Myslieť si, že minimalizmus, je len repetitívna hudba, by bola naivná, až stupídna predstava. Je to sofistikovaná štruktúra kompozícií, dosahujúcich niekedy až hypnotický účinok. Svoje by o tom vedeli hlavne americkí minimalisti. A nepochybne aj slovenská klaviristka Martina Janegová.
V týchto dňoch sa v rôznych slovenských mestách v online priestore koná nový festival Piano Days, organizovaný pod hlavičkou občianskeho združenia InMusic. Jeho prvý ročník potrvá do 24. apríla a slovenskí klaviristi – Zuzana Biščáková, Tomáš Boroš, Martina Janegová, Fero Király, Júlia Novosedlíková, Kristína Smetanová a Zuzana Zamborská, v rámci neho predstavujú nielen svetovo známy repertoár, ale aj vlastné autorské projekty.
Inšpiráciou pre vznik slovenského festivalu bol známy nemecký hudobník, skladateľ a hudobný producent, Nils Frahm, zakladateľ medzinárodného projektu Piano Day, ktorý hovorí: „Prečo svet potrebuje Deň klavíra? Pre mnoho dôvodov. Ale hlavne preto, že nezaškodí osláviť klavír a všetko navôkol okolo neho: interpretov, skladateľov, výrobcov, ladičov, sťahovákov a hlavne tých najdôležitejších, poslucháčov.“
Kým projekt Nilsa Frahma sa koncentruje do jedného dňa a vytvára platformu pre rozmanité projekty súvisiace s klavírom, združuje malých aj veľkých, amatérov aj profesionálov, zdieľa medzi ľuďmi radosť z hry na klavíri, slovenský festival nadobudol trošku inú príchuť. V prvom rade sa rozrástol do niekoľkých dní, a ďalej – využíva naše sály a ich špičkové hudobné nástroje, ktoré sa v nich nachádzajú a často sa v týchto mesiacoch nevyužívajú. Festival Piano Days 2021 sa koná v spolupráci so Slovenskou filharmóniou, Slovenským rozhlasom, Nitrianskou galériou a Štátnym komorným orchestrom Žilina, kde sa koncerty konajú. Všetky tieto sály majú spoločného menovateľa: nielen hromujúcu akustiku, ale sú v nich špičkové koncertné krídla značky Steinway & Sons. Tie so svojím zvukom blížiacim sa k dokonalosti, no hlavne farebnosťou a vynikajúcimi vlastnosťami mechaniky predstavujú pre každého klaviristu pôžitok z hry, hoci pri istých autoroch a dnešnom trende akcentujúcim historicky štýlový spôsob interpretácie, aj tento skvostný nástroj vie byť niekedy skôr na obtiaž.
Rozhodne však pristal skladbám ovplyvneným minimal music – štýlom, ktorý má v sebe len na (spravidla povrchný) pohľad vzácnu jednoduchosť, no v skutočnosti prináša hlbokú a fascinujúcu, dômyselne kompozične vyskladanú hudbu. Na live streame z Nitrianskej galérie (21. apríla o 18:00) mladá klaviristka Martina Janegová uviedla repertoár na pohľad rôznorodný, no jeho pomyselnou niťou, ktorá ho prepojila, bol práve spôsob komponovania charakteristický pre minimal music. Prvou skladbou večera bola kompozícia Martina Burlasa Papierový kráľ zaspáva, ktorá vznikla v ranom období jeho tvorby v rokoch 1983 – 84. Burlas ako klavirista rozumie tomuto hudobnému nástroju, dokáže z neho dostať maximum, rozospievať jednotlivé jeho registre a postaviť témy kontrastne a zaujímavo. Hovoriť v prípade tejto kompozície o čistom minimalizme, by bolo zavádzajúce – je to moderný, progresívny autor, ktorý dokáže spraviť syntézu rozmanitých štýlov na malej ploche.
