Ester Martinčeková-Šimerová (rod. Fridriková, 23. 1. 1909 – 7. 8. 2005) bola jednou z najvýznamnejších osobností slovenského výtvarného umenia 20. storočia.
Rodáčka z Bratislavy absolvovala akademické štúdiá v Paríži – na Académie Julian, Académie de l’art moderne a súkromnej škole avantgardnej umelkyne Alexandry Exter. Už v roku 1931 debutovala samostatne v Prahe a Bratislave. V období protektorátu čelila prenasledovaniu – jej manžel František Šimer, odporca nacizmu, bol zatknutý a popravený. Po vojne sa vrátila na Slovensko, stala sa predsedníčkou Bloku slovenských výtvarníkov a druhý raz sa vydala za právnika a fotografa Martina Martinčeka. V 50. rokoch však čelila donucovacím opatreniam novej komunistickej moci, ktoré ju a jej manžela prinútili opustiť Bratislavu a presťahovať sa na Liptov, kde žila a tvorila až do svojej smrti. Ester Martinčeková-Šimerová získala viaceré prestížne ocenenia – patrí medzi nich Rád T. G. Masaryka (1991), Rád Ľ. Štúra I. triedy (2001) aj francúzsky Rytier rádu kultúry a literatúry (2001).
O tvorbe Ester Martinčekovej-Šimerovej sme sa zhovárali s Alexandrou Kočiškovou, kurátorkou výstavy Maliarka a fotograf: Umenie v dvoch perspektívach v Galérii Nedbalka v Bratislave.
Akým kľúčom boli diela Ester Martinčekovej-Šimerovej a Martina Martinčeka vybrané do aktuálnej výstavy?
Výstava prezentuje umelecké diela dvoch umelcov, pričom umelkyňa, ktorej diela sú vystavené, Ester Martinčeková-Šimerová, bola umelkyňou profesionálnou a študovanou. Vystavené diela sú predovšetkým olejomaľby, ktoré pokrývajú celé obdobie jej tvorby od 30. rokov, až po 90. roky 20. storočia.
V 50. rokoch mala v tvorbe olejomalieb odmlku, pretože nemala vlastný ateliér. Venovala sa skôr pastelom a kresbám a akvarelom, no tie nevystavujeme. Sústreďujeme sa na olejomaľby a koláže, ktoré potom pridala v 60. rokoch do svojho portfólia. Vtedy začala pracovať s touto technikou.
Čo sa týka Martina Martinčeka, vystavujeme jeho tvorbu zo 60. rokov, ktorú môžeme považovať za vyzretú tvorbu tohto autora.
Ester Martinčeková-Šimerová bola výnimočná v tom, že ako jedna z mála slovenských umelkýň a umelcov v prvej polovici 20. storočia plnohodnotne študovala v Paríži. Čo si z Paríža priniesla domov na Slovensko?
Bola formovaná parížskou modernou, preto si odtiaľ priniesla predovšetkým prvky kubizmu a civilizmu, ktoré pochytila od svojich učiteľov Fernanda Legera a Alexandry Exter, ku ktorej mala veľmi blízko a ktorá ju zásadne ovplyvnila, nielen čo sa týka civilizmu a kubizmu. Podobne ako Alexandra Exter, aj Šimerová sa neskôr venovala napríklad maľbe na porcelán alebo scénickému výtvarníctvu.
Ako toto povedomie uplatnila v slovenských reáliách?
Spočiatku sa vo svojej tvorbe striktne pridržala toho, čo sa naučila v Paríži. Neskôr sa podstatne viac začala zaoberať prírodou, ktorá ju obklopovala na Slovensku, pretože absolvovala v 30. rokoch niekoľko pobytov v oblasti Rajca a Banskej Bystrice. Príroda sa potom stala dôležitým námetom v jej tvorbe.
Častokrát na dielach z obdobia 30. rokov – ako môžeme vidieť napríklad na vystavenom diele Stromy a domy – je prítomné riešenie vzťahu medzi prírodou a urbánnym, mestským prostredím.
Popísali by ste mi, aký je v jej tvorbe vzťah medzi formou a obsahom? Ako si volila námety a čo pre ňu znamenali?
Spočiatku, hlavne vplyvom parížskej školy, sa zameriavala na mestské námety. Neskôr sa presunula do prírody a tam hľadala adekvátny výtvarný výraz a spracovanie pre prírodné výjavy.
Ester celý život študovala a bola v kontakte s pokrokmi v rámci výtvarného umenia a vývoja, ktorý sa neustále dial. Všetky vplyvy sa snažila potom aplikovať do svojho umenia.
Ale aby som sa vrátila k prírode, keď sa v 30. rokoch začala zaoberať týmito námetmi, tak išlo predovšetkým o lesy, ktoré pozostávali z listnatých stromov. Po roku 1951, keď sa odsťahovala na Liptov, boli pre ňu tamojšie lesy odrazu veľmi zvláštne, nevedela ich ako výtvarníčka prijať. Sama sa vyjadrila, že to bolo iba množstvo vertikál, ktoré boli za sebou a vedľa seba, no neskôr, keď sa na ne zahľadela, uvedomila si, že tie vertikály vytvárajú medzi sebou čosi ako okienka v gotických chrámoch, a to následne potom aplikovala napríklad aj do vystaveného diela Les.
Vieme, že Ester Šimerová-Martinčeková mala dramatický život a prešla si veľkými trápeniami. Ovplyvňovala jej životná situácia jej tvorbu? Možno v jej maľbách rozoznať stav autorkinho vnútra?
Nemyslím si, že Ester niekedy chcela prostredníctvom tvorby riešiť svoje vnútorné poryvy. Skôr sa vždy prispôsobila situácii, v ktorej sa práve nachádzala. Musela sa viackrát presťahovať do iného prostredia a tým aj obmieňala svoje motívy.
Napríklad v 40. rokoch, keď sa s jej prvým manželom doktorom Šimerom presťahovali do Plzne, spôsobilo to u nej umeleckú stagnáciu a venovala sa predovšetkým podobizniam známych a priateľov.
Po druhej svetovej vojne a smrti jej manžela sa Ester Šimerová vrátila do Bratislavy. Ako jej tvorbu ovplyvnila politická situácia nasledujúceho obdobia?
Ester sa v roku 1945 vrátila do Bratislavy, lebo čakala, že sa obnoví situácia z 30. rokov, kedy v hlavnom meste existovala komunita slobodných výtvarníkov. Ale to sa nestalo. Vydala sa za Martina Martinčeka, ktorý sa musel v roku 1951 odsťahovať z Bratislavy. To manželov ovplyvnilo hlavne materiálne. Museli žiť vo veľmi skromných a nedôstojných podmienkach. Okrem toho nemala ateliér, a tak sa znova venovala kresbám, pastelom a akvarelom. Avšak jej tvorba netrpela veľkými otrasmi, pokiaľ ide o politiku. Pravdepodobne to bolo spôsobené tým, že žila mimo centra diania. Aj vďaka tomu môžeme na jej tvorbe pozorovať, že počas celého života, napriek všetkým dramatickým udalostiam, ktoré zažila, sa nikdy nevzdala hľadania vlastného výtvarného výrazu. Nikdy sa podriadila žiadnej diktatúre a jej diela po celé desaťročia nestrácali na charaktere.
O Ester Šimerovej-Martinčekovej sa hovorí, že to bola rozvážna umelkyňa, ktorá na všetky životné ťažkosti reagovala tichou a sústredenou prácou.
Vypovedá to o veľkej pokore človeka. Stalo sa veľmi veľa zlého v jej živote a určite musela vynaložiť veľké úsilie, aby sa s tým vyrovnala. Napriek tomu tieto zážitky neaplikovala do svojej tvorby, ale upriamovala sa na výtvarnú podstatu svojej práce.
Ktoré diela v rámci výstavy považujete za najvýznamnejšie v jednotlivých fázach jej tvorby?
Medzi najvýznamnejšie diela výstavy rozhodne patrí dielo Prístav z roku 1930 a práve tam je vidno veľmi zreteľne vplyv civilizmu a kubizmu. Ďalej je to dielo z roku 1936 Stromy a domy, kde veľmi pekne rieši práve ten vzťah prírody s mestským prostredím.
Veľmi zaujímavým dielom je Španielske zátišie z roku 1972, kde pracuje až na hranici abstrakcie a konkrétneho zobrazovania. Využíva tam napríklad písmo, no opäť nie ako nositeľa informácie, ale pre jeho vizuálny charakter. Toto dielo vzniklo v dvoch variáciách – v olejomaľbe a v koláži.
Významným dielom je aj dielo Hlava z gréckej mince zo 40. rokov, kde sa začala zaoberať antickou mytológiou, s ktorou sa zblížila už počas pobytu v Paríži. Začína tam využívať jemnú bodkovaciu techniku, ktorú potom vyšperkovala na zobrazeniach madon, kde naozaj išlo veľmi pekne kladené body.
Hlava z gréckej mince bola publikovaná aj v zborníku nadrealistov. V tom čase v Plzni bola Ester v relatívnej kultúrnej izolácii a prostredníkom zborníka nadrealistov sa dostala do kontaktu s umelcami z Bratislavy.
Súčasťou výstavy sú aj fotografie Martin Martinčeka, druhého manžela Ester. V úvode vernisáže ste spomínali, že ich tvorba sa dá vnímaním prepojiť. Ovplyvňovali sa navzájom v tvorbe?
Určite sa sa ovplyvňovali navzájom, hoci je odvážne tvrdiť, že maliarka priviedla samotného autora k fotografii, pretože Martin Martinček sa fotografii venoval už v mladosti, ale potom sa profesijne uberal iným smerom. Študoval právo a aj sa v tejto oblasti angažoval.
K fotografii sa postupne vrátil a keďže žil s umelkyňou, muselo sa to istým spôsobom odraziť aj na jeho tvorbe. Ester ho podporovala, a tak sa Martin Martinček v roku 1961 rozhodol stať profesionálnym umelcom na voľnej nohe. Začal sa umeleckej práci venovať systematicky a počas toho s Ester viedli dialógy aj po profesijnej stránke, tak ako to medzi manželmi býva.
U Martinčeka je veľmi zaujímavé, že častokrát využíva vo svojich fotografiách parafrázy z výtvarného umenia, čo bolo v tom čase priekopnícke. Vidíme, že koketuje s výtvarným umením.
Určite mali s Ester spoločný aj záujem o prírodné motívy. Ester sa raz vyjadrila, keď videla manželove fotografie, že ona v niektorých prípadoch maľuje presne to isté.
Čo ovplyvňovalo slovenských fotografov a Martina Martinčeka v 60. rokoch 20. storočia?
Martin Martinček nadväzoval na už existujúcu reportážnu fotografiu, pričom ju doviedol na veľmi vysokú úroveň. Každý námet, ktorý zachytával na fotografiách, dokonale poznal. Keď si za príklad vezmeme jeho portrétne fotografie, je známe, že on naozaj chodil za určitou komunitou ľudí, chodil za nimi denne, pomáhal im s prácou, rozprával sa s nimi, stal sa ich priateľom. Dokonalé poznanie námetu z jeho fotografií doslova vyžaruje.
Rovnako je to aj pri stvárnení prírodnín, alebo liptovskej krajiny. Martinček sa potuloval po regióne, spoznával ho a zachytával na fotografiách. Myslím, že v tom spočíva kvalita jeho tvorby zo 60. rokov.
Výstava Maliarka a fotograf: Umenie v dvoch perspektívach v Galérii Nedbalka potrvá do 14. septembra 2025.
Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč
