Vo svojom repertoári má vyše 60 operných a viac ako 20 baletných titulov, je pedagógom na VŠMU. Naposledy naštudoval pôvodnú slovenskú rodinnú operu Rozprávka so šťastným koncom. V poslednom čase venoval veľa tvorivej energie baletným opusom a spolupráci so skladateľom Carlom Davisom.
Dirigentovi Dušanovi Štefánkovi, rodenému Bratislavčanovi sa stalo osudným SND, kde pôsobí od roku 1985. Istý čas bol šéfdirigentom v Banskej Bystrici a v Košiciach, spolupracuje so slovenskými orchestrami, hosťuje v pražskom Národnom divadle, v Janáčkovej opere Brno, dirigoval v Japonsku i vo Francúzsku. Môže sa pochváliť, že počas štúdia absolvoval majstrovský kurz u dirigentskej legendy Sergia Celibidacheho.
Ako ste sa dostali k dirigovaniu? Vždy ste sa chceli stať dirigentom? Spomínate si na rozhodujúci moment, ktorý určil váš smer?
Do štrnástich rokov som netušil, že budem hudobníkom. Chodil som do ZUŠ na klavír a pod dojmom Beethovenovej Sonáty mesačného svitu, ktorú hralo jedno dievča v pionierskom tábore, som sa rozhodol veľmi krátko pred prijímacími skúškami, že pôjdem na konzervatórium. Mama mi poradila, aby som si okrem klavíra vybral aj niečo iné, lebo klaviristi sa až tak dobre neuživia. Voľba padla na dirigovanie. Doma sme mali gramofón a platne a ja som ich počúval sledujúc noty a kritizoval som interpretáciu. Iné som počul, iné som videl v notách. Na konzervatóriu som sa stal prvým žiakom pána Adolfa Vykydala, ktorý mi venoval azda všetky svoje vedomosti a dá sa povedať, že ma za rok naučil dirigovať. Moja cesta k dirigovaniu znamenala teda v mojich plánoch prudkú zákrutu.
Čím bola výnimočná vaša dirigentská premiéra v profesionálnom divadle?
Rád som už počas štúdia na VŠMU chodil na divadelné predstavenia. Bol som tretiak, keď v Štátnom divadle v Košiciach chystali premiéru baletu Veselé panie windsorské od Viktora Oranského a ponúkli mi možnosť spolupracovať so súborom. Bola to pre mňa neoceniteľná škola i skúsenosť.
V SND sa teraz viac sústreďujete na baletné predstavenia, v čom vidíte rozdiel pri dirigovaní opery a baletu?
Zásadné rozdiely sú dva. Pri opere je ťažisko pozornosti na vokálnej zložke. Či už sú to sólisti, alebo zbor. Orchester plní zvyčajne sprievodnú alebo „náladotvornú“ funkciu. Dirigent v opere osciluje medzi sprevádzaním sólistov, aby im vytvoril čo najväčší komfort, a vedením predstavenia, aby nenastal „chaos“. Aby dianie na javisku a v orchestrálnej jame „šliapali“ v jednej línii. Pri baletnom predstavení je orchester dominantný, pravdaže čo sa týka hudby. Dirigent by mal poznať okrem hudby a správnych temp, ktoré majú tanečníci vo svalovej a hudobnej pamäti, aj choreografiu. Kým pri opere môžem občas sledovať orchester a partitúru, lebo spevákov počujem, pri baletnom predstavení čím viac pozerám na tanečníkov, tým lepšie, a je dobre, keď poznám partitúru viac-menej spamäti.
Ktorý balet ste videli ako divák a následne ste ho o pár rokov aj dirigovali?
S najväčšou pravdepodobnosťou to bolo Labutie jazero. Ešte ako dieťa ma mama brávala do divadla, takže som videl takmer všetky operné a baletné klasické tituly ako Nabucco, Čarovná flauta, Labutie jazero, Giselle, Luskáčika. Labutie jazero som neskôr dirigoval dvadsať rokov.
Nedávno sme vo svetovej premiére uviedli balet Tulák Chaplin – pocta géniovi, autorom hudby je legenda Carl Davis. Skladateľ sa na tlačovej besede veľmi pochvalne vyjadril o našom orchestri, vedení baletu, úrovni tanečníkov a o vás osobne. Čo Vy na kontakte s takou významnou osobnosťou oceňujete?
Carl Davis mi svojimi radami alebo poznámkami pomohol pochopiť špecifická jeho hudby a jej interpretáciu. Aj spolupráca s choreografom Danielom de Andradem prehĺbila moje ponímanie dirigovania baletu nielen akoby jednotlivých častí, ale ako celku, to znamená spojenia hudby s vizuálnou zložkou a s pohybom. Carl Davis má veľmi silnú ľudskú a umeleckú charizmu. Už len bytie s ním je mimoriadne inšpirujúce a to sú zážitky, na ktoré sa nezabúda.
Po každom predstavení sa aj dirigent pokloní na javisku, poďakuje sa za potlesk divákom sám za seba, ale aj za orchester, aký je to pocit?
Keď som bol mladší a človek by predpokladal, že ego bude väčšie a potreba ocenenia silnejšia, záležalo mi viac na mojich dojmoch z predstavenia ako na dojmoch publika. Už pár rokov sa snažím vtiahnuť publikum do nálady a energie predstavenia a spolupracovať s ním tak, aby bola aj klaňačka prirodzenou súčasťou splynutia súboru s divákmi.
Pôsobíte vyrovnane a tak, že vás nič len tak ľahko nevyvedie z miery. Túto povahovú črtu máte vrodenú alebo je to výsledok dlhoročnej mravenčej práce s orchestrami?
Ako dieťa som býval taký „nervný“ typ. Mama mi hovorila, aby som sa ovládal. Výsledkom boli výbuchy nahromadeného hnevu, napätia a nespokojnosť. Odkedy som začal svojich kolegov brať nie ako vykonávateľov mojej vôle, ale ako kolegov, napätie opadlo, dokážeme si svoje nedorozumenia vysvetliť a vyjasniť skôr, ako by sa stihlo nahromadiť nejaké toxické množstvo negatívnej energie. Pomáha mi aj sebapoznanie, väčšia empatia ku kolegom, zmena optiky z detailu na celok. Keď som bol mladší, chcel som byť perfekcionista, ale to sú všetko neurotici.
Je na balete a na tanečnom umení niečo, čo Vás aj po mnohých rokoch prekvapí, očarí – či už ako diváka, alebo dirigenta?
Stále prenikám hlbšie do problematiky baletu ako divadelného umenia, kde veľmi veľa detailov dohromady vytvára jeden celok. V SND máme momentálne vynikajúci súbor a skvelé predstavenia na repertoári, čoho dôkazom je veľký záujem divákov. Cítim veľkú zodpovednosť, aby aj hudobná zložka zodpovedala tejto vysokej úrovni baletného súboru.
Povolanie dirigenta vyžaduje mimoriadne sústredenie, psychickú koncentráciu a aj istú fyzickú kondíciu. Ako relaxujete?
Je to pravda, že relax je neoddeliteľnou súčasťou našej práce. Stáva sa, že ostanem po skúške alebo po predstavení dve, tri hodiny v dirigentskej miestnosti, privriem oči (alebo si zopakujem partitúru) a nechám všetko odznieť. Dlhé roky hrávam tenis.
Ste známy aj trefnými bonmotmi a príhodami, zbierate ich? Pridajte jeden na záver nášho rozhovoru…
Bonmoty a príhody prináša sám život. V tom som pokračovateľom svojho pedagóga Adolfa Vykydala, ktorý dokázal jednou vetou vystihnúť problematiku, mal dobrý zmysel pre humor. Občas taký ľahší pohľad na problém dokáže uvoľniť napätie. Hudobníci majú v notách množstvo citátov, v ktorých som kvetnatejším spôsobom pomenoval nejaký problém alebo chybu. Jeden sa im obzvlášť páčil: Neopakujte tie isté chyby, robte nové.
Text: Marek Perička, manažér marketingových aktivít Baletu SND
Zdroj foto: SND
