Fantastická symfónia, op. 14 Hectora Berlioza je hitový repertoár, no vysporiadať sa s ním nie je vôbec jednoduché, naopak.
Slovenská filharmónia sa na uplynulých dvoch koncertoch (štvrtok a piatok 28. a 29. apríla) predstavila pod taktovkou svojho bývalého šéfdirigenta Emmanuela Villauma, ktorý je v súčasnosti hudobným riaditeľom a šéfdirigentom PKF — Prague Philharmonia a hudobným riaditeľom Opery Dallas. Dirigent, ktorý má mimoriadnu charizmu, naštudoval s Filharmonikmi diela Richarda Wagnera, Franza Liszta a Hectora Berlioza. Sľubne znejúca dramaturgia, navyše dômyselne prepojená obsahovo i kompozične – pomyselným spoločným menovateľom je Beethoven.
Od prvého momentu, ako sa pred orchester postavil, z neho okamžite sálala zvláštna duchovná sila, prúd energie, muzikalita, vnútorný pokoj, no zároveň obrovský temperament a zanietenosť. Dobrá kombinácia pre hráčov, s ktorými sa roky dôverne pozná a vie, čo od nich môže očakávať. Raná opera Wagnera, Rienzi, nie je práve často hrávaným dielom tohto skladateľa. Dôvodov môže byť hneď niekoľko. Jedným môže byť fakt, že autorom podpísanú partitúru vlastnil Hitler a hoci bola po jeho smrti zničená, tá pachuť na tomto diele už ostala. Samotný skladateľ s operou spokojný nebol, rovnako ako s ďalšími dvoma ranými operami, považoval ich za nezrelé a zneli vraj príliš taliansky. Mnoho sa diskutovalo aj o dĺžke diela a jeho náročnosti, keďže titulná rola je extrémne ťažká – najnáročnejšia je Rienziho modlitba piateho dejstva, ktorá znie aj v predohre.
Akokoľvek je to s operou, samotná predohra poukazuje na geniálne schopnosti Wagnera už v ranom období dokázal – na jeho orchestrálnu brilantnosť a zmysel pre prácu s melodikou. Ak sa do tejto skladby započúvate, objavíte kombináciu Beethovena s Lisztom, pričom jadro tvorí práve majster viedenského klasicizmu. Wagner vedel majstrovsky narábať s jednoduchým melodickým motívom, postupne ho rozvíjať v čoraz väčší a inštrumentálne bohatší, emočne strhujúcejší celok. Iste, závisí od interpretácie, a to najmä v prípade Wagnerovho diela, ktorého výstavba je nesmierne rafinovaná. Rienzi je síce pomerne diskrétny a nemožno ho radiť medzi vrcholné počiny, no i tak sa francúzskemu dirigentovi podarilo vystavať z predohry majestátne dielo.
Od tajomného zvolania trúbky, podporeného hlbokými tónmi kontrabasov a violončiel (označené sempre tenuto), všetko dokázal spočiatku držať v rovine piána, no v jeho koncepcii bolo zrejmé, že nedržal sa zažitých tradícií „smrteľne“ pomalých, vláčnych temp. Úvodné Molto sostenuto e maestoso nastavil nepatrne rýchlejšie, ako k nemu pristupujú veľkí dirigenti, no i tak sa z neho nevytratila majestátnosť, vnútorná tragédia a temnosť. Keď sa prvý raz ozvala opakujúca sa téma vo violách a husliach, jej tvar, dynamika a melodický oblúk, ktorým sa uzavrela, bola v podaní filharmonikov pod vedením hosťujúceho dirigenta prekrásna. Villaumovi neunikol ani jediný detail v partitúre, no pritom dal dielu ozajstný kus muzikality, v miestach, kde bola potrebná vnútorná dráma a askéza, v jeho podaní nechýbala, otvorený konflikt a dramatickosť smerom von a gradácia boli strhujúce.
Hráči pozorne sledovali každé jeho precízne gesto – ruky tohto dirigenta sú mimoriadne plastické, krásne, detailne tvarujú pohyb melodických oblúkov a dynamiky, ktorú je v prípade Wagnerovho diela nutné cizelovať jednotne. Orchester pod jeho vedením bol vzácne vyvážený, jeho zvukovosť bola jednoliata, vyplývala zo zjavného rešpektu voči dirigentovi. Zmysel Villauma pre tektoniku kompozície je výnimočný. Od pianissima až po fortissimo – s eleganciou vyhraté trioly v prvých, druhých husliach a violách v presvedčivej dynamike s prieraznými trombónmi, cez tremolo v sláčikoch, po opätovný návrat trúbky volajúcej do boja a kontrastnú, veselú a energickú časť Allegro energico. Bol to ohromujúci zážitok, nielen zvukový, no i estetický.
Ďalšou skladbou na programe bola symfonická báseň Franza Liszta Les Préludes, inšpirovaná básňou francúzskeho básnika a filozofa Alphonse de Lamartine. Tak, ako v predchádzajúcom diele, začali sme expozíciou v pomalom tempe. Rovnako ako u Wagnera, sa štruktúrou mohla javiť príbuznosť s klasicistickými formami, no rovnako Liszt sa od nich odkláňa. Po pomalom tempe Andante maestoso sa Liszt vo svojej najznámejšej z trinástich symfonických básní odkláňa od prísnej formy, mení tempá až po allegro, tóniny, metrá, nálady – od bojovej, cez majestátnu, pastorálnu až po hlboko reflexívnu, a v tej súvislosti, samozrejme, využíva aj bohatú harmóniu. To, čo skladateľ využíva na ploche jedinej symfonickej básne, by mohlo pokojne slúžiť ako tonálny materiál pre štvorčasťovú symfóniu.
Dirigentovi podstatne viac sadol Wagner ako Liszt, hoci dobre rozvrhol priestor, ktorý venoval úvodnej, pomalej časti – naliehavej, osudovej otázke z Beethovenovho posledného sláčikového kvarteta F dur op. 135 Muss es sein?. Aj vďaka tomu, že v tejto časti nie príliš uviazol, čo sa mnohým jeho kolegom stáva, dokázal budovať potrebné napätie k rýchlym častiam. Zvukovo robustné plochy a ráznosť bola v jeho podaní efektná, tutti pasáže mali správny pulz v kontraste k nežným, sólovým, v ktorých vynikli hoboj (Matúš Veľas), harfa (Katarína Turnerová), flauta (Cyril Šikula), výborne, čisto hrali trombóny, ktoré majú v tomto diele nezastupiteľnú funkciu. Čo však chýbalo, boli romanticky precítené frázy, ktoré k tomuto dielu bytostne patria. Nečistý part štvorice lesných rohov v úvode či intonačná nečistota dychov (hoboje, klarinety, flauty) by spravila interpretačný zážitok ešte dokonalejším, no ešte výraznejšia bola chyba bicích nástrojov, ktorá vykoľajila z rytmu aj samotných hráčov. No pochopiteľne, keď 4/4 metrorytmickej štruktúre padne ťažký úder mimo dobu, nie je to práve povzbudzujúce.
Fantastická symfónia, op. 14 Hectora Berlioza je hitový repertoár, no vysporiadať sa s ním nie je vôbec jednoduché, naopak. Pri dielach, ktoré navyše publikum pozná, očakáva od koncepcie niečo nové, pridanú hodnotu. Na rozdiel od Liszta, dirigent spoločne s orchestrom Slovenská filharmónia opäť získali pevnú pôdu pod nohami. Už v časti Sny a vášne bolo zrejmé, že Villaumovi je toto dielo blízke a dokáže so sebou hráčov strhnúť. Úvod symfónie poňal s krásnou, snivou zvukovosťou, bolo zjavné, že programová hudba stojaca v dobe svojho vzniku mimo akýmkoľvek štandardným postupom je presne to, čo mu sedí. Je to tvorca, ktorý rád zachádza do mimohudobného priestoru – bolo to na prvý pohľad badateľné z jeho práce s orchestrom. Hráčom sa podarilo dosiahnuť výrazovo nebývalo silný, presvedčivý hudobný výlet aj vďaka tomu, že Villaume Berlioza chápe do hĺbky. Jeho excentrickú, rozporuplnú povahu. To, čo je v tejto symfónii zapísané, je svojím spôsobom aj istý obraz skladateľa, so známkami šialenosti, extravagantnosti, snov, krásy, príťažlivosti, elegancie, romantickosti, zúfalých depresií na jednej strane a eufórií na druhej. Už ako 27-ročný sa Berlioz (rok uvedenia skladby 1830) profiloval veľmi jasne – hlavne, úplne odlišne.
Podtitul symfónie znie Epizódy z umelcovho života, je inšpirovaná skladateľovou láskou k herečke Harriet Smithsonovej a dirigent sa ich rozhodol stvárniť verne a živo. Nie však len ako notový zápis, no ako príbehy autora, ktoré v koncertnej sále ožijú. Prostredníctvom svojej hudobnej energie a jedinečnej osobnosti sa mu podarilo strhnúť aj hráčov.
Dokonale “oživil” revolučný, na tú dobu progresívny zvuk orchestra, aký skladateľ využil, znie modernejšie ako mnohí autori, ktorí prišli po ňom. Jeho opojná fantázia nešťastne zamilovaného básnika (Berlioz symfóniu písal pod vplyvom ópia) je dojímavá, no najmä inštrumentálne bohatá. Dve harfy, štyri fagoty, bohatý bicí aparát, kombinácia romanticko, desivých a groteskných momentov – to všetko dáva tejto partitúre priestor na zvukomaľbu, ktorú dirigent s hráčmi dokázal.
Z rozjímavej a hĺbavej melódie, zatiaľ skrývajúc idée fixe, presvedčivo zhusťoval výraz, až ku gradácii a očakávanej explózii. Zvuk orchestra bol mimoriadne homogénny a doslova sme žasli nad jeho kultúrou. Tajili sme dych nad pianissimami, ktoré dokázal z neho dostať, ako rozmanito vedel tvarovať nálady – Sny a vášne boli v podaní filharmonikov intímne, nežné, introvertné, ale i desivé, prudké a výrazne emocionálne. Je to zložitý, na relatívne krátkej ploche variabilný výrazový materiál, ktorý bol presný, plastický a v kvalitnom prevedení.
Druhá veta symfónie, Na plese, vynikala noblesou, ľahkosťou – je pre ňu charakteristický valčík. Ani ten však nie je samozrejmosťou, často sa stáva, že i na takom valčíku sa dá pokaziť všeličo, pokiaľ v ňom nie je muzikalita. Orchester však interpretoval tanečnú časť s potrebnou dávkou muzikality a najmä prirodzene znejúcej rytmiky, pulzácie, so spomaleniami a darilo sa gradovať napätie. Opäť sme počuli idée fixe – tému milovanej ženy. Dvojica hárf už v úvode tejto vety znela priam rozprávkovo – Berlioz bol geniálny majster inštrumentácie, toto dielo vás nikdy nebude nudiť.
Scéna na vidieku – letný večer v horách, pomalé tempo a nádherné sólo anglického rohu v symbióze s prekrásnymi farbami sláčikov, zneli s patričnou hĺbkou a romanticky, no bez zbytočnej agogiky. Dirigentovi sa darilo postupne prehlbovať výraz, preciťovať pastorálny charakter – napriek vláčnemu, pomalému tempu z tejto vety nevzniklo klišé. To, čo na Fantastickej symfónii vždy láka, je groteskný charakter štvrtej vety Cesta na popravisko, ktorú Berlioz napísal počas jednej noci. Pregnantná rytmika, vynikajúca gradácia, ohromujúca práca so zvukovosťou orchestra, v ktorej fascinuje dômyselná inštrumentácia. Vyzdvihnúť treba nielen presných tympanistov, hráčov na bicie nástroje, štvoricu fagotov, ale i plechové dychy – trúbky, trombóny, tubu a ústrednú tému v C-klarinete. Bol to ohromujúci zvukový kolos. Záverečný Sabat čarodejníc mal ten správny, magický mrazivý efekt, ako sa na Fantastickú symfóniu patrí.
Emmanuel Villaume a jeho interpretácia Berlioza bola vzrušujúca, sugestívna a pamätná. Tento francúzsky dirigent svetového formátu patrí k nášmu telesu, má na našich hudobníkov obrovský vplyv a k dielam, ktoré zmenili dejiny európskej hudby pristupuje s úctou, no i odvahou.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
