Hudobná dišputa Zeljenka verzus Piaček

Skladby troch generácií slovenských autorov zneli na koncerte v Slovenskej filharmónii.

Koncert v rámci cyklu Hudobná mozaika v Malej sále Slovenskej filharmónie (8. februára) pripravil vďaka zaujímavo vystavanej dramaturgii nevšedný zvukový a interpretačný zážitok pre poslucháčov. Počuli sme výber skladieb naprieč slovenskou hudobnou históriou – od významného predchodcu slovenskej hudobnej moderny, Mikuláša Moyzesa, cez diela Ilju Zeljenku, experimentátora postwebernovkej línie a jedného zo zakladateľov avantgardy 60. rokov, ktorého 90. výročie narodenia si toho roku pripomíname, až po premiérované dielo autora najmladšej – súčasnej generácie skladateľov, Marka Piačeka.

Už skutočnosť, že sa v prevedených dielach dokázali nájsť pomyselné dramaturgické línie prezentácie slovenských diel, alebo aj výrazné, počuteľné kontrastné plochy, tak provokatívne zdôrazňujúce generačné a dobové rozdiely, robila tento koncert mimoriadne pútavým. Dokonca aj rozdiely v dvoch prezentovaných Zeljenkových dielach otvárajúcich a uzatvárajúcich koncert. Ďalšou – bola interpretačná kvalita. Členovia Mucha Quartet Juraj Tomka, 1. husle, Jozef Ostrolucký, 2. husle, Veronika Kubešová, viola a Pavol Mucha, violončelo patria nielen medzi zohratých hudobníkov, ale i skúsených interpretov zvlášť v oblasti súčasných slovenských skladieb. V ich podaní mimoriadne presvedčilo pôsobila najmä Piačekova premiérovo uvádzaná skladba Päť štúdií pre klavírne kvinteto, ale i záverečné Zeljenkovo Klavírne kvinteto č. 1 s klaviristkou Magdalénou Bajuszovou.


Úvodom koncertu znela Zeljenkova Klavírna sonáta č. 21, ktorú skladateľ komponoval v roku 2004. Sonáta s vysokým poradovým číslom nesie podtitul „Otázky bez odpovedí“ – mimochodom, v precízne a informačne bohato vyskladanom bulletine autora Jakuba Goča sme sa o jednotlivých skladbách i autoroch dozvedeli všetky nevyhnutné informácie, podstatné pre vnímanie súčasnej slovenskej hudby a nachádzanie súvislostí medzi jednotlivými dielami, ktoré zneli. Päťčasťová sonáta Zeljenku je venovaná maliarovi Rudolfovi Filovi a samotný skladateľ o nej povedal: „Otázky sú dôležitejšie ako odpovede. Keď niekto vie položiť správnu otázku, tá dokáže určiť celý jeho život. Čiže na niektoré otázky sa nedá odpovedať. Položiť sa však dajú. A to je krásne, lebo je to vlastne niečo na hranici medzi chaosom a poriadkom.“

Magdaléna Bajuszová interpretovala Zeljenkov opus brilantne: v prvej časti Andante vyspievala dialogické časti, no podčiarkla skladateľov pragmatizmus, podarilo sa jej v interpretácii dosiahnuť tú vzácnu vyváženosť emocionality a rácia. Neprechádzala do pátosu, no ani do hry bez výrazu – frázy, ktoré mali melodické celky v jej podaní dýchali. Unisono otvárajúce časť Moderato recitativo malo v sebe potrebnú naliehavosť a tajomno zároveň. Kontrastné časti v tempe aj dynamike, ostrosť fortissima oproti pianissimu, to všetko vyhraté do najmenšieho detailu. Prekrásne stavaná časť Adagio ostinato s opakujúcim sa jednoduchým sprievodom v ľavej ruke a následne dve kontrastne postavené témy v pravej – jemná, až romantická, oproti dobiedzajúcej, staccatovej, do toho neustále prítomné ostinato. Zeljenka bol neuveriteľne invenčný skladateľ, ktorý dokázal aj na malej ploche s relatívne jednoduchými prostriedkami vymyslieť zvukovo a esteticky magické skladby, ktoré sú vždy aktuálne. A znejú súčasne, novátorsky, zaujímavo. Hmlisté Larghetto, ktoré znie ako romantický sen, vyrušuje ho len harmónia a vzrušivý pohyb s náhlymi, prerušujúcimi figúrami, plynulého toku, vyústil do dynamického finále Presto (obtiažny part najmä z pohľadu metrorytmickej štruktúry). Bajuszová je výnimočná interpretka, ktorá k súčasnej hudbe pristupuje s pochopením, zmyslom pre detail, precízne buduje tektoniku kompozície, no i výraz. K dielu pristúpila ako k celku a dokázala sa dobre orientovať i v jeho vnútornej štruktúre. Jej interpretácia bola technicky čistá, rytmicky presná a klavír znel nádherne – farebne.


Nasledovalo Sláčikové kvarteto č. 2 a mol Mikuláša Moyzesa inšpirované slovenským folklórom. Členovia kvarteta pod vedením violončelistu Pavla Muchu sú výborní hráči, no v tomto prípade akoby im chýbalo dostatok energie v interpretácii. Moyzes čerpá z piesňového folklóru, štylizuje hru ľudových muzikantov natoľko, že nielen cituje ľudové piesne, no v prvých husliach počujeme imitácie na spôsob bohatého cifrovania primáša. Hudobníkom sa asi nedá po technickej stránke nič vytknúť, no po výrazovej rozhodne áno. Už v prvej časti Allegro chýbalo interpretácii správne nasadenie, stratili sa kontrasty a esprit. Dynamika nebola dostatočná a vytratil sa ten írečitý charakter, ktorý sme od Moyzesovho diela čakali. Bolo to zo strany Mucha Quartet pomerne akademické poňatie Moyzesovej skladby, spôsobené najmä voľbou nesprávneho tempa a nedostatočnou dynamikou. Celistvejšie a presvedčivejšie už znelo kvarteto v pomalej časti Adagio a časti Menuette (tanečná hudba napísaná v intenciách starej hudby), no Finale malo opäť málo kontrastov a miestami, keď ste mali cítiť z hudby spontánnosť, bolo počuť „taktové čiary“, azda s výnimkou citácie ľudovej piesne v podaní Juraja Tomku.

Muchovcom podstatne viac pristal modernejší repertoár. Po prestávke prišiel na rad Marek Piaček a premiéra jeho kompozície Päť štúdií pre klavírne kvinteto. Keďže na záver znelo Klavírne kvinteto č. 1 Ilju Zeljenku – pre poslucháčov sa tak objavili možnosti hudobných konfrontácií. Tieto dve diela od seba delí takmer 70 rokov, zároveň bol Piaček v rokoch 1990-1995 Zeljenkov žiak. Kým jeho učiteľ v čase písania kompozície ešte využíval tradičné postupy založené na systéme európskej tonality, v kompozícii jeho študenta sa objavujú rôzne kultúry, aj mimoeurópske. Zvukovo, harmonicky, formálne, koncepčne, ideovo, esteticky – dva akoby diametrálne odlišné svety. Stretnúť ich na jednom mieste, to akoby sa v jednom mieste univerza, stretli za záhadných okolností dva odlišné elementy, ktoré len paralelne spoločne dokážu fungovať, na rôznych časových osiach.

Kvinteto Piačeka okamžite zaujalo tonálne a formálne: výstavbou je prvá časť Úvod najprv nenápadná, držanými tónmi tvorí napätie, minimalistickými prvkami sa skladateľovi darí pracovať psychologicky a zároveň podporiť tento aspekt aj tonálne. Už keď zaznela prvá téma v husliach, bolo počuteľné, že Marek Piaček nekomponuje v diatonike a hlavne, mimoriadne efektne vie vystavať hudobnú formu. Tak, ako začínal jednoduchými prostriedkami, dokázal vystupňovať a zahrnúť celé kvineto, do gradácie, pohyb v inštrumentácii stiahol záverom späť a skončil opäť v zvukovo úspornej hladine. Princíp minimal music pracujúci s jednoduchým motívom, repetitívnosťou, ale aj mimoeurópske hudobné kultúry, napríklad indické rágy, ktoré s variáciou hudobných motívov pracujú (v zložitejších štruktúrach ornamentov, improvizácií a variácií), využíva psychologický účinok na poslucháča a Marek Piaček pracuje v obdobných líniách. A robí to veľmi dobre. Buduje formu dômyselne, pracuje so zvukom a od prvého momentu dokáže poslucháča vtiahnuť do hudobného procesu.

V ďalšej časti Melódia, využil obdobný princíp, koncentruje sa, ako už z názvu vyplýva, na prácu s melodikou. Ústredný motív počujeme najprv v sláčikoch, ale aj v klavíri. Ozdobuje ju, pracuje s ňou, pričom rytmus necháva v úzadí – opäť je hlavným stavebným prvkom repetícia, no s premysleným, psychologickým účinkom. Tretia časť Improvizácia prináša hutný zvuk, no vďaka prehľadnej štruktúre je v ňom jednoduché zorientovať sa. Sústredíme sa na tému v prvých husliach, no tá v skutočnosti vynikne, až keď ju interpretuje klavír. Je expresívna, no zároveň stačí, keď ju hrá pravá ruka – opäť tonálne neobvyklá, vzdialená od európskej diatoniky, rytmicky akcentovaná, výrazná a poslucháča ihneď zasiahne. Táto časť je formálne stmeľujúcim prvkom diela.

Štvrtá časť Tanec má neštandardnú metrorytmickú štruktúru. Ak sa ju aj poslucháči pokúšali zachytiť, možno tí, čo poznajú moderný jazz, ju dokázali vypočítať, lebo práve v období, keď sa jazzoví muzikanti inšpirovali klasickou hudbou, tvorili podobné kúsky. Päťdobé metrum asi nie je štandard, na ktorý by sme si celkom prirodzene v našich kultúrach s chuťou zatancovali. No tak či onak, Piačekovi sa podarilo dosiahnuť spontánnu atmosféru. Temperamentný klavír, plniaci rytmickú funkciu, sláčikové kvarteto melodickú.

Vo Finale dostal najväčší priestor minimalizmus. Znela zrejme zvukovo najmohutnejšia časť, no zároveň prehovárala k poslucháčom s čistou a jasnou štruktúrou. Fascinujúca bola práca s rytmickými akcentmi a vrstvením nástrojov, ktoré vyvolávali pocit hutného, gradujúceho zvuku. Ten pocit, keď vás objíme hudba a vy vnímate len jej čistotu a krásu, je k nezaplateniu. A samozrejme – bez jednoznačného záveru, ten si mal každý zodpovedať sám. Marek Piaček je filozof v hudbe, necháva publikum zodpovedať si na kľúčové otázky, nevnucuje mu svoju pravdu.

Čo však všetky časti tejto kompozície spájalo, bola ich brilantná práca s formou. Piaček má cit pre prácu s motívmi, rytmom – dokáže aj s minimom prvkom vystavať väčšie celky, ktoré pôsobia zvukovo mimoriadne zaujímavo. Vie vytiahnuť presne ten podstatný detail, ktorý vypracuje a má neuveriteľný psychologický účinok na poslucháča.

Záverom koncertu znelo Klavírne kvinteto č. 1 Ilju Zeljenku, ktoré patrí medzi jedny z najhranejších diel autora. Vzniklo ešte počas jeho štúdia na VŠMU pod vedením Jána Cikkera.  Venoval ho svojmu priateľovi, zbormajstrovi Ladislavovi Holáskovi. V prvom rade treba poznamenať – Mucha Quartet absolútne po Moyzesovi napravili svoje renomé, respektíve, Zeljenka aj Piaček im svedčali podstatne viac. Hrali ho s nasadením, energiou a presvedčivo. Bezprostredne po premiére skladby Marka Piačeka sme si mohli vypočuť kvinteto jeho učiteľa – legendy, jedného z našich najinvenčnejších autorov. Využíva v ňom typ tradičného tematického myslenia, variácií, už v tom období sa profiloval ako tvorca, ktorý dokáže použiť v kompozícii sledy rozmanitých nálad a pospájať ich s umnou tvorivosťou.

Takže nielen v úvode koncertu zaznelo jeho dielo, odlišného charakteru, ale i v závere, ktoré sme mohli konfrontovať na ďalšej úrovni. Hudobná mozaika bola tentoraz zložená invenčne, tvorivo, dokonca až filozoficky.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka, LIVE stream Slovenskej filharmónie

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno