Adventný koncert Hilaris Chamber Orchestra priniesol okrem diel barokových velikánov aj neobvyklý priestor pre sólistov orchestra.


Program sľuboval známe skladateľské mená – líder orchestra Alan Vizváry stavil na „trojjedinú“ barokovú zvučnosť predstaviteľov barokového slohu – Vivaldi, Bach, Corelli, nie však kompozície, ktoré by sa časom stali odrhovačkami, práve naopak. V tomto sú Hilaris výnimoční. Vždy zvolia repertoár, ktorý je originálny a nie taký opočúvaný – s výnimkou Bachovej Air zo sláčikovej suity D dur č. 3 BWV 1068, ale ako krátky bonbónik to padlo v rámci celého koncertu veľmi dobre.
Už entré malo dôvtip z pohľadu dramaturgie a aj interpretom dal tento kúsok zabrať, nebola to skrátka žiadna selanka, ale Vivaldiho predohra z opery L´Olimpiade RV 725. Autor na začiatku predpisuje tempo Allegro, ale ako to už v súčasnosti býva, orchestre sa doslova pretekajú, kto zahrá rýchlejšie Allegro, aby skladba vyznela dynamickejšie a efektnejšie. Lebo doba je rýchla? Lebo Vivaldi je potom krajší? Lebo sa môžeme pred publikom blysnúť akí sme technicky dokonalí interpreti? Je lahodiacou správou, že HCO sa touto racionálnou cestou nezmyselných pretekov nevybralo. Zvolilo presne také tempo, v akom dokáže pekne vyniknúť kontrast tutti – sólo, v akom má zmysel terasovitá dynamika, no ich interpretácia nie je chladná a len koncepčne vystavaná v zmysle barokových princípov. Orchester vyspieva frázy oblúkovito, nepreháňa to však až do sfér romantizmu, zachováva si zdravú mieru v spevnosti a výraze. Osobný vklad interpretov je práve to cenné, čo ich natoľko odlišuje od ostatných telies. Nehrajú len mechanicky, ale s dušou a to Vivaldiho kompozíciám svedčí – nezabúdajme, že bol vzletný melodik a na rozdiel od ostatných barokových skladateľov akosi predbehol dobu a iskrivá talianska ľudovosť sa prejavuje v jeho dielach naplno. Aj v tomto bola interpretácia HCO absolútne presvedčivá. Nad všetkými kraľovali husle umeleckého vedúceho Alana Vizváryho, ktorý do prevedenia vniesol tú najpresvedčivejšiu emóciu. A treba vyzdvihnúť aj jeho ozdoby a trilky, ktoré sú v barokovom slohu také kľúčové a v jeho podaní mali tak bytostne potrebnú krásu a muzikantsky proporčnú vyváženosť, pritom neboli akademicky suché a ťažkopádne. Jediná škoda, že čembalo, ktoré v prípade otváracej skladby večera nemalo až takú fatálne náročnú úlohu, sa sem-tam netrafilo do ťažkej doby a pôsobilo ako rušivý element, inak výborný úvod. Zrejme nájsť kvalitného interpreta na tento (pre mňa osobne nie celkom zvukovo príťažlivý nástroj, ktorý však k barokovej hudbe neodmysliteľne patrí a v zvukovej kompaktnosti tvorí logicky pekný celok), je ťažké. To je jediné vysvetlenie rytmicky nesúladiacej interpretky Agnes Ferienčíkovej. Netreba však zbytočne nakladať, ak by sme tvrdili, že všetko, čo v tento večer čembalistka zahrala, bolo nepresné, boli by sme voči nej nekorektní. Ostrý a špecifický zvuk tohto nástroja je však natoľko dominantný, že počuť každú jednu chybičku, takže aj preto sa každá jedna nepresnosť, aj tá menšia, doslova „niesla“ priestormi Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca, na druhú. Horšie bolo, že rozladené čembalo, podľa ktorého mali muzikanti de facto jedinú šancu sa naladiť, no veď, ladiť sa podľa kontrabasu by bolo asi trošku podobné ako chodiť po vodu s rozbitým džbánom, mohlo intonačne ovplyvniť celý výsledok. Nebyť skúsených muzikantov z HCO, mohla pani Ferienčíková „ukážkovo“ zdemolovať prekrásnu interpretáciu telesa, a najmä ich osobný vklad a cit pre hudbu, ktorý je takou výraznou a neoddeliteľnou esenciou každého ich koncertu.


Kým v úvodnej skladbe bol výkon čembalistky ešte prehliadnuteľný, pretože nemala až takú kľúčovú úlohu, v ďalšom kuse, Vivaldiho Koncerte pre violončelo, sláčiky a čembalo c mol RV 401, až taký zanedbateľný nebol. Ako sólista sa predstavil výnimočný violončelista Lukáš Polák, člen Škampa Quartet, o ktorého interpretačných kvalitách sme už niekoľkokrát písali. Je to hudobník európskeho formátu, ktorý si hravo poradil aj s s virtuóznymi pasážami tohto koncertu. Treba povedať, že Vivaldi čelistu vôbec nešetril, naopak. Už po odznení témy napísal sólo v takom tempe, takej technickej náročnosti – in medias res, že pre bežného hráča by to bola celkom drina. Nie pre Lukáša Poláka. Jeho sólové vstupy boli bezchybné, precítené, sebaisté a zneli krásne, pričom ich interpretoval s ľahkosťou. Je to skrátka muzikant, dušou a srdcom a z jeho čela to doslova srší každou frázou. Či už sa má popasovať s rýchlym tempom alebo vyspievať melódiu v pomalom tempe, jeho hudobný nástroj znie nádherne. Tento magický nástroj má v sebe niečo nesmierne príťažlivé – tak pre laických poslucháčov (ktorých na tomto koncerte bolo zjavne požehnane, keďže s vervou tlieskali po každej časti trojčasťového koncertu), ako aj pre tých, ktorí majú s európskou hudbou skúsenosť. Vráťme sa však k sólistovi. To, čo je potrebné vyzdvihnúť, je určite spôsob, s akou dávkou muzikálnosti dokázal ukončiť frázy, pulzovať a akcentovať doby (čo sa môže zdať banalitou, ale pre sólové časti koncertu je to nesmierne dôležité) a najmä korešpondovať a komunikovať s orchestrom. Úskalím pre sólistu môže byť v prípade tohto Vivaldiho koncertu pomalá časť Andante, Polák však výborne pochopil funkciu melodiky v tejto časti, nasadil si akurátne tempo a dosiahol veľmi pekný balans vo frázach, dodržal celistvosť časti, nasadil krásny tón – jeho čelo sa doslova nieslo celou sálou a bol pôžitok počúvať ho. Jediné, čo možno pôsobilo rušivo, pretože v tomto prípade sa sláčiky utiahli väčšinou do introvertného piana, a sprievodnú funkciu basso continuo malo na pleciach čembalo (ó áno, opäť to nešťastné čembalo) boli najmä rozložené akordy, ktoré nepôsobili v podaní Agnes Ferienčíkovej kompaktne a rytmicky presne. Nespútanou rýchlou časťou Vivaldi koncert uzatvára a opäť nadeľuje interpretovi rytmicky, melodicky aj dynamicky pomerne ťažké sústo, kde je potrebné plne korešpondovať s orchestrom. A najmä zahrať Allegro s potrebným temperamentom, takpovediac až istou dávkou pátosu, pretože táto časť má v sebe priam dravú energiu. Pre Lukáša Poláka opäť hračka. Radosť takého interpreta vnímať každou bunkou poslucháča.


Alan Vizváry a Anežka Kara.

Aj v ďalšom Koncerte pre dvojo huslí c mol RV 510 poskytuje Vivaldi dostatok priestoru pre interpretačné majstrovstvo sólistov. V tejto skladbe sa predstavili koncertný majster Alan Vizváry a vedúca skupiny 2. huslí, Anežka Kara. Nie, táto kompozícia nie je taká technicky náročná, aby sa s ňou interpreti museli „do krvi“ pasovať. Čo však nie je náročné, nemusí byť zaručene jednoduché a samozrejmé zahrať tak, aby mala hudba presvedčivý výraz a najmä súlad medzi dvoma sólistami. Vďaka melodickej invencii, ktorú v dialógoch huslí Vivaldi s pôžitkom ukazuje, je tento koncert mimoriadne vďačný pre publikum a pritom nie je tuctový. Osobne som bola zvedavá na výkony týchto huslistov, ktorých prístup k interpretácii je taký odlišný. Perfekcionistka Anežka Kara je schopná dať do výkonu maximálnu koncentráciu, absolútne sústredenie, vždy počúva orchester a sleduje lídra, čo je pre hudobníka alfou omegou. Kto túto elementárnu vec nepochopil, len ťažko môže byť plnohodnotnou súčasťou komorného telesa (a čudovali by ste sa v koľkých ansámbloch takíto hudobníci fungujú – respektíve nefungujú). Alan Vizváry je muzikant telom i dušou, ktorý je nad vecou, uvoľnený, zároveň stopercentne pripravený, so schopnosťou improvizovať vo výraze (a trošku tým prekvapiť spoluhráčov na koncerte – veď muzika, to nie sú len noty, ale živý organizmus) a emocionalita uňho prevažuje nad ráciom. Preto táto neobvyklá kombinácia dávala tušiť, že koncert pre dvojo huslí bude výnimočným zážitkom. A treba konštatovať, že aj bol. Medzi oboma huslistami fungovala dokonalá súhra, v dialógoch sa pekne dopĺňali, muzikantsky „dýchali“ jednotne, pekne zvládali aj frekventované zmeny temp a práve tá interpretačná a osobnostná odlišnosť sólistov, dala dielu punc jedinečnosti.
Prvá časť koncertu sa ukončila opäť Vivaldiho dielom – Sinfoniou G dur RV 149, takže priestor dostal opäť celý orchester. A opäť sa ukázalo, aký kľúčový je pre ansámbel jeho líder Alan Vizváry, ktorý naprieč všetkými troma časťami hudobníkov viedol – či už v tempe, nástupoch, ale najmä vo výraze. Vivaldiho rozpoznáte okamžite, po prvých taktoch. Navyše, táto kompozícia vykazuje mnohé prvky notoricky známych Štyroch ročných období a vyžaduje si nielen presnosť všetkých sekcií orchestra, ale najmä jednotné frázovanie a v pomalej časti Andante takmer až romanticky ladený výraz, keďže melodika prekračuje hranice barokového slohu. To ostalo na pleciach umeleckého vedúceho Vizváryho. Jeho husle majú nielen špecifický zvuk, ktorý dýcha históriou, no kľúčová je v tomto prípade jeho prirodzená muzikalita. Akosi sa neviem zbaviť pocitu, že v niektorých momentoch chýbalo mnohým členom orchestra to správne nasadenie, ktorým sú povestní a za všetkých musel „ťahať“ práve koncertný majster. Prejavilo sa to najmä v záverečnom Allegre, ktoré by malo byť plné iskrivej energie, tá však v orchestri nebola až taká plnohodnotná, na akú sme zvyknutí. Skrátka a dobre, určite sa z tejto kompozície, najmä čo sa výrazu týka, dalo vyťažiť podstatne viac.
Druhú časť koncertu otvorila spomínaná Bachova „hitovka“. Keďže na tejto planéte azda nieto poslucháča, ktorý by túto magicky meditatívnu skladbu nepoznal, bolo len na HCO, akú interpretáciu zvolia. Nosná téma sa nádherne niesla a tentoraz orchester neplnil len sprievodnú funkciu, ale v polyfónii dopĺňal sólové husle. Ďalšou vecou je dynamika, ktorú je potrebné starostlivo zvážiť. Vizváry nezvolil forte, čo bol veľmi dobrý ťah, aby sa nestrácali ostatné nástroje – napriek tomu jeho husle zneli tak, ako mali znieť, teda dostatočne spevne, plynulo, vo vyváženom legate, a samozrejme spôsobom, ako väčšina interpretov dnes pristupuje k Bachovi: s romantizujúcimi tendenciami. Prečo? Pretože je to tak krásne a charakter skladby vynikne podstatne viac ako by sa hral v štýlovej historickej interpretácii. Potom by zvlášť tento kus znel skostnatelo a príliš akademicky.


Katarína Zajacová a Lukáš Polák na skúške.

Prišiel rad na skladbu, na ktorú som sa osobne špeciálne tešila – Vivaldiho koncert pre 2 violončelá g mol RV 531, v ktorom sa ako sólisti predstavili (opäť) Lukáš Polák a Katarína Zajacová. To, že Lukáš Polák opäť hral bezchybne a presvedčivo, nebude prekvapením. Violončelistka Katarína Zajacová však doposiaľ nemala príležitosť predstaviť sa ako sólistka na takejto veľkej ploche a treba povedať, že sa počas tohto večera predviedla v špičkovej forme. Intonačná čistota, precítená dynamika, pekné frázovanie, rytmická presnosť v rýchlych častiach, vyváženosť interpretácie a plynulé legato v pomalej časti – Zajacová prekvapila ohromujúcim sólom. Jej hudobný nástroj bol síce v kontraste s Polákovým, ktorý bol nesporne starší a z iného historického obdobia, čo bolo zreteľne počuteľné, no na celkovom dojme to neubralo. Naopak, Vivaldiho hudba je plná kontrastov, takže tento kontrast ešte umocnil jeho pestrú koncepciu koncertu. Veľmi dobre zafungovala aj súhra medzi sólistami, ktorá je v akomkoľvek koncerte pre dvoch sólistov taká žiadaná. Interpreti vyzneli vo vzácnej súhre v kontrastných, dialógových častiach, spoločne s orchestrom, ale vynímali sa najmä keď hrali sólovo. Violončelá mali svoju nezameniteľnú esenciu a keď na nich hrali takí kvalitní inštrumentalisti, akými sú Polák a Zajacová, bol to nepochybne jeden z vrcholov večera. Koncert má dokonca pasáže, kde je potrebné pracovať aj s agogikou – intímne pianové časti gradujú do dramatických tutti, kde sa naplno prejavila zohratosť sólistov a celého ansámblu.


A keď si už poslucháč myslel, že „topku“ večera má za sebou, tak dostal ďalšiu emocionálnu facku v podobe Corelliho Concerto grosso g mol Op. 6 č. 8, ktoré nesie prívlastok Vianočné. Ďalší taliansky barokový skladateľ Arcangelo Corelli má svojský rukopis, opäť je to však spevný Talian, ktorý je majstrom v melodike a v striedaní rozmanitých atmosfér – v jeden moment poslucháča rozcíti ťaživým, trúchlivým partom, aby vzápätí rozjasnil náladu v svižnom tempe a absolútne odlišne vystavanej melodike. Vo finálnom Corelliho Vianočnom koncerte sa predstavili ako sólisti líder Alan Vizváry a pozoruhodný mladý, talentovaný huslista Radomír Cikatricis. Celkovo z Vianočného Concerta grossa vyžaruje radosť a táto emócia Hilaris Chamber Orchestra veľmi svedčí. V interpretácii sme počuli všetko, čo má kompozícia mať: presné nástupy, dobre zvládnuté tutti – sólo, kde je potrebné vyzdvihnúť najmä výkon Radomíra Cikatricisa, ktorý presvedčil intonačnou čistotou, precíteným výrazom a dobre skoordinovanou hrou s Vizvárym.
Keďže sa nám v nedeľu začal advent – a s ním spojený zhon, je dobre zastaviť sa a skôr precítiť duchovný rozmer Vianoc. A presne to človeku dáva aj hudba, zvlášť barokoví skladatelia. Presvedčili sme sa o tom aj na adventom koncerte Hilaris Chamber Orchestra. A toto teleso nám opäť pripomenie, že najkrajšie sviatky v roku sú o niečom inom, ako o materiálnych hodnotách. Vianočným koncertom – 16. decembra 2019 v Moyzesovej sieni. Okrem Chopinovho klavírneho koncertu f mol č. 2 op. 21, publikum čaká aj Vianočné prekvapenie.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Hilaris Chamber Orchestra

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno