Je autorom hudby k albumu Stigmy. Piesne, ku ktorým texty napísal Marek Maďarič, naspieval Matej Koreň. Henrich Leško pre náš portál povedal aj to, prečo sa nevzdá svojho osobitého kompozičného rukopisu len preto, aby jeho piesne hrali v rádiách.
Počas procesu tvorby piesní albumu Stigmy sa podieľal aj samotný spevák Matej Koreň, čo nie je celkom štandardné, najmä pri mladých spevákoch, aj keď treba povedať, že Matej je na rozdiel od väčšiny mladých interpretov vyzretejší nielen po intelektuálnej, ale aj duševnej stránke. Ale napriek tomu, prečo si mu to dovolil?
(decentný, introvertný smiech) Nie, že som mu to dovolil, ale ja som ho k tomu priam vyzval. Som rád, ak je interpret zapojený do celého toho procesu, pretože sa potom vie toho celého viac chytiť a celé to viac prežiť. A jeho vstupy, to boli viac-menej detaily. Nebolo to niečo, čím by nabúraval celú koncepciu. Ja nie som diktátor. V hudbe existujú mnohí, ale ja ním nie som. Keď vidím, že má kapacity na to, že to môže vo svoj prospech nejakým spôsobom zmeniť, tak prečo nie. Ako som povedal, sám som ho vyzýval, ak niečo máš, zapoj sa.
Ale musela tam byť určitá súhra, keď ste si ho s textárom Marekom Maďaričom vybrali a istota, že piesne bude interpretovať verne, podľa vašich predstáv. Alebo to bolo čisto intuitívne?
Na začiatku je to vždy istým spôsobom neistá partia. V hudbe a celkovo v umení sa nikdy nedá ísť na istotu, ale mal som ten pocit, že je to ten správny človek a ukázalo sa, že aj je. Už som stretol v živote veľa ľudí, s ktorými som robil hudbu, ale u neho som cítil, že je to na dobrej ceste a celý ten proces bol veľmi dobrý.
Vydali ste album, Matej Koreň sa v ňom našiel ako spevák, pesničky, ktoré si mu spolu s Marekom Maďaričom napísal, mu sadli a teraz je otázka, čo s nimi ďalej. Plánujete koncerty? Mnohé z nich majú intímny charakter a sú skôr pre kluby, nie veľké haly. Uvidíme aj Henricha Leška za klavírom?
Uvažujeme aj o tom, že by sme spravili piesne v komornom obsadení, len pre klavír a spev, teda tak, ako sme počuli dnes večer pesničky Snívam a Ešte na to mám, len v sprievode klavíra.
Tak ale verím, že to nebude synťák ako dnes večer, ale ozajstný klavír…
Klavír, klavír, samozrejme, že klavír! Ale Matej si potrebuje dať teraz pár týždňov pauzu, čo je logické, takže neskôr sa uvidí. Ale uvažujeme o tom.
Mnohé piesne majú intímny charakter a aj keď nie sú všetky akustické využívaš v nich rôzne elektronické prvky, majú svoju špecifickú melodiku a je možnosť, že by dokázali fungovať aj v komornejšej podobe. Ako vlastne vznikali?
Všetky som dotiahol až do konca. Mal som nejakú predstavu, nahral som si ich a nerobil som si demá, ale nahral som si postupne všetky nástroje a potom, keď sa mi to videlo už životaschopné, som to naspieval, zavolal som Mateja a pomocou korepetícií sme ich začali skúšať. Nevznikali klasickým spôsobom, teda len s jedným nástrojom.
Poďme k piesni Ešte na to mám, ktorá je veľmi osobitá, čo sa týka harmónie. V podstate je celá molová a končí prekvapivo, jedným veľkým radostným durovým akordom. Už všetci pozomierajú, aj pesnička, aj spevák, aj publikum a potom všetkým šokuješ a zobudíš durovým záverom… Má to šancu odhaliť bežný poslucháč?
Pre mňa je to konvencia, ktorú mám rád. Robieval to napríklad aj Bach. Možno pre niektorých je táto konvencia nekonvenčná. Neviem, či to má šancu odhaliť bežný poslucháč, ale určite to počuje, pretože príde tam po štyroch minútach niečoho, čo prebieha v jednej nálade, niečo cudzie a rovno na záver, takže určite to počuje, že je to niečo iné. Keď si to tak vezmeme, tak všetkých jedenásť piesní na tomto albume, je molových a už to tejto platni dáva iný charakter.
Napriek tomu nemožno povedať, že tie piesne nie sú depresívne, veď molová tónina neznamená apriórne, že nie čo musí byť hneď depresívne. Napríklad piesne ako Ešte na to mám alebo duet Snívam, by pokojne mohli byť rádiovými hitmi. Myslíš, že by sa mohli uchytiť v rádiách?
Myslím si, že potenciál na to majú, ale v rádiách sa vyjadrili, že tieto piesne sú dobré, ale nie sú pre ich poslucháčov, pretože sú príliš pomalé a smutné. Práve tieto dve skladby sme ponúkali a povedali, že je to kvalitné, ale neprijali ich. Ja s tým neviem nič spraviť. Je to systém, ktorý je tu zakorenený a ja som malý pán na to, aby som to zmenil. Ľudia by si zvykli aj na náročnejšiu hudbu, ale už sú asi zvyknutí na to, čo im v rádiách púšťajú.
Na druhej strane, ľudia majú záujem aj o alternatívne, menšinové žánre, veď existujú festivaly, ktoré sa špecializujú na tieto žánre a tiež rádiá, ktoré túto hudbu poslucháčom púšťajú. A Ty ako tvorca tiež predsa musíš mať záujem, aby sa Tvoja hudba dostala k ľuďom…
Áno, ale ja tu nie som od toho, aby som chodil po rádiách a žmurkal na ľudí, ktorých nepoznám a doprosoval sa niekomu, aby hrali moju hudbu. Od našej PR manažérky sa dozvedáme vyjadrenia typu, že je to kvalitné, ale príliš depresívne pre ich formát. Mne to príde úplne absurdné, pretože ak niekto povie o pesničke Snívam, že je depresívna, tak potom je 50 percent svetovej hudobnej produkcie depresívnej.
Je mnoho autorov, ktorí to možno vzdajú a prispôsobia sa tomu, čo si vyžadujú piesne rádiového formátu a skomponujú tie typické pesničky. Ty však zjavne medzi takých autorov nepatríš…
Ja by som pokojne takú pesničku spravil, keby som vedel, čo chcú…
Jednoduchý rytmus tuc-tuc, primitívna pesničková forma sloha, refréna sloha, žiadne zložité harmonické spoje, len tri akordy a máš hotovú pesničku a už vôbec nie také hĺbavé texty, takže to je veľmi jednoduchá rovnica…
Ale tam je zase veľmi jednoduchá rovnica, že ja to robím hlavne preto, aby sa to páčilo hlavne mne. A verím tomu, že keď sa to páči mne, je to dobré a môže sa to páčiť aj niekomu inému. Nečakám, že to bude masovka, ale tak isto by som ani nečakal to, že to rádiá odmietnu s tým, že je to depresívne. Možno je to aj Marekovými textami, ktoré sú hĺbavé, filozofické.
A to je už zjavne problém, pretože chcieť dnes od poslucháča, aby sa zamýšľal nad textami a hľadal v nich zmysel, predstavuje komplikáciu…
Určite. Ale pre mňa rovnako nie je zmysel dostať sa do rádií. V poriadku, keď zahrajú moju pesničku v rádiách, budem rád. Ale nie je to moja ambícia.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Katarína Acél Gáliková
