Mám rada veci, ktoré zaujmú bez toho, aby sa okázalo vnucovali. Často čistota a jednoduchosť dokáže  byť výpovednejšia, než ostentatívne teatrálne gestá. V zdanlivej nenápadnosti je zašifrovaná sila, ktorá kulantne skrýva emóciu a nesie so sebou náboj odkazu. Taká je výstava Žofie Dubovej pod názvom Každý je ostrov, ktorej nálada ma prenasledovala od mnou neabsolvovanej vernisáže. Jej návštevu som si tlačila z časových dôvodov pred sebou ako guľôčku, ktorá raz musí skončiť v jamke. Preto som privítala ústretovosť majiteľky galérie Čin Čin Doroty Vlachovej, ktorá ma privilegovane vpustila do priestoru mimo návštevných hodín. A ja som vedela, že to tak má skrátka byť, aby som s tou výstavou bola chvíľu sama ako na opustenom ostrove.

Mladá autorka Žofia Dubová ukončila štúdium VŠVU odbor Maľba a Iné médiá v Ateliéri +-XXI v roku 2016, v rokoch 2014-2017 navštevovala doplnkové pedagogické štúdium tamtiež a v roku 2018 nastúpila na Doktorandské štúdium. Okrem toho má za sebou štúdijnú stáž v USA aj Portugalsku a okrem spomenutých odborov ju začal fascinovať aj fenomén skla, čoho dôkazom boli interné stáže na VŠVU v Bratislave a Fakulte výtvarných umení v portugalskom meste Porto. Vystavovala na domácich samostatných aj kolektívnych zahraničných výstavách a za svoju tvorbu získala niekoľko ocenení: Cenu nadácie NOVUM (2018), 1. Miesto v súťaži Maľba roka VÚB (2017), získala Nomináciu na cenu Martina Benku (2016), v tom istom roku Cenu Slovenskej Výtvarnej Únie na 6. Bienále voľného výtvarného umenia a Cenu rektora VŠVU.


V centre jej pozornosti stojí krajina, respektíve jej výsek, detail na kopce, štíty, hory. Krajina v jej ponímaní nie je ani realistická, ani abstraktná, hýbe sa kdesi medzi týmito dvomi mantinelmi. Hora je tu skôr ako stopa jej vlastných emócií naklonených k prírode. Ako aktívna športovkyňa toto prostredie pozná a rozumie mu, avšak nedokumentuje ho prvoplánovo. Jej hora je o slobode, ale aj samote v nej, o tichu  a zvuku v ňom. Hoci je verná klasickému obrazu, z ktorého vychádza, v konečnom dôsledku sníma plátno z blind rámu a jeho rámec a hranice vymedzuje už len stekajúca farba definujúca akýsi „nový“ rám, nové vymedzenie. Obraz doslova otvára a posúva ho do roviny závesnej „textílie“, láme ho, obracia plátno naruby, nastriháva a zošíva , čím vo finále vzniká akási náhodilosť výjavu. Obraz je „zásadným priestorom jej vyjadrenia, priznáva ho, akceptuje v posunoch a experimentálnych hrách“ ako sa vyjadrila kurátorka výstavy Beata Jablonská. Toto „otváranie“, alebo „prezliekanie“ obrazu poskytuje zároveň viac aspektov pohľadu. Efekt kolekcie je v prvom pláne vo formálnom experimente s matériou – plátno kontra farba, alebo plátno – farba – sklo (súčasťou expozície sú aj dva objekty kombinované s malorozmernými sklenými plochami). Pri fragmentálnom pohľade na sériu malých plátien evokujú pokrčený farbou obliaty obrus , ale za tým všetkým „rozliatym“ a „pofŕkaným“ je zakódovaný ostrov, ako vymedzenie čohosi voči okoliu. Farba v jemných transparentných tónoch akrylu občasne kombinovaná ceruzkou, rudkou, alebo perom (modrá, zelená, oranžová, fialová…) funguje viac vo funkcii náladovej emocionality, než v estetickej informácii, hoci jej možno prisúdiť aj akúsi náhodilú formu dekoratívnosti.

Pre autorku je ostrovom oceán, alebo hora, ale ostrov je aj človek vo svojej individualite a vlastnej duši, ostrov je aj idea, aj pocit, spomienka, možno ticho, alebo sen, loď, aj lietadlo – všetko to samostatné a svojim spôsobom od ostatného odseparované, čo však nevylučuje vzťahové súvislosti, spájanie a prieniky s okolitým svetom.  U Žofii Dubovej je ostrovom aj obraz, v ktorom sa mimovoľne chcete ocitnúť.

Mám rada veci, ktoré zaujmú bez toho, aby sa okázalo vnucovali. Aktuálna výstava Žofie Dubovej takou je. Komorný priestor Galérie Čin Čin sa stal na chvíľu  jej ostrovom.

Barbara Brathová


 

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno