Rozmazávanie, rozostieranie či dokonca pootáčanie reality, je jeden z charakteristických znakov tvorby slovenskej výtvarníčky, ktorý jej umožňuje hrať sa s realitou – tou skutočnou i umeleckou – a hrať sa s divákovým vnímaním.

 

Ivona Žirková (1978) vstúpila do slovenskej maľby v prvých rokoch nového storočia a jej krok bol osobitý, špecifický a najmä intenzívny. Jasne vyhraneným autorským jazykom prechádzajúcim od figuratívnosti k princípom fotorealizmu a hyperrealizmu, dokázala reflektovať nielen aktuálne umelecké problémy, ale najmä tie vlastné, vyplývajúce z jej osobného prežívania a videnia sveta. Ovplyvnená a poučená zásadami fotorealizmu a hyperrealizmu začala aj ona sama komponovať svoje maľby z fotografickej predlohy, či už v prípade figurálnych zobrazení alebo v prírodných námetoch. A hoci tematický repertoár v jej prípade nie je široký, pohybujúci sa od zobrazenia ženských postáv, portrétov a autoportrétov k energizujúcim prírodným vyobrazeniam, predsa dokáže tieto témy variovať a vkladať ich do nových kontextov.

Ivona Žirková: Borovica. 2010 (150x230cm, olej na plátne, súkromná zbierka)

Spoločným menovateľom jej malieb je veľkorozmerné plátno, na ktoré je možné nazerať ako na zaujímavý a pre autorku inšpiratívny priestor umožňujúci slobodne tvoriť, no zároveň schopný vyvolať medzi dielom a divákom intenzívnejšiu interakciu. Tú môžeme považovať za jednu z charakteristických špecifík Žirkovej tvorby, ku ktorej odkazujú všetky jej diela. Autorka sa na jednej strane pohráva s divákovým vnímaním a videním, ale zároveň samotný zmysel maľby sa napĺňa až v momente tejto vzájomnej hry. Pohrávanie sa, klamanie a predstieranie – to sú znaky iluzívnej hry, ktorú Žirková vo svojej tvorbe rozohrala.


 Ivona Žirková: Jeseň. 2010 (155x120cm, olej na plátne, súkromná zbierka)

Jedným z nástrojov iluzívnej hry je určite zrkadlo a všetky jemu podobné lesklé materiály schopné násobiť, zrkadliť, ale aj skresľovať, deformovať či dokonca deštruovať umelecký priestor a spolu s ním metamorfovať vnímanie diváka. Zrkadlenie môže byť nástrojom otvárajúcim okno do vonkajších ako aj vnútorných priestorov. Môže sa realizovať tak prostredníctvom lesklých ako aj vodných plôch. Zrkadlenie na vodnej hladine je jeden z kľúčových momentov dejín umenia odkazujúci k mytologickému príbehu o Narcisovi, ktorému vodná hladina neodkryla len jeho vonkajšiu krásu, ale predovšetkým jeho vlastné Ja. Podobné motívy nájdeme aj vo figurálnej tvorbe Ivony Žirkovej. Či už je to obraz Okno, 2004 alebo Za sklenenou lazurou, 2006.

Ivona Žirková: Za sklenenou lazurou. 2006 (140x110cm, olej na plátne, súkromná zbierka)

V oboch prípadoch sa nástrojom iluzívneho pohrávania stáva sklo – sklenené okno a sklenená stena vytvorená z veľkých fliaš. Za nimi sa v nejasných, rozkmitaných a rozmazaných siluetách objavuje postava chlapca a dospelého muža. Sklo marí možnosť jednoznačnej čitateľnosti ľudskej figúry, zasahuje do divákovho vnímania a núti ho k hlbšiemu ponoru do obrazu. Rozmazávanie, rozostieranie či dokonca pootáčanie reality je jeden z charakteristických znakov Žirkovej tvorby, ktorý jej umožňuje hrať sa s realitou – tou skutočnou i umeleckou – a hrať sa s divákovým vnímaním.

Aj voda a jej rôzne variácie hrajú dôležitú rolu v Žirkovej tvorbe. Ide najmä o tie kompozície, v ktorých nahé ženské telo situuje pod vodnú hladinu: Pod vodnou lazurou, 2005; Pod hladinou, 2007; Pod vodou, 2013; Zrkadlenie, 2014; Zahmlené, 2014.

Ivona Žirková: Pod hladinou I. 2008 (100x70cm, olej na plátne, súkromná zbierka)

Hyperrealistické vyobrazenia ľudských (prevažne ženských) postáv boli postupne nahrádzané prírodnými námetmi. Jej silný a vrúcny vzťah k prírode je citeľný zo všetkých, opäť veľkorozmerných kompozícií. Prírodné krásy, ktoré zaujali jej oko milovníčky prírody fotograficky dokumentuje a následne, v pokoji svojho ateliéru, prenesie na plochu maliarskeho plátna. V Žirkovej prípade nejde o široké zábery prírodných scenérií, práve naopak. Sú to niekoľkokrát zväčšené fragmenty a detaily prírodných elementov, ktoré by bez možnosti fotografickej techniky zostali pre ľudské oko neviditeľné. (Bodliak, 2005; Klasy, 2006; Púpava, 2007; Kvapka, 2007; Kvapka II., 2007; Biela, 2008; Vrstvy I., 2009; Chameleón, 2010) Takýto spôsob tvorby je možné považovať za jeden z príznačných znakov hyperrealistickej tvorby.

Ivona Žirková: Púpava. 2007 (160x145cm, olej na plátne, súkromná zbierka)

Hyperealisti na rozdiel od fotorealistov realitu nekopírujú doslovne. S realitou sa skôr pohrávajú, upriamujú pozornosť na malé detaily, ktoré sú pred ľudským okom ukryté. Ide pritom o vedomý spôsob zobrazenia zameraný na zvýznamnenie „neviditeľných“ detailov, ktoré sa stávajú novou realitou – hyperrealitou. Žirková sa na prírodné scenérie nepozerá len okom milovníčky prírody, je to skôr pohľad vedca, ktorý objavuje aj tie najmenšie mikročastice pozorovaného. Ide o mikroskopický pohľad na zobrazený výsek reality. Zvýznamnenie „neviditeľného“ by však bez použitia fotoaparátu nebolo úplne možné. Fotografické oko jej umožňuje odpútať sa od okolitej prírody a sústrediť sa len na detailnú mikročasticu prírodnej scenérie, ktorá na maliarskom plátne vytvorí novú realitu. Tá, vďaka maliarkinej zručnosti a tiež veľkosti plátna, pôsobí na diváka dojmom, že prezentovaná realita je mu blízka, dokonca, že sa jej môže fyzicky dotknúť a sprítomniť sa s ňou – byť jej súčasťou. Hyperrealistický obraz Ivony Žirkovej nie je reprezentáciou reálneho sveta, sám je svojou vlastnou realitou.


Ivona Žirková: Pulzovanie. 2018 (150x110cm, olej na plátne, súkromná zbierka)

Po roku 2010 síce zostala Ivona Žirková vo svojej tvorbe verná prírodným scenériám, avšak ich zobrazenia posunula do nových kontextov. Obrazy ako: Do stredu, 2010; Borovica , 2010; Les, 2010; Jeseň , 2010; Stromy, 2010; Štruktúra, 2011 – prinášajú do slovenskej maľby jednak autentický pocit z videného a prežitého, atmosferické javy, silu okamihu, ale aj nové pohľady na realitu. Už nie primárne zamerané na detail, ale skôr na pohyb, rotáciu a dynamiku. Pohľady akoby do vnútra rotujúceho kolotoča naplneného všetkými farbami prírody, pulzujú životom. Ak sa pri figurálnych kompozíciách iluzívne pohrávala s vnímaním priestoru, tak v rotujúcich kompozíciách je jej hra premyslená, vyšperkovaná, navodzujúca až meditačné stavy. V nich sa divák stáva absolútnou súčasťou rotácie, je vtiahnutý do nikdy nekončiaceho pohybu. Miestami, pri intenzívnom vtiahnutí do obrazu, môže divák prežívať až fyzickú nevoľnosť.

Ivona Žirková: Siluety. 2019 (190x135cm, olej na plátne, súkromná zbierka)

Fotografické médium je pre tvorbu Ivony Žirkovej kľúčové, pretože vďaka svojim technickým možnostiam dokáže zastaviť, zamraziť či dokonca umŕtviť čas. Médium fotografie je dôkazom toho, že tu „niečo bolo“, „niečo sa stalo“ a „niekto“ bol na danom mieste reálne prítomný v konkrétnom čase. Tento dôkaz je založený na empirickej skúsenosti aj samotnej autorky. Fotografia akoby zamrazila daný priestor a daný čas do jedného jediného okamžiku, do jediného obrazu. To robí aj Ivona Žirková pri svojich potulkách po prírode – zamrazuje daný moment do fotografického obrazu, ktorý následne prenáša na maliarske plátno a pohráva sa s obrazovým priestorom.

 

 

Katarína Ihringová

Zdroj foto: archív Ivony Žirkovej, titulná foto: Ivona Žirková: Príťažlivosť. 2020 (180x130cm, olej na plátne, súkromná zbierka)


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno