Cikkerova hudba je ako britva, ktorá zatína do živého. A Raiskinova koncepcia v tomto duchu z nej vytiahla to najúčinnejšie, aby reflektovala súčasný stav – nielen aktuálneho diania, ale aj spoločnosti. Popri tomto diele zaznela aj Beethovenova Symfónia č. 9 s Ódou na radosť v netradičnej koncepcii šéfdirigenta Slovenskej filharmónie.
Dvojicou marcových koncertov (vo štvrtok a piatok 23. a 24 marca 2023 ) si Slovenská filharmónia pripomenula 30. výročie vzniku Slovenskej republiky. Na programe bola Symfónia č. 9 d mol, op. 125 s Ódou na radosť Ludwiga van Beethovena a popri nej dostal priestor aj slovenský autor. Ján Cikker a jeho oratórium na slová Milana Rúfusa pre sóla, recitátora, miešaný zbor a orchester Óda na radosť, by sa pravdepodobne za „štandardných“ okolností nedostal do programu. Takto aspoň publikum mohlo dostať úvodnú, existencionálnu facku a bez prípravy sa topiť vo vodách temnôt, aby potom získalo zaslúženú odmenu v podobe Beethovena.
V konečnom dôsledku, na takejto šokujúcej dramaturgii – spájať rôzne diela a obohacovať tak divácku verejnosť, nie je nič scestné. Dramaturg Slovenskej filharmónie Juraj Bubnáš už neraz spojil na pohľad nezlučiteľné a dokázal tak, že publikum si môže vypočuť popri overených hitoch aj skladby, pri ktorých, ak by zazneli s rovnako raritne hranými kusmi, by nepochybne nemali taký zásah. Beethoven vypredal oba koncerty – je ako magnet, či už piata, siedma alebo deviata symfónia, to meno funguje vždy. A ak týmto spôsobom podprahovo „vnútime“ verejnosti, aby si vypočula aj dielo najmladšieho z trojice slovenských autorov Moyzes – Suchoň – Cikker, odhalíme jej, aká je výrazového hľadiska i kompozičného slovenská hudba. Ale napríklad aj to, koľko odtieňov sa skrýva v pocite spojeným s „radosťou“ a ako odlišne ju rôzni autori môžu vnímať.
Jána Cikkera inšpirovala k napísaniu diela Rúfusova básnická zbierka a požiadavka od umeleckého riaditeľa lipského Gewandhausorchestra Kurta Masura, ktorý objednal slávnostné oratórium pri príležitosti 200. výročia slávneho telesa. Priam legendárnou a podstatnou v tejto súvislosti sa javí premiérová nahrávka z roku 1984, ktorá je dokonca k dispozícii pre verejnosť. Ak ide človek pripravený na koncert a má ju v ušiach – so sólistami: Elena Holíčková – soprán, Viktória Stracenská – alt, František Livora – tenor Peter Mikuláš – bas a samotný skladateľ Ján Cikker ako recitátor Slovenský filharmonický zbor (pripravil zbormajster Pavol Baxa) a Slovenskú filharmóniu dirigoval nik iný ako Libor Pešek, zrazu sa mu dielo pod taktovou Raiskina počúva v úplne iných konotáciách.
Cikkerova Óda sa začína v temných, hlbokých farbách sláčikov, no skladateľ veľmi precízne sleduje text – len pri svetielku nádeje, hoc i planej, dokáže hudbu presvetliť. Komunikátorom temných myšlienok sa stáva najmä zbor, v ktorom sa pretavuje najmä harmónia. Cikkerov civilný prejav na nahrávke nahradil na koncerte recitátor Štefan Bučko, ktorý dal myšlienkam podstatne dramatickejší, hĺbavejší a vážnejší rozmer. To, čo miestami skladateľ v prejave dokázal presvetliť – slová o láske, v recitátorskom prejave Bučka, dostávalo zrazu úplne nový rozmer.
