Jazero Počúvadlo v blízkosti Banskej Štiavnice, dva dni plné špičkovej alternatívnej muziky. Aj tentoraz sa potvrdilo, že ju poslucháč potrebuje. Viac ako kedykoľvek predtým. Výborná zostava zo Slovenska a Čiech, jediný hosť z Maďarska, no bol to najsilnejší ročník.
Zmena je život, povedali si organizátori Slovenského alternatívneho leta, pre ktorých bol rok 2020 prelomový a de facto bol aj rokom zmien. Nielen pre vírusovú pliagu menom Covid-19, ktorá pre všetkých priniesla v uplynulých mesiacoch stiesňujúcu neistotu a miestami až nihilizmus, ale hlavne pre veľké sťahovanie. Priaznivci alternatívnej muziky však nie sú tí, ktorí vyplakávajú. Na zmeny reagujú pružne – zrejme to aj súvisí s menšinovým žánrom, pretože za tie roky si zvykli prispôsobiť sa akejkoľvek situácii. Keď sa ohliadneme za históriou festivalu a chronologicky sa posnažíme zmapovať jeho existenciu, musíme spomenúť jeho hlavnú dušu, ktorá stojí pri ňom od počiatkov – zakladateľa breznianskeho klubu Bombura, Maroša Pavúka. Už počas totalitného režimu spolu s partiou nadšencov organizoval rôzne alternatívne kultúrne akcie a napokon, akousi prirodzenou cestou vznikla aj potreba zorganizovať akciu väčšieho formátu – festival.
Prvý ročník Slovenského alternatívneho leta sa konal v roku 1995 a s jednou dlhšou generálnou pauzou funguje až dodnes. Pod zrúcaninou hradu Revište pri Žarnovici, kde sa organizoval až do roku 2008 a ako obnovený aj v rokoch 2018 a aj minulý rok, sa napokon tohto roku sťahoval do kempingového areálu pri jazere Počúvadlo uprostred Štiavnických vrchov. Priestor pod zrúcaninou Revište mal svoje čaro, doslova až dýchal mágiou. S ťažkým srdcom sa s ním lúčila ďalšia organizačná duša festivalu, Slávka Prevendarčíková, bez ktorej by bol sviatok alternatívnej hudby priam nemysliteľný. Rovnako ako bez ďalších členov tímu, ktorí dnes už spoločne s Marošom Pavúkom tvoria to povestné jadro Slovenského alternatívneho leta – Saša Pastorková a Juraj Pastorek.
Je evidentné, že všetkých spája vôľa priniesť ľuďom produkcie iných hudobných prúdov ako mainstream, práve tie, ktoré kráčajú proti hlavnému prúdu. Nikdy to neboli masové záležitosti, napokon, aj publikum prítomné na vlaňajšom festivale bolo skôr v komornom počte. No práve preto mal festival vždy svoje čaro. Už počas pár hodín ste sa navzájom poznali, vedeli ste identifikovať tváre, od bábätiek až po vyslúžilých fotrovcov, starostlivých oteckov, kočíkujúcich svoje ratolesti, mamičky v pokročilom štádiu tehotenstva, spočiatku dezorientovaných psíkov, každopádne, strednú generáciu, ktorá bola oproti mladým ľuďom v zjavnej presile. Kočíkovalo sa aj v roku 2020 a na margo toho jedna roztomilá historka: jeden mega zodpovedný tatko v rytme hudby natriasal kočík so svojím rozkošným blonďavým anjelikom s veľkými modrými kukadlami a v tom hudobnom ošiali si ani nevšimol, ako mu z toho kočíka ten anjelik vyletel ukážkovo krásnym, veľkým legátovým oblúkom do trávy. Našťastie, mäkký dopad, so smiechom namiesto plaču. Ocko ďalej hompáľal prázdny kočík a decko si v tráve robilo sólo piknik. Tak takýto pohľad vám môže ponúknuť len SAL, toto nezažijete nikde inde. Každopádne, tohto roku sa na malebnej čistinke, v blízkosti štiavnického jazera Počúvadlo vyskytlo, prekvapivo, podstatne viac zástupcov mladej generácie, no pochopiteľne, nechýbali ani staré známe figúrky, ktoré už akosi automaticky patria k stabilným festivalovým tváram. Možno tú masívnu účasť spôsobila práve nedávna „lockdown“ situácia a jej dôsledky, ktoré ešte stále môžeme cítiť. Mnohé veľké festivaly sa tohto roku konať nebudú (a to nehovoríme len o hudobných, ale aj o filmových), čo je však dobre, tie menšie prežili. A ten sociologický aspekt snáď možno vysvetliť prastarou japonskou legendou, ktorá hovorí o vládcovi, ktorý zavrel všetkých ľudí v krajine na nejakú dobu a nedal im nič. Neskôr, keď ich pustil, stačilo im ku šťastiu len málo. Jednoducho, stačí jeden stage, zrazu zistíme, že na Slovensku aj v Čechách máme špičkové alternatívne kapely, ktoré nám v lese zahrajú do tretej rána a aj keď pritom všetkom zmokneme, sme šťastní. Navyše, oddelili sme zrno od pliev a počúvame aj kvalitnú hudbu, menšinové projekty, ktoré si zasluhujú našu pozornosť. Bude trúfalé až stupídne, keď naznačíme, že aj korona kríza mala svoje klady?
V piatok 17. júla festival otvoril Kubo Ursiny s jeho projektom Teatro FATAL, ktorý funguje od roku 2010, no spevák a klávesák sa medzičasom venoval aj iným aktivitám: koncertoval s projektom Kubo Ursiny & Provisorium, s Dorotou Nvotovou oživil v koncertnej verzii muzikál Peter a Lucia a hosťoval s blokom piesní z tohto muzikálu aj na koncertoch skupiny Talent Transport. Napokon prišlo na rad aj na jeho projekt Teatro FATAL a vydal album Kolmica, ktorý predstavil na SAL. Sila jeho piesní spočíva v textoch (Ondrej Štefánik), ktoré nesú osobný, niekedy až intímny charakter. Špecifická poetika, miestami atmosférou pripomínajúca surrealizmus, je výborne dokreslená atmosférickou, takmer až scénickou hudbou (s veľmi kvalitnou rytmickou sekciou). Kubo Ursiny je neprehliadnuteľný zjav a ako spevák vie zmienenej poetike textov dať dôveryhodný, mimoriadne výrazný prejav – nielen vokálny, ale aj dramatický.
Atmosféra na festivale sa postupne rozbiehala a kým prvý koncert si vypočuli tí dochvíľni, ktorí prišli načas (medzi nimi som sa nenachádzala, z tohto dôvodu vystúpenie Kuba Ursinyho a jeho Teatro FATAL nehodnotím), formácia Trilobeat už mala početnejšie publikum. Bratislavské zoskupenie má za sebou trojročnú históriu, no jeho členovia sú zohratí veľmi dobre. Nedalo sa nevšimnúť si ich pedantne vypracovanú gradáciu kompozícií. Tému, ktorú uviedli v pekne vyváženom piane, dokázali pekne vrstviť, postupne pridávali na dynamike a v momente, keď skladbu vygradovali, zrazu prišiel náhly koniec. Kompozíciu prekvapivo „uťali“ a tento ich špecifický rukopis sme počuli niekoľkokrát. V ich najpočúvanejšej piesni Vôňa myšlienky bolo prekrásne interpretované sólo na priečnej flaute (Katka Mikulová), ale treba určite vyzdvihnúť aj ostatných muzikantov, ktorí sú skvelí inštrumentalisti: Jakub Mikula – keyboard, Marek Sasko – bicie nástroje a Norbert Neuschl – basgitara. Táto experimentálna, nadžánrová tvorba veru začala pekne zostra – bol to ozajstný bonbónik. Bolo cítiť, že hudobníci majú veľmi dobre vystavané kompozície z formálneho hľadiska: jedna z nich trebárs začala dlhým sólom flauty, ku ktorej sa až postupne pridala basgitara a bicie, no vždy bolo flauta zvukovo dominantná vďaka krásnemu hallovému efektu. Muzikanti dokázali využiť aj jazzové prvky – či už v rytmike alebo v harmonických postupoch, osobitne dobrou technikou disponoval klávesák. Energickejšie skladby striedali s pomalšími, speváčka do skladieb vstupovala s éterickým vokálom. Ako prídavok zahrali skladbu Delírium s hypnoticky minimalistickým motívom (klávesy), ktorý mal v sebe neuveriteľné napätie. V protipohybe ku klávesom rytmicky hrali bicie nástroje. Famózny záver, a to sa podvečer ešte len rozbiehal.
Keď na pódium prišli Geišbergovci spoločne s kapelou Balkansambel, už sa dalo tušiť, že to bude parádna energia. Deväť muzikantov na pódiu, silná dychová sekcia, balkánske tanečné rytmy v kombinácii s clivou tonalitou – to je kombinácia, ktorá je neodolateľná. Ale že to bude taký príval energie, natoľko kontaktná hudba, ktorá v ľuďoch rozohrá všetky palety emócií, že len s ťažkým srdcom Martina Geišberga a jeho partiu skvelých muzikantov pustia ľudia z pódia, možno predvíhal iba málokto. Geišberg má ako divadelník a pesničkár ohromné skúsenosti a s publikom to vie, zároveň do svojho vokálneho prejavu vkladá celú svoju dušu. Stačilo mu jedno gesto a publikum spievalo s ním. Mimoriadne nákazlivý, dookola sa opakujúci motív bol ako hypnóza a závere koncertu výborne zafungoval. Speváčka Lucia Korená mala ako vokalistka nielen „dekoratívnu“ a podmazovú úlohu, ale plnohodnotne, s pekne prierazným vokálom v echách opakovala záverečné frázy veršov piesní. Drive pesničiek v kombinácii s paletou dychov – alt saxofón, trúbka, tuba, ale aj rôzne mimoeurópske nástroje, napríklad omamne znejúci duduk, na ktorom hral aj Martin Geišberg, spôsobili v publiku doslova davovú psychózu. Keď si k tomuto obsadeniu pridáte akordeón (technicky aj výrazovo vynikajúci Daniel Špiner, ktorý má na slovenskej scéne priam nezastupiteľné miesto nielen ako interpret, ale aj ako autor), bicie nástroje (Martin Králik) a perkusie, cajon, spev (Marek Geišberg) vznikne vám špecifické inštrumentálne zafarbenie a v kombinácii s typickou nepravidelnou bulharskou či rumunskou rytmikou, vypláva na povrch typická folklórna živelnosť. Boli to veľké kompozičné plochy, na ktorých technicky zdatní hudobníci dokázali improvizovať. Z dychárov vynikal najmä saxofonista Marek Pastírik – počas koncertu neprestával ohurovať škálou dychových nástrojov, na ktorých vedel brilantne hrať. Muzikanti si podľa reakcií obecenstva skladby rozširovali na podstatne väčšiu plochu a čaro bolo v tom, že celé to vznikalo na pódiu, aj to je známka vyzretosti hudobníkov. Na rozvíjaní hudobných motívov postavili najlepšie časti svojho vystúpenia, aj vďaka čomu dosiahli mimoriadnu interaktívnosť s obecenstvom. Či už to boli dynamickejšie, rytmicky svižnejšie skladby, niektoré aj tanečného charakteru alebo krásno-smutné balady, ľudia reagovali na každú jednu pieseň. Záverom mal spevák pre všetkých odkaz, ktorý donútil ľudí zamyslieť sa, povedal, aby sa už toľko nehnevali na seba. Potom, ako tie slová vyslovil, zrazu v prúdiacej hudobnej eufórii nastalo ticho, ktoré sa dalo krájať. Poznáte ten dusivý moment sebareflexie, keď náhle zvážniete v stave absolútnej duševnej pohody a zrazu sa na povrch začne vyplavovať to, o čom ste možno ani neplánovali nikdy nahlas hovoriť… Martin Geišberg vždy dokázal pomenovať veci správne a trefne – či už v obraznej, poetickej forme, piesňami alebo presne tak, ako to spravil na koncerte na Slovenskom alternatívnom lete.
Česká speváčka Eva Turnová je pravým skvostom undergroundovej scény. Medzi iným táto basgitaristka, skladateľka, spisovateľka, novinárka, maliarka, prekladateľka hrala aj so skupinou The Plastic People of the Universe (v rokoch 2001 až 2016). Na SAL sa predstavila s vlastnou kapelou Eturnity. Jej podmanivo – fatalistický vokálny prejav si všimnete okamžite najmä pre charakteristickú hlbokú polohu a zaujímavú farbu, ktorú si zamilujete. Sound kapely je typicky temný, undergroundový, často s úletom do psychedelických sfér, cítiť v nej vplyv Plastic People, ale aj britského progresívneho rocku. Skladby, ktoré hrala na koncerte, pochádzajú z dielne samotnej speváčky a basgitaristky, ale aj Michala Nejtka a Mejly Hlavsy, texty od Vratislava Brabence, Vladimíry Čerepkové, Oldřicha Janoty, Zbyňka Hejdy a Minny Pyyhkally. Týmto koncertom sme sa opäť dostali do úplne iných žánrových stratosfér. Veľmi dobre vystavaná dramaturgia už od prvého dňa účastníkov festivalu nechala neustále v príjemnom napätí – na pódiu sa vždy objavovali štýlovo odlišné formácie, ktoré mali potenciál zaujať a udržať pozornosť počas celého dňa až do neskorých nočných hodín.
Takou bola dnes už takpovediac legenda, prešovská kapela Chiki Liki Tu-a, ktorá tohto roku oslavuje 25. výročie na scéne. Hoci sme speváka a basgitaristu Martina Višňovského nevideli v povestnom úbore, s ktorým sa veľkolepo formácia lúčila na minuloročnom turné Ostatňi Raz Tour (pravdupovediac, oranžový plášť, plavecká čiapka, lyžiarske okuliare a číňany tak trošku aj vizuálne chýbali), koncertnému vystúpeniu to na energii neubralo, naopak. Bolo logické, že na muziku a najmä na texty Chiki Liki Tu-a, tak dômyselne postavené na antagonizme k hudbe, sa bavilo v publiku niekoľko generácií. Čo príjemne prekvapilo, bolo, že aj mladá generácia ovláda pogo. V publiku to vrelo. Kopanec za kopanec, hlava ne-hlava, punk ako má byť. Čo sa týka spomínaného antagonizmu, azda jedna z mála výnimiek, kde hudba náladou aj výrazom korešponduje s textom piesne, je DPH, ktorú nevynechali ani na tomto koncerte. Okrem toho nechýbal „slaďáčik“ vo valčíkovom rytme Kristína, ktorý si svorne s kapelou odspievalo aj publikum.
Asi niet na Slovensku kapely, ktorá tak presvedčivo dokáže v muzike stvárniť humor a rovnako spontánne je ho cítiť aj z textov. Brutálne namakané gitarové sólo v podaní Ľuboslava Petrušku, pri ktorom by závisťou bledol aj Slash, tak ako na každom živom vystúpení (aj na nahrávke), s gráciou ohlásil basgitarista Višňovský. V skutočnosti ide o jednoduchý rad tónov diatonickej stupnice zahranej excelentne nemotorným spôsobom. Partiu dobre zohratých chalanov dobre dopĺňa bubeník Tomáš Višňovský. Pamätníci si možno spomenú na unikátne prevedenie pesničky Laska moja de si (spev Ľuboslav Petruška) z roku 2003 na odovzdávaní cien Aurel, keď bezprízorne vyzerajúcemu basgitaristovi tiekla z úst epileptická slina a v strede pódia stál neuroticky vyzerajúci človek s činelmi, vždy pripravený buchnúť a spraviť obrovský rachot, ktorý si nakoniec svojich 5 sekúnd slávy ani neužil. Pár akordový recesistický country hit, samozrejme, nemohol nezaznieť na festivale. A samozrejme, mnoho ďalších pesničiek. Spoločné roky hrania, okolo 1 500 odohratých koncertov na domácej, no najmä zahraničnej scéne, sa podpísalo na dobre fungujúcej kapele. Nikdy nás neprestane baviť ani sprievodná šou s dark humorom, ktorej nechýba ten typický stoický kľud v dialógoch a hoci sa scénky opakujú, vždy, keď ich vidíme, sú vtipné. Aj tie intonačné nedokonalosti patria ku kapele a aj tým je jej prejav výnimočný.
Chiki Liki Tu-a boli po Geišbergovcoch druhým vrcholom večera, ktorý pokračoval Develooperom, jedným z najväčších majstrov beatboxu a loopingu, ale poznáte to. Ak sa vám raz dostane do hlavy votrelec v podobe pesničky Laska moja de si, ani ten najlepší hudobný „akrobat“ ju nemá šancu vyhnať z receptorov. A „príbeh nekončí…“ pretože festival pokračoval aj ďalším dňom, ako inak, upršaným, ale organizátori aj publikum si už zvykli, že k Slovenskému alternatívnemu letu dážď akosi automaticky patrí. Reportáž z ďalšieho dňa vám prinesieme čoskoro.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Andrea Laková, Bohdan Mezei, Slávka Prevendarčíková
