Debutové CD Hilaris Chamber Orchestra vzdáva poctu ruskej hudbe – dvom velikánom, Čajkovskému a Šostakovičovi.


Hilaris Chamber Orchestra je na našej scéne už 5 rokov a umelecký vedúci tohto orchestra Alan Vizváry oslávil 29. septembra 2019 okrúhle jubileum – 50 rokov. Pádne dôvody nahrať a vydať debut. Aj keď orchester hrá diela od starej hudby až po súčasnosť a kritériom ich výberu sú nielen estetické hodnoty skladieb, ale aj ich význam z hľadiska dejín európskej hudby, tentoraz zvolil (len na prvý pohľad) monotematicky ruskú hudbu. V prvom prípade ide o vrcholný romantizmus a v tom druhom stavili na mimoriadne ťažký oriešok – kvarteto jedného z najkľúčovejších skladateľov 20. storočia.


Umelecký vedúci Hilaris Chamber Orchestra Alan Vizváry.

Album otvára Čajkovského štvorčasťová skladba Souvenir de Florence. Univerzálny romantický kompozičný jazyk Čajkovského zabezpečil skladateľovi popularitu v medzinárodnom kontexte a de facto bol na svoju dobu prvým skladateľom, ktorého diela prekročili hranice. Dodnes predstavujú mnohé jeho skladby pevný základ pre interpretov, či už máme na mysli sólových, komorné orchestre alebo väčšie telesá. Čajkovského hudba je síce dobre čitateľná, no zahrať ju výrazovo správne, nájsť a vyspievať témy, s ktorými tak dômyselne pracoval a v prvom rade – dať jeho dielu ten romantický nádych, výraz, aby tomuto štýlovému obdobiu zodpovedal, chce naozaj skúsených hráčov. Možno sa tento skladateľ stal časom trošku sprofanovaným, pretože často znie v koncertných sálach, no práve Souvenir de Florence medzi takéto diela určite nepatrí (pôvodne pre sextet, neskôr pre rozšírené obsadenie pre sláčikový orchester).


Prvá časť Allegro con spirito prináša dynamickú tému v rýchlom tempe, ktoré sa často stáva úskalím pre interpretov. Dnešnou všeobecnou tendenciou v interpretácii je blysnúť sa technicky, hrať čo najrýchlejšie a ukázať brilantnú techniku, pričom výraz akosi ostáva na vedľajšej koľaji. HCO však túto cestu nezvolil. Voľba padla na miernejšie tempo. Orchester tak zvládol dva v jednom: dosiahol nielen potrebnú dynamiku, ale aj potrebné akcentácie boli pekné, zreteľné a neostali skryté „niekde v hmle“. Ak totiž prvú, dynamickú tému, ktorá je spravidla vo fortissimo, niektoré ansámble hrajú v krkolomnom tempe, stane sa z nej bezduchý pochod a z ťažkých dôb, ktoré treba zvýrazniť, ostanú ťažkotonážne balvany – a tie rozhodne k romantickej hudbe nepatria. V mnohých dokonca absentuje také potrebné spomalenie v závere témy, aby bola v duchu romantizmu ukončená. Možno hlavou proti múru a dnešným trendom – Hilaris si tento prístup nevybral. Našťastie!
HCO pod vedením Alana Vizváryho zvolil presne také tempo (nezabúdajme, že okrem Allegra v prvej časti máme „con spirito“), aby v téme vynikli všetky potrebné nuansy a najmä vo výraze dosiahli presne ten výraz, ktorý si Čajkovskij prial: oduševnený, nadšený. Téma v d mol má svoje úskalia – skladateľ sa pohráva s výrazom, dynamikou, jeho časté spomalenia si vyžadujú dôkladné naštudovanie, napokon, jeho precízna kompozičná technika, hoci komponuje v štandardnej sonátovej forme, nie je jednohubkou pre školákov.
Skladba plynule prechádza do druhej témy v A dur, ktorá má podstatne pokojnejší výraz, miernejší charakter a motivicky korešponduje s prvou. Z nahrávky počujeme tento zlom jasne a zreteľne, pretože HCO má partitúry naštudované do poslednej bodky. Navyše, zvuk je krásne celistvý, kompaktný, interpreti sú zosúladení, rytmicky presní, na najmä ich dynamika je vyvážená a jednoliata. V pianissimovej časti témy nádherne vynikajú husle lídra Vizváryho, ktoré majú neopakovateľný tón a nad celým ansámblom sa nesú – a to nielen vďaka vynikajúcej akustike kaštieľa v Ivánke pri Dunaji, kde debutový album nahrávali, no najmä vďaka jeho schopnostiam melódiu vyspievať a dať jej srdce. Vyzdvihnúť je nutné aj violončelá, ktoré tému preberajú (najmä Lukáš Polák zo Škampovho kvarteta patrí medzi výnimočných interpretov, ktorého čelo má v sebe prekvapujúcu poéziu). Je až neuveriteľné, ako vo violončele môže krásne a zároveň tak zreteľne znieť pianissimo, dokonca aj v nízkych polohách (a to nielen v časti tempom označenej ako Tranquillo). Čajkovskij sa s témou pohráva a necháva ju znieť postupne v jednotlivých sláčikových sekciách, obzvlášť vyvážene a zvučne sú zahraté pizzicata sláčikovej sekcii. Ďalší moment, ktorý stojí za povšimnutie, je gradácia, s ktorou sa orchester dokáže vysporiadať bravúrne. Po tematicko-motivickej práci sa Čajkovskij opäť vracia k hlavnej téme, ktorá znie v parádnom fortissime. A v tomto momente by sa opäť žiadalo pozastaviť sa pri tom, ako sa dokážu „popasovať“ s forte pasážami jednotliví interpreti: buď nasadia tón s totálnym nasadením a zahrajú tzv. remeselné forte, len aby dosiahli čo najväčší efekt (azda nám priaznivci klasickej hudby odpustia, ale termín, ktorý vystihuje takýto tón nemožno nazvať nijak inak ako drevorubačský), alebo sa fortissimo dá zahrať aj výrazne, s patričným gradovaním, no najmä plasticky a svojím spôsobom mäkko a s citom. Tú druhú možnosť volí HCO. Ich forte sú síce spevné a majú patričné grády, no v ich vnútri je skrytá potrebná romantická duša. Skladateľ záverom prvej časti rekapituluje tému a uzatvára ju búrlivou codou v prestissime. Už po prvej časti musí byť poslucháčovi tohto debutu zrejmé, že má v rukách nahrávku od profesionálneho telesa, ktoré hrá nielen v intenciách skladateľa, teda čo najvernejšie tomu, čo predpísal v partitúre, ale najmä s dušou.


V druhej, pomalej časti Adagio cantabile e con moto sa Čajkovskij predstavuje so svoju neopakovateľnou lyrikou a hlavné slovo v nej majú husle umeleckého vedúceho Alana Vizváryho. Talent tohto huslistu je mimoriadny. Jeho frázovanie, dynamika a cit, s akou dokáže vyspievať nosnú tému tak, aby sa dostala priamočiaro do srdca poslucháča, je zriedkavý. Ten tón je prekrásny, lyrický, romantický, ak si to téma vyžaduje, znejú vkusné vibráta, jednoducho, podmanivá pomalá časť je pevne v rukách Vizváryho. A je z nej tiež citeľné, že orchester s ním v hrá v jednom súlade, takže líder má svojich hráčov pevne v rukách. Po časti, kedy skladateľ mení tempo v rýchlejšie –všetko však orchester hrá v predpísanom pianissime, sa dočkáme spevného violončelového sóla, ktoré dýcha, hrá tému s nesmiernym citom, no treba vyzdvihnúť prácu aj druhého violončela. Z intímneho sóla skladba opäť graduje a na tejto gradácii participuje celý orchester. A záver pomalej časti? Intímne pianissimo je také hlboké a vyvážené, že aj vďaka takejto (na pohľad možno jednoduchej, no v skutočnosti obtiažnej záležitosti), si členovia Hilaris Chamber Orchestra, právom zasluhujú titul výnimočného, ak nie najlepšieho komorného telesa na Slovensku.
Nie je prekvapením, že s ďalšími dvoma rýchlymi časťami sa interpreti vysporiadali opäť so cťou. V tretej časti Allegretto moderato v a mol vkladá do kompozičnej štruktúry charakteristické ruské ľudové motívy. Tieto dve časti akoby tvorili kontrast voči predchádzajúcim dvom. Doslova iskria, počuť v nich zreteľne ruské motívy, no nebol by to Čajkovskij, keby len bezducho kopíroval. Jeho mimoriadne skladateľské schopnosti by mu to nedovoľovali – implantuje tieto motívy do štruktúry skladby rafinovane. Objaviť ich a vyspievať je ozajstný kumšt. Rozmanitá, takpovediac až veselá časť v rýchlom tempe, ktorú začína sólová viola (Ľudovít Kara), sa pretaví v záverečnú, kde rovnako cítiť vplyvy ruskej hudby, azda ešte výraznejšie ako v tretej. Temperament týchto dvoch častí – s patričným výrazom, aby zodpovedal ľudovej hudbe, sa HCO interpretačne vydaril. Keď Čajkovskij cituje ruskú ľudovú hudbu, dostáva v podaní orchestra HCO ten správny írečitý výraz, ak už skladateľ rozvíja prácu s témou, ich prístup k interpretácii je opäť kultivovaný – v líniách prevedenia klasickej hudby. Toto veľké univerzum, také dynamicky rozmanité, členovia ansámblu hrajú s oduševnením, aké chýba mnohým dnešným interpretom. Z ich hudby cítiť nefalšovanú radosť z hry, radosť z hudby, radosť z toho, že môžu odkaz skladateľa prostredníctvom zhmotnenia diela odovzdať poslucháčovi. Napokon, majú to aj v názve – Hilaris v latinčine znamená radosť a tá členom HCO rozhodne nechýba. Skúste si pustiť (opakovane) finále záverečnej časti – kde téma graduje, z piánka do radostného vivace vo veľkolepom forte a pochopíte, čo znamená ozajstná radosť z hudby. Aj napriek tomu, že sláčikový orchester, nahral túto skladbu v menšom obsadení, než pre aké bola predpísaná, zážitok z interpretácie to nepoškvrnilo: HCO nahrávali v obsadení 4 prvé husle, 3 druhé, 1.viola (samostatná), rovnako aj part 2.viola, 1.violončelo samostatne, tiež 2.violončelo a kontrabas. Ideálna zostava by bolo zdvojené obsadenie, takže táto ochudobnená zostava má za následok mierne intonačné nepresnosti v prvej časti, ale tie si dokáže poslucháč odmyslieť, pretože práve nasadenie, s akým orchester hrá, zatieni aj tieto drobné nedostatky.

CD pokrstil Ivan Marton (vľavo Alan Vizváry a v pravo Anežka Kara).

Druhou skladbou, po ktorej teleso siahlo, je druhé sláčikové kvarteto A dur od Dmitrija Šostakoviča. Kompozične, výrazovo, no najmä na pochopenie, je tento opus nesmierne náročný. Možno skonštatovať, že spomedzi pätnástich sláčikových kvartet Šostakoviča, patrí práve tento kus medzi najobtiažnejšie, ak ho už teda neradíme priamo na prvú priečku náročnosti. Skladba premiérovo v podaní HCO zaznela na májovom koncerte v Redute (recenziu koncertu nájdete TU) a ten, kto aspoň trochu pozná tvorbu tohto právom označovaného génia, musel uznať, že Hilaris Chamber Orchestra odviedli špičkovú prácu a vzdali tomuto skladateľovi patričnú úctu. V prvom rade sa im podarilo toto kvarteto upraviť pre orchester – a to vlastnými silami. Treba uznať, že s mnohými časťami, ktoré v kvartete mohli znieť prirodzene, no v orchestri by predstavovali prázdne zvukové plochy, si poradili s invenciou, ale nie tak, aby narušili charakter tohto výnimočného diela. Je až zvláštne, aké minimum pozornosti sa venovalo tomuto počinu – keď už orchester siahne po Šostakovičovom diele, už tento samotný krok znamená veľkú výzvu. Keď sa však muzikanti odhodlajú pre úpravu aranžmánu a následnú interpretáciu diela, je to mimoriadna udalosť. Vo vzduchu síce visia otázniky, a zodpovedať ich by zrejme nebol problém, ale všetci dobre vieme, aká nepohoda a niekedy až nezmyselná závisť panuje v umeleckom svete. A púšťať sa do boja, ktorý je vopred prehratý, je zbytočné plytvanie drahocennou energiou, ktorú môžeme predsa venovať zmysluplnejším činom – napríklad prístupu k interpretácii Hilaris Chamber Orchestra k tomuto kvartetu.

Nahrávanie debutového albumu Hilaris Chamber Orchestra.

Pochopiť toto dielo v kontexte, akom ho Šostakovič písal, si vyžaduje určitú prípravu. Možno je dobré vypočuť si dostupnú nahrávku v podaní Borodin Quartet. Medzi iným, autor bol veľký symfonik a v čase, keď písal toto kvarteto (1944) už mal napísaných 8 symfónií! Zákonite sa to prejavuje aj na kompozičnej štruktúre diela – bol majstrom v inštrumentácii, tematicko-motivickej práci, tonálnej a výrazovej invenčnosti, no najmä v transformovaní jeho bolestivého a útrpného života do hudby. Práve hudba sa stala jeho čiastočnou satisfakciou, ktorou mohol vypovedať všetku tú clivotu, trápenie, súženie – jeho rozjatrená duša je priamym a pravdivým obsahom jeho hudby. Skrátka a dobre. Kto nechápe Šostakovičov život, nepozná jeho strasti, tlak režimu, pod ktorým existoval, hrôzy, ktoré prežil, nech ho ani nepočúva. Obdobne ako s Dostojevkým. Nemôžete čítať jeho knihy, pokiaľ nepoznáte kontext. Ad jeden nikdy nepochopíte jeho myšlienky, ad dva, nezvládnete ich mentálne.
Druhé kvarteto A dur sa začína emocionálne hutnou časťou Ouvertúra. Moderato con moto. Orchestru sa do aranžmánu podarilo dostať všetky zložité kontrapunktické sláčikové dialógy a dynamickú, doslova výbušnú prvú časť hrá s presvedčivým výrazom. Napriek komplikovanému kompozičnému jazyku, zložitej rytmickej štruktúre autora, sa sláčikom podarilo vyspievať témy v (pre menej znalého poslucháča) chaotickej spleti plôch, ktoré tak rád využíva. A najmä: zvuk telesa je presne taký, aký má byť: bez prípravy nastolí mohutný, dynamický zvuk, ktorý je akýmsi výkrikom do temnoty a jeho ozvena má presne ten bolestivý dozvuk, aký autor vo svojom vnútri prežíval. A pritom Šostakovič v prvej časti využíva tradičnú sonátovú formu. A členovia Hilaris ju aj chápu, no rovnako dobre rozumejú, že v diele hrá forma druhoradú úlohu.
V druhej časti Recitatív a romanca. Adagio autor vytvára kontrast: nastupujú sólové husle s prekrásnou lyrickou témou. Líder Alan Vizváry má vo svojej zbierke hudobných nástrojov vskutku originálny inštrument – husle pochádzajúce z čias Beethovena. Tento historický hudobný nástroj talianskej výroby má špecifický zvuk. Nie je mäkký a plochý ako dnešné moderné nástroje, ale má v sebe aj tú správnu mieru ostrosti a spevnosti, takže nostalgická, clivá téma v jeho podaní bola vyspievaná tak, že husle až plakali. A to je ďalší výrazový prostriedok Šostakoviča: plač širokej ruskej duše, ktorý trhá srdce. A zahrať ho v týchto intenciách – to si vyžaduje nielen skúsenosť, talent, ale aj zmienené pochopenie skladateľových pohnútok, jeho strastiplného života. Podľa interpretácie lídra Vizváryho, ktorý tak vystihol túto lyrickú, trúchlivú, plačlivú tému, sa dá súdiť, že má všetky zmienené faktory v malíčku. Nie, Šostakoviča nemožno hrať podľa metronómu. Hrať sa musí s dušou a srdcom – a to si skrátka nekúpite…
V tretej časti kvarteta – Valčík. Allegro teleso interpretuje povestný sarkazmus autora s dôveryhodnosťou a opäť s takým nasadením, že doslova vidíte život tohto autora ako film skrátený do valčíku. Nie však vznešeného, graciózneho, aristokratického, ako to pri romantických valčíkoch bývalo dobrou tradíciou. Autor poníma valčík ako pokrivený obraz spoločnosti, svojho života, takže k nemu pristupuje deštruktívnym spôsobom. Jediné, čo vám pripomína, že ide o valčík, je pravidelná rytmická pulzácia, no tonálne a tempom, ani z rýchlika valčík nepripomína. HCO si aj s týmto komplikovaným kompozičným jazykom autora poradili a podarilo sa im zachytiť najmä filozofiu tretej časti, drsný, výbušný a zároveň zúfalý výraz, no najmä nestratiť sa v štruktúre tejto časti, ktorá vyžaduje precízny nácvik tak, aby všetky party so sebou komunikovali a udržali jej komplexnosť.
Finálna časť Téma s variáciami. Adagio predstavuje akýsi súhrn všetkých emocionálnych pohnútok skladateľa a interesantná je aj z tonálneho pohľadu. Kým kvarteto je v tónine A dur, autor v závere mení tóninu na a mol. V takmer 40-minútovom kvartete (druhé najdlhšie zo všetkých, ktoré napísal) majster strieda sólové party od prvých huslí (Alan Vizváry), cez violu (Ľudovít Kara), aby sa opäť vrátil k husliam, na ktorých tému interpretuje Anežka Kara. Samozrejme, nasledujú ďalšie kontrapunktické variácie, kde sa k slovu dostane opäť skvelý violončelista Lukáš Polák. Čo je však pozoruhodné – a pre hráčov je to veľká výzva, je striedanie nálad. Z nostalgicky-romantickej témy sa Šostakovič dostáva k zdrvujúcej búrke, gradáciám vo fortissime, s obdivuhodnou invenciou narába s jednotlivými sekciami sláčikov – dokáže nechať vyniknúť tie najtrúchlivejšie polohy kontrabasu, aby ich prestriedal s vysokými partmi huslí, pričom na to nepotrebuje celý ansámbel. S obdivuhodným minimalizmom začínajúc, postupne pridáva ďalšie sláčiky, variuje, tému v pomalom necháva znieť vo violončele, pričom sa s ňou snúbia sláčiky v rýchlom tempe. Skrátka – ťažko nájsť v histórii hudby takého majstra inštrumentácie a zároveň invenčnej kompozičnej techniky, ako bol práve Šostakovič. A potešiteľné je, že sa tohto diela chytil práve Hilaris Chamber Orchestra.
Na to, aby ste debutový album tohto ansámblu pochopili a dokázali vnímať každé jeho nuansy, si ho potrebujete vypočuť viackrát. Zvlášť Šostakovičovo kvarteto si vyžaduje vnímanie všetkými zmyslami, potrápi poslucháčovu šedú kôru mozgovú, kým dokáže dielo správne absorbovať. Uľahčuje mu to skutočnosť, že ho nahrali práve Hilaris Chamber Orchestra. Jeho čistá interpretácia, pochopenie oboch diel, verné prevedenie zodpovedajúce predstavám autorov a jedinečné výkony všetkých členov orchestra, robia z toho náročného albumu ozajstný skvost v súčasnej ponuke albumov.
Projekt nahrávania CD z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a Hudobný fond v Bratislave. Pokiaľ teda fondy budú podporovať takéto unikátne projekty, je ich funkcionalita a existencia skutočne na mieste a chvályhodná. Poslucháčov klasickej hudby predsa nemôžeme vychovávať len na „odrhovačkách“, ktoré v súčasnosti plnia koncertné sály. Je mimoriadne potrebné podporiť aj projekty, ktoré kladú latku vyššie, ako je v súčasnosti bežné. K skutočnosti, že tento projekt a samotný orchester HCO si už získal stabilnú základňu aj v radoch poslucháčov, ktorí ich poznajú vďaka mnohým koncertom, je aj fakt, že na nahratie a distribúciu CD prispeli aj fanúšikovia.
Debutové CD Hilaris Chamber Orchestra vychádza vo vydavateľstve Real Music House (Robert Pospiš a Martin Sillay), ktoré sa môže pochváliť unikátnymi projektmi.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Hilaris Chamber Orchestra, Barbarella di Luna

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno