Zeljenkova Musica Slovaca, prvá ukrajinská národná symfónia a výnimočný sólista Alexandre Dimcevski v Šostakovičovom koncerte pre husle a orchester. Pod taktovkou Konstantina Ilievskeho znel v Slovenskom rozhlase mimoriadny koncert.
7. abonentný koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (18.3.2022) bol venovaný Ukrajine. Už pred koncertom manažment orchestra avízoval, že hudobníci chcú vyjadriť solidaritu s ťažko skúšanou Ukrajinou a jej obyvateľmi: „Práve hodnoty demokracie, slobody prejavu, dodržiavania ľudských práv a rešpektovania medzinárodného práva sú základom civilizovanej spoločnosti, cez ktoré umenie a hudba kultivujú ľudského ducha,“ znelo v stanovisku SOSR.
Pred samotným koncertom sa publiku prihovoril programový riaditeľ Slovenského rozhlasu Michal Dzurjanin. Jeho prejav by sa dal zhrnúť do dvoch ústredných myšlienok – odsúdenie vojny v spojitosti s ťažko skúšanou Ukrajinou, a zároveň sa vyjadril, že ako inštitúcia nepôjdu tou cestou, že budú paušálne považovať ruské umenie, interpretov či skladateľov ako niečo neprijateľné iba preto, že vojnu zapríčinil ruský agresor. Napokon, mnohí skladatelia tvorili aj v bývalých režimoch v strachu, stíhaní a v neslobode. Rovnako ako Šostakovič, ktorého dielo zaznelo v tento večer a práve jeho sarkastické prvky v hudbe zobrazujú skladateľov životný postoj a emócie. Dzurjanin tým zrejme reagoval na mnohé inštitúcie, i svetové, ktoré často akosi bezhlavo škrtajú z repertoáru ruských autorov.
V kontexte diania uplynulých týždňov, ktoré sa dotýka každého z nás, sa zmenila aj dramaturgia koncertu. Do programu bol zaradený ukrajinský autor Levko Revutsky: Symfónia č. 2 E dur, op. 12.
Večer však otvorilo známe dielo slovenského autora Ilju Zeljenku Musica Slovaca, v ktorej sa ako sólista predstavil koncertný majster SOSR Lukáš Szentkereszty. Pre Szentkeresztyho to nie je nová skladba – hral ju už napríklad aj so Štátnym komorným orchestrom Žilina, otázkou však je, do akej miery v interpretácii dať priestor folklórnemu cíteniu. Iste, Zeljenkova skladba pre komorný sláčikový orchester čerpá ľudové motívy z Čičmian a Dolného Vadičova, no skladateľova práca je syntézou európskej moderny 70-tych rokov minulého storočia a folklóru.
Zrejme je dodnes neprekonanou interpretácia profesora Warchala a jeho orchestra, ktorý dokázal vytvarovať z kultivovaného, krásneho tónu, v neskoršej citácii ľudových melódií prítomnosť folklóru, no nespôsobiť pocit, akoby na pódiu hral primáš so svojou cimbalovou muzikou v krojoch. Syntéza zvuku a estetiky je to, čo si toto dielo bytostne vyžaduje – spojenie dvoch svetov. Kým Symfonický orchester Slovenského pod taktovkou Konstantina Ilievskeho túto kultivovanosť dosiahol, sólista bol vo frázovaní viac ľudový, než klasický. No i to je prístup – bola to jeho predstava. Intonačne bol čistý, o tom niet pochýb, interpret je to vynikajúci, cit pre folklór má vžitý v tóne i frázovaní – ak v jeho ponímaní majú prevažovať folklórne prvky nad klasickými v interpretácii, je to na diskusiu, či je miera odhadnutá správne.
Symfónia č. 2 E dur ukrajinského skladateľa Levka Revutskeho je považovaná za prvú ukrajinskú národnú symfóniu. Prvá verzia z roku 1927 spája trendy ukrajinskej národnej hudby s európskymi prvkami a práve za tieto progresívne, moderné prvky európskej hudby nemohlo byť dielo uvedené. V roku 1940 vyšla prepracovaná verzia ocenená ZSSR. Na dlhé roky sa pôvodná verzia symfónie stratila, v roku 2020 ju našli v archíve Ľvovskej filharmónie a túto verziu sme počuli aj počas koncertného večera v Slovenskom rozhlase (rovnako ako i poslucháči Rádia Devín).
Revutskeho partitúra je zaujímavá v tom, že v čase, keď svoje dielo písal, „zúrili“ vo svete nové experimenty, no jeho písanie je v tradičnom móde. Napriek tomu je originálny a dosahuje svetovú úroveň. Stal sa nadčasovým hudobným skladateľom, špeciálne jeho druhá symfónia. To, ako dokázal využiť ukrajinskú ľudovú hudbu, hĺbkovo sa jej venoval a následne ju v tvorivom procese zužitkoval (nie však prvoplánovo), svedčí nielen o jeho kreativite, ale i nezávislosti. Keď si uvedomíme, že Rachmaninov, jeho súčasník, je hrávaný na svetových pódiách, no Revutskeho partitúra čakala až na smutný čas, aby ju zaradili do dramaturgie, opäť sa len utvrdíme v tom, aké nespravodlivé sú okolnosti, čas a vkus ľudí voči tvorbe autorov.
Trojčasťovú symfóniu viedol Ilievsky s akcentom na lyrickosť, no i vyspievanie rôznorodých nálad, ktorými dielo priam oplýva. Už v úvode sme počuli pekne vyspievanú hlavnú tému „Jarná dedina“, ktorú skladateľ nahral vo svojej rodnej obci. Je v nej jednoduchá krása: clivota spolu s lyrickosťou. Najprv len v úspornejšej inštrumentácii, no keď sa pridali sláčiky, zrazu sa z tej, na pohľad obyčajnej, jednoduchej, molovej témy, rozozvučal mohutný aparát, nie však romantického charakteru.
Už od prvých tónov sme cítili, že Revutsky nie je spiatočnícky skladateľ – má cit pre inštrumentáciu, je zručný skladateľ a veľmi odvážne komponuje z hľadiska formy. Hudobníci pod taktovkou Ilievskeho mali veľmi dobrý ťah, napriek tomu, že sme očakávali pomalšie tempo (moderato), dirigent zvolil svižnejšie a spravil veľmi dobre. Symfónia dostala hneď od prvej témy ťah, tutti miesta zneli plno, sóla dychových nástrojov s peknou spevnosťou – hneď v druhej téme v kontrastnej, durovej tónine sme opäť objavili ľudový motív. Vo Veľkom koncertom štúdiu sa krásne niesli farby orchestra – skladateľ využíva celé spektrum, hoboj, klarinet, flautu, fagot, expresívne zneli aj plechové dychy.
Dirigent precízne vytvaroval kulmináciu v prvej časti, o to emočnejšie znelo následné stíšenie. Symfónia je veľké, farebné spektrum, zároveň ohňostroj emócií s náročnou metrorytmickou štruktúrou a rozhlasákom sa ho podarilo interpretovať s mimoriadnym citom, rytmicky pregnantne, so zreteľnou artikuláciou tém, no najmä s bohatým výrazovým vkladom. Z voľnej formy a množstva striedania sólových a tutti partov, využívania mnohých dychových nástrojov a ich spôsobu práce s nimi je zrejmé, že skladateľovu symfóniu možno smelo považovať za impresionistické dielo.
Poslucháčov hudobníci dokázali vtiahnuť do diania, čo je neklamným znakom toho, že interpretácia bola v ich podaní nielen to, čo je v notách, no i zaangažovaným vkladom hráčov. Vrchol prvej časti ohlasuje trúbkové sólo (znelo bezchybne) a tému sme napokon počuli nielen v sláčikoch, ale i ďalších sólových nástrojoch.
Prekrásna druhá časť Adagio je opäť paletou farieb, predstavenými hneď v úvode, zjavné sú vplyvy ľudovej hudby, no zároveň využitie kontrastných tém. Clivej molovej i v rýchlejšom tempe, dokonca modulácia do dur, no rozhodne najvýraznejšie sa vynímali lyrické témy, ktoré hral orchester s veľkou vášňou. Aj vo finálnej časti využíva Revutsky ľudovú pieseň, pričom ju skomponoval v tradičnej rondovej forme. V symfonickom telese dobre fungovali dialogicky stavané časti, ktoré vyvrcholili mohutnou kulmináciou, kodou.
V druhej časti koncertu sme sa dostali k dielu Dmitrija Šostakoviča. Koncert pre husle a orchester č. 1 a mol, op. 77 ako sólista interpretoval Alexandre Dimcevski, ktorý v súčasnosti pôsobí v Maďarskej štátnej opere. Ešte pred hodnotením jeho výkonu sa mu určite oplatí venovať pár slov. Dimcevski je všestranný umelec: vystupuje ako sólista, komorný hráč, pôsobí aj ako koncertný majster a pedagóg. Narodil sa vo Francúzsku v rodine ruského a macedónskeho pôvodu a začal sa učiť hrať na husle pod vedením svojho otca, ktorý bol sám žiakom Jurija Yankeleviča, a tak sa jeho vzdelávanie začalo v duchu tradičnej ruskej školy.
Bakalársky a magisterský titul získal v Kolíne nad Rýnom, kde boli jeho učiteľmi Michael Vaiman, Zakhar Bron a Barnabás Kelemen, no jeho umelecký vývoj ovplyvnilo aj pedagogické vedenie interpretov ako Viktor Tretiakov, Boris Kuschnir, Irina Medvedeba, Raphaël Oleg a Michail Ovrutsky. Získal množstvo štipendií, medzi ktoré patrí napríklad AIDA. Stále väčšie úsilie venuje komornej hudbe. V roku 2013 vyhral so sláčikovým kvartetom Medzinárodnú súťaž komornej hudby v Kolíne nad Rýnom. Odvtedy vystupoval ako komorný hráč vo Francúzsku, Nemecku, Maďarsku, Španielsku, Japonsku, Macedónsku, Dánsku, Českej republike, Holandsku, Rakúsku, Švajčiarsku a Indonézii s mnohými etablovanými umelcami.
Dimcevski v súčasnosti hrá na husliach, ktoré vyrobil Carlo Ferdinando Landolfi v roku 1754 a predstavil ich aj vo Veľkom koncertnom štúdiu v Slovenskom rozhlase. Šostakovičov husľový koncert, ktorý interpretoval, je silnou výpoveďou napätej politickej doktríny, skladateľ žil v strachu, bol očierňovaný, jeho tvorba nezodpovedala vtedajším požiadavkám, aby bolo umenie populárne a zrozumiteľné. Svoj celoživotný zápas dokázal Šostakovič vyjadriť hudbou azda ako nikto iný, rovnako aj v Prvom husľovom koncerte (dokončil ho v roku 1948) a stvoril dielo, ktoré kladie enormné nároky na sólistu. Či už po technickej stránke, ale i výrazovej, takže interpret dostáva zabrať fyzicky i emocionálne. Štvorčasťový koncert venoval Davidovi Ojstrachovi, huslistovi storočia, ktorý ho prvýkrát uviedol 29. októbra 1955 v Petrohrade. Dokonca samotný virtuózny huslista ho prosil, aby úvodnú časť finále prekomponoval a nechal na orchester, aby si „aspoň mohol utrieť pot z čela“ po tom, ako dohrá náročnú kadenciu uzatvárajúcu tretiu časť.
Dimcevski hneď v prvej časti ukázal, ako dôsledne má koncert naštudovaný, nielen po technickej, ale i po emocionálnej stránke. Predviedol meditatívne, introvertné nokturno, z ktorého priam mrazilo. Svoj efekt vytvoril aj jeho historický hudobný nástroj, ktorý sa zvukovo vynímal – tón huslí je špeciálny. Na jednej strane má v sebe určitú kovovosť, no vo vnútri ten typický žalostivý plač a úplne odlišné akustické vlastnosti. Sólista po celý čas udržiaval melancholickú polohu výrazu – ide o obraz jednotlivca, ktorý sa nachádza osamotený v celom svete. Orchester znel bravúrne. Šostakovič využíva ako sprievod tmavé, temné polohy, svoje spravili basový klarinet, fagot a kontrafagot.
Na divoké Scherzo poslucháčov, ktorí počas prestávky ostali v sále, mohol pripraviť aj rozhovor s interpretom a dirigentom na Rádiu Devín. Absurdnosť doby vedel Šostakovič vždy vykresliť v hudbe práve prvkami sarkazmu a toto dielo nie je výnimkou. Je to posmešok, úškľabok skladateľa voči režimu, v ktorom musel žiť. Tento motív nevyužil len v sólovom nástroji, ale i orchestri – najmä v drevených dychoch. Kontrastná časť v rýchlom tempe, drsnosť, až paródia s ostrými akcentmi, aké do nej hráči i sólista vložili, nás nenechali na pochybách, že Šostakovičovi rozumejú a hrajú ho s plným nasadením.
Emočne vypätá tretia časť, stavaná ako baroková forma, passacaglia, sa začína opäť v spodných polohách – violončelách a basoch, korunovaná údermi na tympany. Kým doposiaľ nebol priestor na lyrický výraz pre sólistu, tak práve v tejto časti ho Alexandre Dimcevski dostal. Výrazovo srdcervúci, kantilény nosné, spevné, prekrásne, bolestivé, vnútorne prežité. To je jeden z momentov, prečo Šostakovičovu hudbu tak milujeme. Azda nik tak nedokáže vyjadriť vnútornú bolesť – rôznymi výrazovými prostriedkami, ako práve tento skladateľ. A samozrejme, spomínaná kadencia, ktorá nedá zrejme spávať mnohým huslistom. Patrí nielen medzi najdlhšie, aké kedy vôbec boli napísané, ale aj medzi najnáročnejšie.
Finále Allegro con brio je opäť búrlivé, rýchle a výsmešné, hoci nie je to paródia v zmysle, akej sme ju počuli, len náznakovo v niektorých sólach. Skladateľ sa skôr sústredil na vyniknutie virtuozity sólistu, v ešte rýchlejšom tempe Presto, ktorým dielo vrcholí.
Prevedenie Šostakovičovho diela predstavovalo kombináciu dvoch faktorov: orchester je v dobrej kondícii, no bol zjavne vyprovokovaný sólistom mimoriadnych kvalít. Huslista sa na Šostakovičov koncert vedel absolútne skoncentrovať a v jeho podaní sme počuli sugestívny, technicky bezchybný výkon. Navyše má skúsenosti s veľkými telesami i komorným hraním, takže vie veľmi dobre počúvať hráčov, čo bolo zrejmé z jeho interpretácie. A samozrejme, v neposlednom rade práve Ilievsky do veľkej miery prispel k tomu, aby znel Šostakovič v takej pôsobivej, bolestivej, zároveň drásavej a emocionálne vypätej podobe, akej sme ho mali možnosť v Slovenskom rozhlase počuť v tento večer.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Milan Krupčík/RTVS
