„Stravinskij je nádherná, geniálna, štruktúrovaná hudba, ktorú sa však treba naučiť počúvať správnym smerom a jeho hudba sa musí cítiť srdcom,“ hovorí pre náš portál režisér a choreograf Ján Ďurovčík dnes už kultového baletu Vták ohnivák, ktoré za divákmi opäť priletí 19. decembra 2020.

Novú verziu baletu Stravinského Vták ohnivák priniesol Ján Ďurovčík svetovému aj slovenskému publiku už v minulosti a dnes ho označujú za kultové dielo slovenskej moderny. Prvý krát balet realizoval v roku 1997 pre Bratislavské divadlo tanca. Okrem réžie a choreografie je Ďurovčík aj autorom libreta – práve sila príbehu v kombinácii so sugestívnou Stravinského hudbou a originálnymi tanečnými choreografiami, robí z Vtáka ohniváka jedno z najúspešnejších diel autora, ktoré doslova obletelo celý svet.


Správa o tomto predstavení sa dostala aj do sveta a v roku 2004 ho uviedlo Národné divadlo v Tokiu, kde ho autor naštudoval so súborom Tokyo Metropolitan City Ballet. O štyri roky neskôr sa v prepracovanej verzii opäť dostalo pred bratislavského diváka. Vták ohnivák bol spolu uvedený už štyrikrát. Vďaka uvedeniu tohto diela ľudia začali vnímať moderný tanec a navštevovať predstavenia. Dokázal vždy vypredať sály, ľudia po predstaveniach nadšení stáli – standing ovation v časoch jeho prvého uvedenia ešte nebol bežným javom. So Slovenským divadlom tanca absolvoval v roku 2009 Svetové turné a dá sa povedať, že preletel celý svet – hral sa v New Yorku, Londýne, Amsterdame, Krakove, Prahe a ďalších mestách a všade naň ľudia spontánne reagovali, no najmä, rozumeli jeho univerzálnemu, silnému posolstvu.

V roku 2020 prichádza za obecenstvom Vták ohnivák opäť a zhovárame sa s jeho autorom – režisérom, choreografom a libretistom, Jánom Ďurovčíkom, v čom je aktuálny dnes.

Stravinského hudba ostala asi jediným pôvodným prvkom tohto baletu, pretože ste sa rozhodli zmeniť aj libreto a prízvukovať v ňom aj témy, ktoré sú aktuálne v našej spoločnosti – istý druh spiatočníctva, zaostalosti, dokonca násilia a agresie. V tom čase, keď ste libreto tvorili, ste to tak cítili, že treba spoločnosti otvoriť oči?

Áno, tento balet ukazuje na spiatočníckosť, ukazuje na to, že neotvárame oči a zámerne je posunutý do roviny našej dediny, ale nie kvôli tomu, že by som chcel poukázať na to, že Slováci neotvárajú oči. Ale preto, aby sa aj slovenské publikum s tou myšlienkou stotožnilo a uvedomilo si, že sú okolo nás veľmi jednoduché veci, len pred nimi často zatvárame oči. Keby sme si sami v svojej hlave dokázali povedať, toto už hádam nie, alebo takto to je lepšie, tým obyčajným sedliackym rozumom, tak by sa tu nediali veci, ktoré sa dejú. Myslím si, že na veľa klamstiev a populizmu existujú jednoduché odpovede, na ktoré normálny ľudský rozum dokáže nájsť riešenia, stačí si otvoriť oči. A v tom je ten Vták ohnivák symbolický – lepšie a ľahšie sa nám bude skákať a chodiť bez ťažkých gumákov, ktoré nás tlačia k zemi. Samozrejme, je to len metafora, ide o slobodu mysle, o schopnosť prijímať myšlienky, analyzovať ich v sebe, posúvať seba a ostatných ďalej. Musíme otvoriť oči. Najhoršie je, že všetko je pred nami napísané, len my akoby sme si nechceli tie súvislosti spájať…

Vták ohnivák režiséra a choreografa Jána Ďurovčíka, foto: Peter Brenkus

Symbolom týchto myšlienok, sa stali gumáky… Sú takým typickým „slovenským“ prvkom – aj našej ľudovej kultúry? Ako vznikol moment, že ste práve tento prvok spravili kľúčovým? S Vaším príbehom a gumákmi sa po rokoch s Vtákom ohnivákom vraciate k divákom opäť. Akcentujete aj tému násilia na ženách. Prečo je táto téma v našej spoločnosti dnes aktuálna?

Gumáky, áno! Ale skôr chcem hovoriť o téme násilí na ženách, lebo v tom balete sa tú tému snažím ukázať a naznačiť. Ten spôsob toho násilia je v príbehu Vtáka ohniváka zobrazený na postave matky, ktorá napriek tomu, že je týraná, ona to ani nevie a stále svojho muža svojím spôsobom miluje. V prípade tohto príbehu je jej mužom despotický vládca, ona je matka syna a snaží sa svojho syna milovať. Aj prostredníctvom týchto vzťahov som chcel zobraziť tému násilia a poslať odkaz spoločnosti. Týranie predsa nemusí vyzerať tak, že niekto je dobrý, niekto zlý a medzi nimi je antagonistický vzťah. Ľudia si niekedy ani nemusia uvedomovať, že sú týraní a potom im stačí strašne málo na to, aby si povedali, že je to dobré, veď ten človek v podstate ani nie je zlý. Inými slovami, chcem povedať, v balete je to naznačené, mnohí ľudia, ktorí sú týraní, si to ani neuvedomujú, pretože to prijímajú ako fakt. A je veľmi dôležité nájsť v sebe odvahu, preniesť sa cez to a vzlietnuť.

Umenie by malo byť zrkadlom spoločnosti – a zvlášť tento príbeh prináša silné témy, nad ktorými by malo publikum uvažovať. Začiatkom koronakrízy mnohí vraveli, že staneme sa lepšími ľuďmi, spomalíme tempo, uvedomíme si pravé hodnoty, objaví sa v nás konečne ľudskosť a vidíme, že vyplavuje sa z nás pravý opak – negativizmus, materializmus a nevraživosť. Bol to aj stav našej spoločnosti, prečo ste sa rozhodli opäť priniesť Vtáka ohniváka na scénu a prostredníctvom tanca otvárať témy ako sú naše spiatočníctvo či dokonca istá zadubenosť a poverčivosť?

Čo sa týka spiatočníctva a zadubenosti, je to zdedené pohodlie. Musím sebakriticky povedať, že ani ja niekedy nezabojujem voči nespravodlivosti, dokonca až svinstvu. Niekedy má človek strach, niekedy si človek povie, že sú aj iné hodnoty, utečie sa k rodine a podobe. A nebojuje. Niekedy navonok bojujú tí, ktorí v podstate nebojujú, ale len ničia. Je to v dnešnej dobe neskutočne aktuálne a mám pocit, že dokonca aktuálnejšie, ako v dobe, keď ten balet vznikol.

Hudba Stravinského je nesmierne nadčasová a náročná – najmä čo sa metro-rytmickej štruktúry týka. Vták ohnivák aj Petruška patria medzi diela, kde využíva vplyv ruského folklóru, čo sa odráža nielen na špecifickej zvukovosti, ale najmä na rytmike – pre tanečníkov tak dôležitej. Choreografiu ste stavali počas ťažkého obdobia – aj pre tanečníkov. Ako sa Vám to podarilo a koľko trvali nácviky? Aké sú špecifiká choreografie?

Áno, ja som „Stravinskofil“! Stravinského buď milujete alebo ho nenávidíte. Stravinskij je génius tejto doby. Práve toto jeho slovanské obdobie je fascinujúce, čiže diela ako Svätenie jari, Petruška Vták ohnivák, Svadby. Keď som bol mladý, tak som namiesto populárnej hudby vo walkmane počúval diela Stravinského. Je to taká emotívna a nádherná hudba, okrem toho, zbožňujem rytmické členenie skladieb celý svoj život, táto rytmická kresba je mi veľmi blízka, možno to vyplýva z mojej folklórnej minulosti. Asi najdôležitejšie, čo sa týka pri práci s tanečníkmi, je naučiť ich počúvať hudbu. Vždy hovorím, že musia hudbu počúvať. Stravinskij je tak geniálny, že vždy v tej hudbe niekde nájdu ten vzorec, len občas musia počúvať plechy, niekedy zase sláčiky, ktoré ich privedú k melódii. Je dôležité naučiť tanečníkov počúvať Stravinského, pretože on je vo svojej podstate veľmi jasný a presný, len treba vedieť, čo konkrétne v tej štruktúre v danej chvíli počúvať a potom sa zrazu odhalí mapa tej hudby tak jasne a človek má pocit, že je to v podstate hudobná lopata. Je to niečo podobné, ako keď sa dívate, nemáte dioptrie, niekto vám zrazu nasadí tie správne okuliare a z rozmazaných písmenok vidíte zrazu úplne zreteľne. Stravinskij je nádherná, geniálna, štruktúrovaná hudba, ktorú sa však treba naučiť počúvať správnym smerom a jeho hudba sa musí cítiť srdcom.

Ako už vyplýva z témy a napokon, je to aj Váš rukopis, vo Vašich choreografiách sú citeľné folklórne prvky. Aké je prepojenie folklóru s dielom Vták ohnivák? A ako sa to darí v súčinnosti s ruskou hudbou?

Prepojenie mojej tvorby s folklórom, teda v dielach tanečného divadla, je jasné a nebránim sa tomu. Myslím si, že máme folklór, ktorý je taký zaujímavý, že môže byť aj pre svet fantastický. Som hrdý na to a šťastný, že som sa narodil v krajine s takým podhubím ľudového umenia. Robím to celý život, od Svätenia jari a podobných inscenácií. Dokonca aj v Carmen som Toreadora posunul do role verbunkového čapášnika. Tie diela od Stravinského, o ktorých sme hovorili, nevnímam ani tak ako ruskú hudbu, ale ako slovanskú hudbu, a to je pre mňa dôležité. Vtáka ohniváka chápem viac ako slovanské dielo a preto v kooperácii so slovenskými ľudovými motívmi sa nebije, naopak, absolútne koreluje. Akoby to bolo na to písané.

V akej kondícii boli tanečníci, keďže počas prvej vlny pandémie a zároveň aj druhej, mali obmedzenú činnosť?

Bol to veľký problém. Udržiavali sme tanečníkov v kondícii systémom, že im tanečný majster nahrával tréningy, museli absolvovať nahrávky, kde nás informovali o svojej kondícii. Mali k tomu aj aeróbne činnosti, ale balet je v tom ťažký, že tieto činnosti nestačia. Zvládli to úžasne. Udržali sa a návrat bol síce ťažký, ale za pomoci veľmi kvalitných pedagógov sa to podarilo. Sú v tejto chvíli na tom kondične fantasticky. A k tomu majú aj ďalšie náročné dielo, Petrušku, baletného majstra Igora Holováča, je to nádherná inscenácia, ale je veľmi ťažká. Zvládnuť tie dva kusy vedľa seba bude náročné.

Koho uvidíme v hlavných postavách Vtáka ohniváka na premiére?

Špecifikum Slovenského divadla tanca je, že sólisti sú v jeden deň sólisti a na druhý deň členmi zboru. Obsadenia sú plnohodnotné a sú poprepájané, tým sa dosiahne aj istá spoločenská kontinuita a duch súboru v tom zmysle, že nikto nie je vyčlenený ako sólista. Preto by som ani nerád hovoril, kto bude robiť premiéru, pretože kto by robil prvú premiéru, na druhý deň by robil ďalší, i keď kvôli korona kríze bude len jediná premiéra. Výkony všetkých piatich sólistov, ženské aj mužské role, ktorí sa striedajú, sú fantastické, ale nečleníme ich. Všetci sú vynikajúci a rozhodujeme sa až tesne pred premiérou, koho obsadíme a je to aj tak dobre, potom nemajú ten pocit, že ten je sólista a druhý nie, a opačne. Každý má svoju chvíľku. Niektorí napríklad robia premiéru v Bratislave, ďalší v Prahe.

A nemôžeme vynechať ani ďalšie dielo Stravinského – Petrušku, ktorého choreografiu staval baletný majster SND, Igor Holováč. Ako k tomuto tanečnému večeru na tému Stravinskij prišlo? A prečo ste oslovili práve pána Holováča?

Od prechodu Slovenského divadla tanca pod štát som sa zaviazal, že budeme vytvárať priestor aj pre ďalších choreografov. Jednak pre etablovaných, úspešných, ako aj pre študentov choreografie. Mali sme dohodu aj s Katedrou tanečnej tvorby, no korona kríza tie plány zmarila. Igor Holováč bol prvou voľbou, oslovil som aj ďalších choreografov na ďalšie sezóny. Pri Igorovi treba povedať, že je to jeden z najlepších tanečníkov, akého táto zem kedy nosila, a neskôr sa etabloval ako vynikajúci choreograf a skvelý pedagóg. Petruška, ktorého vytvoril, je nádherný, ťažký, veľmi rozumný balet, vidím tam Igorov hĺbkový prístup k téme. Vidno, že má tú tému do detailov rozobratú, je veľmi poctivý v príprave. Jeho spôsob práce, či už pedagogický alebo choreografický, je pre každý súbor veľkým prínosom. A výsledok je úžasný, takže Igor je pre Slovenské divadlo tanca asi tá najlepšia voľba.

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: Peter Brenkus, archív J.D.


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno