Ostatný septembrový štvrtok bol v Bratislave natrieskaný atraktívnymi vernisážami výstav osobností slovenskej výtvarnej scény. Jedným z ťahákov bola aj prezentácia univerzálneho sympatického výtvarníka Františka Liptáka v Galérii SPP.
Fero Lipták vyštudoval Strednú umelecko-priemyselnú školu v Košiciach, odbor grafika a Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor divadelná scénografia. Od roku 1986 spolupracoval takmer so všetkými slovenskými divadlami a stal sa uznávaný a oceňovaný nielen doma, ale aj v Českej republike a v Poľsku. Od roku 1991 sa intenzívne venoval filmu. S režisérom Martinom Šulíkom spolupracoval na profilových slovenských filmoch deväťdesiatych rokov. V roku 1990 založil nezávislú divadelnú spoločnosť TEATRO TATRO. Fero Lipták sa rovnako venuje grafike, ilustráciám, tvorbe plagátov a maľbe.
Tá je verejnosti pravdepodobne viac známa, hoci sa primárne koncentruje na divadelnú a filmovú scénografiu i tvorbu objektov. V galérii SPP prezentuje svoju tvorbu v expozícii pod názvom „Zakreslené zápisky“. Výstava predstavuje kolekciu malieb, linorytov, plastík, fragmentálne knižných ilustrácií a časť scénografie k animovanému filmu Lajka, za ktorý autor získal spolu s Aurelom Klimtom a Martinom Velíškom v roku 2017 cenu Český lev. Kurátorkou výstavy bola Melita Fodor Gwerková a návštevníci si tvorbu umelca môžu pozrieť do konca októbra.
Výtvarný rukopis autora je charakteristický a vždy evidentne rozpoznateľný, pričom sa vďaka komplexnému výtvarnému videniu nezužuje len na plošné výstupy, ale aj priestorové realizácie. Na maľbu využíva aj predmety bežného užívania – drevené dosky, stoličky, skrine, alebo v plošných výpovediach vychádza z plátna až na rám obrazu, ktorý premaľováva a popisuje. Náklonnosť k scénografii je evidentná aj v plošných dielach, perspektívami, ponímaním priestoru, množením „rekvizít“ /prvkov v nich kreuje akési malé divadlo, ktorého podnety vychádzajú z bežného života a elementárnych situácií, sú však jeho optikou posunuté do roviny nápadu a osobitého humoru. Ten sa odráža aj vo vtipných názvoch a popiskách, ktoré sú zdanlivo „iba“ zábavné, ale ony zároveň nesú v sebe malé životné pravdy a ľahké ironizácie situácií. Autor pozoruje život a svoje pohľady spontánne zachytáva v náčrtoch a zápiskoch do skicárov. Práve tie sa stali inšpiráciou k expozícii „Zakreslené zápisky“.
V centre pozornosti (predovšetkým jeho maliarskej a kresliarskej tvorby) sa ocitá typická „liptákovská“ štylizovaná postavička s veľkou hlavou a vypúlenými očami. Figúrka sa hýbe kdesi na pomedzí medzi človekom, bytosťou, zvieraťom, čudom, ktoré raz má a inokedy nemá identifikované pohlavie ani vek, nie je to dospelý ani dieťa, ani muž ani žena a zároveň všetko v jednom. Je to akýsi pozemský „mimozemšťan“, aklimatizovaný „Avatar“, alebo skrátka čudný sused od vedľa, ktorý sa kúpe, aj varí, chodí do prírody, alebo trčí doma, spravidla sám vo svojom bizarnom a zároveň úplne bežne jednoduchom svete.
Autor zámerne predimenzováva figúru v kontraste s ostatnými predmetmi v obraze, čím dosahuje istý druh veselej zábavnosti, hoci jeho človiečik/samotár spravidla nie je veselý. Je iba iný, ako všetci ostatní. V ploche sa objaví pomerne často aj príroda, zoomorfné a florálne kreatúrky, ktorých plastickosť obsiahne prevažne vo viacrozmerných objektoch. A tak vo výstave nájdeme divné domy aj stromy, vtákov aj ľudí, kvety aj dopravné prostriedky a takmer všade „vygúlené“ oči – štylizované, bizarné a pri tom tak familiárne, až má vnímateľ pocit, že sú mu známe a vlastne celkom normálne.
Lipták používa výraznú sýtu farebnosť, ktorou pokrýva celú plochu obrazu, ale zväčša sú to teplé, zemité (hnedé, oranžové) tóny , avšak u neho aj zelená a modrá má svoj zvláštny “termo“ efekt. Inde sú posunuté monochrómne grafiky, kde je mäkkosť maliarskeho štetca z obrazov vyvážená tvrdou razantnou linkou, názvy sú viaczmyselné a majú náboj životných právd „navlečených“ do imaginárnych „skafandrov“ trpkého humoru. Kresebnosť knižných ilustrácií, titerných, detailných a krehkých kontrastuje s robustnosťou plastických objektov.
Výpovede Františka Liptáka sú až intímne, domácke, také, čo sú nám blízke bežným poznaním a môžu visieť v obývačke. Na nič veľké sa nehrajú, hoci ich výtvarným princípom je hra. V ich popisnom zadefinovaní kódujú spoločenskú kritiku, smejú sa z nás nad hrncami a nad módou, ponúkajú do obehu myšlienky a objekty, ktoré málinko provokujú a sú sympatické zároveň, „mapujú“ náš byt, auto, aj Slovensko ako krajinu aj mentalitu. Veď kto by už len nechcel vlastniť „Kabelku pre manželku J&T do Tatier“, alebo mať nad posteľou sympatického čudáka?!
Barbara Brathová
