných nástrojov, ktoré pre nás dnes znejú exoticky, no pritom to nie je novinka – už v 80-tych rokoch hudobníci inovovali zvuk v pop-music aj rocku práve hudobnými nástrojmi z ľudovej hudby.
Myslím si, že otázka autentickosti zvuku závisí od krajiny a zemepisnej šírky, v ktorej sa nachádzame. V každom žánri existuje mainstream, či už klasike alebo vo world music, od ktorého sa vyčleňuje underground. V Česko-Slovensku či v Európe existujú mnohé formácie, ktoré možno považovať za world music, čerpajúce z ľudovej hudby, rómskej, hudby Balkánu či exotických hudobných kultúr. Citujú celé melódie, harmónie a texty ľudových piesní, často v šate podobnom inštrumentálnej rockovej hudbe – použitím bicích, elektrickej gitary a klávesov – práve z tejto kombinácie sa stáva v posledných rokoch z ľudovej hudby lacný hlavný prúd. Vyštudoval som hudobnú réžiu na štátnom konzervatóriu a som na tieto záležitosti citlivý. Možno to považovať za istú unifikáciu a globalizáciu, ale sú to len zabehané koľaje mainstreamu v danom žánri. Myslím si však, že každá krajina má množstvo kapiel, ktoré majú veľmi osobitý a originálny zvuk. Vytvárajú ho, alebo sa ho snažia nájsť.
Autentickosť v samotnej tradičnej hudbe priam prekvitá – nestráca sa a hudobníci sa v súčasnosti čoraz viac snažia vrátiť ku koreňom hudby. V Maďarsku už pred 30-timi rokmi založili tanečné domy – u nás vznikli podstatne neskôr, práve na základe inšpirácie tými maďarskými. Prostredníctvom tanečných domov robia vzdelaní nadšenci osvetu tradičnej kultúre, čerpajú z autentických nahrávok, výskumov, videí, ktoré vznikli na dedinách v 20.tom storočí.
Prečo myslíte, že sme pozadu? Už sa mi zdá, že vo všetkom sme pozadu…
Na to by vedeli odpovedať najlepšie odborníci etnomuzikológovia, ako napríklad Alžbeta Lukáčová, Peter Obuch alebo Jana Ambrózová. Možno je to len môj subjektívny pohľad – pravdupovediac, mne samému to nie je jasné, lebo folklór bol predsa protežovaný aj za čias socializmu, bola to akási výkladná skriňa východných krajín Mám pocit, že v našich končinách bola v tom čase tendencia prezentovať nás folklór skôr tými jeho „umelými“ formami – ako sa tomu medzi folkloristami hovorí, javisková “spartakiáda”. V susedných krajinách to bolo podobné, ale mám pocit, že návrat k autenticite započali skôr.
Možno za to môžu bývalé vzory veľkých ruských súborov, ktoré na javiskách vykonávali choreografie, presne nacvičené až do toho najmenšieho detailu. Ostalo nám to ešte dlhé roky, až kým aj naše folklórne zoskupenia, či už inšpirované Maďarskom alebo samé od seba, nezačali hľadať originálne scénické prejavy a prazdroje hudby.
Tým, že ste si prizvali v projekte Obrázky zo Slovenska autentickú kapelu Nogaband a ženskú spevácku skupinu Ulijanky, chcete túto autentickosť podporiť?
Chcel som zachovať autentickosť oboch žánrov. Aj klasickej interpretácie aj ľudovej. Preto si túto fúziu nazývam sám pre seba „čistá fúzia“, lebo defacto v programe sa žiadne teleso alebo interpretácia neprispôsobuje tej druhej. Koncept je založený na absolútnom kontraste.
Michal Noga je vyštudovaný etnomuzikológ a etnológ a Ulijanky sú ženská spevácka skupina pôsobiaca na katedre etnológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a vedie ich bývalá vedúca katedry Margita Jágerová. Sú vzdelané, erudované v danom štýle a ich špecializáciou je spievať tak, ako sa spievalo kedysi. Prispôsobujú tomu hlasy, a tým nemyslím len ich vedenie, ale aj výraz, tón, farbu, registre. Sú to profesionálky, rovnako tak aj Michal Noga, ktorý má zozbieraných a transkribovaných tisíce nahrávok autentickej ľudovej hudby z terénu. Tak, ako to robili kedysi Béla Bartók, Karol Plicka, Oskar Elschek a ďalší. Ak je interpretácia verná, spoznáte to okamžite. Tak, ako keď vidíte klasického huslistu hrať Mozarta alebo Bacha, viete, či nad interpretáciou rozmýšľal, a či pochopil akého ducha má hudba.
Dokáže sa udržať tento zámer autentickosti a tradície v budúcnosti?
Folkloristická komunita je dnes u nás veľmi silná.
Je vidieť, že tradície sa u nás vedia veľmi dobre udržať, uchovať, predávať a nepotrebujú k tomu politiku a už vôbec nie politikov. Dá sa povedať, že je to práve naopak – falošné vyznávanie folklóru a tradícií býva v politike zneužívané na zvýšenie vlastnej popularity a získanie slepých sympatizantov…
Nebojím sa teda, že by folklór vymrel. Vidno to na rôznych regionálnych festivaloch. Prinášajú prierez toho najlepšieho, čo sa za posledné roky na Slovensku „urodilo“. Všetky folklórne súbory začali dbať na to, aby boli čo najvernejší starým výskumom z autentického prostredia. Ale to ich nebrzdí v tvorivosti – dokonca začínajú vytvárať tanečno – divadelné formy. Nie sú to už len krátke tanečné čísla prerušované potleskom, ale ide o divadelné diela, ktoré majú význam, jazyk a príbeh.
Napriek tomu, čo som teraz povedal, mi však trošku na folkloristoch prekáža, že sú príliš zahľadení iba do svojho sveta. Mám pocit, že väčšina nejaví záujem o iné druhy umenia. Možno len veľmi malé percento folkloristov sa zaujíma o umenie prekračujúce hranicu folklóru – o súčasnú hudbu, divadlo, iné hudobné žánre, akoby nevedeli prekročiť prah, aby načerpali inšpiráciu. Samozrejme neplatí to o všetkých, nechcem nikomu krivdiť.
Povedali ste jednu zásadnú vec, ktorá platí pre mnohých interpretov. Ak počujeme Zeljenku alebo Suchoňa v interpretácii profesionálneho telesa, chýbajú tam okrem intervalov, ktoré počujeme, výrazové a emocionálne prvky hudby, z ktorej títo autori čerpali. Nemyslíte si, že je to aj otázka vzdelania a nadhľadu? Tak, ako folkloristi odmietajú iné žánre, rovnako aj klasickí interpreti. Buď k tomu neboli vedení alebo nechcú, tie svety sú uzavreté. Povedala by som, že jazzmani sú ešte otvorení rôznym žánrom, lebo od podstaty je jazz slobodný a dokáže prijímať nové prvky…
Jazz je môj najobľúbenejší hudobný žáner. Jazz je v súčasnosti pre mňa hudba, ktorá dokáže prijať a vstrebať do seba všetky hudobné žánre a zároveň ostať samým sebou. Jazz je opakom xenofóbie a synonymom otvorenosti a slobody.
Na jazzových huslistov som sa sústredil ešte v období, keď som spoznal Stana Palúcha. Dnes najviac počúvam moderný jazz a to hlavne naživo. Aj keď pôsobím najviac v oblasti klasickej hudby, snažím sa v jazze vzdelávať, objavovať nové harmónie a improvizovať, ale už keď som sa vydal cestou klasickej hudby, či už súčasnej alebo starej hudby, sústredím sa na ňu. Aj keď musím sa priznať, že na staré kolená som sa prihlásil na JAMU do Brna na štúdium historickej interpretácie starej hudby a tiež na jazzový odbor (úsmev). Zobrali ma na oba. Mám však rodinu a tri deti a jazzu som sa nestíhal plnohodnotne venovať – mal som pod 50 percent dochádzky na prednášky jazzovej harmónie a intonácie, čo mi jazzmeni neodpustili (smiech) a tak som musel jazzovú interpretáciu po roku ukončiť. Možno by to človek nečakal, ale, paradoxne, sú veľmi prísni. Ale v štúdiu historickej interpretácie ďalej pokračujem a teším sa novým teoretickým a technickým poznatkom.
Je náročné sa medzi týmito žánrami transformovať, prispôsobiť sa štýlu interpretácie?
Mňa k tomu priviedol život. Do dvadsiatich som hral ľudovú hudbu, improvizoval vo folklórnom štýle. Neskôr popri klasike folklór síce ubúdal, no jeho jazyk a improvizácia mi ostala. V kapele La3no Cubano som začal pred 15timi rokmi a napriek tomu, že názov evokuje niečo iné, hráme orientálne štýly, balkánsku hudbu, africkú, čerpáme z rôznych kultúr a žánrov sveta. Práve v tejto kapele môžem improvizovať popri klasickej hudbe. Zároveň som začal využívať elektronické efekty a looper a vytvárať vlastné experimentálne kompozície.
Moja životná cesta spôsobila prirodzene to, že jeden deň mám skúšku v orchestri a večer mám koncert s kapelou Ľudové mladistvá, alebo s Bratislava Hot Serenaders a na druhý deň hrám barokovú hudbu. Nerobí mi to žiadne väčšie ťažkosti. Milujem všetky žánre a chcem ich robiť všetky a dobre. Nevidel som dôvod, prečo by som mal kvôli Mozartovi zastaviť účinkovanie s inou kapelou alebo improvizovanie. Vezmite si napríklad Juraja Bartoša, či Ladislava Fančoviča. Sú skvelí uznávaní klasickí interpreti, ale zároveň aj jazzoví muzikanti.
Veľkým telesám sa to často stáva, dokonca zahrať uveriteľne a plnokrvne obyčajnú synkopu je problém. Prečo je to podľa Vás tak?
Synkopou myslíte rytmické patterny netypické pre klasickú hudbu? Mnohým hráčom chýba detailná rytmická výchova – nemajú zažité alebo ani len napočúvané zložitejšie rytmické modely. Väčšinou vnímajú každú notu samostatne, namiesto toho, aby skupinu nôt chápali ako celok – “groove“. Samozrejme, neplatí to u všetkých, ale väčšinou je to podľa mňa tak. Sláčikári sa vo všeobecnosti zameriavajú na tón a jeho krásu, na frázu, výraz a sú koncentrovaní na melódiu a pevný rytmus uniká. Klaviristi už len v jednoduchom doprovode musia dbať viac o rytmiku a sú vychovávaní prirodzene k cvičeniu rytmu. Rytmické cvičenia rôzneho druhu by sa podľa mňa mali praktizovať aj na vysokej škole.
Ako vidíte súčasnú hudbu? Prečo podľa Vás nie je zatiaľ akceptovaná publikom vo väčšej miere? Vyžadujú si, podľa Vás, diela súčasných autorov isté vzdelanie v hudbe? A prečo neznie súčasná hudba v našich inštitúciách mimo festivalov?
Je častou témou diskusií, prečo sú dnešné dramaturgie také opatrné. Odpoveďou na túto otázku je, že vznikajú nové telesá, ktoré organizujú svoje vlastné koncerty. Druhá vec je, že na ne chodí menej publika, čo je veľmi smutné. Hovorí sa, že na súčasnú hudbu chodí asi 0,01 percento z celkového počtu publika. Ak si vezmeme, že počet obyvateľov Bratislavy je približne 500-tisíc, potom sedí počet, že je to okolo 50 ľudí. V Berlíne, ktorý má okolo 4 milióny obyvateľov, príde 400 ľudí, čo už je slušný počet, ale vždy je to tá jedna stotina percenta. Je to aj tým, že sme malá krajina, no všetko, čo sa dnes deje, aj politicky, ukazuje, že sme zostali zabrzdení v istom časopriestore v minulosti, akoby v 1971 počas Husákovho prejavu, počas normalizácie.
A odstránime všetko čo je prehnité a oportunistické…
Možno niekomu to pripadá prehnité, nové druhy umeleckého vyjadrovania. Nechcem byť zlý, no zrejme súčasnú hudbu niekto takto vníma. Alebo nám chýba zvedavosť a odvaha. Je to aj o tom, či chcú ľudia hľadať a objavovať alebo nie. Myslím si, že kultúrnych stánkov, kde si môžu ľudia vypočuť hudbu, je dostatok, no musia chcieť, nájsť si podujatia, kde hrajú aj súčasnú hudbu alebo jazz a prísť. Keď môžu na facebooku odpovedať na politické záležitosti a kritizovať, určite si vedia vygoogliť, kde sa deje napríklad aj koncert súčasnej hudby.
Aj tak všetko ukazuje na to, že všetko pramení zo vzdelávania. Poznanie. Zbližovanie sa so vzdialenejšími druhmi umenia za hranicou mainstreamu už od malička. Už len na základnej škole môjho syna hudobná výchova vyzerá tak, že si púšťajú videa z youtube…
Na to, aby divák ostal na koncerte a neušiel pred súčasnou hudbou, mám osvedčený recept. Je veľmi dobré, ak sa publiku priblíži ľudskou rečou skladateľ a jeho skladba, ktorá bude znieť.
So Spectrum Quartett sme v roku 2020 vydali CD Cubus, s dielami štyroch súčasných autorov, ktoré napísali pre naše kvareto. Ide o žijúcich súčasných skladateľov, blízkych ľudí, preto viem o nich veľa publiku povedať. Keď publiku priblížite život a dielo autora, čomu sa venuje, čo v skladbe zamýšľal povedať, zrazu poslucháč počúva napnutými ušami a hľadá v nej to, čo hudobníci v interpretácii jemne podsunú. Na koncertoch súčasnej hudby nabádam, aby obecenstvo vnímalo hudbu cez pocity a zvukovosť. Hudba je o pocitoch, ktoré nemusia byť vždy len pozitívne. Ani náš život nie je vždy pozitívny. Môže byť roztrpčený, ľudia sú frustrovaní politikou a nahnevaní, čo súčasná hudba odzrkadľuje. Súčasná hudba vie byť aj extrémne atonálna, čo sa prejavuje v drsnejšej alebo ultra jemnej zvukovosti, sonoristike. Zvuky a ich rozmanitosť, ktoré sú v nej prítomné – všetko navôkol, hukot lode, zvuk vlaku, vŕtačky alebo vtáčí spev – všetko môže byť hudbou, keď to tak chceme vnímať – veď zvuky sú súčasťou hudby už niekoľko desiatok rokov, hudba môže evokovať zvuky reálneho života – čo dáva publiku zmysel. Presne túto skúsenosť sme mali na nedávnom koncerte v júni 2024 v Popradskej Galérii, kde sme premiérovali skladby Lejavu, Kmiťovej a Bernátha. Po tomto vystúpení za nami prišli staršie panie, ktoré na prvých koncertoch súčasnej hudby ostali nemilo zaskočené, a vtedy som si uvedomil, že je potrebné k ľuďom prehovoriť. A dnes už hudbu vnímali inak, považovali ju za krásnu, dokázali ju vizualizovať vo vlastných obrazoch, takže určite oboznámenie poslucháča s hudbou prináša svoje ovocie.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Titulná foto a fotografie v texte z koncertov: Katarína Dzurčaninová