Rovnako to bolo aj s hudobným naštudovaním. Raiskin zvolil zvýraznenie temnejších farieb, pianissimá hlbokých polôh zdôraznil, rozjasneným dreveným dychom nedovolil vyniknúť natoľko, aby sa čo i len náznak presvetlenej atmosféry mohol ukázať ako možná nádej. Menšia diferenciácia zvuku a výraznejšie fortissimá smerovali k dramatizácii diela, aby vytvárala dôraznejší apel na spoločnosť. Kým v minulosti vytvárala tiché otázniky, dnes sa pýtať musíme naliehavo, otvorene a hlučne: hrozba je neustála, konflikt krvavý, bytostne sa nás dotýka. Neexistujúca radosť, skrytá v najtemnejších kútoch tejto skladby, len vo fantáziách básnika, je len akýsi obraz, škaredý a drsný, no o to sugestívnejší. Čo nás dnes prinúti premýšľať – azda nie selanka či romantický výlev krásnej hudby s romantickými kantilénami? Cikkerova hudba je ako britva, ktorá zatína do živého. A Raiskinova koncepcia v tomto duchu z nej vytiahla to najúčinnejšie, aby reflektovala súčasný stav – nielen aktuálneho diania, ale aj spoločnosti.
Nová, aktuálna verzia Cikkerovho oratória mala expresívnejší charakter: dynamiku orchestra šéfdirigent nestišoval až do pianissima, nechával ju znieť naliehavo, zborové party (Slovenský filharmonický zbor pripravil Jozef Chabroň) sa až mrazivo vynímali, Bučkov text, s jeho hlboko posadeným hlasom, majstrovsky dotváral stiesnenú náladu. Aj niektoré tempá nastavil Raiskin rýchlejšie, čím podporil drámu – vonkajšiu i vnútornú. Kvarteto sólistov Eva Hornyáková, soprán, Alena Kropáčková, mezzosoprán, Ondrej Šaling, tenor, Tomáš Šelc, bas – práve Šelc zo sólistov otvoril ako prvý oratórium. Jeho hlas je spoľahlivý, nosný, dostatočne objemný, dokáže sa stať nositeľom myšlienky. Spevák je zrozumiteľný – pri jeho parte nepotrebujete čítať text, vo výraze sa odráža zmysel textu, aj to je vzácna schopnosť jeho interpretácie. Nezanikol ani pri Raiskinovom zdvihnutí orchestra – kým Pešek sa správal k sólistom podstatne empatickejšie, v súčasnej podobe sme počuli „drsnejšiu“ koncepciu, akoby sa pýtajúc, či ešte stále je dôvod na radosť a skôr hľadajúc protipól týchto emócií v skladbe, ktoré v nej aj reálne ukotvenú sú.
Bolesť, samota, žiaľ a ťažoba, ktorá padá na jednotlivca, k radosti sa v básni dostávame až po mezzosopránovom a tenorovom sóle v parte zboru. „A čo je radosť? Brať či dávať?“
Najsugestívnejšie boli gradácie – dramatické vrcholy, v ktorých skladba ukazovala priam osudové okamihy. Cikker necháva zaznieť celý orchester, plechové nástroje, zbor aj sólistu. Následne tieto party strieda s kontemplatívnymi časťami, kedy k nám prehováral Básnik, počas ktorých znela tlmená hudba. Aj Alena Kropáčková podala sebaistý výkon – farebný, subtílnejší, no na sálu dostatočne objemný hlas dokázal byť nosný, v dramatických polohách výrazovo presvedčivý. Rovnako tenor Ondrej Šaling, napriek tomu, že nie je veľmi, širokým hlasom, si poradil práve v častiach, ktoré Raiskin nechával zaznieť v búrlivých forte – nezanikol a dobre uchopil obsah textu. Sopránové sólo malo až lyrický charakter, čo pristalo našej speváčke Eve Hornyákovej. Znelo čisto, s pekne vyspievanými legátami a sebaistými výškami.
Tieto dve ódy skrátka nemožno porovnávať – prvá k nám prehovárala modernou hudobnou rečou a bola priam existenciálnym ponorom do hĺbky duše, skúmaním temných pocitov, zúfalstva človeka, ďalšia, ktorá nás čakala, Beethovenova Óda na radosť, mimoriadne osobné dielo skladateľa, v ktorom sa tiež odráža jeho smútok z osamelosti, nie však zúfalstvo. G. B. Shaw o Symfónii č. 9 povedal: „…bez strachu otvoril svoje srdce, a tým vyjadril nás, obyčajných ľudí.“
Daniel Raiskin už obecenstvu v Bratislave neraz dokázal, aký je jeho prístup ku klasicko-romantickému repertoáru, aj k Beethovenovým dielam. Je typ progresívneho, európskeho umelca, ktorý nemieni ostať v estetike zvuku spred 20-30 rokov, prípadne sa inšpirovať veľkými dirigentmi, ktorí z Beethovena ťažili dramatično spôsobom, aký sa nám dnes môže javiť ako zastaralý. Klasický, fungujúci, postavený na disciplíne orchestra, no už v mnohom aj nemoderný. Raiskinova koncepcia bola aj tentoraz moderná, svieža, úderná – a samozrejme, ťažiaca zo zmien v tempách.
Už prvá časť symfónie Allegro ma non troppo, un poco maestoso bola v mimoriadne svižnom tempe a po takej emočne vyčerpávajúcej, Cikkerovej, temnej psychologickej štúdii, sme si aj odľahčenie zaslúžili. Bol to prúd energie, bez veľkej drámy – Raiskin úvod odľahčil. Jeho koncept mal potrebné gradačné momenty, no nie s tým pátosom, na aký sme zvyknutí. Ústredný motív, ktorý Beethoven v prvej časti exponuje (a ktorý sa vinie celou symfóniou), nezanikol, ani dynamické kontrasty, no zvukovosť bola bez tej opulentnej váhy, akú spravidla počúvame pri tomto diele. Šéfdirigent mal orchester doposiaľ pevne v rukách, výstavbou bola symfónia premyslená, hoci takpovediac na hranici hrateľnosti – vždy sa všetky motívy ozvali priezračne a čisto. Bol to Beethoven bez tej veľkej, prehnanej drámy, triezvy, skôr sa prikláňajúci ku klasicizmu ako romantizmu, no predsa mal náboj a emocionálnu silu. Výsadou tejto interpretácie bol čistý, zrozumiteľný, transparentný zvuk a aj by sme si to užívali, až kým by neprišla zapeklitá druhá časť.
Recenzujeme druhý z dvojice koncertov a je až nepredstaviteľné, čo sa udialo v druhej časti, no od začiatku vykazovala rytmickú labilitu. Pokiaľ sa zložité kontrapunktické textúry neinterpretujú presne a jasne, s absolútnou rytmickou precíznosťou, takto to dopadne v praxi – a bola to veľká škoda, pretože osobne sa mi táto koncepcia páčila. Bola energická, živelná, transparentná, zvukovo vyvážená, no všetko sa to zrútilo v druhej časti Molto vivace. To, čo malo byť rýchle a efektívne, bolo zrazu labilné a nestabilné od začiatku – a neprecízne aj dynamicky. Impulzy, ktoré mali byť v podaní plechových dychov tým výrazným momentom zvukovosti, sa strácali (a často boli v rýchlom tempe aj zle vyhraté), chýbalo odsadenie motívov v sláčikoch a dychoch – bol to jeden prúd hudby v tom istom tempe, ktoré bolo nasadené na začiatku, s občasnými dynamickými zmenami, no nie logickou výstavbou. Ak sme aj hovorili, že v prvej časti sa problémy s artikuláciou neobjavili, v tejto časti už boli markantné, no nielen to. Sóla zneli na úkor estetického vkusu – keď je tempo zbesilo uponáhľané, v snahe dosiahnuť za každú cenu zmenu, prestáva to byť pekné. Celé tieto problémy však vyvrcholili, keď sa orchester rozpadol. Stáva sa, no rozhodne by sa nemalo nášmu prvému orchestru a zaiste nie pri takomto slávnostnom koncerte, kde sa očakáva stopercentná príprava. No predsa, je to živý organizmus, aj takúto chybu musíme tolerovať, hoci už sa zdalo nepredstaviteľné, že sa hudobníci vôbec niekedy dajú dokopy, nakoniec však druhú vetu uzavreli (rýchlo preč od nej).
Adagio molto e cantabile – to je nárek a clivota skladateľa, no v podaní Raiskina sa dala očakávať aj v pomalej časti zmena, ktorá aj prišla. Tak, ako sme od veľkých dirigentov počúvali dlhé, klenuté melódie – ktoré, mimochodom, Beethoven málokedy skladal, no práve v tejto vete ich počuť, moderné prístupy rušia tieto zaužívané tradície. Zaujímavé v tejto súvislosti je spomenúť si na interpretáciu šéfdirigenta Košických filharmonikov Roberta Jindru, ktorý ponechal Adagio v pomalom tempe, aj keď pri iných častiach taký konzervatívny nebol. Raiskin tempo nezrýchlil drasticky, otázka však je, či sa pri kantilénach nevytratí ich krása – Beethoven ich tvaruje so svojou typickou zložitosťou, pritom základná melodika je jednoduchá, nádherná. Línie sa Raiskinovi podarilo zachovať, dynamiku však nie. Často sa malo zachovať melodické krásno v tajomnom, priam až mysterióznom piáne, no to sme postrádali. Práve to podčiarkuje emocionálnu hĺbku tejto časti – nie je nič krajšie, ako keď z tajomného piána postupne rastie téma, no aj keď bolo Adagio zvukovo súdržné, rozhodne nebolo dostatočne dynamicky plastické.
Záverečná časť Presto. Allegro assai, ktorej vyvrcholením je zhudobnenie Schillerovho básnického textu (predstavili sa v nej Slovenský filharmonický zbor a rovnakí sólisti ako v Cikkerovom diele), bola opäť v zmysle koncepcie šéfdirigenta vyváženou súčasťou diela. Po úvodnom energickom nástupe sme počuli zreteľne vyhratú tému v kontrabasoch a violončelách a následne kumuláciu útržkov všetkých častí tém. Známej téme, ktoré sme z hlbokých polôh sláčikových nástrojov očakávali, síce chýbalo to pravé, mysteriózne pianissimo, pri ktorom človek tají dych, no napokon zaznela v plnej sile v troch variáciách. Rýchle tempo prinieslo nový rozmer – energiu a radosť, pričom Raiskin v štruktúre logicky členil jednotlivé časti finále.
Sólisti podali vyvážené výkony – najviac dominovali Šelc v prvom Oh Freunde, nicht diese Töne a sopranistka Hornyáková. Vďaka objemu a dynamike sa nestrácali ani keď orchester pridával na dynamike (v zvukovom kolose sa občas strácali ďalší dvaja sólisti), čo však bol problém, bolo rýchle tempo. V dramatickejších častiach ovplyvňovalo melodické tvary, ktoré strácali na estetične a speváci tak nemali šancu uspievať legáta, ktoré sú pre toto dielo také dôležité.
Osobitnú kapitolu si zasluhuje Slovenský filharmonický zbor, ktorý koncom februára získal prestížne nemecké ocenenie OPER! AWARDS 2023 v kategórii „Najlepší spevácky zbor“. Presvedčil výrazom, dynamikou, hoci miestami uponáhľané tempo spôsobilo úsečnosť fráz – treba poznamenať, že januárový koncert bol z tohto pohľadu interpretačne presvedčivejší.
Prvá fuga, ktorú skladateľ napísal zložito (druhé husle, lesné rohy, klarinety a gradujúca hudba, s neustále hustejšou faktúrou), znelo v rýchlom, až frenetickom tempe. Našťastie, dodržané bolo tempo v pomalom úseku zboru, kde boli (podľa inštrukcií partitúry) zdôrazňované slabiky – Óda na radosť tak získala svoju majestátnosť a zároveň radosť.
A Coda? To je vždy veľká otázka. Ako sa však dalo predpokladať, frenetické prestissimo, žiadna epická verzia záveru sa nekonala. Zato však transparentná a čitateľná, a napokon i logická. Čo však bol paradox – aspoň v mojom prípade, z koncertu som odchádzala s dozvukmi Cikkerovej Ódy na radosť, nie Beethovenovej.
Zuzana Vachová
Foto: Ján F. Lukáš
