Oslnivou hudobnou krásou, pod ktorú sa podpísal génius – Antonín Dvořák, oslavuje Opera SND storočnicu našej prvej scény.
Vynechajme úvodné formality a dajme si kvízovú otázku. Je to éterická, nádherná bytosť a v jednej árii, ktorú pozná celý svet – a v našich končinách je obzvlášť známa, stojí pred závratne ťažkou úlohou sopranistky: zaspievať priam „pekelne“ náročný rozsah – od des1 až po be2. Krásne, vyvážene zvláda piana, jej lyrický soprán má nezameniteľný pôvab a je taký precítený, že pri každej jednej fráze poslucháča dojme až k slzám. Nepochybne viete o akej árii hovoríme a tí, ktorí pravidelne navštevujú Operu SND, uhádli, o akú speváčku ide. Ale buďme milosrdní aj voči tým, ktorí uprednostňujú iné operné domy, a dajme pomôcky: a/ ária Měsíčku na nebi v podaní Anny Netrebko pred 10 rokmi b/ ária Měsíčku na nebi v podaní Gabriely Beňačkovej v 80-tych rokoch c/ ária Měsíčku na nebi v podaní Evy Hornyákovej na prvej premiére opery Rusalka, 20. februára 2020 v Slovenskom národnom divadle. Samozrejme, c je správne.
Eva Hornyáková sa na prvej premiére predstavila ako Rusalka a aj vďaka nej zažilo publikum oslnivú hudobnú krásu, pod ktorú sa podpísal génius – Antonín Dvořák. Kým sa však dostaneme k hodnoteniu speváckych výkonov, hudobnému naštudovaniu (Ondrej Olos), réžii (Martin Kákoš), scéne (Milan Ferenčík), choreografii (Jaroslav Moravčík), dramaturgii (Pavol Smolík, Marek Mokoš) a kostýmom (Ľudmila Várossová), pristavme sa na skok (nie intervalový) u samotného diela.
V prvom rade – lepší dramaturgický krok k oslavám storočnici ani Opera SND nemohla zvoliť. Prvá operná premiéra v 100. sezóne a voľba Dvořákovej Rusalky, ktorá patrí nielen medzi česko-slovenské klenoty a zástupcovia našej strednej a staršej generácie na nej doslova vyrastali, je nielen v domácom, ale aj vo svetovom kontexte vysoko hodnotenou operou, bola maximálne vhodnou voľbou. A to po všetkých stránkach.
Rusalka v tomto režijnom spracovaní (réžia Martin Kákoš) osloví každého diváka. Zadanie bolo pripraviť dielo rodinného typu, hoci mnohých tvorcov tento operný skvost lákal k rôznym moderným formám spracovania. Kožené či latexové outfity, punkové účesy, smetiská, moderné kulisy chceli z čarokrásnej rozprávky silene spraviť aktuálnu tému poškvrnenú avatgardou. Pri všetkej úcte k súčasným tvorcom a ich invencii – jedna z najkrajších opier na svete, ktorá v sebe spája mágiu, sen, dva svety, poetické libreto a také hlboké myšlienky, si zasluhuje rešpektovanie pôvodných myšlienok autorov a zachovanie ich ideí. Akákoľvek avantgarda v štýle odvážneho Marcela Duchampa v tomto prípade nie je na mieste a vyznieva buď úboho tragikomicky a ak chceme byť prísnejší, extrémne trápne hroziac, že maestro Dvořák až rotuje v hrobe…
Kákoš teda postupoval tak, aby inscenáciu Rusalky prijal detský divák, rovnako však aj dospelý. Neobišiel rozprávkový kontext, ktorý je hlavným lákadlom pre všetky generácie –a napokon, aj prvotnou inšpiráciou vzniku operu (k histórii ktorej sa ešte vrátime), no nemohol vynechať ani spracovanie univerzálne platných tém, na ktorých Rusalka stojí a padá – psychológiu postáv, dramatickú dejovú líniu, dva kontrastné svety a v nich vystupujúce hlavné postavy, ktoré tak verne stvárnili (herecky aj spevácky) všetci sólisti Opery SND (recenzia je z prvej premiéry – údajne magického dátumu 20.02. 2020).
Predlohou k Dvořákovej opere sa stala rozprávka Malá morská víla dánskeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena, na základe ktorej napísal český básnik Jaroslav Kvapil libreto. Ťažko hľadať v opernej literatúre také silné poetické libreto naplnené snami, láskou, prekrásnymi metaforami, hmatateľnými emóciami, v ktorých autor dokázal transformovať príbeh o veľkej, nenaplnenej túžbe vodnej víly Rusalky. Kvapil bol s Dvořákom umelecky na jednej vlnovej dĺžke, preto niet divu, že toto poetické dielo – snivý príbeh dostal v hudobnej podobe osobitú podobu. Ak hovoríme o Dvořákovej genialite, ani zďaleka nepreháňame. V partitúre dokázal neskutočne dômyselne skĺbiť impresionistickú zvukomaľbu, jeho melodická invencia je v tomto diele taká obdivuhodná, priam čarokrásna (veď úprimne priznajte – kto by si nepamätal naliehavý hudobný motív Rusalky, ktorý tak často počujeme počas celej opery?), pritom skladateľ majstrovsky pracuje s inštrumentáciou. Jeho hudba je priam rozprávková – počujeme v nej zreteľne vlny, mesačný svit, ktorý sa odráža na hladine jazera a mnohé ďalšie hudobné obrazy, ktoré priamo korešpondujú s textovou predlohou. Nie sú však prvoplánovo programové, ako to vídame u mnohých hudobných skladateľov. Maestro Dvořák nikdy nebol typ skladateľa, ktorý by „kopíroval“ libreto v hudbe tak, aby sa podpísal pod školácku partitúru. Presne, ako je libreto postavené na kontraste dvoch odlišných svetov, rovnako v hudbe počujeme zreteľný kontrast: subtílne, lyrické melódie a dramatické, zvukovo mohutné, kolosálne party. Svet vodných víl a prírodu dokázal umne stvárniť v hudbe – nepracuje však s touto zvukovosťou štandardne až naivne pomocou pastorálnych elementov. Obdivuhodné harmonické postupy a najmä práca s orchestrom, ktoré pripomínajú až impresionistickú zvukomalebnosť pasujú tohto skladateľa na podstatne vyššiu úroveň. Oproti tomuto rozprávkovému svetu stojí svet ľudí, ktorí je aj hudobne zemitejší, skladateľ teda využíva racionálnejšie hudobné prostriedky. Ako sme spomenuli vyššie, jednotlivým postavám prideľuje charakteristické, zapamätateľné hudobné motívy, ktoré zložil s takou dávkou rafinovanosti, že vzhľadom na psychológiu postáv fungujú s absolútnou presnosťou. Stačí počuť Rusalku raz a už v predohre poslucháč rozpozná motív Rusalky.
Pred dirigentom Ondrejom Olosom stála náročná úloha – naštudovať dielo v pomerne krátkom čase, po tom, čo nečakane odstúpil Ondrej Lenárd. Keďže Olos Rusalku pozná aj z iných scén, partitúra mu nebola neznáma, čo bolo na premiére zreteľné, pretože s mimoriadne členitým, výrazovo a inštrumentálne, dynamicky pestrým hudobným dielom, bol stotožnený a bolo zrejmé, že pod jeho taktovkou neznie prvýkrát. Z gest, celkového prejavu aj vedenia Olosa bolo evidentné, že s Rusalkou je veľmi dobre zžitý a partitúru ovláda presne. Z orchestra sa snažil vyťažiť maximum – ovládal každý jeden nástup, každú jednu nástrojovú skupinu navigoval s absolútnou presnosťou, čo je pri takejto komplikovane koncipovanej partitúre (z hľadiska formy koketujúcou so symfóniou), obzvlášť ťažkou prácou. Dirigent presvedčil. Trošku škoda, že niektorí hudobníci nie.
Už v predohre sa totiž objavili počuteľné zaváhania, nepresné nástupy, ktoré neboli len „miniatúrnymi“ chybičkami, aké by sa dali prehliadnuť. V prvom dejstve si poslucháči mohli vychutnať Dvořákovu Rusalku trošku viac forte, ako ju skladateľ predpisuje. Mohutný zvuk orchestra síce znel lákavo a tí, čo vedia doceniť jeho majestátne hudobné dielo si to mohli užiť (dokonca až na druhú), hrozilo však, že spevácke výkony pod robustnou zvukovosťou zaniknú. Nestalo sa. Vďaka dobrej akustike, vďaka kvalitným speváckym výkonom a tiež dobrej scéne, kde nechýbali bočné javiskové paravány – umný ťah (scéna – Milan Ferenčík). Tie nezasahovali do samotnej scény tak, aby narušili mystický rozprávkový svet, no svoju funkciu splnili do bodky. Aj vďaka tomuto kroku nezanikli spevácke výkony sólistov.
Je skôr raritou ako pravidlom, keď orchester dokáže rešpektovať jednu simplicitnú skutočnosť: nechať vyniknúť na pódiu spevákov tak, aby neboli nútení forsírovať vokály. A hoci v druhom a treťom dejstve už orchester ubral z dynamiky, protagonisti napriek zmienenému, trošku prehnanému forte nastavenom v prvom dejstve, nemuseli hlasivky „prepínať“, takže ich spevácka estetika mohla vyniknúť.
Rušivé boli počas prevedenia celej opery aj plechové dychy, ktorých nepresná intonácia a priam fatálne chybné tóny sa nedali prehliadnuť. Treba podotknúť, že táto nástrojová skupina je celkovo úskalím mnohých orchestrov na Slovensku. V prípade Dvořákovej Rusalky sú práve tieto nástrojové skupiny používané enormne, takže predstaveniu to pomerne uškodilo. Vyvážila to však skutočnosť, že orchester Opery SND dielo ako celok pochopil komplexne, hudobníci pod vedením Olosa hrali s espritom, dokázali zahrať od pianissima až po mohutné sforzato témy s emóciami tak bytostne potrebnými v Rusalke. A spomínané chyby vyvážila skutočnosť, že orchester dobre spolupracoval so sólistami, takže aj árie, kde sú frekventované zmeny temp a dynamiky, vyšli na výbornú.
Dobrým príkladom je svetovo známa ária Měsíčku na nebi, ktorú na prvej premiére Eva Hornyáková ako Rusalka zaspievala so zdravým sebavedomím a treba povedať, že nádherne. S touto áriou, ktorá je často na programe aj mnohých gala koncertov, sa pasovali mnohé speváčky. V prvom rade, jej rozsah od des1 až po be2 je pre každú sopranistku výzvou, keďže spodná poloha je už jednoznačnou doménou pre alt. Hornyáková ju zvládla so cťou a presvedčivo. Má peknú farbu hlasu a navyše aj typovo je na Rusalku vhodná. Je krehká, éterická, nežná a krásna – presvedčila teda nielen spevácky, ale aj herecky. Ďalšou výzvou je lyrický vokálny prejav, v ktorom sa výrazovo musí snúbiť túžba, neha, krása spojená s mäkkosťou až istou romantickou „sladkosťou“. To všetko Hornyáková v technicky náročnej árii dokázala skĺbiť spoločne s triolami, ktoré v jej podaní nezneli kostrbato (ako sa to často mnohým speváčkam stáva), ale krásne plynulo, vysporiadala sa aj s mimoriadne netradičnými intervalovými skokmi (napríklad oktávový skok z ges1 na ges2) – zaspievať túto áriu intonačne čisto a zároveň hladko a prirodzene, to chce nielen brilantnú techniku, ale aj patričnú skúsenosť na pódiu. Rovnako triadvadsatinové prírazy, ktoré sa môžu zdať len „nebadaným“ prvkom v speve, no sú pre každého speváka extrémne ťažké, aby v konečnom dôsledku vyzneli plynulo, boli v tejto árii pre Hornyákovú odspievané presne s precíznou technikou, akú si tento záludný, malý, o to však zákernejší prvok vyžaduje. Dvořák v árii často pracuje s tempom. Takmer po každej fráze necháva verš doznieť v ritardande, a ihneď sa vracia k pôvodnému tempu – na týchto miestach sa ukázala veľmi dobrá práca dirigenta, orchestra so sólistkou. A hlavne: ak sa sólista otrocky pridŕža notovej predlohy, stane sa z toho spev bez srdca a bez duše. To sa však Hornyákovej nestalo. Agogika v jej prípade vyplynula kombináciou emócií, ktoré do prejavu vložila a rešpektovaním predpísaného materiálu skladateľa. Legáta v jej podaní zneli plynulo, frázy vyspievala v oblúku a jej najväčšou devízou je vyvážené piano, na čom stroskotáva mnoho operných speváčok. Samozrejme, sólistka je excelentná vo výškach, čo potvrdila nielen v ústrednom motíve, ale hlavne gradujúcim záverečným partom árie, kde triumfálne zaspievala skok z ges2 na b2 bez toho, aby prehnala expresívny výraz. Ostala v lyrickej výrazovej rovine a predviedla krásny, nosný, plastický, čistý tón, pričom publikum bolo v nemom úžase. Právom. Zaspievať túto áriu tak precítene a pritom s takou bravúrnou technikou dokáže len máloktorá speváčka.
V úlohe Vodníka sa predstavil jeden z našich najlepších operných spevákov svetového formátu – Peter Mikuláš. Osobne si neviem predstaviť lepšie obsadenie. Peter Mikuláš je vynikajúci spevák a rovnako svoju roku zvládol aj herecky – je presne ten typ láskavého „tatíčka“ s veľkým srdcom, ktorému sa Rusalka môže zveriť o svojich snoch o princovi a tajnej láske, zároveň však svojím zjavom pôsobí ako prísna autorita. Rovnako, ako je z tejto opery populárny spev Rusalky k Mesiacu, najznámejšou zborovou piesňou Květiny bílé po cestě, Vodníka preslávila najmä ária Celý svět nedá ti, nedá. Keď sa ozval Mikulášov basový hlas „Běda, běda, ubohá rusalko bledá“, jeho prekrásna farba a nosnosť vokálu, s ktorou vie tak dôsledne pracovať, sa niesla v celej sále divadla. To, čo v mnohých inscenáciách Rusalky suplujú bohaté masky a kostýmy, v prípade tohto speváka nahradil presvedčivý a podmanivý vokálny prejav. O jeho speváckych schopnostiach nieto pochybností, azda len toľko, že aj hlboké tóny, ktoré znejú u mnohých basových spevákov nespevne, v prípade Petra Mikuláša máme vždy záruku, že budú znieť plasticky. Aj v prípade Vodníka bol jeho spevácky výkon ohromujúcim zážitkom.
Z rozprávkového sveta presvedčili aj lesné žienky, ktoré boli doslova rozkošné – či už to boli ich kostýmy, tanečná choreografia (na rozdiel od ostatných tanečných prvkov, ktoré sa v opere vyskytovali a pôsobili pomerne školácky a kostrbato) alebo ich spevácke výkony. Na prvej premiére sa predstavili: Prvá lesná žienka Lenka Máčiková, druhá lesná žienka Adriana Banásová, Tretia lesná žienka Alena Kropáčková. Vystúpenia lesných žienok predstavenie oživili vizuálne aj spevácky – dodali opere ten správny šmrnc. Objavujú sa už v úvode, keď vybehnú spýtať sa Vodníka čo nové. Človek si až s úľavou vydýchne, keď ich zbadá v „klasickom“ rozprávkovom vydaní, a nie modernom, avantgardnom, napríklad, keď sú lačné po krvi (ó áno, aj takéto dramaturgické omyly v snahe upútať diváka –a lebo znechutiť? tu už boli…).
Tak trošku sklamaním bola Ježibaba. Ak má byť Rusalka predstavením rodinného typu a majú si ju vychutnať aj deti a zároveň má priniesť aj edukatívny rozmer, tak potom práve táto postava je tá, z ktorej sa dá vyťažiť najviac. – čo sa týka rozprávkových bytostí. Denisa Hamarová ako speváčka zvládla svoju úlohu dobre, no aj keď sa do postavy vložila ako herečka, veľký mínus spravil kostým. Jednoducho, akonáhle sa Ježibaba zjaví na pódiu, detský divák by mal pocítiť strach a od úžasu otvoriť ústa. Z tejto Ježibaby sme skôr mali dojem, že pri kotli varí večeru. Dokonca ešte ani účes nemala dostatočne šialený na to, aby sme jej verili pri árii Čáry máry fuk, že je to „skutočná“ Ježibaba.
Naopak, kostým sa vydaril v prípade Cudzej kňažnej. Ostrá červená symbolizovala zvodnú, priebojnú farbu a hlavná protagonistka – Jolana Fogašová zvládla túto rolu priam bravúrne. Objavila sa v druhom dejstve a doslova ho svojím výkonom „ukradla“. Princ v podaní tenoristu Petra Bergera v objatí s Rusalkou bol zaujímavý len do momentu, kým sa na zámku neobjavila Cudzia kňažná. Presne ako to predpisuje libreto – Princ stratil záujem o Rusalku a začal sa točiť už iba okolo Cudzej kňažnej. Jolane Fogašovej sme verili každé jedno gesto, mala tú povestnú iskru v očiach, jednoducho, úlohu ženy, ktorá zvádza muža zahrala profesionálne, rovnako ako jej sadol aj spevácky part. Jej farba hlasu je akoby šitá na túto rolu. Do výrazu dokázala dostať priebojnosť aj určitú mieru ostrosti, ktorá je priam pre túto úlohu nevyhnutná. V duete s Princom vynikli hlavne jej sebaisté výšky, ale aj v stredných a nižších polohách preukázala dobrú techniku, nosný, sýty vokál a intonačnú čistotu. Napokon, nie je to po prvýkrát, čo sa Fogašová predstavila v tejto úlohe. Sadla jej ako uliata a po niekoľkých rokoch v nej ešte dozrela a na javisku si mohla dovoliť ešte viac, najmä po hereckej stránke. Voči nevinnej, éterickej Rusalke bola Cudzia kňažná v podaní Fogašovej výborne stvárneným kontrastom.
Ako Princ sa na prvej premiére predstavil Peter Berger, ktorý sa ukazuje vo všetkých dejstvách. Zásadný priestor dostáva v známej árii Vidino divná, přesladká, ale spevácky exceloval najmä v záverečnom, treťom dejstve v duete s Rusalkou. Nielenže to speváckemu páru na pódiu pristalo a fungovala medzi nimi dobrá „chémia“, ale diváci sa opäť dočkali prekrásneho a precíteného duetu, bozku smrti a umierania v náručí. Berger odviedol skvelý výkon: rola Princa nebola preňho nová a bolo zjavné, že sa v nej cíti ako doma. Bol presvedčivý herecky aj spevácky. Emočne vypäté výrazové polohy zvládal bravúrne, tenorové výšky sú pre tohto skúseného speváka prirodzené – nemusí ich siliť, no zároveň majú tú povestnú ráznosť, aká ku kvalitnému tenoru patrí. Berger je prirodzený talent, čo potvrdil opätovne aj tentoraz a nepochybne o ňom budeme počuť ešte v domácom aj zahraničnom prostredí.
Bola by to obrovská krivda, keby sme opomenuli Hájnika v podaní Daniela Čapkoviča. Dvojica Hájnik – Kuchtík (Katarína Flórová – túto mužskú postavu často v opere stvárňujú ženy) funguje ako komické duo vynikajúco. Sú reprezentantmi ľudu, čomu zodpovedá aj ich drsnejší typ humoru a hlavne, Čapkovič sa do tejto role na sto percent vložil. A to nielen herecky, ale aj spevácky. Zároveň je nutné podotknúť, že ako jedinému spevákovi mu bolo rozumieť v českom jazyku všetko. Vďaka zreteľnej artikulácii divákom neušli jeho vtipné bonmoty (pri ostatných áriách sme lovili v pamäti texty, ale keďže Rusalka je známe dielo, pre mnohých to problém nebol).
Prvá premiéra Rusalky bola pre divákov príjemným prekvapením. Režijne dobre spracované dielo má potenciál osloviť všetky vekové kategórie. Téma vždy aktuálna – dva odlišné svety – ľudský a nadprirodzený. Hudba, ktorá je napísaná na svetovej úrovni a dodnes ju aj svetové operné domy hrajú. Do posledného miesta zaplnená sála a standing ovations po predstavení sú známkou toho, že do osláv storočnice vstúpila Opera SND skutočne dôstojne.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Opera SND – Zdenko Hanout
