„Myslím, že ak sa niektorí speváci snažia niekoho napodobňovať alebo meniť to, čo im príroda nadelila, ľudia počujú, že niečo nie je v poriadku a neveria im to,“ hovorí pre náš portál speváčka kapely Tolstoys, ktorá pracuje na príprave nového albumu.
Nový singel Tempo, ktorý ste s kapelou Tolstoys odpremiérovali koncom mája, akoby reprezentoval určitý posun v hudobnom štýle, ktorý ste hrali doteraz. Keď sme sa rozprávali telefonicky, hovorili ste mi, že je to spôsobené tým, že ste počas obdobia korona krízy ostali oddelení. Ako teda pesnička vznikala?
Singel Tempo vznikol počas karantény, keď nás hranice rozdelili medzi tri štáty. Ja s Michalom sme zostali v Prahe, Frederika, Palo a Matej v Bratislave a náš producent Drew v Berlíne. Zrazu sme kvôli rušeniu koncertov mali oveľa viac voľného času a preto sme rozmýšľali, že by bolo múdre využiť ho. Michal mal rozrobenú jednu basovú linku, ja jeden text, ktorý akurát zapasoval na danú situáciu. Pomocou konferenčných hovorov sme pesničku spoločne vytvorili a potom každý vo svojom byte zvlášť nahrali. Výrazný hudobný posun môže byť čiastočne okrem nového smerovania zapríčinený aj tým, že nie všetky nástroje sme vedeli plnohodnotne nahrať live a preto sme zvolili elektronické alternatívy. Napríklad namiesto bicích sú v pesničke elektronické drum machiny z 80. rokov.
Niektorým možno vyhovovalo to, že si na niekoľko týždňov vydýchli od rušného diania a mohli oddychovať a nič nerobiť, Vy s kapelou ste však boli iný prípad a potrebovali ste tvoriť. Dokonca ste sa vyjadrili, že romantická predstava o spomalení sveta a vytúženom voľne sa pre Vás stala akýmsi väzením. Určite ste v tom neboli sama – napokon, práve v tomto „covidovom“ období vznikalo mnoho veľmi dobrých albumov. Pomohla Vám z tohto väzenia práve hudba a umelecká tvorba?
Nerobiť nič je najľahšie, musím sa priznať, že aj nás to lákalo. Udržať si normálny režim, bez možnosti zmeny prostredia v blízkosti chladničky a postele je extrémne ťažké. Mala som s tým veľký problém, ale ešte väčšie problémy a depky prišli keď sa preležané „voľné” dni pri seriáloch schyľovali k večeru a ja som zaspávala s pocitom, že som zase nič neurobila. Našťastie sme sa naozaj rýchlo spamätali, uvedomili si, že je to jedinečná šanca niečo vytvoriť a začali sme pracovať. Vydali sme Tempo, rozrobili aj ďalšie piesne na nový album, ja som dopísala bakalárku, úspešne ukončila školu a denne začala cvičiť jogu, haha. Takže vlastne keď sme sa v tom množstve voľného času trošku zorientovali a našli si vlastnú rutinu, išlo to zrazu oveľa lepšie a spomalenie nám predsa prospelo. Aj tvorba hudby, pri ktorej sme mali veľa zábavy, nám určite pomohla vnímať karanténu menej ako domáce väzenie.
