HIGH LIFE: osamelosť, mágia, vnútorný nepokoj a posadnutosť sexom

Ak sa Robert Pattinson doposiaľ snažil oslobodiť z role zamilovaného upíra s krvácajúcim srdcom a desivým mejkapom, tak teraz sa mu to definitívne podarilo. Pomohlo mu v tom malé dievčatko a „ruku k dielu“ priložila aj šialená doktorka Juliette Binoche.

Anotácia filmu hovorí, že je to príbeh, ktorý sa odohráva vo vesmíre na palube kozmickej lode. Tak v prvom rade, nejde o žiadny „príbeh“ v klasickom slova zmysle. Francúzska režisérka Claire Denis sa nikdy vo svojich filmárskych postupoch „neznížila“ na lacnú úroveň budovania príbehu z bodu A do bodu B a už vôbec nie s jednoznačným záverom C. Na to je až príliš dobrá psychologička a zároveň jej ťažké témy, ktoré filozoficky skúma, predsa len vyžadujú rafinovanejšiu formu vybudovania filmu.
Časová rovina bola pre ňu vždy špecifická a až postupne, počas chaotického deja, odhaľovala šokujúce súvislosti. Nútila tým diváka premýšľať a zároveň vytvárala isté napätie vo filmoch, ktoré je tak veľmi potrebné kvôli tempu. Je totiž pomalé, sústredí sa na detaily, ukazuje jednotlivých hrdinov v situáciách, kde sa v podstate nič nedeje, až neskôr, keď odhalí ďalšie súvislosti, divák pochopí, prečo sa tak detailne koncentrovala na drobnosti, ktoré sa na prvý pohľad zdali zdĺhavé a nič nehovoriace. Opak, Claire má veľmi dobre premyslené, prečo hneď v prvej scéne ukazuje dojemne sa starajúceho Monteho alias Roberta Pattinsona o svoju dcérku Willow, prečo v komentári zaznejú len útržky príbehu, ako sa tam dostal, prečo tam je a čo bude ďalej.


Otázka skôr znie, čo bolo predtým. Už v tejto scéne cíti divák znepokojujúcu atmosféru, aj keď z hlavného hrdinu, Monteho, sála až neuveriteľný pokoj, pokora, oddanosť, nádej, zároveň bezútešnosť. Pattinson definitívne odhodil okovy, ktorými ho oklieštila nezmyselná milostná sága upírov a ukázal, že okrem tesákov a podmanivého pohľadu dokáže skutočne viac: je to excelentný herec mnohých tvárí, ktorý sa do úlohy dokáže ponoriť naplno, prepitvať ju z rôznych pohľadov, kým sa dokonale pripravený postaví pred kameru. V snímke High Life sa k malému dievčatku správal s takou presvedčivosťou, akoby bolo jeho vlastné. V konečnom dôsledku, na jeho výkone stojí a padá celá snímka. Nemožno tiež opomenúť Juliette Binoche, ku ktorej sa dostaneme neskôr.

K mrazivej atmosfére prispelo dusivé ticho sprevádzané britskou kapelou Tindersticks. Mimoriadne dobrý výber alternatívnych rockerov, ktorí pracujú s obdobnými prvkami ako režisérka a kameraman, len v hudobnej forme. Introspektívne, miestami až psychotické kompozície sprevádzané orchestrálnymi partmi navodzujú ten typ bolestivej lyriky, akú môžeme dostať len od anglickej kapely. Clivota je doménou britského alternatívneho rocku a bezvýchodiskovosť kombinovaná s mágiou skladieb tvoria súlad s snímkou High Life: hudba akoby paralelne sledovala neexistujúcu líniu deja, no pri podstatných momentoch, ktoré chce režisérka akcentovať a nechce ich jednoznačne „povedať“ divákom – dostávajú sa k slovu Tindersticks a ich ťažko depresívna, bezvýchodisková filozofia so snivou zvukovosťou. Kapela, ktorá vznikla v 90-tych rokoch, ešte nepovedala svoje posledné slovo – a toto je nezvratný dôkaz.
Späť však k filmu. V stiesnenej a občas aj agresívnej atmosfére presiaknutej testosterónom sa nachádzajú trestanci, z ktorých sa stali pokusné králiky doktorky Dibsovej v podaní nestarnúcej, prekrásnej a presvedčivo šialenej, sexom posadnutej Juliette Binoche. Tá odoberá trestancom spermie s cieľom inseminovať mladú ženu, paradoxne, podarí sa jej to len v prípade Willowa, ktorý pokusy odmieta a preferuje celibát (Dibsová si však cestu nájde…) a ďalšej ženskej obete, ktorá rovnako nestratila zvyšky zdravého rozumu a okrem toho ju prenasleduje nepríjemná minulosť, preto vzdoruje Dibsovej. Práve z tohto neexistujúceho vzťahu, proti vôli dvoch mladých ľudí, sa narodí bábätko, ktoré vidíme v úvodnej scéne filmu.

Francúzska režisérka Claire Denis je miláčikom kritiky, aj pre jej osobitý spôsob uchopenia témy, aj z dôvodu, že odhaľuje témy, ktoré sú viac-menej tabu. Už podrobne analyzovala incest (pre mnohých v tej najodpornejšej forme – otec – dcéra), tentoraz sa púšťa do témy ľudskej sexuality fyzickej kontra duševnej. Tú fyzickú demonštruje sama doktorka, ktorá sa prapodivnou formou oddáva slastiam, ktoré jej prinesú sexuálne uspokojenie. Otázkou je, do akej miery je one-woman-show v podaní Binoche režijne spracované ako brutál, temné (takmer) sado-maso bez akéhokoľvek ľudského citu a do akej miery to publikum pochopí ako štandardné sexuálne uspokojenie ženy, ktorá funguje izolovane od okolitého sveta. To už režisérka necháva na obecenstvo, akokoľvek však dlhá, sexuálna scéna s Binoche pôsobí, kameru, svetlá, hudbu a strih treba vyzdvihnúť, pretože vytvorili veľmi silné vizuálne samostatné mini dielo so všetkými prvkami animálnosti, aké len človek môže mať skryté kdesi hlboko v útrobách duše. A na Denis je odvážne práve to, že bez ostychu to všetko ukáže. Psychologicky sa vŕta v téme lásky a sexu a ukazuje, že svet nefunguje ideálne – či už je to medzi ľuďmi „dole“ alebo v izolácii na kozmickej lodi.

Filozofické sci-fi je určené divákom, ktorí nečakajú milostný príbeh, netúžia po klasickom príbehu, ale znesú pohľad na to, ako sa ľudia stávajú „laboratórnymi zvieratami“ a dokážu si po filme položiť otázku, či k fyzickej láske potrebujú emócie alebo ich možno vynechať úplne a aj bez nich splodiť dieťa. Je to film, z ktorého budete odchádzať znepokojení, z niektorých scén sa budete cítiť nepríjemne a bude vám v hlave víriť mnoho otázok. A možno aj pred niektorými scénami budete musieť odvrátiť zrak, ale to už je Claire Denis so svojou filozofickou štúdiou, ktorá nepotrebuje špeciálne efekty. Stačí jej čiastočne poznať ľudskú povahu a otvoriť tému, o ktorej mnohí z nás nechcú hovoriť, ale aj tak o nej každý vie…

Zuzana Vachová
Zdroj foto: FILM EUROPE


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno