Aké je vnútro človeka, ktorý sa v čase totality živí humorom? Čo prežíva? Film režiséra Michaila Idova odhaľuje dušu a vnútro človeka, ktorého hlavnou úlohou je ľudí rozosmiať.
Vo všeobecnosti sa tvrdí, že humoristi, komici, či už sú to osobnosti zo sveta filmu alebo stand up komici, jednoducho tí, ktorí ľudí rozosmievajú, sú v súkromí totálni pesimisti. Mnoho krát sa to aj potvrdilo, ale vedecky dokázanú skutočnosť z toho nesporne spraviť nemožno. Aký je hlavný hrdina rusko-lotyšsko-českého filmu Humorista? Žije v akomsi zvláštnom vzduchoprázdne, nie však pre jeho komplikovanú povahu potláčaných emócií. Boris Arkadij sa totiž živí humorom v dobe, keď človeka smiech môže dostať na kolená: či už z ľudskej stránky alebo existenčne.
Snímka sa odohráva v polovici 80-tych rokov, v čase totality, keď už Brežnev aj Andropov zomreli a s Černenkom to tiež nevyzerá ružovo. Napriek tomu, že Boris je skvelý humorista, zabáva ľudí trápno-vtipným príbehom o opičke (v tom čase sa mohol javiť ako humorný – práve preto, že bol neškodný). Každý jeden výstup mu totiž muselo schváliť socialistické „politbyro“. Nemohol improvizovať, hoci v tom bol mimoriadne dobrý. To, čo bolo na papieri schválené, bolo aj povolené. Zjavne mladí ľudia, ktorí socializmus nezažili, nebudú mať najmenšiu šancu pochopiť tieto súvislosti, ktoré režisér Idov tak dôveryhodne zobrazil – alebo, možno preto by si Humoristu mali pozrieť, aby aspoň čiastočne vnímali atmosféru tej doby a získali tak predstavu, že totalitný režim nebol o dlhých radoch ľudí, ktorí si chceli kúpiť banány…
Snímka geniálne ťaží zo zobrazenia bývalého režimu a je v tomto smere do detailu prepracovaná. Od prvého záberu sa divák doslova ocitne v čase totality. Obrovský kus práce na tom, aby táto doba pôsobila natoľko reálne (dokonca až nebezpečne reálne) spravil nielen režisér a scenárista (opäť Idov spolu s Lily Idovou), ale najmä kamera a citlivá práca so svetlom. To retro doslova cítite v každom jednom zábere, vo vyjadrovaní sa, v strachu protagonistov, ktorý však pramení zvnútra – navonok musia pôsobiť ako spokojní, šťastní ľudia – ako vraví v snímke generál: Čo by ten Boris chcel? Má manželku, deti, byt…
V konečnom dôsledku, Boris sa nemá zle. Je prominentným komikom, ktorého najvrchnejšia mocnosť toleruje a dokonca podporuje. Horšie je to však s tým, čo prežíva vo svojom vnútri. Každodenné dusivé pocity plné zúfalstva a depresií ho doslova rozkladajú. V každej scéne máte pocit, že Boris už vybuchne ako sopka, pretože pohár sa postupne plní a neviete síce kedy, ale viete, že raz sa definitívne preleje… V hlavnom hrdinovi je vo vnútri burič, ktorý svoje postoje a emócie musí dusiť a skrývať, aby chránil najmä svoju rodinu. Sám na seba akoby už rezignoval.
Sila filmu spočíva okrem spomínaného detailného spracovania, ktoré doslova navodzuje 80-te roky minulého storočia v prísne komunistickom Rusku, v hereckom výkone Alexeya Agronovicha, ktorý je priam fascinujúci. Napokon, z tohtoročného Art Film Festu v Košiciach si odniesol Cenu za Najlepší mužský herecký výkon. Z každého jeho gesta, pohybu, či mimiky, je zjavné, čo prežíva. To tiché nešťastie a beznádej, ktoré dusí vo svojom vnútri, sú priam hmatateľné. Koľko slobody môže mať človek v neslobodnej krajine? Ako sa brániť voči absolútnej tuposti mocných, ktorí si ho objednávajú ako zábavku na dlhé nudné večery alebo oslavu narodenín prominentnej manželky?
Boris má skrátka tú smolu, že disponuje inteligenciou a aj EQ má na príliš vysokej úrovni pre dobu, v ktorej žije. Absurdnosť celej situácie – človeka trpiaceho, bezradného, prežívajúceho každý svoj deň v depresiách, pritom v pozícii baviča, zobrazil režisér excelentne. Prvky tragikomédie vždy dobre fungujú, ak sú dobre vystavané, majú patričnú gradáciu a sú dávkované tak, aby vytvárali to správne dramatické napätie. Nie, žiadne salvy smiechu v kinách pri tomto filme nehrozia. Agronovich totiž zahral tú beznádej tak presvedčivo, že na jeho vtipoch sa je až ťažké smiať. Primárnu úlohu tu totiž hrá doba, v ktorej žije a ktorá ho vnútorne rozleptáva. A zahral to tak dobre, že sa odrazu začne aj divák cítiť v jeho koži.
Humorista je zaujímavý aj tým, že má svoje pokojné tempo. Pod tým pokojom však doslova hrmí a vy len čakáte na to, kedy to celé všetko buchne. Dusivá atmosféra kombinovaná s absurdnosťou režimu plynie vo voľnom tempe celým filmom. A tento ďalší, skryto neurotický moment filmu, ho robí takým dobrým. Jednoducho, niet úniku a hlavný hrdina to vie. Snaží sa len prežiť, lebo musí.
Azda najsilnejšou scénou Humoristu je, keď Borisa odvedú príslušníci KGB nevedno kam. A nevyzerá to tak, že nejaký prominentný generál si ho objednal, aby zabával počas celého večera prítomných hostí. Jeden z posádky kozmonautov si ho totiž vyžiadal, aby mu porozprával skeč o povestnej opičke. Aj toto je obraz bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík: muži z KGB odvedú človeka nevedno kam, z privátneho lietadla cesta pokračuje podzemnými chodbami, kde je všetko to, čo musí zostať občanom krajiny skryté. Keď si divák uvedomí, akú hrôzu musí prežívať hlavný hrdina snímky, prežíva ju spolu s ním. Jeho úzkosť, jeho bezvýchodiskovosť, jeho nešťastie a vnútornú vzburu, ktorá si nesmie dovoliť vyplávať na povrch…
Nie, Boris nie je hrdina, ktorý by sa vzbúril. A tvorcom snímky o to ani nejde. Ukazujú divákom nemohúcnosť jednotlivca, ktorý sa v tom absurdnom divadle snaží prežiť. V čase, keď humor môže aj zabíjať. A to sa im aj vskutku podarilo.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: FILM EUROPE
