Bývalý šéfdirigent Slovenskej filharmónie predstavil s našimi telesami, ktoré dôverne pozná, čaro francúzskej hudby.
Medzi deviatimi májovými hudobnými programami Slovenskej filharmónie nepochybne najviac repertoárovo zasvietili koncertné dvojičky vo štvrtok a piatok 15. a 16. mája 2025 (recenzujeme prvý z koncertov). Pred náš orchester sa postavil Emmanuel Villaume, bývalý šéfdirigent Slovenskej filharmónie, aktuálne šéfdirigent Pražskej komornej filharmónie a hudobný riaditeľ opery v Dallase. Program vyskladaný z diel troch francúzskych skladateľov – to v človeku vyvolá napätie už pred zaznením prvého tónu úvodného diela. Nie každý orchester sa dokáže priblížiť k špecifickej poetike francúzskej hudby. Je to úplne iná sonorika, práca s témami, odlišná hudobná štruktúra a napokon, nielen pre orchester, ale i pre publikum vcelku neprebádaná oblasť na Slovensku.
Dobrou správou je, že Slovenská filharmónia s hosťujúcim dirigentom dosiahla úplne iné zvukové parametre, než na ktoré sme zvyknutí. Dokázali hrať v absolútnej symbióze – Emmanuel Villaume je pre nich silnou dirigentskou osobnosťou, ktorú prirodzene rešpektujú, počúvajú ho a pozorne sledujú. Ďalšou dobrou správou je, že pod jeho taktovkou si môžu trúfnuť i na menej hrávaný repertoár – delikátnu, no i patrične dramatickú francúzsku hudbu (a jedným dychom musíme dodať, že záber francúzskej hudby je podstatne širší ako známi autori, ktorých diela sme na koncertoch počuli – nie je to len Debussy, Berlioz či Gounod, ale i množstvo ďalších skladateľov, ktorí čakajú na objavenie, tak napríklad ja by som sa prihovárala za Massenetovo dielo).
Večer otvorila skladba od Hectora Berlioza Kráľovský lov a búrka z päťdejstvovej opery Trójania o dobytí Tróje a založení Kartága, ktorá vznikla v rokoch 1856 – 1858, libreto napísal samotný skladateľ. Premiéra monumentálneho diela zaznela v roku 1863 v Théâtre Lyrique a bolo to fiasko. Dĺžka diela, požiadavky autora na obrovský orchester a baletný súbor, nároky na výpravu a kulisy, boli nesplniteľné. Sám Berlioz označil premiéru za opovrhnutiahodnú paródiu a už sa nedožil celého uvedenia diela.
Intímny a osudový moment lásky dvoch hrdinov opery slová nepotreboval – v hudbe ho Berlioz vyjadril priam deskriptívne. Pedantný nástup, vyvážené sláčiky, čisté drevené dychové nástroje (i keď miestami o čosi hlučnejšie, akoby sme si priali), nádherne klenutá melódia flauty. Zvukové vrstvy nacvičil Villaume so Slovenskou filharmóniou nádherne. Francúzska hudba je ako bohatá, no takmer neviditeľná a nebadateľná pavučina, skladajúca sa z niekoľkých vrstiev. Každú jednu stvárnil francúzsky dirigent poctivo, s citom, zreteľne, dbajúc o postupné dramatizovanie celej tejto plochy. Jeho zmysel pre tektoniku je ohromujúci. Spoznáte to podľa toho, že si ani nevšimnete okamih, kedy zvuk telesa zmohutnel a potom sa opäť vrátil do pokojných a bezpečných hladín piana a pianissima. Až na druhý, nepresný nástup orchestra to bol bravúrny úvod k tejto medzihre. Vnímavý dirigent viedol hráčov precízne, ihneď ako zaregistroval chybu, sa stali jeho gestá energickejšie, aby docielil v orchester potrebnú súhru. V úvodnej skladbe večera sa ešte naše teleso pomerne držalo, nedisciplína a únava skôr panovali v záverečnom diele koncertu. Áno, žiaľ, vo francúzskej hudbe sú tieto nepresnosti podstatne vypuklejšie ako v ktorejkoľvek inej. Z čoho však poslucháč ostal absolútne ohromený (a je to zároveň esencia francúzskej hudby), bol delikátny, krásne homogénny zvuk sláčikových nástrojov, ktorý svojou taktovkou Villaume dosiahol.
Berlioz veril, že orchester dokáže vyjadriť silné emócie – nielen intenzívnu lásku dvoch hrdinov, ale aj ich stratu. Dirigent hodnoverne stvárnil každú zmenu textúry, akcentoval tmavú farbu v nízkych polohách sláčikov, jasné sóla drevených dychov, ale i lesný roh, po parte ktorého sa objavila v hudbe doposiaľ nepočutá dráma. Lesný roh má nesmierne ťažkú tému. Len jeden nesprávny tvar vo fráze a už je z neho nechcene jazzovo ladený prvok. Hornista však nepochybil, jeho part bol zvládnutý (aj keď v rozpracovaní témy celkom čistý nebol, áno bolo to počuť aj pri tutti a zbore) a podstatne krajší a tónom presvedčivejší, vrúcnejší bol v závere. Pohyb sa zrýchlil, objavila sa živá, dramatická atmosféra – búrka zrkadlila emócie dvoch hlavných hrdinov. Emmanuel Villaume má zmysel pre drámu, je divadelným typom dirigenta, s nesmiernou charizmou. Orchester viedol presvedčivo k stvárneniu lyrických, nežných, ľúbostných motívov, tak i dramatických, búrlivých úsekov.
Pokračovali sme v programe dielom Clauda Debussyho, zaznel symfonický triptych Nokturná, inšpirované rovnomenným súborom malieb, štúdií svetla a tieňa a tvorbou amerického umelca Jamesa McNeilla. Hudobnou transformáciou Debussy nezobrazil príbehy, ale chcel zachytiť nálady a vizuálne impresie. Slovenská filharmónia zatiaľ túto zvukomaľbu len objavuje. Úvodné – Oblaky, v podaní dvojice klarinetov a fagotov v piane, so spievajúcou témou v hoboji, síce boli technicky presné, no chýbala im plynulosť, dôsledné legato a mäkkosť zvuku. Debussy a jeho jemné melódie, nuansy v orchestrácii, ktoré priam vyvolávajú pocit úžasu, sú majstrovskými dielami. A zasluhujú si aj majstrovskú interpretáciu. Hoci to nevyšlo v introdukcii Oblakov, už sólo anglického rohu znelo podstatne bližšie týmto zhudobneným vizuálnym predstavám. Ukončenie tejto prvej hudobnej témy bolo konečne stelesnením zvukovosti, ktorú sme si priali pri tejto silne atmosférickej hudbe. Debussy predpisuje až štyri piana – z tichého súzvuku dychov sme sa dostali k sotva počuteľným tónom vo vysokých sláčikoch. Reflexia pohybu oblakov na oblohe sa rozvíjala v podaní hráčov SF pod taktovkou francúzskeho dirigenta s tým najdôslednejším zdôraznením jemných detailov v orchestrácii. Keď si pozriete partitúru tohto diela, vidíte všetky tie nuansy, ako sa Debussy hrá s orchestráciou, ako dômyselne a invenčne mení detaily v jednotlivých skupinách nástrojov, pritom štruktúra pôsobí pomerne staticky. Práve tie detaily však umocňujú pohyb vo vnútri, ktorý s takou precíznosťou Villaume vystihol. Pizzicata sláčikov boli pri opakujúcej sa téme anglického rohu citeľné svojou pulzáciou, no nenarúšali celkový tok diela, crescendá a náhle decrescendá, ktoré predpisuje v jednom takte pôsobili ako zvuková vlna, ktorá vás priam magneticky do diela vtiahla. Aj s tempami pracoval obozretne a umocňoval tak prirodzenosť pohybu – vizualizácia v predstavách publika tak nadobúdala jasné kontúry. Úchvatne vynikol aj záver – postupným oprosťovaním inštrumentácie a spomaľovaním dosiahol dirigent jednotnú líniu pohybu, ktorý má tendenciu zastaviť sa úplne a zaniknúť v nejasnom súmraku. K dokonalosti chýbal ešte krok – záverom sme všetci počuli tú vypuklú chybu lesných rohov, ktorá nás z tohto impresionistického sna veľmi rýchlo dostala do krutej reality.
Druhá časť ostro kontrastuje s minimalisticky poňatými Oblakmi. Slávnosti majú energický charakter a typický tanečný rytmus. Dirigent vyzdvihol už hneď v úvode kontrastné plochy, samotný skladateľ píše, že v Slávnostiach sa objavujú záblesky svetla a v úseku so sprievodom sme zreteľne počuli ako postupne splynul so scénami slávností. Plechové dychy hrali v mimoriadne dobrej kondícii, rytmicky presná dvojica hárf a bicie nástroje v scéne sprievodu utvrdili pulzáciu diela. Vďaka dobre premyslenej výstavbe a presnej rytmike sa podarilo vybudovať napätie a uveriteľnosť splynutia týchto tém. V tretej skladbe – Sirény, sa k slovu dostala dámska časť Slovenského filharmonického zboru. Sopránmi a mezzosopránmi sa Debussy snažil dosiahnuť absolútny zvukový súlad s orchestrom. Speváčky zboru majú zaiste sťaženú situáciu s nástupom, keď naň musia čakať až po tretiu časť skladby, no i tak ma priam ochromila nekultivovanosť úvodných tónov. Bolo z nich cítiť únavu – namiesto piana a pekne spievanej ozdoby sme sa dočkali nevypracovanej dynamiky (k vytúženému spojeniu s orchestrom, žiaľ, nedošlo) a namiesto hladkej ozdoby bol v prejave zreteľný skok. Ani intonačne neboli vyvážené. Až po rozospievaní sa dostali istotu a v plynulých legatach už dokázali odspievať pianissimo a postupné dramatizovanie vo vysokých tónoch. Zradné na tomto ambicióznom orchestrálnom diele je to, že pokiaľ nie je v interpretácii dokonalosť, každá jedna chyba vám pripadá ako vyrušenie z vizuálno-hudobného toku, ktorý Villaume tak precízne „maľoval“ ako na plátno.
Slovenská filharmónia pripravila pre publikum pomerne náročný program na vnímanie. Po takýchto dvoch skladbách som si ani nevedela predstaviť, ako sa dá vôbec precítiť celé, rozsiahle dielo Charlesa Gounoda – omša k sviatku patrónky hudobníkov, sv. Cecílie – Messe solennelle en l’honneur de Sainte Cécile. K orchestru sa pridal Slovenský filharmonický zbor, ktorý pripravil český zbormajster Jaroslav Brych a poprední operní sólisti – česká sopranistka Kateřina Kněžíková, tenorista Daniel Matoušek, sólisti Opery Národného divadla v Prahe a slovenský bas Peter Kellner, sólista Viedenskej štátnej opery.
Gounodova omša je plná okamžite zapamätateľných, chytľavých, krásnych melódií. Je to syntéza duchovnej hudby a operných tém – dielo si vyžaduje prvotriednych spevákov, ktorých nám Slovenská filharmónia poskytla. Kněžíkovej soprán má v sebe potrebnú lyriku, vo výškach jej hlas znie jasne a stabilne. Už v prvom sóle Gloria bol jej soprán absolútne pod kontrolou vo vyrovnanom, bezchybnom pianissime.
Tenorista Daniel Matoušek ma prekvapil už pri interpretovaní Verdiho Requiem v Slovenskom rozhlase. Je to mladý spevák, ktorý však nesmierne chápe a vie precítiť duchovnú podstatu diela. Potvrdilo sa to aj v Omši sv. Cecílie. A rozhodne viac som očakávala od Petra Kellnera, ktorému k presvedčivému výkonu chýbalo hlbšie pochopenie textu a výrazová sila. Technicky bol presný, aj objemom je to interpret, ktorý je zaujímavý, no v tomto diele je rozhodujúca práve hĺbka a emócie. Už v prvom sólovom parte Domine v časti Gloria bol jeho prejav v nevyváženosti s estetikou, ktorú sa dirigent snažil dosiahnuť v orchestri. Je to tiché prihováranie sa Pánovi, no v podaní Kellnera sa táto intimita vytratila. Bola to skôr prosba hrdinná, odvážna, smelá, ktorá bola v silnom kontraste s nastupujúcim Matouškom – verš v poraní tenoristu Ty snímaš hriechy sveta mal v sebe konečne pokorný, mäkký prejav a potrebnú bázeň.
Je až neuveriteľné, aké dychberúce momenty obsahuje toto dielo. Intímne Kyrie eleison v podaní zboru prešlo do presvetlenej Glorie, ktorú skladateľ dosiahol zmenou inštrumentácie (drevené dychy, sláčiky a organ). Človeka priam zalialo svetlo a sláva. V inštrumentálnych sólach si dirigent dával obzvlášť záležať, aby vynikli – napríklad v Glorii to boli sebaisté, melodicky presvedčivo tvarované flauta a hoboj.
Hoci v úvode ma rušila striedmosť a takpovediac pochodovosť nášho orchestra (rozhodne sa to dá zahrať aj v plynulom, peknom melodickom oblúku, bez pocitu, že hrá teleso na takty), nádherné dynamické tvarovanie orchestru uprieť rozhodne nemožno. Pri tomto dirigentovi sa vám nikdy nestalo, že by sólistov prekrýval. Intímne party zneli v prekrásnom tichu, s vnútornou silou, dramatika v diele bola presvedčivá, no nikdy nie prehnaná. Villaume vie veľmi dobre odhadnúť ako bývalý šéfdirigent Slovenskej filharmónie možnosti, do akých maximálne môže doviesť telesá a platí to aj naopak. Jeho pianissimá boli zreteľne tvarované a zvukovo vyvážené. K takémuto mohutnému dielu si však predsa, predstavujem interpretačnú nadstavbu a väčšiu istotu.
Slovenský filharmonický zbor bol pripravený precízne – v koncepcii, ktorú nám pripravil Emmanuel Villaume, dosahovali vynikajúce kontrasty v dynamike a zjednotené frázovanie s orchestrom. Dirigentova koncentrácia na zvuk bola zjavná – nebojí sa ani strhujúcich, dramatických okamihov, do ktorých dal efektný akcent. Kontrasty zboru sa prejavili napríklad v časti Credo, ktorej spôsob komponovania stojí za preskúmanie. Mohutný zbor s orchestrom znejú až militantne (stačí letmý pohľad do partitúry a viete, že to inak ani nejde zahrať), no na verš „pre našu spásu on zostúpil z nebies“ sa obe telesá stíšili, aby uvoľnili v prekrásnom Adagiu priestor pre sólistov. To sú tie magické okamihy, ktoré hudba prináša – pre mňa bol rozhodne jedným z najsilnejších tohto koncertu. Keď hudba svojou slávou zaplní celú sálu a v istom momente zrazu ustúpi vyznaniu človeka, že verí v niekoho, kto pre nás priniesol spásu.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