V tomto prípade však nešlo o štandardné podmienky, v akých ste tvorili. Nielen, že ste komunikovali na diaľku, ale museli ste si poradiť aj s nakrúcaním klipu. Vznikol pozoruhodný sci-fi filmový materiál v kostýmoch, za aké by sa nehanbili ani tvorcovia kvalitného trháku v Universal Studios. Dozvedela som sa, že aj v tomto ste improvizovali a oslovili ste mladú návrhárku Vivien Babicovú. Práve tá sa pod tieto originálne „korona kostýmy“ podpísala. Myslíte si, že by vznikli, nebyť tejto zvláštnej doby, čo sme prežívali a v podstate ešte aj prežívame? A vôbec, aj ten hudobný štýl piesne, text, šum, súhra všetkých elementov…
Presne ako hovoríte, improvizovali sme. Všetko vzniklo na kolene za pomoci našich kamarátov alebo ľudí, s ktorými dlhodobo spolupracujeme. Napriek tomu, že s Vivien to bola prvá spolupráca, poznáme sa už dlho a jej tvorba ma veľmi baví. Na Tempo som ju oslovila, lebo som zaregistrovala, že vyrába reflexné rúška a že aj v jej kolekcii sa objavilo oblečenie s reflexnými prvkami. Vizuálne mi to do celého konceptu hneď zapasovalo. Celkovo veľmi rada spolupracujem s mladými módnymi návrhárkami. Je to vždy tisíckrát nápaditejšie, originálnejšie a zároveň aj šetrnejšie voči prírode, ako keby som si na každý koncert kupovala nové šaty v komerčných obchodných reťazcoch. Šaty by po jednom či dvoch oblečeniach zostali visieť v skrini nevyužité, keďže rada experimentujem a vždy vyzerám inak. Preto sa veľmi teším, že mám možnosť spolupracovať s takými úžasnými návrhármi ako napríklad Vivien Babicová, Barbora Kubi, Dominika Kozáková, Peťa Kovacs a ďalší, ktorí mi vždy nejaké kúsky zapožičajú.
Rovnako aj samotný klip, ktorý ste nakrúcali v pražskom metre robila študentka pražskej FAMU Natália Pavlove a finálnu postprodukciu vizuálov a videomateriálov grafička Kristýna Kulíková. Tempo je odrazom tých týždňov, ktoré sme prežívali: nielen textom, hudbou, ale aj vizuálom. Vznikala pieseň a následne aj jej klip programovo? Viete si predstaviť, že ju zaradíte na pripravovaný album, ktorý vyjde na budúci rok alebo je čisto odrazom týchto uplynulých týždňov?
Pieseň nevznikla programovo, skôr veľmi prirodzene zo zvláštnych pocitov, ktoré prežíval asi každý z nás. To, či sa singel Tempo objaví aj na albume, uvidíme, až keď budú dokončené všetky piesne. Možno splní svoju úlohu už teraz, reakciou na situáciu uplynulých mesiacov a na album nebude koncepčne zapadať, možno práve naopak, bude pekným bonusom. To si v tejto chvíli na 100% povedať netrúfnem.
Ak si máme porovnať klipy, napríklad k pesničke Agapé o bezpodmienečnej láske, ktorá je nostalgická a pritom téma videoklipu je na pohľad banálna – o sťahovaní (no klip je spracovaný mimoriadne efektne) a Váš nový klip, je tam pocitovo rozdiel takmer o 180 stupňov. Tiež to tak cítite, že vybáča z Vašej doterajšej tvorby?
Samozrejme, že tam je posun a to je dobré. Dokonca si myslím, že v našom prípade nevyhnutné. Agapé bola druhá pieseň, akú som kedy napísala. Mala som vtedy 17 rokov a bola som aj väčšinovou autorkou piesní. Odvtedy prešlo 5 rokov. Na novom albume pracujeme inak. Hudbu tvoríme viac spoločne celá kapela, texty píšem často s Michalom a celý proces riadi náš producent. K novému albumu patrí aj nová vizuálna identita. Klip k Tempu bol samozrejme predzvesťou zmeny, keďže na albume budeme spolupracovať s našou novou grafičkou Kristýnou, ktorá robila aj postprodukciu Tempa, ale nepovedala by som, že bol úplne smerodajný. Bol vytvorený v špeciálnej situácii, vizuál nového albumu nebude až tak temný.
Na pohľad je v nej viac elektroniky, no to, čo je v nej však zachované, je typická atmosféra dream popu. Začiatky tohto štýlu možno hľadať v 80-tych rokoch vo Veľkej Británii. Ako ste sa k nemu dostali? Bola to skôr intuitívna cesta? Je totiž pravda, že Vám osobnostne maistream nesvedčí, takže zrejme vám komerčná popová cesta nikdy nebola blízka…
Nad týmto sa popravde veľa nezamýšľam. Na Slovensku sme zaraďovaní do alternatívy, v zahraničí sme vnímaní ako pop, aj keď je pravda, že určite nehráme klasický mainstream. Názov dreampop vznikol veľmi prirodzene. Na začiatku nás každý chcel nejako škatuľkovať a my sme nevedeli, aký žáner vlastne hráme, preto sme si vymýšľali rôzne svoje názvy ako malinový neoromantizmus a podobne. Potom mi raz po koncerte môj bratranec povedal, že hráme dreampop a to nám prišlo najsprávnejšie pomenovanie pre našu hudbu.
Ste aj vyštudovaná hudobníčka, čo je na Vašej tvorbe aj speve cítiť. Nielen zo speváckeho prejavu, ktorý je intonačne čistý a vyzretý, sebaistý, ale aj z toho, že piesne tvoríte sama, čo nie je až takým obvyklým javom. Čo Vám hudobné vzdelanie dalo? V čom je to výhoda a v čom zase možno povedať, že istým spôsobom aj zväzuje ruky? Pretože predsa len, vždy sa pohybujeme na scéne alternatívneho popu, kde je výsadou skôr to, že mnohí muzikanti sa hrdia tým, že nemajú hudobné vzdelanie…
Hudbu ako spev alebo kompozíciu som práveže na profesionálnej úrovni nikdy neštudovala, texty a hudbu píšem veľmi intuitívne a vďaka tomu som sa na začiatku v tvorbe cítila veľmi voľná, príliš som to nekomplikovala, skôr som sa riadila podľa ucha a toho, čo sa mi páčilo. Teraz sa však občas cítim v tej jednoduchosti trochu zacyklene a preto by som sa rada v kompozícii populárnej hudby vzdelávala viac. Je pravda, že som chodila na hodiny spevu v rámci ZUŠ a mala som výbornú pani profesorku, ktorej vďačím za dobrú techniku a voľnosť v speváckom prejave. Na vysokej škole som študovala hudobný manažment, ale úprimne sa priznám, že manažmentu som sa najviac priučila v praxi pri vedení Tolstoys a pri organizácií rôznych projektov. Teraz cítim, že v kompozícii a produkcii by som sa rada posunula a naučila sa pracovať viac systematicky, preto idem o rok študovať magistra populárnej hudby na anglickú univerzitu Goldsmiths.
Je mimoriadne vzácne, keď pri speve speváčka neafektuje. Často sa totiž stáva, že vo vokálnom prejave počujeme prehnane vibrátový tón, silenú dynamiku, čo najmä moderným štýlom nepristane. Na Slovensku, ale aj Čechách by sme našli hneď niekoľko príkladov, z úcty k nim nebudeme menovať, dobre? Vy ste sa od týchto prejavov úplne oslobodili a spievate úplne prirodzene, no zrejme aj za tým je kus práce, respektíve aj presvedčenia. Prečo volíte tento typ vokálneho prejavu?
Haha nad týmto som sa naozaj nikdy nezamýšľala. Mojou zásadou v hudbe je prirodzenosť a úprimnosť. K tomu som bola odmalička vedená doma a potom aj u mojej profesorky spevu, ktorá ma v technike do neprirodzených alebo ako hovoríte, afektovaných polôh, nikdy netlačila. Myslím, že ak sa niektorí speváci snažia niekoho napodobňovať alebo meniť to, čo im príroda nadelila, ľudia počujú, že niečo nie je v poriadku a neveria im to. Samozrejme, je to len moje subjektívne vnímanie, ale myslím si, že každý by mal svoj potenciál naplno využívať, nie snažiť sa ho meniť.
Keď sme už pri hudbe a vzdelaní. Dôležitým aspektom pri Vašej tvorbe sú farby. Je to citeľné najmä pri spracovaní klipov, ale i v tom, ako sa obliekate, je zjavné, že nezanedbávate vizuál. Do akej miery sú pre Vás podstatné farby? Pýtam sa to najmä v tom kontexte, že mnohým hudobníkom sa stáva, že jednotlivé tóniny vidia farebne… Máte aj Vy takéto videnie? Ovplyvňujú jednotlivé farby aj Vašu tvorbu?
Nie, synestéziu nemám. Takže nevidím hudbu farebne. Napriek tomu si myslím, že vizuál je pre hudbu veľmi dôležitým podporným prvkom a že ľudia vnímajú rovnako silno vnemy zrakom aj sluchom. Preto sa snažím, aby naša hudba s vizuálom tvorila súhru a rada do Tolstoys vnášam vlastnú estetiku. S kapelou sa vždy snažíme rozmýšľať kreatívne nad scénou na koncerte, nad tým, čo si oblečieme aj nad tým, ako budú vyzerať naše klipy. Predsa len, vždy keď vydáme nový klip, zaznamenávame aj najväčší príliv nových poslucháčov, takže si na tom dávame naozaj záležať.
Kapelu, ktorú ste dali dokopy, tvoria okrem vás Michal Smetana (basová gitara a kontrabas), Matej Herceg (bicie), Frederika Camastra (husle) a Pavol Rehák (klavír, syntetizátory). Ešte pred vydaním debutového albumu Botanika sa Vašej kapele Tolstoys podarilo preraziť na domácej scéne. Kde všade ste vystúpili a čo bolo takým základným odrazovým mostíkom? Je to aj otázka šťastia, že sa o začínajúcej kapele dozvie publikum alebo je za tým aj to, že ho musíte presvedčiť o kvalite?
Hudbu som začala písať ako súčasť mentoringového programu organizácie LEAF, od ktorých neskôr prišla aj ponuka zahrať prvý koncert na odovzdávaní cien mladým. Bolo tam veľa zaujímavých ľudí, v prvom rade dokonca sedel prezident. Práve tam sa spustila reťazová reakcia a ľudia nás začali objavovať. Koncert pre TEDx, Urban market, hranie v rádiu, koncerty na festivaloch Pohoda a Grape, koncerty s kapelami Billy Barman a Lola Marsh. Toto všetko sa udialo ešte pred vydaním debutu a s ním to pokračovalo v ešte väčších obrátkach, ktoré sme vôbec nečakali. Ocenenie debut roka na Radio_Head Awards, účinkovanie na zahraničných festivaloch vo Viedni, Ljubljane, Budapešti, aj na najväčšom európskom showcase festivale Eurosonic Noorderslag. Hneď nato ma Forbes ocenil a zaradil do svojho rebríčku Forbes 30 pod 30, predskakovali sme Tomovi Odellovi, odohrali turné Botanika Klasika so sláčikovým kvartetom a boli pozvaní uviesť našu pieseň Agapé so sprievodom symfonického orchestra na pódiu Slovenského národného divadla. Keď to takto vymenúvam, samej mi to príde surreálne a cítim sa trochu ako dôchodkyňa, ktorá spomína na najlepšie roky svojho života. O to zvláštnejšie je, že mám 22 rokov a pocit, že sa stále len učím a celý život mám vlastne pred sebou. Presne to, čo sa pýtate, sa spytujem občas aj sama seba, či to nebolo len šťastie a už je to najlepšie vlastne za nami. To sú samozrejme pochybnosti, ktoré má občas každý z nás, ale našťastie vždy rýchlo pominú a ide sa ďalej. Moment šťastia alebo to povestné „byť v správnom čase na správnom mieste” je určite dôležité, ale nie je to ani zďaleka predzvesť úspechu. U nás ako tento moment vnímam, keď nás náhodou počul hrať naživo Miško Kaščák. Prišiel do Rádia_FM oznámiť, že Solange bude na Pohode a my sme akurát mali koncert v rannom vysielaní. Napriek tomu, že sme boli mladučká neskúsená kapela, uvidel v nás vtedy potenciál a bez váhania nás v éteri pozval účinkovať na Pohodu tiež, čo bol pre nás obrovský skok dopredu. Cítila som sa ako vo sne. Keď si na to spomínam, pamätám si, že som ledva dýchala (haha). Na druhej strane, si myslím, že v hudbe a fungovaní kapely je dôležitá tvrdá, systematická a neustála práca. Hudba a úspech v nej, hlavne pre nemainstreamové kapely, je beh na veľmi dlhú trať. Slovensko je veľmi malinký trh a úspech vie prísť naozaj rýchlo, tak ako sa to stalo nám. Vie však tak isto rýchlo odísť, ak kapela svojmu fungovaniu nevenuje neustálu pozornosť a čas, ak sa len vezie na vlne úspechu, a neplánuje čo ďalej. Nechať sa úspechom omámiť je veľmi jednoduché, bez ďalšej práce však na vás každý rýchlo zabudne.
Z tém Vašich piesní cítiť, že sú obsahovo blízke mladým ľuďom dnešnej generácie, bežné starosti aj radosti – nielen o láske zo všetkých svetových strán, ale aj typické „sídliskové“ témy. Možno rutinná otázka, ale predsa: ako tvoríte? Je pre Vás prioritná hudba či text? Čo je pre Vás inšpiráciou?
Hlavným nositeľom textových nápadov a ideí, ktoré potom rozvíjame, som ja. Nápad vzniká takmer vždy z nejakého silného zážitku, s ktorým sa buď potrebujem vyrovnať alebo mi proste len vŕta v hlave a veľa nad ním premýšľam. Prirodzene mi napadajú slová, vety, verše, častokrát už spolu s melódiou. Tak vznikne základ piesne. Tú potom zväčša vyrozprávam Michalovi, čo je niekedy naozaj ťažké, napriek tomu, že sme partneri. Každý si svoje najtajnejšie pocity občas rád nechá pre seba. Keď tvoríme spolu, nedá sa to. Prebehne úprimný rozhovor o pocitoch a náladách daného zážitku a piesne a potom sa už snažíme nájsť tie najlepšie slová a frázy, ktoré by pocit verne zrekonštruovali. Príbeh rozvíjam ako rozprávku, niekedy si ho aj dovymýšľam alebo ho nejako dotvorím, podľa toho, kam chcem, aby smeroval. Občas zo mňa vypadne celý text len tak na počkanie, inokedy sa s dokončením myšlienkových pochodov trápim mesiace. Niekedy čakám, ako sa situácia uzavrie v reálnom živote a ukončenie piesne príde tiež až potom. Keďže na Botaniku som písala texty sama a bola som klasická tínedžerka s večne zlomeným srdcom rozoberala som lásku, tak ako hovoríte, zo všetkých uhlov. Téma lásky a vzťahov, samozrejme, pretrvá aj na novom albume, ale piesne sa opäť týkajú viac aj situácií, ktoré v tomto období našich životov ako mladí dospeláci zažívame. Odsťahovanie sa z domu, rozchody z dlhoročných vzťahov, zrada, zodpovednosť, pochopenie samých seba a druhých, sklamanie, odpustenie, stereotypné správanie, platenie faktúr, 24-hodinová pracovná doba, zároveň pocit neustáleho nestíhania, pocit nedostatočnosti aj keď častokrát na hranici síl a udržateľnosti.
Myslíte si, že obdobie, ktoré sme všetci prežili, malo na Vás určitý vplyv natoľko, aby ovplyvnilo aj ďalšiu hudobnú tvorbu? Pýtam sa na to v súvislosti so vznikajúcim albumom, ktorý má vyjsť na budúci rok (ak plány vyjdú vo februári). Budete pesničky štýlovo posúvať alebo ostanete verná dream popu?
Nad tým zámerne nikdy nerozmýšľame, že tri štyri, a teraz sa štýlovo posunieme, alebo teraz napíšeme tanečný hit, alebo teraz napíšeme anglickú či slovenskú pieseň. Každá pieseň je pre nás samostatným a jedinečným príbehom. Tým, že na nej robíme viacerí, nikdy nevieme kde skončí, snažíme sa do nej prinášať nápady a nechávame sa ňou viesť. Niekedy na konci vyzerá naozaj veľmi odlišne ako na začiatku a to je dobré. Snažíme sa skúšať mnoho rôznych nápadov, ale všetko nechávame na prirodzený vývin. Tak isto aj album skladáme kúsok po kúsku. Aký bude finálny výsledok a kam sa naša tvorba posunie, uvidíme až na konci. Nič nesilíme, na nič sa nehráme, s hudbou to myslíme úprimne.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná foto: Petra Pavlík Hurai, Mafin Laurincová, Natalia Pavlove,