Martina Janegová pristúpila k interpretácii Burlasa s precíznym naštudovaním diela, no aj vyzdvihnutím jeho rozmanitých výrazových polôh. Vedela presne, kedy sa má o tóny oprieť, aby fragmenty tém, ktoré skladateľ rozbíja vo svojej úspornej, modernej vyjadrovacej reči, vyzneli dostatočne dôrazne. Pritom však neskĺzla do romantickej polohy, keď sa autor hrá so snivým, prekrásnym motívom a práve v tejto časti kompozície najviac cítiť vplyv minimalizmu. Bolo cítiť, že Janegová dielu rozumie a dokáže ho vystavať tak, aby neustále tvorila vnútorné napätie. Čisto a zreteľne artikulujúc, vyhrala všetky motívy, aj tie opakujúce sa, s pregnantnou rytmikou, no v jej interpretácii pritom nebola strojovitosť, ale potrebná duša a precítenie skladby. Krásne vyzneli aj dynamické kontrasty, ktorým nechýbala potrebná plastickosť – mäkké pianissimo voči kontrastným forte úsekom sa niesli v sále a následne k poslucháčom, hoc len v online priestore. Burlas prostredníctvom tejto skladby dokázal priniesť obdivuhodnú sonoriku klavíra – paleta farieb, s ktorou dokázal v rámci skladby pracovať, a interpretka ich nechala dôsledne vyznieť, je priam podmanivá, miestami až hypnotická. To je ďalšia črta, ktorá ho s minimalizmom spája.
K moderným kompozíciám, ktoré v tento večer klaviristka uvádzala, „ladila“ aj vizuálne (lesklá večerná róba by asi nebola vhodným doplnkom k tomuto repertoáru a hoci sa to zdá ako detail, v tomto prípade je to naozaj nezanedbateľný prvok podstatný pre diváka – a tvoriaci celkový estetický dojem z koncertu).
Myslieť si, že minimalizmus, je len repetitívna hudba, by bola naivná, až stupídna predstava. Je to sofistikovaná štruktúra kompozícií, dosahujúcich niekedy až hypnotický účinok. Svoje by o tom vedeli hlavne americkí minimalisti – za najväčšie mená tohto prúdu sa považujú skladatelia Philip Glass, John Adams a Steve Reich. Práve Adamsova skladba Phrygian Gates z roku 1978 znela na koncerte a bol to veľkolepý súboj dvoch modálnych stupníc: frygickej a lydickej. Ako už z názvu skladby vyplýva, jeden zo zásadných predstaviteľov minimalizmu, John Adams, toto dielo založil nielen na patternoch, ktoré opakuje a rozvíja, pričom zvukovo aj psychologicky dosahuje u poslucháča pocit príbuzný meditácii, tento vnútorný proces obohacuje aj tonálne. Modulácie, ktoré v podaní klavíra počujeme, majú priam omamný charakter. Klaviristka s nimi dokázala bravúrne pracovať. Nezabudla totiž celú, robustnú, približne 30-minútovú kompozíciu dômyselne vystavať logicky aj dynamicky. Adams skladbu začína v lydickom móde (štyri krížiky), ktorý strieda následne frygickým (jedno béčko) a postupne si celou kompozíciou prejdeme celý kvintový kruh. Možno sa to zdá ako zbytočná teoretická dišputa, no tým, že použil práve tieto modálne tóniny, dosiahol nebývalú zvukovosť. Priam nekonečný súboj medzi durovými a molovými tóninami. Nakoniec však pomyselnú bránu (termín gates je však zvolený v jeho prípade ako narážka na elektronickú hudbu) uzatvára a v skladbe čoraz menej priestoru venuje lydickému módu, skôr preferuje frygický – preto aj názov Phrygian Gates.
Martina Janegová sa k interpretácii diela postavila dynamickejšie ako ju hrajú iní klaviristi. Jej pohľad na skladbu priniesol nový rozmer: podstatne viac zdôraznila kontrasty v dynamike, ktoré sú v notovej predlohe frekventované a prekvapivé, od piano pianissimo až po forte fortissimo. A predsa máte pocit, že vás skladba unáša v jednej nádhernej, očarujúcej zvukovej hladine, krásnej meditácii, do ktorej ste sa od prvých taktov ponorili a už sa nikdy viac nechcete vynoriť – to je čaro minimalizmu. A bolo tak výrazne citeľné aj počas tohto koncertu. Adams zdôrazňuje aj kontrasty medzi hlbokými polohami a vysokými – klaviristka ich vyhrala precízne a jasne, skladbu dobre štruktúrovala, aby nič neostalo nevypovedané. To je pri minimalizme zásadná vec v interpretácii. V rýchlom tempe mala veľmi dobre nastavený timing, z ktorého nikdy nevybočila, jej precízna rytmika a jemné nuansy, zmeny v nej (všetky do detailu a presne zahraté), nespravili z tejto kompozície len hudobné divadlo v teoretickej rovine či súboj intervalov v notovej predlohe, ale ozajstný kus umenia s prekrásne znejúcim klavírom, ktorý si svoj festival zaslúži. A tento koncert nás v tom nepochybne utvrdil.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: InMusic – screenshoty z koncertu
